sobota, 3. júna 2017

Vrbovce - Javorina - Velký Lopeník - Mikulčin vrch - 2.-3.deň

„Išeu macek do Mauacek, šošovičku mlácit,“
„Na dlani jednu z Tvých řas, do tmy se koukám.“
„Ty vole!!!!“
„Drb na to!!!“
Sny sa mi prelínajú s realitou z romantickej tóniny, cez výkriky v slovenčine a češtine. Sladké tóny Nedvědovcov mi lepia končatiny, uťahané nohy sú prilepené tou sladkou tóninou k zemi, čoraz ťažšie sa mi zdvíhajú. Do toho počujem z diaľky výkriky podnapitých: „Ty vole!!!“ tie sa miešajú s írečitou slovenčinou: „Drb na to, vypi si ešte!!!“. Spravím ďalší lepkavý krok, ešte šťastie, že sa do toho vlúdili tóny  falošných ľudoviek. Pane bože, prečo ma tak trestáš – ja chcem chodiť rezko, plynulo, nie byť celý dolepený ........
Otvorím oči. Do tmy sa veru pozerám, nohy bolia – nie z prilepenia, ale zo zdolaných kilometrov. Cez okienko v papundeklovej izbe na mňa žmurká mesiac. O meter ďalej odfukuje Mirec, užíva si svoje sny. Nemá žiadnej ťažoby tak, ako ja - teda asi. Užil som si toľko nocovaní na horských chatách, že ten krik, čo ku mne prenikal zdola zo spoločenskej miestnosti, pomaly splýval so všetkými tými prežitými zážitkami z minulosti do snov. Proste to bude nejaký pavlovovský reflex.
Ale ja mám nato jednoduchý liek. Najprv ale zdvihnem svoje údy a došmatlám sa na chodbu na toaletu. Keď pootvorím dvere, hluk prenikne ešte intenzívnejšie do izby. Rýchlo zabuchnem, spravím si potrebu a pri návrate siahnem do batohu a nahmatám dôležité malé vecičky. Áno, sú tam - štuple do uší - nacpem si ich do uší a odrazu sa rozľahne tupé ticho. Spokojne sa usmejem, otočím sa na bok a môžu mi všetci vyliezť na hrb.
Divoké sny ta-tam, ale ráno prichádza zas veľmi, veľmi skoro.  Keď otvorím očí, uvíta ma Mircov optimistický a usmievavý face. Hýbe ústami, niečo vraví.
 „Čooo?“  - pýtam sa.
Akoby z diaľky mi tichúčko zaznelo: „Hovorí sa prosím!“ A dodáva: „A vyber si tie štuple z uší, lebo zobudíme všetkých žúrujúcich z noci!“ – dostal som jasný befel, tak mi už nič iné nezostávalo, iba vybrať z uší prekážky a ďalšia komunikácia už prebiehala v normálnom režime.
Zbehli sme dolu na raňajky - hemendex bol fakt vynikajúci. Veru čakal nás najťažší úsek našej túry, tak sme sa museli posilniť. K tomu kávička, po nej vybehnúť hore pre batohy, nasadiť ťažké vibramy a mohli sme sa pobrať. 



Les na Velkej Javorine

Tak zbohom alebo dovidenia Veľká Javorina, bolo tu dobre, trošku nevyspato, ale to sa na takýchto túrach stáva. S tým už nič nenarobíme.
Čakal nás prudký zostup do dedinky Květná. Vedel som, že je prudký, išiel som už tadiaľ, ale opačným smerom. Najviac som sa však bál rozbahnených chodníčkov. Vkĺzli sme do lesa a smerom na Jelenec sme sa pobrali po zelenej turistickej značke.
„Tak čo, zbehneme na Jelenec?“ – pýtam sa Mirka.
„Vieš Ty čo, ogare – asi radšej nie, včera si mi tu básnil o tom, čo všetko dnes musíme zdolať, tak si ten Jelenec a jeho rozhľadňu nechajme na inokedy.“ Zaznela odpoveď a tak som sa prispôsobil. Takže sme sa dali chodníčkom dolu z hrebeňa.

Zaujimavá rastlinka

Prudký zostup z Javoriny

 Sprvu pohodové klesanie po chvíli zmenilo smer viac do údolia a my sme pomaly zisťovali, že sklon svahu je oveľa prudší, ale nebolo to také hrozné. Zvládali sme to dobre, veď to bolo dolu kopcom po nočnom odpočinku, takže fajn. Za hodinku aj niečo sme už brázdili ulice Květné smerom k sklárňam.
„Zastavíme sa v potravinách, niečo na zahryznutie, bodne.“ – vravím a parťák súhlasí. Lenže potraviny o 11:00 zatvárajú, čo mi bolo dosť proti vôli, no nič som s tým nenarobil. Proste sme to nevedeli. Ešteže bola trafika pri hlavnej ceste otvorená, tak som si tam kúpil dva perníky proti energetickej kríze počas nasledujúcich kilometrov. Jeden mi ešte stále tvrdne doma pri počítači. Ale aspoň mám pamiatku na tieto túlačky.


Stúpanie na Novú horu

Takže pokračujeme. Čaká nás mierny vršok – Nová hora – 550 m.n.m. – následne zbehneme do doliny a potom stupák dňa, na Lopeník. Ale nato radšej teraz ešte nemyslíme. Čo keď budeme na Novej hore takí zničení, že si to nasmerujeme skratkou cez Breziny k chate Lopeník, kde máme zarezervované ubytovanie?! He-he-he – to sú myšlienky. S chuťou sme sa pustili do toho mierneho stúpania. Bolo ale trošku dlhšie, ale zaujímavé, vinúce sa lúkami nad Květnou. Za chrbtami sa na nás cerila Velká Javorina. Reku hlupáci, na čo ste sa tam zas vydali?! Na to nemyslíme. Pomalým krokom naberáme výšku, ktorú budeme zhruba za hodinu strácať. Taký je už život potulujúcich sa po horách. Pred vrcholkom Novej Hory prejdeme zhruba 500 metrov do kopca po krásnych pasienkoch. Nad nami tichúčko bzučali elektrické stĺpy. Boli spestrené namaľovanými turistickými značkami, takže s orientáciou na lúke neboli žiadne problémy. Na vrchole tohto kopčeka sme podebatovali s ďalšími pokoriteľmi tejto výšavy. Slnko svietilo, výhľady boli krásne, takže všetko bolo fantastické. Nasledovné metre nám priniesli znovu zostup do údolia, ale cítili sme sa pri sile, myšlienky na zjednodušenie trasy nám neprišli na rozum ani náhodou. 

Tam musíme vybehnúť - nezdalo sa, ale zapotili sme sa

Pasienky a polia pod Velkým Lopeníkom

Ale prišli neskôr, pri nasledujúcom stupáku.
Veru – po Novej hore v údolí, sme prekročili cestu a zelenožltými pasienkami sme začali naberať, plní odhodlania, výšku na Velký Lopeník. Ktovie koľko nám to odhodlanie vydrží?! Krásny úsek pasienkami so žltými pásmi púpavy sme mali za sebou, pred nami les, ktorý nám mal robiť spoločnosť až na vrchol hory. Takže foťák do batohu a mohli sme sa na to dať. Podľa mapy som očakával úseky strmé, ale aj s odpočinkovými rovnými fázami. No asi som len zle čítal. Žiadne odpočinkové fázy sa nekonali a keď začalo stúpanie, tak nás len tak rýchlo nepustilo. Plní odhodlania sme sa do stúpania pustili - 100 metrov, 200 metrov. Odhodlanie sa postupne strácalo, ako peniaze pri návšteve nákupného strediska. Pomaly ale iste sme začínali šetriť kroky. Nastávali trošku zúfalejšie fázy, akože počkaj, tu si toto odfotím, musím sa vyčúrať a podobne. Každá chvíľka na vydýchnutie bola dobrá, lebo stúpanie nie a nie skončiť. Chodník naberal výšku hore po vrstevnici, ale naraz sa prudko zatočil strmo do kopca. Ufffff ....... radšej ďalej nehovorím a ani nepíšem - proste to nevzdáme. Ale to by mi parťák ani nedovolil. Takže jeho zásluhou tu ukrojujem výškové metre a nadávam, prečo som na neho viac netlačil, aby sme sa vybrali jednoduchšou trasou. No nič, dali sme sa na boj – musíme kráčať. A tak pekne z nohy na nohu sme prešli ďalších ťažkých sto metrov. Zdvihnem hlavu, kopec predo mnou, parťák si niečo pohmkáva niekde ďaleko vzadu. Určite na mňa nadáva, že na čo som ho tam nahovoril. Koniec stupáku zatiaľ v nedohľadne a tak sa rozhýbem znovu. Pripomína mi to výstup na snežniciach niekde na Roháčoch, ale zatiaľ som sa nepodujal počítať kroky - našťastie. Alebo že by som sa na to dal?! Aj tak sa nedá na nič iné myslieť, tak tlačím ten svoj objemný batoch, inými slovami – brucho, hore do kopca. Len nezakopni, lebo sa zgúľaš dolu – hútal som len tak v sebe.
Konečne hrana, konečne nejaké vyrovnanie terénu pekne lesom, medzi zeleným cesnakom. Mám to skoro za sebou, i keď vrchol je ešte v diaľke. Ale počujem nejaké tóny. Ľudová pesnička sa okolo mňa vinie. Boooože mám halucinácie z únavy – to snáď nie. Ale pesnička naďalej ľúbezne znie a poháňa ma nahor. Dole sa proti mne sunie podnapitý turista, pekne od stromu ku stromu, pridržiava sa pňov a chichoce sa zo svojho stavu.
„Ponáhľaj sa, už nemajú veľa pivka.“ – zaševelí mi do uší, keď sa míňame. Takže tá pesnička, to nie sú halucinácie. Nie, nie, niečo tam hore je. A je tam aj tá horká polievka, zvaná pivko. Počkám na Mirka a zvestujem mu túto novinu.
„Ja vím šéfe, už mi to řekl protijdoucí.“ – zadychčane odpovedá.  A tak sme sa vzchopili a pomalým knísavým krokom  sme odkrajovali posledné výškové metre na Lopeník. Chodník sa vinul v ihličnatom lese, už reálne hlasy boli stále bližšie a bližšie. Nálada sa zdvíhala, už cítim v nose závan pečených špekáčiek - čo človeka dostatočne motivuje a poháňa. Ani nie 5 minút a vynorili sme sa na Lopeníku pod rozhľadňou.
´Čo sa tu deje?!´ – pýtajú sa nás myšlienky v hlave. Po chvíli sa to dozvedáme - bolo proste jarné otvorenie rozhľadne na Lopeníku a my sme sa s parťákom nevedomky zúčastnili tiež. Okolo mňa sa vinuli a plazili vône od ohníkov, pri troch stánkoch podávali pivko a tak sme si zložili batoh aj batoch.

Rozhladňa na Velkom Lopeníku
Odtiaľ sme prišli - juh od Lopeníku

A tam pôjdeme 

 Že zložili?! Oj to je slabé slovo – pleskli sme batohy na zem a poďho po pivko. Ja samozrejme nealkoholické – aj to mali, na moje neskrývané potešenie, tak sme si to patrične vychutnávali. Posledný väčší stupák sme mali za sebou a už nás čakalo len klesanie do Březín k chate Lopeník. Ešte ale nejdeme, hodinka odpočinku so žltým mokom v ruke veľmi dobre padne. A tak sme sa vyvalili na lavičky a počúvali gitarovú show od neďalekého ohníka.

Konečne veget

 Ani neviem ako rýchlo to utieklo, ale tam hore to bolo úplne super. Nebolo treba ale nechať príliš stvrdnúť svaly, takže poďho – musíme do doliny. A tak sme vystreli tie naše roztrasené nohy a dali sme sa na posledný zostup toho dňa. Nebolo to ľahké, ale zvládli sme to. Po prudkom zostupe sa pred nami rozprestreli pasienky nad dedinou Březová. Nad ňou nás vítali lúče slnka predierajúce sa cez oblaky nad Velkou Javorinou. 


Bola to proste pastva pre oči, takže nejaké to fotenie a potom poďho k chate. Sprcha, večera a posteľ – to bol úplne rajský pocit.
Tretí deň to doobeda boli len také túrové dozvuky. Prešli sme ešte nejakých 6 kilometrov na Mikulčin vrch, tam sme mali dojednaný odvoz a tak nám uplynula ďalšia krásna túra po moravsko-slovenskom pomedzí.





Pár záberov z tretieho dňa - pred Lopenickým sedlom

Chata Arnika - náš cieľ

Tak zatiaľ.
Ostatné foto:
https://photos.google.com/share/AF1QipPcVnLjdUJSTl7Djg3JT2RgUWSSV9-_LyhlmMkFRGV_y0vGyNWlrJAqYruA8lGWIg?key=NVk3ZjJxY1FqSnJ6ZUR5RWZqa2x6eWYwV0VBcDJ3

1 komentár:

  1. Ahoj Vlado, Vidím, že jsi si s parťákem pěkně pošlapal po tom moravsko - slovenském pomezí. Fotečky s parádní oblohou hezké jako vždy. Měj se. Milan

    OdpovedaťOdstrániť