nedeľa, 2. apríla 2017

Stühleck - dve malé snežnicové túry

1.     

P   Pod Stühleckom

Počas Vianoc národa chtivého lyžovania vo vychýrenom stredisku Stuhleck, ako maku. V rámci parkovania som si odstál asi dvojkilometrovú kolónu. Ale tí naši susedia sú naozaj veľmi šikovný, zvládli to veľmi operatívne a ani nie za polhodinu som mal tátoša odstaveného na jednom z viacerých velikánskych parkovísk pod svahmi Stuhlecku. Okolo mňa pobiehali ľudkovia, natlačení v pestrofarebných a tesných kombinézach, upachtení z navliekania lyžiarok. Odvšadiaľ bolo počuť fučanie pánov v mojom veku, zo snahy dostať sa po roku v tesnom oblečení do tesných lyžiarskych topánok. Viem si predstaviť to utrpenie, lebo mám tiež tento problém. Našťastie ma akosi prešla lyžiarska anabáza. Odkedy som si kúpil snežnice, veľmi rád ich používam. Majú síce nevýhodu – to áno, nedá sa na nich spustiť dolu, ale inak je to super. Kráčať si lesom, užívať si to ticho okolo seba, to je na nezaplatenie. Ale prestanem pre tento krát o tom básniť.
Preplietol som sa medzi davy ľudí, čo čakali na lístok na zjazd a prešiel som v turistickom na kraj lyžiarskeho strediska. Bol som tu prvýkrát, tak som sa  nikam neponáhľal, veď išlo len také poznávanie. Mal som na tento výstup zhruba tri hodiny, tak som sa chcel len tak prejsť. Po chvíli som sa dostal do pokojnejšej oblasti a mohol som si na nohy nasunúť svoje oranžové pomôcky. Hop – mám nové topánky, akosi to nejde. Tak som sa s tým trošku potrápil, spravil som 10 krokov a snežnice sa mi vysunuli. Holt príprava nebola dostatočne adekvátna, tak som sa do toho pustil znovu na svahu - išlo to. Po chvíľke uťahovania a uvoľňovania remienkov snežnice sedeli na nohách tak, akoby tam boli od nepamäti. Tak som si to začal fučať smerom hore. Pri zahrievacom krokoradí som sa začal kochať okolo pomaly ubiehajúcou krajinou. Keď ide človek zdola od parkoviska, nemá veľké šance na nejaké výhľadovky. Skôr to bolo o pohľadoch na jeden z lyžiarskych svahov. Našťastie bol vcelku ďaleko, popri mne švihali rýchlosťou blesku len skialpinisti. Vyhovovalo mi to. Sem tam som dostal spŕšku zo zasnežovacích diel - osvieženie zadarmo, prečo by som nebral.

Zimné impresie
 Dole ide vetrovka, dole ide mikina, zostalo mi len tričko – bol som len frajer, ktorý si neprial byť videný. Predsa len pseudolopta pod tričkom, nie je príliš obdivuhodná záležitosť. A tak som podľa navigácie stúpal po asi sánkarskej dráhe pre deti hore svahom Stühlecku. Po hodine mi bolo jasné, že budem rád, že v rámci mojich časových možnosti vyjdem tak do polovičky - nevadí. Som rád aspoň tomu. Desať metrov širokú sánkarskú zjazdovku, vinúcu sa medzi stromami som po hodine opustil a navigácia ma zaviedla priamo do lesa. Veril som jej. Začalo prudšie stúpanie, vyviedlo ma k jednému z jazierok napájajúcich zasnežovacie zariadenia. Kompenzáciou mi boli aspoň nejaké výhľady. Sneh sa trošku boril, ale keby som nemal snežnice, tak ani sem by som nevyšiel. Normál som si to užíval.
Pridať popis

Zásobovacie jazierko pre snežné delá

 Od jazierka som znovu vbehol na snežnicami prechodený chodník. Po chvíli sa stretával aj so skialpinistickou stopou. Stúpania už bolo celkom dosť. Trošku spotený som sa ťahal v ihličnatom lese očakávajúc každú chvíľu svoj cieľ -chatu Fridrichshütte. Je to niečo vyše polovice výstupu na Stuhleck. Viac som ani nemal v úmysle vyjsť. 

Lesom

Trošku som podcenil čas, niečo mi zabrala aj úprava snežníc, ale zatiaľ mi to nevadilo, že som nevyšiel až hore, aj tak mi to povianočná kondička a tukom obalené brušné partie nedovoľovali. Tak som si pri výstupe ku chate parádne užíval výhľady smerom na Rax, Schneeberg a iné alpské končiare. Veď ako som písal, som tu prvýkrát a určite sa sem chcem vrátiť. Usadený v detskej šmýkačke pri chate a kŕmiaci sa vianočnými perníkmi, nadájajúci sa teplým čajom, som si vychutnal výstup.
Výhľad od chaty Fridrichshütte 

 Trval vyše dvoch hodín a musel som isť naspäť. Spolucestujúci lyžiari na mňa čakali. S radosťou som sa vnoril do lesa pod chatou, fakt, že výskanie lyžiarov a davy ľudí okolo mňa som až tak nepotreboval a tak som sa rôzne cik-cakom pustil do zostupu.
Zo zostupu
 Ten trval asi hodinu a vychutnal som si ho. Dopadla fajn moja prvá návšteva tejto oblasti, určite sa sem ešte vrátim.


2.      Na Stühleck zo sedla Pfaffensattel

Ani nie po dvoch týždňoch som objavil na Faceboku fotku chaty na Stuhlecku. Dala ju tam kamoška z portálu Hiking.sk – Adush (neskôr o tom napísala aj článok: https://hiking.sk/hk/ar/4588/na_zimny_stuhleck_zo_sedla_pfaffensattel.html) – tak dúfam, že sa nebudem opakovať. V každom prípade som túto informáciu  využil s tým, že pri povianočnej kondícii by som na druhýkrát nadviazal na výstup na tento kopec a dosiahol aj vrchol. Ja viem, že ten výraz na dvakrát nie je to vie čo,  ale predsa len som už nie najmladší a kondíciu na snežnicové mega výstupy ešte nemám úplne najsuper. Ale to ma už neovplyvňuje, nejaké výčitky, že som niečo nevyšiel na jedenkrát. Som proste v pohode. Tak som pri prvej možnej príležitosti naskočil do auta – snežnice pripravené a už som si jachal do už známej destinácie. Do sedla Pfaffensattel som sa dostal podľa mapy hladko, nebol žiadny problém. Ludí málo, akurát sú tu celkom strmé serpentíny, preto na prvýkrát treba isť opatrne. A tak som sa dostal do výšky 1372 m.n.m. Tak nejako som skončil pri prvom výstupe svahmi Stuhlecku.
Výhlady z prístupovej cesty zo sedla Pfaffensattel
Zimný pohľad 

 Teraz som postupoval vyššie. Samozrejme snežnice na nohy a už som prepletal nôžkami hore platenou cestou. Chcel som byť čo najskôr hore a nechcel som zablúdiť. Cesta je istota. Dolu to skúsim inakadiaľ. Je fakt, že tie snežnice som až tak nepotreboval, no na druhú stranu som mal omnoho istejší krok. Zhruba kilometer lesom a po chvíli sa mi začali otvárať očakávané výhľady najprv k východu a severu a následne čím viac som naberal výšku, tým sa uhol pohľadu rozširoval. 
Vrchol Stühleck a Alois Günther Haus v diaľke

Po chvíli som už v diaľke zbadal vrcholovú chatu, čo ma patrične potešilo, veď keď je cieľ v dohľade, viem, že už nezablúdim. Na vyratrakovanú cestu sa postupne pripájali stopy skialpinistických lyží, ktoré sa spájali do jednej lyžiarskej stopy a viedli tým smerom ako môj cieľ. Bolo krásne, slnko svietilo, panoráma sa otvárala na všetky strany. Identifikoval som Schneeberg, Rax, Hohe Wand, Hirschkogel nad Semmeringom. Biely sneh a kosodrevina trčiaca zo snehu a dodávali tomuto kopcu zaujímavú atmosféru. 


Po zruba troch kilometroch stúpania som sa už vyzúval pri chate Alois Günther Haus. Dovnútra ma ťahala chuť na dobrý čaj.
Vrcholovka

Alois Günther Haus

 A že vraj majú boršč, postrehol som na infotabuli, tak prečo nepotešiť svoje zmysly. No jedol som už lepšie boršče, ale zas ani tento nebol zlý. Akurát že u nás sa dáva do boršču aj smotana a tam nie – diétne prevedenie, takže až taký úžasný nebol. Teplo po polievke v bruchu bolo parádne, vrecká sa mi odľahčili o nejaké tie euráče, navýšené o vysokohorskú prirážku a tak som sa vydal smerom dolu. Rozmýšľal som a reku nedám si snežnice, zavesím ich na batoh a pôjdem vyratrakovanou cestou pomaly len v turistických bagančiach. Tak aj bolo. Lenže zhruba po 500 metroch som narazil na trošku inú turistickú trasu smerom do sedla. Prečo to tam nespoznať – prebleslo mi hlavou. A tak som odbočil. Bola to omnoho zaujímavejšia cesta, prešľapaná bola tiež ako tak. Zo začiatku sa mi fajn išlo. Po ľavej strane bizarné skalné útvary,

Návrat inou cestou

Po pravej výhľady do údolia. Dobre sa kráčalo. Lenže tie rakúske turistické značenia! Samozrejme, že som zišiel z cesty. Nestratil som sa, to nie, ale cestu, ktorou som vyšiel som videl dvesto metrov pod sebou, medzi nami ležala len snehová pláň okrášlená vlnovkami skialpinistických zjazdárov. A keďže sa mi nechcelo isť naokolo, pustil som sa rovno dolu. He-he-he – bez snežníc, lebo však čo, som nejaký frajo. Po 15 metroch som sa zaboril do pol pása a tak to išlo až dolu. Snežnice som si nemal ako nasadiť, lebo by som sa asi preboril na chrbte a ani sa mi nechcelo. Radšej som sa boril, plazil, zabáral snehom na tejto dvestometrovej lúke. Dalo mi to zabrať. Bolo toho veľa – ale naveľa, naveľa som bol na ceste a už mi nič nebránilo dôjsť bez problémov k autu.
Z toho vyplýva ponaučenie: Keď je okolo Vás snehom nafučané, nenoste snežnice na batohu ale na nohách.  Po boji som múdry, čo?!
Kompletný album fotiek:


Tak zatiaľ.

2 komentáre: