pondelok, 17. apríla 2017

Predsezónny príhovor komára Sosáka


Vážení hostia, vážení moji spoluletci z komárieho spoločenstva v lokalite Biele vody pri Ivanke pri Dunaji. Vítam Vás na predsezónnom stretnutí nášho spoločenstva. Súčasne vítam všetkých ostatných obyvateľov tejto lokality – červotočov,  lykovcov, kliešťov a ostatné škodlivé hmyzie a chrobačie spoločenstvo, ktoré sa tu nazbieralo za posledný rok.
Minulý rok sa v našej lokalite vytvorili veľmi-veľmi priaznivé podmienky na náš výskyt a samozrejme aj na našu reprodukciu. V odkazoch od našich minuloročných predkov sa hovorí o vytvorení úžasného priestoru. Priestoru plného trojmetrových burín, polámaných a zlikvidovaných stromov, aj kríkov. Všetko som sa dozvedel z odkazu od svojej matere. Písala mi o úžasných životných podmienkach nás – škodlivého hmyzu. Do našej lokality vbehol človek a spravil tu akože poriadok. Nie – nespravil tu poriadok, vyrúbal všetko čo sa dalo speňažiť a predať.

Pooznačované drevo, ktoré sa rýchlo odvážalo. Po týždni už ho tu nebolo. Foto - marec 2016

Ktovie prečo toto drevo tak rýchlo zmizlo? Foto marec 2016

 Všetko ostatné tu nechal napospas nám hmyziemu spoločenstvu. Bolo to od neho veľmi šľachetné gesto voči našej spoločnosti. Pre našich predkov sa tu znenazdajky zo dňa na deň zjavilo eldorádo. Zvesť o objavení takéhoto kusu priaznivej zeme sa rozniesla široko-ďaleko. Hneď sa tu aj nazlietalo hmyzu plné mraky. Na priesekoch v lese vyrástli trojmetrové buriny, ktoré si veselo rašili k výšinám. Lístie týchto porastov udržiavalo úplne úžasné vlhko pre nakladenie vajíčok pre nás ich potomkov. Musel to byť raj. 

Tam kde je vysoká burina, boli minulý rok prieseky do lesa - kvôli vyťahovaniu velkých stromov

Velká burina zostala

A v nej zbytky z minuloročného výrubu - foto marec 2017

Veru aj bol. Ľudia už do lesa ani nepáchli. Nedalo sa. Pri našej činnosti, nájazdoch, vyciciavaní a saní životných tekutín sa proste človeku znechutilo vojsť do našich končín. A tak sa tu mohol vytvoriť úplne úžasný kus prírody vhodný pre naše žitie. Aj keď – moja matka – komárka Vcucka -  si zavzdychala vo svojom posolstve. Bola totižto svedkom ako si dvaja človečí jedinci vymieňali názory. Bolo tam povedané asi toto:

„Jooooj susedko, to je hrozné, čo sa stalo s tým našim lesom za záhradami, všade plno porezaných konárov, drevo tam hnije v tých burinách. Je to hrozné“. 

A zároveň pokračoval v rozhovore:
„Tí drevorubači to na začiatku jari nestihli všetko pomlieť a poupratovať. Poľnohospodári už potrebovali vybehnúť na polia vedľa kanála, tak si drevorubači zbalili svoje saky-paky a zdúchli preč.“
„A všetok ten bordel tam nechali.“

Druhý sused mu ale oponoval:
„Neboj susedko, rozprával som sa so starostom. On o všetkom vie, sľúbil mi, že v budúcej zimnej sezóne, keď už budú poľnohospodári mať všetko spracované, znovu povolajú firmu ktorá to tu zanechala v tomto stave, vlastne povedzme si to po našom, ktorá to tu zasvinila. Oni to dokončia.“

No to nemala komárica Vcucka ani počuť, vajíčka už mala nakladené, svoje poslanie splnila, mohla si len lietať po ľudoch a krv im piť. Taká bola šokovaná z tých rečí, že si ani nestihla vcucnúť svoju dávku krvi. To jej ale zachránilo život, lebo sa mohla uhnúť pričapnutiu ľudskou dlaňou.
A tak mi moja matka Vcucka zanechala len posolstvo, že ju to veľmi mrzí. Že nás nechcela dostať do takej situácie, aby sme sa vyliahli do úplne super krásneho vyčisteného, prevzdušneného lesa. Do sveta sucha, svetla, slnečných lúčov, presvitajúcich pomädzi sviežou zeleňou skrášlených stromov. Ale do komárieho eldoráda. S tým aj odišla na druhý svet tradičnou komáriou smrťou – pričapnutím pri sosaní.



Zbytky po minuloročnom sprietočnení lokality Biele vody. 

A tak sme sa vyliahli. Tisícky komárov v trojmetrovej burine.

OOOOO - vlastne my sme sa vyliahli!!!!!

Hurááááá – obzreli sme sa okolo seba a - Vualááááá – proste úžas. Okolo nás neskutočne úžasné komárie teritórium.

Nové trojmetrové buriny zakryli a zahustili priestor po starých uschnutých krovinách. Až tak, že tam už ľudská noha nevkročí. Na každom kroku sú zhnité, Vami červotočmi prešpikované veľké zbytky dreva a konárov po vyrúbaných stromoch. To všetko malo skončiť v drvičke drevospracujúcej firmy. Pre nich zostali zisky z predaného narúbaného dreva a našťastie pre nás – hmyzí národ – to tu zostalo. Je to proste úžasné, komárí, červotočí, lykovcoví životný priestor, ktorý nám môžu závidieť iné spoločenstvá.

„Bude nás veľa!!!“  – zakričme si heslo do budúcnosti. Po zhnití dreva v našich zónach sa môžeme vrhnúť na všetky záhradky, ktoré sú na dolet od našich končín. Je tam plno úžasného ovocného dreva, plno ľudskej krvi. Dostane sa na každého komára, na každého kliešťa, na každého červotoča a lykovca.  Spravíme ľuďom peklo v našom raji. Bude to úžasné.
 Ale to hovorím len víziu pre budúce generácie. My si tu môžeme v kľude žiť a nažívať v pokoji v našich zarastených a spráchnivených vlhkých krovinách.  Ešte je tu plno stromov, do ktorých môžeme navŕtať svojimi zúbkami chodbičky. Vnútri budú spráchnivené, aj keď navonok pri sile. Je to len dočasu.
Áno – musíme sa vysporiadať s tým, že niektorí ľudia si aj cudzí les za záhradou vyčistia – brrrrr – sú to veľký poctivci. Strach z nich sála. Len naše šťastie je v tom, že ich je málo a všetko vyčistiť nestihnú. Našich je ostatných 90% lesa. Huráááá – to musíme osláviť. Ale aj na tých vyčistených plochách sa môžeme smelo pustiť do stromov.


Stromy napadnuté škodcami - už len čakám kedy spadnú. Foto apríl 2016

 Vycicať z nich životnú energiu, spraviť z nich spráchnivené trosky. Je to náš údel, naša cesta. Tak na ňu smelo vyrazme. Spravme z lesa hnilú burinovú džungľu. Zem tam niekde v strede dediny nech si spieva, tu však bude hniť a plakať.

Čo dodať? Len toľko. Veď my sme jej stromy a lesy nezničili. My si len užijeme to, čo pre nás pripravili.

A tak milé naše spoločenstvo, radujme sa, veseľme sa, nech naše zhnité porasty zostanú zarastené trojmetrovou vlhkou zelinou. Nech máme kam naklásť naše potomstvo, ktoré po nás prevezme náš smelý údel - ničenie ivanského lesa.

A zakričme si: „Teš sa ivanská krv na nás  rodiny Sosákov, Vcuckov, Násoskov, Bzučiakov, Otravov, Mrchožrútov a dalších nemenovaných.


Teš sa!!!!!!“


Članok spred roka k tejto tématike:

http://popluhar.blogspot.com/2016/04/monolog-odvodnovacieho-kanala.html


nedeľa, 2. apríla 2017

Stühleck - dve malé snežnicové túry

1.     

P   Pod Stühleckom

Počas Vianoc národa chtivého lyžovania vo vychýrenom stredisku Stuhleck, ako maku. V rámci parkovania som si odstál asi dvojkilometrovú kolónu. Ale tí naši susedia sú naozaj veľmi šikovný, zvládli to veľmi operatívne a ani nie za polhodinu som mal tátoša odstaveného na jednom z viacerých velikánskych parkovísk pod svahmi Stuhlecku. Okolo mňa pobiehali ľudkovia, natlačení v pestrofarebných a tesných kombinézach, upachtení z navliekania lyžiarok. Odvšadiaľ bolo počuť fučanie pánov v mojom veku, zo snahy dostať sa po roku v tesnom oblečení do tesných lyžiarskych topánok. Viem si predstaviť to utrpenie, lebo mám tiež tento problém. Našťastie ma akosi prešla lyžiarska anabáza. Odkedy som si kúpil snežnice, veľmi rád ich používam. Majú síce nevýhodu – to áno, nedá sa na nich spustiť dolu, ale inak je to super. Kráčať si lesom, užívať si to ticho okolo seba, to je na nezaplatenie. Ale prestanem pre tento krát o tom básniť.
Preplietol som sa medzi davy ľudí, čo čakali na lístok na zjazd a prešiel som v turistickom na kraj lyžiarskeho strediska. Bol som tu prvýkrát, tak som sa  nikam neponáhľal, veď išlo len také poznávanie. Mal som na tento výstup zhruba tri hodiny, tak som sa chcel len tak prejsť. Po chvíli som sa dostal do pokojnejšej oblasti a mohol som si na nohy nasunúť svoje oranžové pomôcky. Hop – mám nové topánky, akosi to nejde. Tak som sa s tým trošku potrápil, spravil som 10 krokov a snežnice sa mi vysunuli. Holt príprava nebola dostatočne adekvátna, tak som sa do toho pustil znovu na svahu - išlo to. Po chvíľke uťahovania a uvoľňovania remienkov snežnice sedeli na nohách tak, akoby tam boli od nepamäti. Tak som si to začal fučať smerom hore. Pri zahrievacom krokoradí som sa začal kochať okolo pomaly ubiehajúcou krajinou. Keď ide človek zdola od parkoviska, nemá veľké šance na nejaké výhľadovky. Skôr to bolo o pohľadoch na jeden z lyžiarskych svahov. Našťastie bol vcelku ďaleko, popri mne švihali rýchlosťou blesku len skialpinisti. Vyhovovalo mi to. Sem tam som dostal spŕšku zo zasnežovacích diel - osvieženie zadarmo, prečo by som nebral.

Zimné impresie
 Dole ide vetrovka, dole ide mikina, zostalo mi len tričko – bol som len frajer, ktorý si neprial byť videný. Predsa len pseudolopta pod tričkom, nie je príliš obdivuhodná záležitosť. A tak som podľa navigácie stúpal po asi sánkarskej dráhe pre deti hore svahom Stühlecku. Po hodine mi bolo jasné, že budem rád, že v rámci mojich časových možnosti vyjdem tak do polovičky - nevadí. Som rád aspoň tomu. Desať metrov širokú sánkarskú zjazdovku, vinúcu sa medzi stromami som po hodine opustil a navigácia ma zaviedla priamo do lesa. Veril som jej. Začalo prudšie stúpanie, vyviedlo ma k jednému z jazierok napájajúcich zasnežovacie zariadenia. Kompenzáciou mi boli aspoň nejaké výhľady. Sneh sa trošku boril, ale keby som nemal snežnice, tak ani sem by som nevyšiel. Normál som si to užíval.
Pridať popis

Zásobovacie jazierko pre snežné delá

 Od jazierka som znovu vbehol na snežnicami prechodený chodník. Po chvíli sa stretával aj so skialpinistickou stopou. Stúpania už bolo celkom dosť. Trošku spotený som sa ťahal v ihličnatom lese očakávajúc každú chvíľu svoj cieľ -chatu Fridrichshütte. Je to niečo vyše polovice výstupu na Stuhleck. Viac som ani nemal v úmysle vyjsť. 

Lesom

Trošku som podcenil čas, niečo mi zabrala aj úprava snežníc, ale zatiaľ mi to nevadilo, že som nevyšiel až hore, aj tak mi to povianočná kondička a tukom obalené brušné partie nedovoľovali. Tak som si pri výstupe ku chate parádne užíval výhľady smerom na Rax, Schneeberg a iné alpské končiare. Veď ako som písal, som tu prvýkrát a určite sa sem chcem vrátiť. Usadený v detskej šmýkačke pri chate a kŕmiaci sa vianočnými perníkmi, nadájajúci sa teplým čajom, som si vychutnal výstup.
Výhľad od chaty Fridrichshütte 

 Trval vyše dvoch hodín a musel som isť naspäť. Spolucestujúci lyžiari na mňa čakali. S radosťou som sa vnoril do lesa pod chatou, fakt, že výskanie lyžiarov a davy ľudí okolo mňa som až tak nepotreboval a tak som sa rôzne cik-cakom pustil do zostupu.
Zo zostupu
 Ten trval asi hodinu a vychutnal som si ho. Dopadla fajn moja prvá návšteva tejto oblasti, určite sa sem ešte vrátim.


2.      Na Stühleck zo sedla Pfaffensattel

Ani nie po dvoch týždňoch som objavil na Faceboku fotku chaty na Stuhlecku. Dala ju tam kamoška z portálu Hiking.sk – Adush (neskôr o tom napísala aj článok: https://hiking.sk/hk/ar/4588/na_zimny_stuhleck_zo_sedla_pfaffensattel.html) – tak dúfam, že sa nebudem opakovať. V každom prípade som túto informáciu  využil s tým, že pri povianočnej kondícii by som na druhýkrát nadviazal na výstup na tento kopec a dosiahol aj vrchol. Ja viem, že ten výraz na dvakrát nie je to vie čo,  ale predsa len som už nie najmladší a kondíciu na snežnicové mega výstupy ešte nemám úplne najsuper. Ale to ma už neovplyvňuje, nejaké výčitky, že som niečo nevyšiel na jedenkrát. Som proste v pohode. Tak som pri prvej možnej príležitosti naskočil do auta – snežnice pripravené a už som si jachal do už známej destinácie. Do sedla Pfaffensattel som sa dostal podľa mapy hladko, nebol žiadny problém. Ludí málo, akurát sú tu celkom strmé serpentíny, preto na prvýkrát treba isť opatrne. A tak som sa dostal do výšky 1372 m.n.m. Tak nejako som skončil pri prvom výstupe svahmi Stuhlecku.
Výhlady z prístupovej cesty zo sedla Pfaffensattel
Zimný pohľad 

 Teraz som postupoval vyššie. Samozrejme snežnice na nohy a už som prepletal nôžkami hore platenou cestou. Chcel som byť čo najskôr hore a nechcel som zablúdiť. Cesta je istota. Dolu to skúsim inakadiaľ. Je fakt, že tie snežnice som až tak nepotreboval, no na druhú stranu som mal omnoho istejší krok. Zhruba kilometer lesom a po chvíli sa mi začali otvárať očakávané výhľady najprv k východu a severu a následne čím viac som naberal výšku, tým sa uhol pohľadu rozširoval. 
Vrchol Stühleck a Alois Günther Haus v diaľke

Po chvíli som už v diaľke zbadal vrcholovú chatu, čo ma patrične potešilo, veď keď je cieľ v dohľade, viem, že už nezablúdim. Na vyratrakovanú cestu sa postupne pripájali stopy skialpinistických lyží, ktoré sa spájali do jednej lyžiarskej stopy a viedli tým smerom ako môj cieľ. Bolo krásne, slnko svietilo, panoráma sa otvárala na všetky strany. Identifikoval som Schneeberg, Rax, Hohe Wand, Hirschkogel nad Semmeringom. Biely sneh a kosodrevina trčiaca zo snehu a dodávali tomuto kopcu zaujímavú atmosféru. 


Po zruba troch kilometroch stúpania som sa už vyzúval pri chate Alois Günther Haus. Dovnútra ma ťahala chuť na dobrý čaj.
Vrcholovka

Alois Günther Haus

 A že vraj majú boršč, postrehol som na infotabuli, tak prečo nepotešiť svoje zmysly. No jedol som už lepšie boršče, ale zas ani tento nebol zlý. Akurát že u nás sa dáva do boršču aj smotana a tam nie – diétne prevedenie, takže až taký úžasný nebol. Teplo po polievke v bruchu bolo parádne, vrecká sa mi odľahčili o nejaké tie euráče, navýšené o vysokohorskú prirážku a tak som sa vydal smerom dolu. Rozmýšľal som a reku nedám si snežnice, zavesím ich na batoh a pôjdem vyratrakovanou cestou pomaly len v turistických bagančiach. Tak aj bolo. Lenže zhruba po 500 metroch som narazil na trošku inú turistickú trasu smerom do sedla. Prečo to tam nespoznať – prebleslo mi hlavou. A tak som odbočil. Bola to omnoho zaujímavejšia cesta, prešľapaná bola tiež ako tak. Zo začiatku sa mi fajn išlo. Po ľavej strane bizarné skalné útvary,

Návrat inou cestou

Po pravej výhľady do údolia. Dobre sa kráčalo. Lenže tie rakúske turistické značenia! Samozrejme, že som zišiel z cesty. Nestratil som sa, to nie, ale cestu, ktorou som vyšiel som videl dvesto metrov pod sebou, medzi nami ležala len snehová pláň okrášlená vlnovkami skialpinistických zjazdárov. A keďže sa mi nechcelo isť naokolo, pustil som sa rovno dolu. He-he-he – bez snežníc, lebo však čo, som nejaký frajo. Po 15 metroch som sa zaboril do pol pása a tak to išlo až dolu. Snežnice som si nemal ako nasadiť, lebo by som sa asi preboril na chrbte a ani sa mi nechcelo. Radšej som sa boril, plazil, zabáral snehom na tejto dvestometrovej lúke. Dalo mi to zabrať. Bolo toho veľa – ale naveľa, naveľa som bol na ceste a už mi nič nebránilo dôjsť bez problémov k autu.
Z toho vyplýva ponaučenie: Keď je okolo Vás snehom nafučané, nenoste snežnice na batohu ale na nohách.  Po boji som múdry, čo?!
Kompletný album fotiek:


Tak zatiaľ.