Večer pelendrekom - ráno metlou.

Som už postarší človek, ….čo to píšem – pán v najlepších rokoch, čas neprestajne uteká popri mne, ako splašený kôň, no s tým už nič nenarobím. Sem tam sa nostalgicky vrátim v myšlienkach do minulosti, spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som zažil, to už patrí k tomuto veku. Keď si už spomeniem, tak si ich radšej aj zapíšem, možno už o 20 rokov si na ne nespomeniem, tak ak bude všetko OK, aspoň si ich potom prečítam.

Jedno z mnohých táboríšť

V roku 1980 som bol mladý a pochabý. Svet bol gombička, nikto, alebo aspoň drvivá väčšina sa nepozastavovala nad tým, že náš život sa vyvíja v totalitnom režime. Mali sme svoj vlastný individuálny režim: pivko, ženy, túlačky – to bol svet okolo mňa. Tak sa ani nečudujte, že to, čo mne a mojim dvom spoločníkom skrslo v hlave, bolo vcelku šibnuté. Prejsť Slovensko pešo. Moji dvaja spolužiaci ma namotali na túto záležitosť, ale nechcem tu podrobne rozpisovať všetko okolo toho. Proste sme sa vybrali.

Dukla, Bardejov, Hervartov, Čergov – blížili sme sa k Prešovu. A moji dvaja súputníci boli trošku viac kresťansky založený a vzali si do hlavy účasť na nedeľnej omši. A to nie niekde na dedine, ale rovno v Prešove.

“Chlapi,”  vravím, aj keď sme boli len usoplenci, ale odhodlaní – “nemôžeme isť niekde do dediny v nedeľu a poobede by sme spravili ešte pár kilometrov?”

 “Pri hociktorej dedine prespíme na hocijakej lúke, ale v Prešove, to čo,  chcete spať v parku?”

Ale oni na to, že veď spravme najprv nejaké tie kilometre do Prešova a keď tam dorazíme, pôjdeme na nejakú poobednú omšu.  Lenže z Čergova to bola celkom dlhá štreka. No ale do dediny na omšu nestihneme a v Prešove bude omša aj poobede - boli argumenty, ktoré voči mne mali. Aj ma zavalili svojim skalopevným postojom a ja ako správny demokrat v menšine, som ustúpil. Tak ma prehovorili.

Vkročili do Prešova traja junáci, hygienu vykonali pri potoku niekde pod Čergovom a hotovali sa na duševnú hygienu v Chráme Pánovom.

Budem fešák

Nie - to ešte nie je tablet ani mobil.

 No, ja veľmi nie, ale nechcem odbáčať od témy. Naveľa-naveľa som sa do toho kostola vtrepal aj ja a nejako som to pretrpel.

Zvládli sme duševnú očistu, moji spoločníci boli spokojní, ja som však rozmýšľal čo so spánkom. Netrúfal som si stavať stan niekde v centre Prešova a takisto sme boli celkom uťahaný na to, aby sme načali  ďalšiu cestu za Prešov.

´Čo takto prespať na železničnej stanici v čakárni?´ – napadla nás vtedy spásonosná myšlienka. Vbehli sme na stanicu, najprv do staničnej reštaurácie na nejaké to pivečko, teplý guláš bodol tiež a počkali sme, až sa stanica dostatočne vyľudní a hajde do čakárne na drevené lavice.

´Ej ale sme to dobre vymysleli´ – napadlo ma pri zaspávaní na tvrdej lavici.

Niečo do mňa drglo. „Jano, posuň sa, džugáš ma do hlavy.“ – oznámil som rozospato kamarátovi.

Znovu drganec, ten už bol omnoho prudší a pichľavejší. Otvoril som oči, vysunul hlavu zo spacáku a rozospatý som nad sebou videl tri prízraky – no nie prízraky to boli, ale policajné zložky VB (verejnej bezpečnosti – pozn. red.). V zelených uniformách sa nad nami čneli ako majáky a vedľa mňa už poslušne previnilo sedeli moji dvaja parťáci.

„Čo tu robíte? Toto nie je nocľaháreň, ba ani hotel!“ – zaburácal na mňa ten s najväčším počtom hviezdičiek na ramenách.

„Zmeškali sme vlak, nemáme kam isť.“  vyšlo z nás naraz, akoby sme sa dohodli, i keď to tak samozrejme nebolo.

„Ukážte cestovné lístky, máte kúpené?“

„Nie“ zaklincovali sme lož.

„Tak nás nezavádzajte, my tu tulákov nestrpíme!“  znela rázna odpoveď, na ktorú sme nemali odpoveď. Pred nosmi nám šibrinkovali tri gumené, dobre hrubé a nebezpečné pelendreky – príšerne smrdeli gumou a problémami. Čo s tým?!

„Súdruhovia príslušníci, my fakt nemáme kam isť“ ľútostivo zatiahol Ivan s hrivou ako lev. Tá poznámka ešte viac vystupňovala podráždenosť pohlavárov vtedajšieho vládnuceho režimu. To viete – hriva sa vtedy v slušných kruhoch nenosila. „Hadice“ sa rozkmitali a my sme sa už videli za mrežami niekde v záchytke na policajnej stanici. No jedno nám to veru nebolo.

„Viete, my sme boli v miestnom kostole a nemali sme kam ísť, počkáme do rána na vlak a pôjdeme ďalej.“  roztraseným hlasom povedal jeden z nás. Boli sme strachom takí rozsypaní, že ani neviem ktorý z nás to bol. Možno sa príslušníci v duchu škerili na tom, ako s nami mávali. Ktovie. V každom prípade zaznel ich povel:

„Kúpite si lístok na vlak – prvý ranný a po ňom Vás tu nechceme vidieť. Ale budete čakať v sede – žiadne ležanie na laviciach a odfukovanie, počuli ste??? Lebo my si na Vás prídeme posvietiť a skontrolovať situáciu!“ hlesli prísnym hlasom.

„Áno pán-súdruh policajt.“ habkali sme vedno. Pelendrek vraj poriadne štípe a my sme veru nechceli dostať modrinové osýpky. Už s ohľadom na to, že potrebujeme ešte ďaleko-preďaleko kráčať. Uťahaní sme teda boli poriadne, lístky sme si okamžite kúpili. Našťastie prvý ranný spoj išiel do Kysaku - do cieľa našej ďalšej etapy.

Lenže týmto počinom nebude trasa, ktorú sme si naplánovali naplnená – to bol paradox – a druhý bol mávajúci čierny obušok, kmitajúci sa pred nosom. Tak čo by ste si vybrali?!

Nezostávalo nám nič iné – ako s kúpeným lístkom si poslušne, tesne vedľa seba sadnúť na lavicu a nebadane driemkať jedným očkom na drevenej lavici, ako traja holúbkovia na drôte. Nevyspali sme sa,  to je nad slnko jasné.

Nejako sme prečkali noc, ráno či skôr ešte pred svitaním sme už naskočili do pristaveného vlaku, v čakárni nebolo ktovieako teplo a už ani do spacáku sme sa nemohli strčiť. Vlak sa pohol ešte za tmy a my sme sa snažili nezaspať do Kysaku – predsa len – nepotrebovali sme ďalšie opletačky s čiernou jazdou, keďže sa nám už podarilo len tak-tak uniknúť čiernym štipľavým gumovým obuškom.  (Teraz, keď nad tým tak uvažujem, tak si vravím, veď ja by som sa mohol hlásiť k disidentom, tiež som zažil útok pelendrekmi, voči mojej osobe. Nebolo by zlé na tom postaviť politickú kariéru, alebo si aspoň vybaviť zľavu na cestovné - ako odbojár. Ale to som vtedy nemohol ani tušiť, čo sa udeje o jedno desaťročie.)

Zastávka Kysak bola čochvíľa tu a my sme povyskakovali z vlaku ako nasolení.

Prvá lúka, voľné priestranstvo, akýkoľvek bezpečný a tichý bod na tejto časti planéty - staviame stan a chrápeme ako medvede v zime. To bolo jednoznačné prianie celého nášho malého, ale o to viac unaveného zoskupenia. A tak sme sa vliekli pohrúžení v týchto myšlienkach, pološerom, rozospatou dedinou. Asi po kilometri sme zbadali ten úžasný vytúžený priestor – voňavá lúka bola zarastená trávou až po kolená, tiahla sa až smerom k lesu, veľa domov vôkol nebolo. Tak na čo ešte čakať?!  Viečka vážili tak metrák, pohyby spomalené, ale stan sme postavili, nasúkali sme sa do spacákov a v stane sa po chvíli ozývalo chrápanie troch uťahaných tulákov.  

Božka si pretrela oči, dnes nemusela veľmi skoro vstávať, bol síce pondelok, ale vzala si dovolenku. V dome bolo plno roboty, vyčistiť, vyutierať, vyupratovať, v týždni čakala návštevu. Ale ten kus spánku si dopriala. Potrebovala ísť ešte ale nakúpiť, tak sa vystrojila a pohla sa smerom do stodoly za domom po bicykel, pretože najbližší obchod je ďaleko – potrebovala ho. Oči jej ako obyčajne zablúdili na lúku za domom, kde ležal starý cintorín. Už dávno sa tam nepochovávalo, bol celý zarastený trávou, sem tam z neho vyháňala husi, čo sa nenápadne vytratili od susedov, aby sa dobre napásli. Boli tam pochovaní jej predkovia, ešte stále sa ten kúsok zeme bralo, ako miesto posledného odpočinku zosnulých.

Prvý, len taký nepatrný pohľad bol krátky, akoby ledabolo, ale čo tam zbadala, keď zaostrila lepšie, tak to ju až nadvihlo. Na cintoríne, na starých, trávou zarastených hroboch, sa rozprestieral stan, taký, čo nosia tí tuláci a turisti, čo chodia okolo do hôr. Ale žeby toto niekedy zbadala, tak to sa jej ešte nestalo. Aj rozprávať zabudla. Na bicykel zabudla tiež. Zahla za roh a schmatla prútenú metlu, ktorú mala pripravenú na zaháňanie susedovie husí, s plamenným pohľadom v očiach, v ruke s metlou, sa energicky rozbehla smerom k starému cintorínu, kde sa chystala spraviť poriadok s tými loptošmi, čo si tam zariadili pelech.

Tak sa pobalíme pri pesničke

Jedna z mnohých oprášených príhod, ktoré som zažil. Každý máva podobné, ale rád si na ne spomeniem hocikedy, lebo sú nevinné, veselé, moje. Toto bola jediná časť vtedajšej mojej trasy Slovenskom po červenej, ktorú sme odflinkali vlakom. Nakoniec sme Slovensko po ceste Hrdinov SNP neprešli, ale to je už iný príbeh.

Obuškom, ba ani metlou sme nakoniec nedostali, vždy sme sa tomu na poslednú chvíľu vyhli, nejako nebezpečného útočníka uhovorili, ale veľa nechýbalo. Ale ako dodatok Vám musím veľkú pravdu povedať:

Na tom cintoríne a na hroboch našich predkov sa úžasne spalo.

Tak zatiaľ.