nedeľa, 5. februára 2017

Zaujimavé fotomiesta III. - roklina Myrafälle

Voda, ľad a sneh

Zima – mráz začal tento rok v januári vystrájať neskutočným spôsobom. Počítam, že pri Bratislave tak tuho nemrzlo už asi 4 roky, čo znamená, že sme si tu štyri roky užíval blatovo-vodné radovánky. Nohavice od blata, topánky som musel drhnúť po každej túre nadávajúc na neskutočné kusy blata, ktoré mi odpadávali z podrážok. Tento rok?  Je to úžasné – sneh mi vyčistí každý milimeter topánky, topánky sa po túre lesknú neskutočným spôsobom, že si človek praje aby snežilo aj v lete. Pán mrázik si dá tú robotu, že znehybní každulinky kúsok zeme, ktorý by mi chcel zadrbať moje panenský čisté vybrami. Je to úžasné. Stačí prísť domov z túry, hodiť topánky pod radiator a následne ich naimpregnovať sprejom. A sú rovno pripravené pre dalšie použitie. Je to úžasný čas.
Ano – topánky, mráz, sneh a všetky zimné doplnky sú úžasné. Lenže ako občasnému turistickému fotografovi mi chýbajú tie turisticko-fotografické zaujimavé ciele, ku ktorým by som sa chcel vypraviť. OK Malé Karpaty sú fajn, len mi tam v zime chýba nejaký poriadne zaľadnený kaňon alebo potok, kde by som mohol postaviť statív a dobrovolne mrznúť ako taký huj na mraze a vo vetre len pre pár fotiek, ktoré aj tak nikoho nezaujmú, pri stiahnutí do PC si len tak hovorím, načo som tam trčal ako posledný kusok vlasu na plešatej hlave. Následne si pozriem úžasné fotky fotografov potulujúcich sa medzi kusmi cencúlov v Slovenskom Raji a chytá ma deliricka triaška spôsobená nedostatkom tejto nádhery v mojom okolí. Veď 350 kilometrov cestovať za kúsom tejto nádhery sa nedá stále. Ale rád by som. Pomôžem si? Ale áno – pomôžem si. Moje mozgové závity si spomenuli na maličkú roklinu v Gutensteinerských Alpách, kde som kedysi dávno už bol. Tiež to bolo v januári a tiež som túžil po poriadnom cencúly alebo ľadopáde. Ale nič – v ten január bolo tak teplo, že som s požehnaním toho tam nahore našiel len pozostatok akéhosi cencúľa, ktorý zabudol odtiecť potokom do Dunaja. Ale teraz by to mohlo byť iné. Je zima poriadna zima. Aj keď tá roklina nie je dlhá – aspoň trošku mi utlmí moje delirické stavy spôsobené nedostatkom ľadopádov a zamrazených scenérii v našej oblasti. Nedopustím však žiadne foto-abstinenčné príznaky. Prvý voľný deň – naskakujem do auta a vyberiem sa do oblasti Gutensteinerských Alp. Tajne dúfam, že budem mať dôvod pre napísanie tohto článku.
Na tento rok si dovolujem luxus, kupujem si ročnú rakúsku diaľničnú známku. Po skúsenostiach z leta, kedy som mal len dvojmesačnú nemám vôbec obavu z toho, že by som nemal kde v týchto oblastiach zavítať. Autom prefrčím Petržaľkou a namierim to rovno na diaľnicu do Viedne. Cesta mi fajn ubieha, vzal som si spoločníka, ktorý mi svojou výrečnosťou dáva zabudnúť na nejaký spánok alebo únavu. To je fajn. Za OMV Schwechat to stočím ako obyčajne na dialnicu smerom na Graz a Linz. Následne už len na Graz. Nie je veľa aut, je piatok, tak som celkom prekvapený. Ale to bude asi tým Novým rokom, každý chce byť ešte doma. Tak si to hasíme diaľnicou a spomínam a rozprávam ako som tu jazdil v roku 1991 na staručičkej škodovke, ktorá sa dostala pod mojim vedením na štvorprúdové cesty. To bol zážitok – bol som vyklepaný ako posledná Detva v škatulke od cigariet. Tie sa ale fajčili už dávno. Ale aj vtedy som to zvládol. Juraj sa zasmial, on také zážitky nemá. Cesta pomaly plynie a ja sa musim sustrediť na odbočku z diaľnice. Odbáčame smerom na Vollersdorf, ale mám to uľahčené aj tým, že je tu aj tabula – odbočka na cestu k Myrafalle. Takže uplne super. Zbehnem dolu z diaľnice na normálku a ťaháme to ďalej na západ do mestečka Pernitz. Je to príjemná cesta vinúca sa pomädzi už vyššie hory. Máme čo obzerať, aj ked ja sa musim sústrediť skôr na cestu. A tak ani neviem ako, prešlo tých 20 km do Pernitzu. Príjemné horské mestečko. Len uplne dobrý dojem kazí nejaká veľká továreň pred mestom. No ale nemôže byť všetko úžasné. V Pernitzi si treba dávať pozor na odbočku doprava na dedinku Muggendorf. Po odbočení popri zaujimavom mieste sa vynoríme z mesta Pernitz a po chvíločke sme pred dedinou Muggendorf. Netreba ale do nej odbočiť, stále ideme rovno po hlavnej ceste na kopec. Až tesne pred kopcom je odbočka k roklinke Myrafalle. Fuuuu – strmejšia cesta cez zhruba tri parkoviská po snehu – ale upravenom – nás privedie až na dolné parkovisko k rokline. Odtiaľto to je už nejakých 30 metrov. 



 

Nabalím veci na fotenie, prezujem sa do vibrám a nedočkavý sa ženiem do rokliny. Už zdiaľky vidím, že všetky moje predstavy budú dnes splnené. Len sa trošku obávam, či to nebude uzatvorené. Lebo v Rakúsku zvyknú rokliny na zimu zatvárať. Bolo tam sice napísané – Wintersperr – zimná uzávera, ale turniket bol otvorený, do rokliny krásne vyšlapaný chodníček od zvedavých ľudí. A tak som po chvíločke rozťahoval statív, nasadzoval foták a poďho fotiť. Zabudol som na akúkoľvek zimu. Priateľka mi hovorí, že som vtedy v akomsi tranze, nič okolo nevidím, nič okolo necítim. Dokonca ani na ruky mi v mraze nie je zima. To je fajn nie? Mohol by som tam aj v tričku pobehovať. Ale nie, po chvíli zisťujem, že som si v aute zabudol polarizačný filter. Tento používam najviac na vodu – odlesky bývajú nepríjemné. Som rád, že tu je Juraj, aspoň mi postráži moje rozložené fotonáčinie. Chcel som isť poklusom k autu, ale predomnou vyskytnuvší sa turista sa mi rozpleštil na zľadovatelom chodníku ako žaba na prameni. Tak to teda nie – pekne pomaličky. Nemám sa kam ponáhľať. Po chvíli som naspäť a dostávam sa k činnosti, ktorá sa mi páči a ktorá ma baví. V žiadnom svojom článku o zaujimavých fotomiestach nebudem hovoriť alebo skôr písať o tom akým spôsobom fotím, aké časy, clony a podobne používam. Necítim sa na to kompetentný, som len obyčajný fotografický turista – nie turistický fotograf, čo znamená, že by som niekoho mohol dostať do omylu mojim spôsobom fotenia. A okrem toho, každý si aj tak fotí po svojom, baví ho to tak ako robí a punktum. Poviem snaď len toľko, že pri takomto fotení vody najradšej používam nasadený polarizačný filter. Môj názor je, že polarizačný filter by sa nemal používať na oblohu ale skôr na fotenie vody.

Po dobrej chvíli fotenia si spomeniem na Juraja. To viete – je to sice asi 800 metrová roklina plná pretekajúcej vody s tým, že je tam momentálne plno ľadu a mrázikových ozdôb, lenže ja by som ju s foťákom prešiel možno aj za dve hodiny. Pojem čas pre mňa prestáva existovať, tak aspoň moje svedomie ma pobáda aspoň trošku sa posúvať. Aj tak ideme roklinu hodinu, miesto toho ako je napísané na smerovej cedulke. Tušim tam je 20-30 minút. Holt koníček niečo stojí.
Roklina nebola opustená, stále sa tam nejaký ten človiečik-turista alebo páriky objavili. Jeden sa zrazu mihol za mnou.
„Entschuldige – Bitte“ – vravím. Dotyčný sa usmial: „Danke“ – a otočil sa k parťáčke.
„Poď Dagmarka“ – vraví.

Boooože slováci – hned som prepol z tej namáhavej lámanej nemeckej reči do slovenskej ľubozvučnej. A tak som spoznal Peťa a Dagmaru. A to má Peter ako záľubu fotenie. To ale nemal. To keď sa stretnú dvaja s rovnakým koníčkom, tak to fakt nevedia kedy skončiť. A pritom ja som taký tichý človek. Hento ako fotíš, tamto na čo používaš, v akom programe upravuješ. Diskusia naberala na obrátkach. Na to konto, keď vytiahol profesionálny Nikon D4S  - tak som aj hubu zabudol zatvoriť. Naštastie som mu ju nezávidel. Nemá výklopný displaj a ja so svojimi krížami fakt potrebujem každé zjednodušenie fotenia. Klaknúť si do kolien pri fotení na spustenom statíve? Zabudnite. To už nehrozí. Nieže by som nechcel, ale vek a kríže nepustia. No ale rád by som si s takým fotákom zafotil v niektoré dni. Mohlo by to byť zaujimavé.


Vo vrchnej časti rokliny nás dobehlo aj slnko v chrbte, voda nabrala neskutočné odlesky a to sa veru nedá veľmi fotiť. Keď je fotografovaný objekt – hlavne voda v tieni, tak sa to dá. Keď do toho striela slnko svojimi lúčmi, už to nie je bohviečo. S fotením je viac menej koniec. Nedá sa to. Proste prepaly ako sviňa – ani polarizák nepomáha. A velké časy nechcem velmi dávať. Nepáči sa mi, keď je voda ako mlieko. Aj keď niekedy to dá celkom dobrý efekt. Ale po chvíle aj tak už bol koniec rokliny. Znovu sa k nám pripojil Peter s Dagmar. Bolo ešte veľmi skoro na návrat. Tak hovorím – nad nami je výhľadová skala – volá sa Hausberg – ja som tam už bol – ale poďte. 
Hausberg

Problém bol len v tom, že to bolo na neprešlapanom chodníku. Aj keď nie dlhé. A tak sme sa brodiac po kolená v snehu pustili do stúpania na výhľadové miesto. Trošku sme si zafučali, problém boli popadané stromy, čo sa nám stavali do cesty – ale po zhruba polhodine sme sa dostali na vrchol kopčeka. Krásne výhľady, 
Schneeberg

Výhlad z vrchu Hausberg na Muggendorf

Pohľad z Hausberg

Schneeberg ako na dlani, v jeho zárezoch kopca si fujavica robila zo snehu závoj. Ten krásne zahaloval boky Snežnej Hory – Schneebergu. Krásne bolo vidieť. Aj na nás dulo a po chvíli sme to aj celkom cítili. A tak sme sa pobrali dolu. Predsa len v rokline to bolo omnoho lepšie. Slnko nás zohrialo. Po ceste ešte pár záberov v rokline, hlavne v miestach kde predtým svietilo slnko, teraz už to bolo lepšie. Prísť na parkovisko bola už len otázka času.
A tak sme sa pobrali domov.
Voda a ľad

Ešte k rokline:
V letnej sezone – myslím, že je od 1.mája je vstup spoplatnený – 3,50 za osobu.
Čo ma ale zaujalo a čo asi aj pôjdem pozrieť je, že v piatok, sobotu a v nedelu je otvorená do 23:00 a celá osvetlená. Bolo by zaujimavé preskúmať to, ako to vypadá za umelých svetiel. Ktovie, či tam nemajú aj nejaké farebné svetlá, ktoré spestrujú tieto zákutia s padajúcou vodou pomädzi velké kamene. Takže o jeden dôvod viac sa tam isť pozrieť vo večerných hodinach. Aj ked sa vrátim domov neskoro v noci.

Tak zatiaľ.

Link na ďalšie foto: