utorok, 10. januára 2017

Košariská - Bradlo - krajom M.R.Štefánika

Brucho sa mi vystrčilo von z dverí, bolo ťažké, preťažké, z tej ťažoby sa mi aj celkom zle dýchalo. Pozrel som pred seba a nevedel som, či tú prekážku, čo ma čakala zdolám, alebo sa otočím späť. Ale isť naspäť 16 kilometrov, tiež nepatrí medzi najúžasnejšie nápady.  Predo mnou bolo len zhruba 50 schodov na parkovisko pri Bradle. Vyšiel som totiž z chaty pod Bradlom. Necelá kopa schodov bola ale nekonečná, najprv som si musel pripraviť to preťažké brucho – spraviť jeden schodík, potom znovu a znovu – „onehdá“ na Rysy sa mi stúpalo omnoho lepšie. Ale to som mal o 10 rokov menej, na bruchu tehličky.....hmhm.
 „He-he-he, Ešús,  bože tá Tvoja fantázia pána v rokoch?! Tá asi nikdy nezmizne, že?“ – vravím Ešúsovi v mojom vnútri, ktorý ešte nestihol zostarnúť.
Je nad slnko jasné, že som nikdy nemal tehličky, ale predstava to je celkom pekná. Nechám sa ňou pri výstupe schodmi nadnášať, aspoň sa mi omnoho ľahšie šliape. No ale akože som prišiel k tomu preťažkému bruchu? No začnem snáď od začiatku.

Zase som mal jeden z voľných pracovných dní pred sebou - niekedy je náhradné voľno úžasné. Môže sa človek vybrať mimo víkend len tak do prírody – spraviť si nejakú tú túru a pomaly nikoho nestretnúť. Veď to je úžasné, nie?! Pozrel som do mapy – nechcem isť totiž nejako blízko, ale ani nejako ďaleko, proste chcem chodiť a nie jazdiť. No chcem sa pustiť po nejakej trase, po ktorej som ešte nešiel. Zrak mi padol na Myjavské kopanice. Na Bradle som už bol, ale čo tak spraviť nejaký rozšírený okruh so záverom na Bradle? Celkom sa mi to pozdávalo a tak som sa vtrepal do auta a poďho do sveta.
Pri Piešťanoch som zbehol z diaľnice, smer Vrbové - všetko známe lokality, cesta mi ubiehala fajn. Za Vrbovým dedina Prašník – nekonečná dlhá dedina,  isť stále 50 km za hodinu, keď je človek už nažhavený na turistiku, je dosť aj na niečie iné nervy, ako sú tie moje. Ale pomaličky – podľa predpísanej rýchlosti, som to zvládol. A objavili sa Košariská – rodná obec  M. R. Štefánika,  jeho rodný kraj, tak, ako som ho aj v názve tohto článku spomenul. Je to krásny kus zeme – pekne vlnitý, žiadne divoké kopce, a pri početných výhľadových miestach človek pozerá s otvorenou hubou, zatajeným dychom. A ešte k tomu ak je to v jesennom období  – je to proste parádny výbuch zemitých farieb.
No nič,  dosť bolo opisu cesty, na to tu nie som, ja mám popísať túru a nie jazdu. Takže som plný elánu vystúpil z auta, prezul  sa do svojich bagančí, nahodil batoh, pred brucho som si pripevnil fotobrašňu – len tak mimochodom dobrá vec na maskovanie toho kvádru, čo mám pod hruďou, namiesto tých vysnívaných tehličiek – takže všetko mám, skontrolujem auto, nebudem pri ňom takých 6 - 7 hodín a poďho po žltej značke na prvú križovatku ciest – Chrbát Bradla. Z cesty som zabočil na pasienky pri Košariskách. 
Stúpanie na chrbát Bradla

Chodník začal naberať výškové metre,  ale nebolo to nič hrozné. Akurát také dobré na zapnutie kúrenia pod šatami, tým pádom treba dať niečo zo seba dolu. Aspoň som sa rozopol a šliapem pomalým krokom do kopca. Nie je to vysoko, ale cítim sa pohodlne, nie je mi zima, v diaľke vidím obelisky Bradla, tú lokalitu si však nechávam až na koniec. Nachádzam sa na razcestí Chrbát Bradla. Moja cesta sa tuná vzdiali od kopca Bradlo s jeho monumentálnou Mohylou M. R. Štefánika. Vyberám smer po zelenej značke k Dlhému vršku. Po príjemnom prejdení chodníka v lese, vedú moje kroky po spevnenej ceste, neskôr aj asfaltke. Nie je to nič extra, ale je to taký kraj, musím to akceptovať. 
Po zelenej turistickej značke

Zato ale výhľady mám parádne, takže to vyvažuje tvrdé dopady mojich vibrám na spevnenú cestu. A tak sa kochám, sem-tam vyberiem foťák pri zaujímavých scenériách jesenného lesa na holých stráňach okolitých vyvýšením, ktoré ma zaujmú. Je to tichá krása a páči sa mi to. Samozrejme že fotenie pri takýchto túrach zdržuje, preto si nevyberám nejaké extrémne  túry. Predsa len sa dni skracujú a ja chcem všetko stihnúť. A tak po ceste šliapem, kochám sa, fotím a rozmýšľam nad nekonečnosťou chrústa. Každý takýto činorodý relax je lepší, ako sústrediť sa na asfaltový podklad pod nohami. Po chvíli som na ešte väčšej ceste – smeruje na Dlhý vršok a tam veľmi dúfam, že to skončí táto asfaltová peripetia.
Pohľad na Bradlo od Dlhého vršku

Ako okolitá scenéria je pekná, ale radšej by som ju obdivoval niekde spod lesa ako z asfaltky, kde mi sem-tam pod nosom privejú výfuky svoje splodiny. Našťastie nie nadlho, som na Dlhom vršku, je to ďalšia z osád, ktorou budem prechádzať. Tieto dedinky sú idylické a prívetivé. Áut tu našťastie až tak veľa nechodí – takže nefrfli Ešušisko a nemudruj nad výfukmi.
Na kraji samoty sa prihovorím starému lazníkovi. Vidím na ňom, že je vďačný  za každé slovíčko. Zbiera orechy z okolostojacich stromov.
„Tak ako ujko?“ – akoby som ja tiež nebol – ha-ha-ha – „Mali ste orechov tento rok dosť?“
Ujec sa usmial a pritakáva: „Jooooj, celkom požehnane, sme radi.“
„No u nás to je tento rok bieda, orechy nám sčerneli, splesniveli, tak som bol zvedavý ako je to u Vás“ – vravím mu na oplátku.
„U nás je to celkom dobré, nemôžeme sa sťažovať“ zdôveruje sa mi ujec. „Nejdete si dať kalíštek dobrej domácej?“ – pýta sa ma dobrosrdečne.
S vďakou musím odmietnuť, ešte nie som ani v polovičke a neholdujem momentálne takýmto špecialitkám a samozrejme som vodič. A tak sa s dobrým pocitom z pohostinného ľudského hlasu vnáram do úžasného farebného lesa a nechám sa ním objímať. Hlava mi behá na krku z jednej strany na druhú, poloosy krčných svalov pracujú na plné obrátky, prevody na očných bulvách majú enormnú záťaž, hlava by sa najradšej otáčala okolo svojej osy  – je to úžasné. Neskutočne farebný les ma privítal svojimi príťažlivými krivkami, farebnými bokmi chodníka a tichými nitkami lesných chvíľ. Krása, ktorá sa nedá opísať,  ba ani odfotiť. Človek odfotí iba zlomok toho všetkého a okolo mňa sa tá krása valí na moje zmysly zo všetkých strán, ako farebná riava. Jesenný les Myjavskej pahorkatiny je proste neskutočný. Ani neviem ako rýchlo som ho prešiel. To sa proste nedalo spočítať, vôbec neľutujem tú cestu po asfaltke, ktorá ma priviedla k tomuto zázraku prírody, ktorý v priebehu pár hodín pominie, ale v spomienkach mi to všetko zostane, verím že áno.

Farebný les Myjavskej pahorkatiny

A tak si kráčam ďalej, je mi fajn, v duchu si pospevujem, les mi pritom kontruje po svojom, sem tam sa mi zjaví nejaká chalúpka z lazov. Som rád, že som sa vybral na tú cestu. Chvíľami idem lesom, chvíľami po jeho okraji, kde sa mi z juhu stále pripomína vrchol Bradla.
„Hej, hej, Ešus, už ťa čakám, mám pre teba pripravené prekvapenie.“ – keby to ten vrchol vedel povedať, tak určite toto začujem. Do uší sa mi vpíja len to ticho a sú to pre mňa krásne chvíle. Po chvíli sa zastavím pri prístrešku, zložím batoh a vytiahnem čaj, pripravené lepeňáky hand-made a s chuťou sa pustím do jedla. Spoločnosť mi pri tom robí vzdialená mohyla a vyhrávajú mi k tomu ticho pustené pomyselné repráky šumu lesa za mnou. Niet lepšej konštelácie obeda. Zhltol som to ako nič a cítim, že ešte by nejaký ten kus chleba bodol. Zásobu som si  spravil trošku menšiu.
Ale musím ďalej, nepomôžem si a tak sa lesnými cestami, pretkávanými na striedačku spevnenou cestou a asfaltkou doplahočím do Polianky. Pôvodne som si myslel, že si niekde v krčmičke dám kofolu, ale žiaľ v pracovný deň na takýchto dedinkách sa krčma neoplatí otvárať. 

Pohľad k Polienke z červenej turistickej značky

No nevadí,  stočím to na červenú turistickú značku a pomedzi polia a pasienky vykročím na juh,  smerom na Jandovu dolinu. Podo mnou z východu vidieť lazy, samé domčeky umiestnené pomedzi farebné kúsky lesa. Dobre sa mi touto cestičkou ide – je to krása. Po zhruba dvoch kilometroch na moju ľútosť sa vnorím do lesa. Ale nemusím veľmi ľutovať, aj keď tento les nie je až taký farebný, alebo som tým už presýtený?! Neviem. Po chvíli sa mi v lese ukážu naozaj zaujímavé terénne zárezy. Také malé roklinky – som z nich prekvapený, páčia sa mi, trošku to vypadá ako valy po nejakých stredovekých tvrdziach. Ale nie sú pravidelné, proste sa zbiehajú do jednej trošku väčšej rokliny a tiahne sa to celé dolu do doliny. Táto lokalita prebudila môj fotografický inštinkt, tak sa stalo, že som sa tam zdržal. Ešte tu jednu foto, ešte tamto  jednu fotku, ešte to skús tuná – ako by mi šepkala ďalšia terénna nerovnosť. A tak som fotil a čas plynul, polhodinka utiekla ako nič. 

Zaujimavé partie lesa

Veru ja sa nemôžem držať turistických smerovníkov a udanému času na nich. Nikdy neviem, čo mi padne do oka a čo sa mi zapáči fotiť. Toto sa mi páčilo, ale každého nasýtenia prostredím je niekedy dosť. Akoby toto nasýtenie foto-ega predznamenalo iné nasýtenie. Ale k tomu sa dostanem.
Z lesa vyjdem po chvíľke a dostávam sa nad Jandovu dolinu, maličký prudký zostup vystrieda jemné klesanie do doliny po vrstevniciach a popri opustených slivkách, ktoré tu plodia základ pre produkciu lahodného moku zvaného slivovica. Dostávam sa na cestu v Jandovej doline a vidím krásny,  upravený domček s názvom Stará škola. 
Penzion Stará škola

Bola to kedysi lazovnícka škola, teraz už je prerobená na pekný penzión. Trošku som pokecal s vlastníčkou uvedeného zariadenia. Nemajú nič momentálne na občerstvenie - je mimo sezóny, keďže sa to nie príliš oplatí, napriek tomu ubytovávajú. Takže sa tam dá nocľah hockedy na ich stránke www.staraškola.sk – vybaviť.
No nič, aj keď sa mi prázdnota z brucha celkom ozýva – lepeňáky sú už dávno zabudnuté, vydávam sa znovu do kopca, na svahy samotného vrcholu dňa – Bradla. Dobre sa mi stúpa,  som celkom rozchodený, nerozhádže ma ani tá prázdna  brušná dutina, predsa sa dá ešte vydržať. Pomaličky naberám výškové metre – nie je to ktovieaký ťažký stupák, bolo aj horšie. Skôr vychutnávam znovu farebné impresie lesa a dostávam sa na ďalšiu peknú samotu. Od nej vedie akýsi menší lyžiarsky  vlek na Bradlo. 
Zjazdovka pod Bradlom

Zjazdovka vypadá celkom v pohode, len tu asi veľa snehu nemávajú. Ale každá hodina na lyžovanie je asi dobrá. A tak prichádzam na koniec vleku,  vstupujem pod Bradlom do lesa a vpravo sa predo mnou objaví ona.
Chata pod Bradlom.
Reku pozriem sa bližšie, nič za to nedám. V duchu nepočítam, že by bolo otvorené. Ale je. Som rád.
Vstúpil som dovnútra, už od dverí ma privítal úsmev čašníčky. „Hneď som pri Vás“ a popohnala ma nenápadne do ďalšej miestnosti. Tak som si sadol. Po chvíli ma prišla pozrieť so zvyčajnou frázou všetkých obsluhujúcich:   „Čo si prajete?“
„Nejaká dobrá polievka by bodla“,  vravím jej. A skôr len tak zo záujmu, keďže mi nedala jedálny lístok, sa pýtam: „Máte aj nejakú dobrú špecialitku?“
„No jasné, máme super čajík – domáci z čučoriedok, alebo z malín, stojí za to, a ak by ste mali chuť, máme aj Muflónie líčka.“
„Čaj bodne,  rád si dám, ten malinový...  a čo stoja tie líčka?“
„No, dvanásť eur“  - to ma trošku zarazilo. Mám len 18,- Eur pri sebe a nejaké peniaze potrebujem ešte na cestu.
Z polievok mali hovädzí vývar a tekvicovú. Tú tekvicovú som nikdy nejedol.
„Viete čo, nemám pri sebe toľko peňazí,“  vravím „ktorá polievka je taká hustejšia?“
„Tá tekvicová,  z tej sa určite najete.“
Tak OK, objednal som si tekvicovú polievku a čaj, veď zas nemusím isť s plným bruchom ešte zo štyri kilometre. Pri vedľajšom stole bola ešte trojica turistov – tí si objednali vývar.
Samozrejme, že z ich vývarom priniesla vývar aj mne. Ale keďže som to akosi nepoznal – všade bolo plno zeleniny, hlad bol tiež nejaký, pustil som sa do toho. Poriadne som sa nadžgal aj s chlebom,  aby bol hlad nadobro zažehnaný.
Hmmmm , vravím si, škoda, že nemám viac peňazí, nemusel som si dať polievku, teraz budem veru banovať za tými mufloními líčkami, mohlo by to byť celkom fajn. Ale nevadí, pomyslel som si a odchlipol z výborného čaju, fakt bol super, no a po chvíli sa opäť objavila čašníčka s tanierom. A namierila si to s ním rovno ku mne.
„Tak tu sú tie muflonie líčka“ – z taniera sa na mňa usmievala gastronomická špecialita a ja som na ňu vyvaľoval oči, ktoré by ešte jedli a pridal sa aj žalúdok, ktorý nemal vôbec žiadnu šancu zaprotestovať voči takejto dobrote. „Ale ja som si to neobjednal, nemám na to peniaze.“ – vravím.
Čašníčka sa zarazila, nebola si istá, no ja áno, ale to jedlo na mňa tak okúzľujúco  žmurkalo. V každom prípade neboli na to prachy. Čo teraz?!
Turisti pri vedľajšom stole mali objednané, tiež dať toľké peniaze za neobjednané jedlo sa nedá.
„Mám zhruba 18 Eur – neviem či sa mi to zmestí do rozpočtu“ – vravím jej.
Nezmestilo, predsa len – čaj bol domáci, drahší, polievka bola samozrejme vývar a stálo by to trošku viac. „No čo už s Vami,“ vraví mi domáca „nevyhodím to, dáte čo máte a ostatné si nabudúce odpracujete.“  Návrh bol prijatý s úsmevom na oboch stranách. Predsa sa tu nebudeme za to dohadovať. Mal som sa.
Pustil som sa do líčok – boli výborné, ale čím viac hltov, tým mi bolo jasné, že to nedojem. Ja všeobecne po túre nezjem nejako veľa a teraz som sa do toho pustil s neuveriteľnou vervou. Po chvíli bolo brucho ako skala a ja som dychčal ako skorodovaný rušeň, s prasknutým komínom, ktorý vypúšťa paru kade-tade. Nie, to sa proste nedalo zjesť. Tak som tam nechal polovicu knedlíkov a všetko mäso s omáčkou som vyjedol. Aj tak toho bolo neskutočne veľa.
Zodvihol som sa, na batohu som musel znovu popustiť popruhy na poslednú dierku. Inak by ma neobsiahol a dal som sa na odchod. „Máte pravdu, neobjednali ste si to jedlo, ja som sa pomýlila“ – bolo rozlúčenie od čašníčky. Ale spokojnosť asi bola. Mala aj nejakú tržbu a ja som mal čemera ako vyšitého.
A tak tu teraz stojím pod schodíkmi vedúcimi na Bradlo a pomalým krokom sa driapem trošku dohora. Brucho protestuje, kolená sa trasú, batoh tlačí, nie je na svojom mieste a ja sa trápim a aj vytrápim. Ale vyšiel som to, nie som žiadne béčko. Jasné že som to trošku prifarbil – zdramatizoval, aby mal tento článok trošku šmrncu, ale fakt je, že tak som sa už dávno neprežral. Bol som hore. Bradlo nie je vysoké. Hore je krásne upravený areál s Mohylou nášho spoluzakladateľa štátu.

Mohyla na Bradle

Výhľady a panoráma boli krásne, pofotil som, pofučal som si ešte chvíľu a vyrazil som smerom na Košariská. Chcel som isť ešte na jednu vyhliadku. Bola to posledná fotozastávka a počasie mi prialo – pofotil som všetko, čo som mohol a bolo tam nádherne.
Chrbát Bradla z vyhliadky na Bradle

Pohľad na Košariská z vyhliadky na Bradle

Pomaly sa spúšťam lesom smerom na Bradlo-chrbát a odtiaľ smerom na Košariská. Brucho povolilo a cítil som sa super, ostatne ako po každej túre. Myslím na chlapca aj mladého muža, ktorý si to hore týmto briežkom pred vyše sto rokmi štrádoval teplou nocou, vtedy ešte na okolitých lúkach tancovali víly spolu s divožienkami. Lampášikmi im do tanca svietili trpazlíci a svrčkovia hudci im vyhrávali do rytmu. Vtedy sa za teplej noci dalo krásne sniť a milovať.
 Ten chlapec však išiel hore zvierajúc v ruke ďalekohľad. Išiel za svojou vášňou – za svojim snom – išiel za svojimi hviezdami. A na hviezdy dosiahol. Či už v tú hviezdnu noc, alebo aj v neskoršom živote. Teraz tam spí svoj tichý sen a hviezdy mu pri tom robia spoločnosť.

Foto z túry: