pondelok, 17. apríla 2017

Predsezónny príhovor komára Sosáka


Vážení hostia, vážení moji spoluletci z komárieho spoločenstva v lokalite Biele vody pri Ivanke pri Dunaji. Vítam Vás na predsezónnom stretnutí nášho spoločenstva. Súčasne vítam všetkých ostatných obyvateľov tejto lokality – červotočov,  lykovcov, kliešťov a ostatné škodlivé hmyzie a chrobačie spoločenstvo, ktoré sa tu nazbieralo za posledný rok.
Minulý rok sa v našej lokalite vytvorili veľmi-veľmi priaznivé podmienky na náš výskyt a samozrejme aj na našu reprodukciu. V odkazoch od našich minuloročných predkov sa hovorí o vytvorení úžasného priestoru. Priestoru plného trojmetrových burín, polámaných a zlikvidovaných stromov, aj kríkov. Všetko som sa dozvedel z odkazu od svojej matere. Písala mi o úžasných životných podmienkach nás – škodlivého hmyzu. Do našej lokality vbehol človek a spravil tu akože poriadok. Nie – nespravil tu poriadok, vyrúbal všetko čo sa dalo speňažiť a predať.

Pooznačované drevo, ktoré sa rýchlo odvážalo. Po týždni už ho tu nebolo. Foto - marec 2016

Ktovie prečo toto drevo tak rýchlo zmizlo? Foto marec 2016

 Všetko ostatné tu nechal napospas nám hmyziemu spoločenstvu. Bolo to od neho veľmi šľachetné gesto voči našej spoločnosti. Pre našich predkov sa tu znenazdajky zo dňa na deň zjavilo eldorádo. Zvesť o objavení takéhoto kusu priaznivej zeme sa rozniesla široko-ďaleko. Hneď sa tu aj nazlietalo hmyzu plné mraky. Na priesekoch v lese vyrástli trojmetrové buriny, ktoré si veselo rašili k výšinám. Lístie týchto porastov udržiavalo úplne úžasné vlhko pre nakladenie vajíčok pre nás ich potomkov. Musel to byť raj. 

Tam kde je vysoká burina, boli minulý rok prieseky do lesa - kvôli vyťahovaniu velkých stromov

Velká burina zostala

A v nej zbytky z minuloročného výrubu - foto marec 2017

Veru aj bol. Ľudia už do lesa ani nepáchli. Nedalo sa. Pri našej činnosti, nájazdoch, vyciciavaní a saní životných tekutín sa proste človeku znechutilo vojsť do našich končín. A tak sa tu mohol vytvoriť úplne úžasný kus prírody vhodný pre naše žitie. Aj keď – moja matka – komárka Vcucka -  si zavzdychala vo svojom posolstve. Bola totižto svedkom ako si dvaja človečí jedinci vymieňali názory. Bolo tam povedané asi toto:

„Jooooj susedko, to je hrozné, čo sa stalo s tým našim lesom za záhradami, všade plno porezaných konárov, drevo tam hnije v tých burinách. Je to hrozné“. 

A zároveň pokračoval v rozhovore:
„Tí drevorubači to na začiatku jari nestihli všetko pomlieť a poupratovať. Poľnohospodári už potrebovali vybehnúť na polia vedľa kanála, tak si drevorubači zbalili svoje saky-paky a zdúchli preč.“
„A všetok ten bordel tam nechali.“

Druhý sused mu ale oponoval:
„Neboj susedko, rozprával som sa so starostom. On o všetkom vie, sľúbil mi, že v budúcej zimnej sezóne, keď už budú poľnohospodári mať všetko spracované, znovu povolajú firmu ktorá to tu zanechala v tomto stave, vlastne povedzme si to po našom, ktorá to tu zasvinila. Oni to dokončia.“

No to nemala komárica Vcucka ani počuť, vajíčka už mala nakladené, svoje poslanie splnila, mohla si len lietať po ľudoch a krv im piť. Taká bola šokovaná z tých rečí, že si ani nestihla vcucnúť svoju dávku krvi. To jej ale zachránilo život, lebo sa mohla uhnúť pričapnutiu ľudskou dlaňou.
A tak mi moja matka Vcucka zanechala len posolstvo, že ju to veľmi mrzí. Že nás nechcela dostať do takej situácie, aby sme sa vyliahli do úplne super krásneho vyčisteného, prevzdušneného lesa. Do sveta sucha, svetla, slnečných lúčov, presvitajúcich pomädzi sviežou zeleňou skrášlených stromov. Ale do komárieho eldoráda. S tým aj odišla na druhý svet tradičnou komáriou smrťou – pričapnutím pri sosaní.



Zbytky po minuloročnom sprietočnení lokality Biele vody. 

A tak sme sa vyliahli. Tisícky komárov v trojmetrovej burine.

OOOOO - vlastne my sme sa vyliahli!!!!!

Hurááááá – obzreli sme sa okolo seba a - Vualááááá – proste úžas. Okolo nás neskutočne úžasné komárie teritórium.

Nové trojmetrové buriny zakryli a zahustili priestor po starých uschnutých krovinách. Až tak, že tam už ľudská noha nevkročí. Na každom kroku sú zhnité, Vami červotočmi prešpikované veľké zbytky dreva a konárov po vyrúbaných stromoch. To všetko malo skončiť v drvičke drevospracujúcej firmy. Pre nich zostali zisky z predaného narúbaného dreva a našťastie pre nás – hmyzí národ – to tu zostalo. Je to proste úžasné, komárí, červotočí, lykovcoví životný priestor, ktorý nám môžu závidieť iné spoločenstvá.

„Bude nás veľa!!!“  – zakričme si heslo do budúcnosti. Po zhnití dreva v našich zónach sa môžeme vrhnúť na všetky záhradky, ktoré sú na dolet od našich končín. Je tam plno úžasného ovocného dreva, plno ľudskej krvi. Dostane sa na každého komára, na každého kliešťa, na každého červotoča a lykovca.  Spravíme ľuďom peklo v našom raji. Bude to úžasné.
 Ale to hovorím len víziu pre budúce generácie. My si tu môžeme v kľude žiť a nažívať v pokoji v našich zarastených a spráchnivených vlhkých krovinách.  Ešte je tu plno stromov, do ktorých môžeme navŕtať svojimi zúbkami chodbičky. Vnútri budú spráchnivené, aj keď navonok pri sile. Je to len dočasu.
Áno – musíme sa vysporiadať s tým, že niektorí ľudia si aj cudzí les za záhradou vyčistia – brrrrr – sú to veľký poctivci. Strach z nich sála. Len naše šťastie je v tom, že ich je málo a všetko vyčistiť nestihnú. Našich je ostatných 90% lesa. Huráááá – to musíme osláviť. Ale aj na tých vyčistených plochách sa môžeme smelo pustiť do stromov.


Stromy napadnuté škodcami - už len čakám kedy spadnú. Foto apríl 2016

 Vycicať z nich životnú energiu, spraviť z nich spráchnivené trosky. Je to náš údel, naša cesta. Tak na ňu smelo vyrazme. Spravme z lesa hnilú burinovú džungľu. Zem tam niekde v strede dediny nech si spieva, tu však bude hniť a plakať.

Čo dodať? Len toľko. Veď my sme jej stromy a lesy nezničili. My si len užijeme to, čo pre nás pripravili.

A tak milé naše spoločenstvo, radujme sa, veseľme sa, nech naše zhnité porasty zostanú zarastené trojmetrovou vlhkou zelinou. Nech máme kam naklásť naše potomstvo, ktoré po nás prevezme náš smelý údel - ničenie ivanského lesa.

A zakričme si: „Teš sa ivanská krv na nás  rodiny Sosákov, Vcuckov, Násoskov, Bzučiakov, Otravov, Mrchožrútov a dalších nemenovaných.


Teš sa!!!!!!“


Članok spred roka k tejto tématike:

http://popluhar.blogspot.com/2016/04/monolog-odvodnovacieho-kanala.html


nedeľa, 2. apríla 2017

Stühleck - dve malé snežnicové túry

1.     

P   Pod Stühleckom

Počas Vianoc národa chtivého lyžovania vo vychýrenom stredisku Stuhleck, ako maku. V rámci parkovania som si odstál asi dvojkilometrovú kolónu. Ale tí naši susedia sú naozaj veľmi šikovný, zvládli to veľmi operatívne a ani nie za polhodinu som mal tátoša odstaveného na jednom z viacerých velikánskych parkovísk pod svahmi Stuhlecku. Okolo mňa pobiehali ľudkovia, natlačení v pestrofarebných a tesných kombinézach, upachtení z navliekania lyžiarok. Odvšadiaľ bolo počuť fučanie pánov v mojom veku, zo snahy dostať sa po roku v tesnom oblečení do tesných lyžiarskych topánok. Viem si predstaviť to utrpenie, lebo mám tiež tento problém. Našťastie ma akosi prešla lyžiarska anabáza. Odkedy som si kúpil snežnice, veľmi rád ich používam. Majú síce nevýhodu – to áno, nedá sa na nich spustiť dolu, ale inak je to super. Kráčať si lesom, užívať si to ticho okolo seba, to je na nezaplatenie. Ale prestanem pre tento krát o tom básniť.
Preplietol som sa medzi davy ľudí, čo čakali na lístok na zjazd a prešiel som v turistickom na kraj lyžiarskeho strediska. Bol som tu prvýkrát, tak som sa  nikam neponáhľal, veď išlo len také poznávanie. Mal som na tento výstup zhruba tri hodiny, tak som sa chcel len tak prejsť. Po chvíli som sa dostal do pokojnejšej oblasti a mohol som si na nohy nasunúť svoje oranžové pomôcky. Hop – mám nové topánky, akosi to nejde. Tak som sa s tým trošku potrápil, spravil som 10 krokov a snežnice sa mi vysunuli. Holt príprava nebola dostatočne adekvátna, tak som sa do toho pustil znovu na svahu - išlo to. Po chvíľke uťahovania a uvoľňovania remienkov snežnice sedeli na nohách tak, akoby tam boli od nepamäti. Tak som si to začal fučať smerom hore. Pri zahrievacom krokoradí som sa začal kochať okolo pomaly ubiehajúcou krajinou. Keď ide človek zdola od parkoviska, nemá veľké šance na nejaké výhľadovky. Skôr to bolo o pohľadoch na jeden z lyžiarskych svahov. Našťastie bol vcelku ďaleko, popri mne švihali rýchlosťou blesku len skialpinisti. Vyhovovalo mi to. Sem tam som dostal spŕšku zo zasnežovacích diel - osvieženie zadarmo, prečo by som nebral.

Zimné impresie
 Dole ide vetrovka, dole ide mikina, zostalo mi len tričko – bol som len frajer, ktorý si neprial byť videný. Predsa len pseudolopta pod tričkom, nie je príliš obdivuhodná záležitosť. A tak som podľa navigácie stúpal po asi sánkarskej dráhe pre deti hore svahom Stühlecku. Po hodine mi bolo jasné, že budem rád, že v rámci mojich časových možnosti vyjdem tak do polovičky - nevadí. Som rád aspoň tomu. Desať metrov širokú sánkarskú zjazdovku, vinúcu sa medzi stromami som po hodine opustil a navigácia ma zaviedla priamo do lesa. Veril som jej. Začalo prudšie stúpanie, vyviedlo ma k jednému z jazierok napájajúcich zasnežovacie zariadenia. Kompenzáciou mi boli aspoň nejaké výhľady. Sneh sa trošku boril, ale keby som nemal snežnice, tak ani sem by som nevyšiel. Normál som si to užíval.
Pridať popis

Zásobovacie jazierko pre snežné delá

 Od jazierka som znovu vbehol na snežnicami prechodený chodník. Po chvíli sa stretával aj so skialpinistickou stopou. Stúpania už bolo celkom dosť. Trošku spotený som sa ťahal v ihličnatom lese očakávajúc každú chvíľu svoj cieľ -chatu Fridrichshütte. Je to niečo vyše polovice výstupu na Stuhleck. Viac som ani nemal v úmysle vyjsť. 

Lesom

Trošku som podcenil čas, niečo mi zabrala aj úprava snežníc, ale zatiaľ mi to nevadilo, že som nevyšiel až hore, aj tak mi to povianočná kondička a tukom obalené brušné partie nedovoľovali. Tak som si pri výstupe ku chate parádne užíval výhľady smerom na Rax, Schneeberg a iné alpské končiare. Veď ako som písal, som tu prvýkrát a určite sa sem chcem vrátiť. Usadený v detskej šmýkačke pri chate a kŕmiaci sa vianočnými perníkmi, nadájajúci sa teplým čajom, som si vychutnal výstup.
Výhľad od chaty Fridrichshütte 

 Trval vyše dvoch hodín a musel som isť naspäť. Spolucestujúci lyžiari na mňa čakali. S radosťou som sa vnoril do lesa pod chatou, fakt, že výskanie lyžiarov a davy ľudí okolo mňa som až tak nepotreboval a tak som sa rôzne cik-cakom pustil do zostupu.
Zo zostupu
 Ten trval asi hodinu a vychutnal som si ho. Dopadla fajn moja prvá návšteva tejto oblasti, určite sa sem ešte vrátim.


2.      Na Stühleck zo sedla Pfaffensattel

Ani nie po dvoch týždňoch som objavil na Faceboku fotku chaty na Stuhlecku. Dala ju tam kamoška z portálu Hiking.sk – Adush (neskôr o tom napísala aj článok: https://hiking.sk/hk/ar/4588/na_zimny_stuhleck_zo_sedla_pfaffensattel.html) – tak dúfam, že sa nebudem opakovať. V každom prípade som túto informáciu  využil s tým, že pri povianočnej kondícii by som na druhýkrát nadviazal na výstup na tento kopec a dosiahol aj vrchol. Ja viem, že ten výraz na dvakrát nie je to vie čo,  ale predsa len som už nie najmladší a kondíciu na snežnicové mega výstupy ešte nemám úplne najsuper. Ale to ma už neovplyvňuje, nejaké výčitky, že som niečo nevyšiel na jedenkrát. Som proste v pohode. Tak som pri prvej možnej príležitosti naskočil do auta – snežnice pripravené a už som si jachal do už známej destinácie. Do sedla Pfaffensattel som sa dostal podľa mapy hladko, nebol žiadny problém. Ludí málo, akurát sú tu celkom strmé serpentíny, preto na prvýkrát treba isť opatrne. A tak som sa dostal do výšky 1372 m.n.m. Tak nejako som skončil pri prvom výstupe svahmi Stuhlecku.
Výhlady z prístupovej cesty zo sedla Pfaffensattel
Zimný pohľad 

 Teraz som postupoval vyššie. Samozrejme snežnice na nohy a už som prepletal nôžkami hore platenou cestou. Chcel som byť čo najskôr hore a nechcel som zablúdiť. Cesta je istota. Dolu to skúsim inakadiaľ. Je fakt, že tie snežnice som až tak nepotreboval, no na druhú stranu som mal omnoho istejší krok. Zhruba kilometer lesom a po chvíli sa mi začali otvárať očakávané výhľady najprv k východu a severu a následne čím viac som naberal výšku, tým sa uhol pohľadu rozširoval. 
Vrchol Stühleck a Alois Günther Haus v diaľke

Po chvíli som už v diaľke zbadal vrcholovú chatu, čo ma patrične potešilo, veď keď je cieľ v dohľade, viem, že už nezablúdim. Na vyratrakovanú cestu sa postupne pripájali stopy skialpinistických lyží, ktoré sa spájali do jednej lyžiarskej stopy a viedli tým smerom ako môj cieľ. Bolo krásne, slnko svietilo, panoráma sa otvárala na všetky strany. Identifikoval som Schneeberg, Rax, Hohe Wand, Hirschkogel nad Semmeringom. Biely sneh a kosodrevina trčiaca zo snehu a dodávali tomuto kopcu zaujímavú atmosféru. 


Po zruba troch kilometroch stúpania som sa už vyzúval pri chate Alois Günther Haus. Dovnútra ma ťahala chuť na dobrý čaj.
Vrcholovka

Alois Günther Haus

 A že vraj majú boršč, postrehol som na infotabuli, tak prečo nepotešiť svoje zmysly. No jedol som už lepšie boršče, ale zas ani tento nebol zlý. Akurát že u nás sa dáva do boršču aj smotana a tam nie – diétne prevedenie, takže až taký úžasný nebol. Teplo po polievke v bruchu bolo parádne, vrecká sa mi odľahčili o nejaké tie euráče, navýšené o vysokohorskú prirážku a tak som sa vydal smerom dolu. Rozmýšľal som a reku nedám si snežnice, zavesím ich na batoh a pôjdem vyratrakovanou cestou pomaly len v turistických bagančiach. Tak aj bolo. Lenže zhruba po 500 metroch som narazil na trošku inú turistickú trasu smerom do sedla. Prečo to tam nespoznať – prebleslo mi hlavou. A tak som odbočil. Bola to omnoho zaujímavejšia cesta, prešľapaná bola tiež ako tak. Zo začiatku sa mi fajn išlo. Po ľavej strane bizarné skalné útvary,

Návrat inou cestou

Po pravej výhľady do údolia. Dobre sa kráčalo. Lenže tie rakúske turistické značenia! Samozrejme, že som zišiel z cesty. Nestratil som sa, to nie, ale cestu, ktorou som vyšiel som videl dvesto metrov pod sebou, medzi nami ležala len snehová pláň okrášlená vlnovkami skialpinistických zjazdárov. A keďže sa mi nechcelo isť naokolo, pustil som sa rovno dolu. He-he-he – bez snežníc, lebo však čo, som nejaký frajo. Po 15 metroch som sa zaboril do pol pása a tak to išlo až dolu. Snežnice som si nemal ako nasadiť, lebo by som sa asi preboril na chrbte a ani sa mi nechcelo. Radšej som sa boril, plazil, zabáral snehom na tejto dvestometrovej lúke. Dalo mi to zabrať. Bolo toho veľa – ale naveľa, naveľa som bol na ceste a už mi nič nebránilo dôjsť bez problémov k autu.
Z toho vyplýva ponaučenie: Keď je okolo Vás snehom nafučané, nenoste snežnice na batohu ale na nohách.  Po boji som múdry, čo?!
Kompletný album fotiek:


Tak zatiaľ.

streda, 1. marca 2017

Večer pelendrekom - ráno metlou.

Som už postarší človek, ….čo to píšem – pán v najlepších rokoch, čas neprestajne uteká popri mne, ako splašený kôň, no s tým už nič nenarobím. Sem tam sa nostalgicky vrátim v myšlienkach do minulosti, spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som zažil, to už patrí k tomuto veku. Keď si už spomeniem, tak si ich radšej aj zapíšem, možno už o 20 rokov si na ne nespomeniem, tak ak bude všetko OK, aspoň si ich potom prečítam.
Jedno z mnohých táboríšť


V roku 1980 som bol mladý a pochabý. Svet bol gombička, nikto, alebo aspoň drvivá väčšina sa nepozastavovala nad tým, že náš život sa vyvíja v totalitnom režime. Mali sme svoj vlastný individuálny režim: pivko, ženy, túlačky – to bol svet okolo mňa. Tak sa ani nečudujte, že to, čo mne a mojim dvom spoločníkom skrslo v hlave, bolo vcelku šibnuté. Prejsť Slovensko pešo. Moji dvaja spolužiaci ma namotali na túto záležitosť, ale nechcem tu podrobne rozpisovať všetko okolo toho. Proste sme sa vybrali.
Dukla, Bardejov, Hervartov, Čergov – blížili sme sa k Prešovu. A moji dvaja súputníci boli trošku viac kresťansky založený a vzali si do hlavy účasť na nedeľnej omši. A to nie niekde na dedine, ale rovno v Prešove.
“Chlapi,”  vravím, aj keď sme boli len usoplenci, ale odhodlaní – “nemôžeme isť niekde do dediny v nedeľu a poobede by sme spravili ešte pár kilometrov?”
 “Pri hociktorej dedine prespíme na hocijakej lúke, ale v Prešove, to čo,  chcete spať v parku?”
Ale oni na to, že veď spravme najprv nejaké tie kilometre do Prešova a keď tam dorazíme, pôjdeme na nejakú poobednú omšu.  Lenže z Čergova to bola celkom dlhá štreka. No ale do dediny na omšu nestihneme a v Prešove bude omša aj poobede - boli argumenty, ktoré voči mne mali. Aj ma zavalili svojim skalopevným postojom a ja ako správny demokrat v menšine, som ustúpil. Tak ma prehovorili.
Vkročili do Prešova traja junáci, hygienu vykonali pri potoku niekde pod Čergovom a hotovali sa na duševnú hygienu v Chráme Pánovom.
Budem fešák
Nie - to ešte nie je tablet ani mobil.

 No, ja veľmi nie, ale nechcem odbáčať od témy. Naveľa-naveľa som sa do toho kostola vtrepal aj ja a nejako som to pretrpel.
Zvládli sme duševnú očistu, moji spoločníci boli spokojní, ja som však rozmýšľal čo so spánkom. Netrúfal som si stavať stan niekde v centre Prešova a takisto sme boli celkom uťahaný na to, aby sme načali  ďalšiu cestu za Prešov.
´Čo takto prespať na železničnej stanici v čakárni?´ – napadla nás vtedy spásonosná myšlienka. Vbehli sme na stanicu, najprv do staničnej reštaurácie na nejaké to pivečko, teplý guláš bodol tiež a počkali sme, až sa stanica dostatočne vyľudní a hajde do čakárne na drevené lavice.
´Ej ale sme to dobre vymysleli´ – napadlo ma pri zaspávaní na tvrdej lavici.
Niečo do mňa drglo. „Jano, posuň sa, džugáš ma do hlavy.“ – oznámil som rozospato kamarátovi.
Znovu drganec, ten už bol omnoho prudší a pichľavejší. Otvoril som oči, vysunul hlavu zo spacáku a rozospatý som nad sebou videl tri prízraky – no nie prízraky to boli, ale policajné zložky VB (verejnej bezpečnosti – pozn. red.). V zelených uniformách sa nad nami čneli ako majáky a vedľa mňa už poslušne previnilo sedeli moji dvaja parťáci.
„Čo tu robíte? Toto nie je nocľaháreň, ba ani hotel!“ – zaburácal na mňa ten s najväčším počtom hviezdičiek na ramenách.
„Zmeškali sme vlak, nemáme kam isť.“  vyšlo z nás naraz, akoby sme sa dohodli, i keď to tak samozrejme nebolo.
„Ukážte cestovné lístky, máte kúpené?“
„Nie“ zaklincovali sme lož.
„Tak nás nezavádzajte, my tu tulákov nestrpíme!“  znela rázna odpoveď, na ktorú sme nemali odpoveď. Pred nosmi nám šibrinkovali tri gumené, dobre hrubé a nebezpečné pelendreky – príšerne smrdeli gumou a problémami. Čo s tým?!
„Súdruhovia príslušníci, my fakt nemáme kam isť“ ľútostivo zatiahol Ivan s hrivou ako lev. Tá poznámka ešte viac vystupňovala podráždenosť pohlavárov vtedajšieho vládnuceho režimu. To viete – hriva sa vtedy v slušných kruhoch nenosila. „Hadice“ sa rozkmitali a my sme sa už videli za mrežami niekde v záchytke na policajnej stanici. No jedno nám to veru nebolo.
„Viete, my sme boli v miestnom kostole a nemali sme kam ísť, počkáme do rána na vlak a pôjdeme ďalej.“  roztraseným hlasom povedal jeden z nás. Boli sme strachom takí rozsypaní, že ani neviem ktorý z nás to bol. Možno sa príslušníci v duchu škerili na tom, ako s nami mávali. Ktovie. V každom prípade zaznel ich povel:
„Kúpite si lístok na vlak – prvý ranný a po ňom Vás tu nechceme vidieť. Ale budete čakať v sede – žiadne ležanie na laviciach a odfukovanie, počuli ste??? Lebo my si na Vás prídeme posvietiť a skontrolovať situáciu!“ hlesli prísnym hlasom.
„Áno pán-súdruh policajt.“ habkali sme vedno. Pelendrek vraj poriadne štípe a my sme veru nechceli dostať modrinové osýpky. Už s ohľadom na to, že potrebujeme ešte ďaleko-preďaleko kráčať. Uťahaní sme teda boli poriadne, lístky sme si okamžite kúpili. Našťastie prvý ranný spoj išiel do Kysaku - do cieľa našej ďalšej etapy.
Lenže týmto počinom nebude trasa, ktorú sme si naplánovali naplnená – to bol paradox – a druhý bol mávajúci čierny obušok, kmitajúci sa pred nosom. Tak čo by ste si vybrali?!
Nezostávalo nám nič iné – ako s kúpeným lístkom si poslušne, tesne vedľa seba sadnúť na lavicu a nebadane driemkať jedným očkom na drevenej lavici, ako traja holúbkovia na drôte. Nevyspali sme sa,  to je nad slnko jasné.
Nejako sme prečkali noc, ráno či skôr ešte pred svitaním sme už naskočili do pristaveného vlaku, v čakárni nebolo ktovieako teplo a už ani do spacáku sme sa nemohli strčiť. Vlak sa pohol ešte za tmy a my sme sa snažili nezaspať do Kysaku – predsa len – nepotrebovali sme ďalšie opletačky s čiernou jazdou, keďže sa nám už podarilo len tak-tak uniknúť čiernym štipľavým gumovým obuškom.  (Teraz, keď nad tým tak uvažujem, tak si vravím, veď ja by som sa mohol hlásiť k disidentom, tiež som zažil útok pelendrekmi, voči mojej osobe. Nebolo by zlé na tom postaviť politickú kariéru, alebo si aspoň vybaviť zľavu na cestovné - ako odbojár. Ale to som vtedy nemohol ani tušiť, čo sa udeje o jedno desaťročie.)
Zastávka Kysak bola čochvíľa tu a my sme povyskakovali z vlaku ako nasolení.
Prvá lúka, voľné priestranstvo, akýkoľvek bezpečný a tichý bod na tejto časti planéty - staviame stan a chrápeme ako medvede v zime. To bolo jednoznačné prianie celého nášho malého, ale o to viac unaveného zoskupenia. A tak sme sa vliekli pohrúžení v týchto myšlienkach, pološerom, rozospatou dedinou. Asi po kilometri sme zbadali ten úžasný vytúžený priestor – voňavá lúka bola zarastená trávou až po kolená, tiahla sa až smerom k lesu, veľa domov vôkol nebolo. Tak na čo ešte čakať?!  Viečka vážili tak metrák, pohyby spomalené, ale stan sme postavili, nasúkali sme sa do spacákov a v stane sa po chvíli ozývalo chrápanie troch uťahaných tulákov.  

Božka si pretrela oči, dnes nemusela veľmi skoro vstávať, bol síce pondelok, ale vzala si dovolenku. V dome bolo plno roboty, vyčistiť, vyutierať, vyupratovať, v týždni čakala návštevu. Ale ten kus spánku si dopriala. Potrebovala ísť ešte ale nakúpiť, tak sa vystrojila a pohla sa smerom do stodoly za domom po bicykel, pretože najbližší obchod je ďaleko – potrebovala ho. Oči jej ako obyčajne zablúdili na lúku za domom, kde ležal starý cintorín. Už dávno sa tam nepochovávalo, bol celý zarastený trávou, sem tam z neho vyháňala husi, čo sa nenápadne vytratili od susedov, aby sa dobre napásli. Boli tam pochovaní jej predkovia, ešte stále sa ten kúsok zeme bralo, ako miesto posledného odpočinku zosnulých.
Prvý, len taký nepatrný pohľad bol krátky, akoby ledabolo, ale čo tam zbadala, keď zaostrila lepšie, tak to ju až nadvihlo. Na cintoríne, na starých, trávou zarastených hroboch, sa rozprestieral stan, taký, čo nosia tí tuláci a turisti, čo chodia okolo do hôr. Ale žeby toto niekedy zbadala, tak to sa jej ešte nestalo. Aj rozprávať zabudla. Na bicykel zabudla tiež. Zahla za roh a schmatla prútenú metlu, ktorú mala pripravenú na zaháňanie susedovie husí, s plamenným pohľadom v očiach, v ruke s metlou, sa energicky rozbehla smerom k starému cintorínu, kde sa chystala spraviť poriadok s tými loptošmi, čo si tam zariadili pelech.
Tak sa pobalíme pri pesničke

Jedna z mnohých oprášených príhod, ktoré som zažil. Každý máva podobné, ale rád si na ne spomeniem hocikedy, lebo sú nevinné, veselé, moje. Toto bola jediná časť vtedajšej mojej trasy Slovenskom po červenej, ktorú sme odflinkali vlakom. Nakoniec sme Slovensko po ceste Hrdinov SNP neprešli, ale to je už iný príbeh.
Obuškom, ba ani metlou sme nakoniec nedostali, vždy sme sa tomu na poslednú chvíľu vyhli, nejako nebezpečného útočníka uhovorili, ale veľa nechýbalo. Ale ako dodatok Vám musím veľkú pravdu povedať:
Na tom cintoríne a na hroboch našich predkov sa úžasne spalo.

Tak zatiaľ. 




nedeľa, 5. februára 2017

Zaujimavé fotomiesta III. - roklina Myrafälle

Voda, ľad a sneh

Zima – mráz začal tento rok v januári vystrájať neskutočným spôsobom. Počítam, že pri Bratislave tak tuho nemrzlo už asi 4 roky, čo znamená, že sme si tu štyri roky užíval blatovo-vodné radovánky. Nohavice od blata, topánky som musel drhnúť po každej túre nadávajúc na neskutočné kusy blata, ktoré mi odpadávali z podrážok. Tento rok?  Je to úžasné – sneh mi vyčistí každý milimeter topánky, topánky sa po túre lesknú neskutočným spôsobom, že si človek praje aby snežilo aj v lete. Pán mrázik si dá tú robotu, že znehybní každulinky kúsok zeme, ktorý by mi chcel zadrbať moje panenský čisté vybrami. Je to úžasné. Stačí prísť domov z túry, hodiť topánky pod radiator a následne ich naimpregnovať sprejom. A sú rovno pripravené pre dalšie použitie. Je to úžasný čas.
Ano – topánky, mráz, sneh a všetky zimné doplnky sú úžasné. Lenže ako občasnému turistickému fotografovi mi chýbajú tie turisticko-fotografické zaujimavé ciele, ku ktorým by som sa chcel vypraviť. OK Malé Karpaty sú fajn, len mi tam v zime chýba nejaký poriadne zaľadnený kaňon alebo potok, kde by som mohol postaviť statív a dobrovolne mrznúť ako taký huj na mraze a vo vetre len pre pár fotiek, ktoré aj tak nikoho nezaujmú, pri stiahnutí do PC si len tak hovorím, načo som tam trčal ako posledný kusok vlasu na plešatej hlave. Následne si pozriem úžasné fotky fotografov potulujúcich sa medzi kusmi cencúlov v Slovenskom Raji a chytá ma deliricka triaška spôsobená nedostatkom tejto nádhery v mojom okolí. Veď 350 kilometrov cestovať za kúsom tejto nádhery sa nedá stále. Ale rád by som. Pomôžem si? Ale áno – pomôžem si. Moje mozgové závity si spomenuli na maličkú roklinu v Gutensteinerských Alpách, kde som kedysi dávno už bol. Tiež to bolo v januári a tiež som túžil po poriadnom cencúly alebo ľadopáde. Ale nič – v ten január bolo tak teplo, že som s požehnaním toho tam nahore našiel len pozostatok akéhosi cencúľa, ktorý zabudol odtiecť potokom do Dunaja. Ale teraz by to mohlo byť iné. Je zima poriadna zima. Aj keď tá roklina nie je dlhá – aspoň trošku mi utlmí moje delirické stavy spôsobené nedostatkom ľadopádov a zamrazených scenérii v našej oblasti. Nedopustím však žiadne foto-abstinenčné príznaky. Prvý voľný deň – naskakujem do auta a vyberiem sa do oblasti Gutensteinerských Alp. Tajne dúfam, že budem mať dôvod pre napísanie tohto článku.
Na tento rok si dovolujem luxus, kupujem si ročnú rakúsku diaľničnú známku. Po skúsenostiach z leta, kedy som mal len dvojmesačnú nemám vôbec obavu z toho, že by som nemal kde v týchto oblastiach zavítať. Autom prefrčím Petržaľkou a namierim to rovno na diaľnicu do Viedne. Cesta mi fajn ubieha, vzal som si spoločníka, ktorý mi svojou výrečnosťou dáva zabudnúť na nejaký spánok alebo únavu. To je fajn. Za OMV Schwechat to stočím ako obyčajne na dialnicu smerom na Graz a Linz. Následne už len na Graz. Nie je veľa aut, je piatok, tak som celkom prekvapený. Ale to bude asi tým Novým rokom, každý chce byť ešte doma. Tak si to hasíme diaľnicou a spomínam a rozprávam ako som tu jazdil v roku 1991 na staručičkej škodovke, ktorá sa dostala pod mojim vedením na štvorprúdové cesty. To bol zážitok – bol som vyklepaný ako posledná Detva v škatulke od cigariet. Tie sa ale fajčili už dávno. Ale aj vtedy som to zvládol. Juraj sa zasmial, on také zážitky nemá. Cesta pomaly plynie a ja sa musim sustrediť na odbočku z diaľnice. Odbáčame smerom na Vollersdorf, ale mám to uľahčené aj tým, že je tu aj tabula – odbočka na cestu k Myrafalle. Takže uplne super. Zbehnem dolu z diaľnice na normálku a ťaháme to ďalej na západ do mestečka Pernitz. Je to príjemná cesta vinúca sa pomädzi už vyššie hory. Máme čo obzerať, aj ked ja sa musim sústrediť skôr na cestu. A tak ani neviem ako, prešlo tých 20 km do Pernitzu. Príjemné horské mestečko. Len uplne dobrý dojem kazí nejaká veľká továreň pred mestom. No ale nemôže byť všetko úžasné. V Pernitzi si treba dávať pozor na odbočku doprava na dedinku Muggendorf. Po odbočení popri zaujimavom mieste sa vynoríme z mesta Pernitz a po chvíločke sme pred dedinou Muggendorf. Netreba ale do nej odbočiť, stále ideme rovno po hlavnej ceste na kopec. Až tesne pred kopcom je odbočka k roklinke Myrafalle. Fuuuu – strmejšia cesta cez zhruba tri parkoviská po snehu – ale upravenom – nás privedie až na dolné parkovisko k rokline. Odtiaľto to je už nejakých 30 metrov. 



 

Nabalím veci na fotenie, prezujem sa do vibrám a nedočkavý sa ženiem do rokliny. Už zdiaľky vidím, že všetky moje predstavy budú dnes splnené. Len sa trošku obávam, či to nebude uzatvorené. Lebo v Rakúsku zvyknú rokliny na zimu zatvárať. Bolo tam sice napísané – Wintersperr – zimná uzávera, ale turniket bol otvorený, do rokliny krásne vyšlapaný chodníček od zvedavých ľudí. A tak som po chvíločke rozťahoval statív, nasadzoval foták a poďho fotiť. Zabudol som na akúkoľvek zimu. Priateľka mi hovorí, že som vtedy v akomsi tranze, nič okolo nevidím, nič okolo necítim. Dokonca ani na ruky mi v mraze nie je zima. To je fajn nie? Mohol by som tam aj v tričku pobehovať. Ale nie, po chvíli zisťujem, že som si v aute zabudol polarizačný filter. Tento používam najviac na vodu – odlesky bývajú nepríjemné. Som rád, že tu je Juraj, aspoň mi postráži moje rozložené fotonáčinie. Chcel som isť poklusom k autu, ale predomnou vyskytnuvší sa turista sa mi rozpleštil na zľadovatelom chodníku ako žaba na prameni. Tak to teda nie – pekne pomaličky. Nemám sa kam ponáhľať. Po chvíli som naspäť a dostávam sa k činnosti, ktorá sa mi páči a ktorá ma baví. V žiadnom svojom článku o zaujimavých fotomiestach nebudem hovoriť alebo skôr písať o tom akým spôsobom fotím, aké časy, clony a podobne používam. Necítim sa na to kompetentný, som len obyčajný fotografický turista – nie turistický fotograf, čo znamená, že by som niekoho mohol dostať do omylu mojim spôsobom fotenia. A okrem toho, každý si aj tak fotí po svojom, baví ho to tak ako robí a punktum. Poviem snaď len toľko, že pri takomto fotení vody najradšej používam nasadený polarizačný filter. Môj názor je, že polarizačný filter by sa nemal používať na oblohu ale skôr na fotenie vody.

Po dobrej chvíli fotenia si spomeniem na Juraja. To viete – je to sice asi 800 metrová roklina plná pretekajúcej vody s tým, že je tam momentálne plno ľadu a mrázikových ozdôb, lenže ja by som ju s foťákom prešiel možno aj za dve hodiny. Pojem čas pre mňa prestáva existovať, tak aspoň moje svedomie ma pobáda aspoň trošku sa posúvať. Aj tak ideme roklinu hodinu, miesto toho ako je napísané na smerovej cedulke. Tušim tam je 20-30 minút. Holt koníček niečo stojí.
Roklina nebola opustená, stále sa tam nejaký ten človiečik-turista alebo páriky objavili. Jeden sa zrazu mihol za mnou.
„Entschuldige – Bitte“ – vravím. Dotyčný sa usmial: „Danke“ – a otočil sa k parťáčke.
„Poď Dagmarka“ – vraví.

Boooože slováci – hned som prepol z tej namáhavej lámanej nemeckej reči do slovenskej ľubozvučnej. A tak som spoznal Peťa a Dagmaru. A to má Peter ako záľubu fotenie. To ale nemal. To keď sa stretnú dvaja s rovnakým koníčkom, tak to fakt nevedia kedy skončiť. A pritom ja som taký tichý človek. Hento ako fotíš, tamto na čo používaš, v akom programe upravuješ. Diskusia naberala na obrátkach. Na to konto, keď vytiahol profesionálny Nikon D4S  - tak som aj hubu zabudol zatvoriť. Naštastie som mu ju nezávidel. Nemá výklopný displaj a ja so svojimi krížami fakt potrebujem každé zjednodušenie fotenia. Klaknúť si do kolien pri fotení na spustenom statíve? Zabudnite. To už nehrozí. Nieže by som nechcel, ale vek a kríže nepustia. No ale rád by som si s takým fotákom zafotil v niektoré dni. Mohlo by to byť zaujimavé.


Vo vrchnej časti rokliny nás dobehlo aj slnko v chrbte, voda nabrala neskutočné odlesky a to sa veru nedá veľmi fotiť. Keď je fotografovaný objekt – hlavne voda v tieni, tak sa to dá. Keď do toho striela slnko svojimi lúčmi, už to nie je bohviečo. S fotením je viac menej koniec. Nedá sa to. Proste prepaly ako sviňa – ani polarizák nepomáha. A velké časy nechcem velmi dávať. Nepáči sa mi, keď je voda ako mlieko. Aj keď niekedy to dá celkom dobrý efekt. Ale po chvíle aj tak už bol koniec rokliny. Znovu sa k nám pripojil Peter s Dagmar. Bolo ešte veľmi skoro na návrat. Tak hovorím – nad nami je výhľadová skala – volá sa Hausberg – ja som tam už bol – ale poďte. 
Hausberg

Problém bol len v tom, že to bolo na neprešlapanom chodníku. Aj keď nie dlhé. A tak sme sa brodiac po kolená v snehu pustili do stúpania na výhľadové miesto. Trošku sme si zafučali, problém boli popadané stromy, čo sa nám stavali do cesty – ale po zhruba polhodine sme sa dostali na vrchol kopčeka. Krásne výhľady, 
Schneeberg

Výhlad z vrchu Hausberg na Muggendorf

Pohľad z Hausberg

Schneeberg ako na dlani, v jeho zárezoch kopca si fujavica robila zo snehu závoj. Ten krásne zahaloval boky Snežnej Hory – Schneebergu. Krásne bolo vidieť. Aj na nás dulo a po chvíli sme to aj celkom cítili. A tak sme sa pobrali dolu. Predsa len v rokline to bolo omnoho lepšie. Slnko nás zohrialo. Po ceste ešte pár záberov v rokline, hlavne v miestach kde predtým svietilo slnko, teraz už to bolo lepšie. Prísť na parkovisko bola už len otázka času.
A tak sme sa pobrali domov.
Voda a ľad

Ešte k rokline:
V letnej sezone – myslím, že je od 1.mája je vstup spoplatnený – 3,50 za osobu.
Čo ma ale zaujalo a čo asi aj pôjdem pozrieť je, že v piatok, sobotu a v nedelu je otvorená do 23:00 a celá osvetlená. Bolo by zaujimavé preskúmať to, ako to vypadá za umelých svetiel. Ktovie, či tam nemajú aj nejaké farebné svetlá, ktoré spestrujú tieto zákutia s padajúcou vodou pomädzi velké kamene. Takže o jeden dôvod viac sa tam isť pozrieť vo večerných hodinach. Aj ked sa vrátim domov neskoro v noci.

Tak zatiaľ.

Link na ďalšie foto:

utorok, 10. januára 2017

Košariská - Bradlo - krajom M.R.Štefánika

Brucho sa mi vystrčilo von z dverí, bolo ťažké, preťažké, z tej ťažoby sa mi aj celkom zle dýchalo. Pozrel som pred seba a nevedel som, či tú prekážku, čo ma čakala zdolám, alebo sa otočím späť. Ale isť naspäť 16 kilometrov, tiež nepatrí medzi najúžasnejšie nápady.  Predo mnou bolo len zhruba 50 schodov na parkovisko pri Bradle. Vyšiel som totiž z chaty pod Bradlom. Necelá kopa schodov bola ale nekonečná, najprv som si musel pripraviť to preťažké brucho – spraviť jeden schodík, potom znovu a znovu – „onehdá“ na Rysy sa mi stúpalo omnoho lepšie. Ale to som mal o 10 rokov menej, na bruchu tehličky.....hmhm.
 „He-he-he, Ešús,  bože tá Tvoja fantázia pána v rokoch?! Tá asi nikdy nezmizne, že?“ – vravím Ešúsovi v mojom vnútri, ktorý ešte nestihol zostarnúť.
Je nad slnko jasné, že som nikdy nemal tehličky, ale predstava to je celkom pekná. Nechám sa ňou pri výstupe schodmi nadnášať, aspoň sa mi omnoho ľahšie šliape. No ale akože som prišiel k tomu preťažkému bruchu? No začnem snáď od začiatku.

Zase som mal jeden z voľných pracovných dní pred sebou - niekedy je náhradné voľno úžasné. Môže sa človek vybrať mimo víkend len tak do prírody – spraviť si nejakú tú túru a pomaly nikoho nestretnúť. Veď to je úžasné, nie?! Pozrel som do mapy – nechcem isť totiž nejako blízko, ale ani nejako ďaleko, proste chcem chodiť a nie jazdiť. No chcem sa pustiť po nejakej trase, po ktorej som ešte nešiel. Zrak mi padol na Myjavské kopanice. Na Bradle som už bol, ale čo tak spraviť nejaký rozšírený okruh so záverom na Bradle? Celkom sa mi to pozdávalo a tak som sa vtrepal do auta a poďho do sveta.
Pri Piešťanoch som zbehol z diaľnice, smer Vrbové - všetko známe lokality, cesta mi ubiehala fajn. Za Vrbovým dedina Prašník – nekonečná dlhá dedina,  isť stále 50 km za hodinu, keď je človek už nažhavený na turistiku, je dosť aj na niečie iné nervy, ako sú tie moje. Ale pomaličky – podľa predpísanej rýchlosti, som to zvládol. A objavili sa Košariská – rodná obec  M. R. Štefánika,  jeho rodný kraj, tak, ako som ho aj v názve tohto článku spomenul. Je to krásny kus zeme – pekne vlnitý, žiadne divoké kopce, a pri početných výhľadových miestach človek pozerá s otvorenou hubou, zatajeným dychom. A ešte k tomu ak je to v jesennom období  – je to proste parádny výbuch zemitých farieb.
No nič,  dosť bolo opisu cesty, na to tu nie som, ja mám popísať túru a nie jazdu. Takže som plný elánu vystúpil z auta, prezul  sa do svojich bagančí, nahodil batoh, pred brucho som si pripevnil fotobrašňu – len tak mimochodom dobrá vec na maskovanie toho kvádru, čo mám pod hruďou, namiesto tých vysnívaných tehličiek – takže všetko mám, skontrolujem auto, nebudem pri ňom takých 6 - 7 hodín a poďho po žltej značke na prvú križovatku ciest – Chrbát Bradla. Z cesty som zabočil na pasienky pri Košariskách. 
Stúpanie na chrbát Bradla

Chodník začal naberať výškové metre,  ale nebolo to nič hrozné. Akurát také dobré na zapnutie kúrenia pod šatami, tým pádom treba dať niečo zo seba dolu. Aspoň som sa rozopol a šliapem pomalým krokom do kopca. Nie je to vysoko, ale cítim sa pohodlne, nie je mi zima, v diaľke vidím obelisky Bradla, tú lokalitu si však nechávam až na koniec. Nachádzam sa na razcestí Chrbát Bradla. Moja cesta sa tuná vzdiali od kopca Bradlo s jeho monumentálnou Mohylou M. R. Štefánika. Vyberám smer po zelenej značke k Dlhému vršku. Po príjemnom prejdení chodníka v lese, vedú moje kroky po spevnenej ceste, neskôr aj asfaltke. Nie je to nič extra, ale je to taký kraj, musím to akceptovať. 
Po zelenej turistickej značke

Zato ale výhľady mám parádne, takže to vyvažuje tvrdé dopady mojich vibrám na spevnenú cestu. A tak sa kochám, sem-tam vyberiem foťák pri zaujímavých scenériách jesenného lesa na holých stráňach okolitých vyvýšením, ktoré ma zaujmú. Je to tichá krása a páči sa mi to. Samozrejme že fotenie pri takýchto túrach zdržuje, preto si nevyberám nejaké extrémne  túry. Predsa len sa dni skracujú a ja chcem všetko stihnúť. A tak po ceste šliapem, kochám sa, fotím a rozmýšľam nad nekonečnosťou chrústa. Každý takýto činorodý relax je lepší, ako sústrediť sa na asfaltový podklad pod nohami. Po chvíli som na ešte väčšej ceste – smeruje na Dlhý vršok a tam veľmi dúfam, že to skončí táto asfaltová peripetia.
Pohľad na Bradlo od Dlhého vršku

Ako okolitá scenéria je pekná, ale radšej by som ju obdivoval niekde spod lesa ako z asfaltky, kde mi sem-tam pod nosom privejú výfuky svoje splodiny. Našťastie nie nadlho, som na Dlhom vršku, je to ďalšia z osád, ktorou budem prechádzať. Tieto dedinky sú idylické a prívetivé. Áut tu našťastie až tak veľa nechodí – takže nefrfli Ešušisko a nemudruj nad výfukmi.
Na kraji samoty sa prihovorím starému lazníkovi. Vidím na ňom, že je vďačný  za každé slovíčko. Zbiera orechy z okolostojacich stromov.
„Tak ako ujko?“ – akoby som ja tiež nebol – ha-ha-ha – „Mali ste orechov tento rok dosť?“
Ujec sa usmial a pritakáva: „Jooooj, celkom požehnane, sme radi.“
„No u nás to je tento rok bieda, orechy nám sčerneli, splesniveli, tak som bol zvedavý ako je to u Vás“ – vravím mu na oplátku.
„U nás je to celkom dobré, nemôžeme sa sťažovať“ zdôveruje sa mi ujec. „Nejdete si dať kalíštek dobrej domácej?“ – pýta sa ma dobrosrdečne.
S vďakou musím odmietnuť, ešte nie som ani v polovičke a neholdujem momentálne takýmto špecialitkám a samozrejme som vodič. A tak sa s dobrým pocitom z pohostinného ľudského hlasu vnáram do úžasného farebného lesa a nechám sa ním objímať. Hlava mi behá na krku z jednej strany na druhú, poloosy krčných svalov pracujú na plné obrátky, prevody na očných bulvách majú enormnú záťaž, hlava by sa najradšej otáčala okolo svojej osy  – je to úžasné. Neskutočne farebný les ma privítal svojimi príťažlivými krivkami, farebnými bokmi chodníka a tichými nitkami lesných chvíľ. Krása, ktorá sa nedá opísať,  ba ani odfotiť. Človek odfotí iba zlomok toho všetkého a okolo mňa sa tá krása valí na moje zmysly zo všetkých strán, ako farebná riava. Jesenný les Myjavskej pahorkatiny je proste neskutočný. Ani neviem ako rýchlo som ho prešiel. To sa proste nedalo spočítať, vôbec neľutujem tú cestu po asfaltke, ktorá ma priviedla k tomuto zázraku prírody, ktorý v priebehu pár hodín pominie, ale v spomienkach mi to všetko zostane, verím že áno.

Farebný les Myjavskej pahorkatiny

A tak si kráčam ďalej, je mi fajn, v duchu si pospevujem, les mi pritom kontruje po svojom, sem tam sa mi zjaví nejaká chalúpka z lazov. Som rád, že som sa vybral na tú cestu. Chvíľami idem lesom, chvíľami po jeho okraji, kde sa mi z juhu stále pripomína vrchol Bradla.
„Hej, hej, Ešus, už ťa čakám, mám pre teba pripravené prekvapenie.“ – keby to ten vrchol vedel povedať, tak určite toto začujem. Do uší sa mi vpíja len to ticho a sú to pre mňa krásne chvíle. Po chvíli sa zastavím pri prístrešku, zložím batoh a vytiahnem čaj, pripravené lepeňáky hand-made a s chuťou sa pustím do jedla. Spoločnosť mi pri tom robí vzdialená mohyla a vyhrávajú mi k tomu ticho pustené pomyselné repráky šumu lesa za mnou. Niet lepšej konštelácie obeda. Zhltol som to ako nič a cítim, že ešte by nejaký ten kus chleba bodol. Zásobu som si  spravil trošku menšiu.
Ale musím ďalej, nepomôžem si a tak sa lesnými cestami, pretkávanými na striedačku spevnenou cestou a asfaltkou doplahočím do Polianky. Pôvodne som si myslel, že si niekde v krčmičke dám kofolu, ale žiaľ v pracovný deň na takýchto dedinkách sa krčma neoplatí otvárať. 

Pohľad k Polienke z červenej turistickej značky

No nevadí,  stočím to na červenú turistickú značku a pomedzi polia a pasienky vykročím na juh,  smerom na Jandovu dolinu. Podo mnou z východu vidieť lazy, samé domčeky umiestnené pomedzi farebné kúsky lesa. Dobre sa mi touto cestičkou ide – je to krása. Po zhruba dvoch kilometroch na moju ľútosť sa vnorím do lesa. Ale nemusím veľmi ľutovať, aj keď tento les nie je až taký farebný, alebo som tým už presýtený?! Neviem. Po chvíli sa mi v lese ukážu naozaj zaujímavé terénne zárezy. Také malé roklinky – som z nich prekvapený, páčia sa mi, trošku to vypadá ako valy po nejakých stredovekých tvrdziach. Ale nie sú pravidelné, proste sa zbiehajú do jednej trošku väčšej rokliny a tiahne sa to celé dolu do doliny. Táto lokalita prebudila môj fotografický inštinkt, tak sa stalo, že som sa tam zdržal. Ešte tu jednu foto, ešte tamto  jednu fotku, ešte to skús tuná – ako by mi šepkala ďalšia terénna nerovnosť. A tak som fotil a čas plynul, polhodinka utiekla ako nič. 

Zaujimavé partie lesa

Veru ja sa nemôžem držať turistických smerovníkov a udanému času na nich. Nikdy neviem, čo mi padne do oka a čo sa mi zapáči fotiť. Toto sa mi páčilo, ale každého nasýtenia prostredím je niekedy dosť. Akoby toto nasýtenie foto-ega predznamenalo iné nasýtenie. Ale k tomu sa dostanem.
Z lesa vyjdem po chvíľke a dostávam sa nad Jandovu dolinu, maličký prudký zostup vystrieda jemné klesanie do doliny po vrstevniciach a popri opustených slivkách, ktoré tu plodia základ pre produkciu lahodného moku zvaného slivovica. Dostávam sa na cestu v Jandovej doline a vidím krásny,  upravený domček s názvom Stará škola. 
Penzion Stará škola

Bola to kedysi lazovnícka škola, teraz už je prerobená na pekný penzión. Trošku som pokecal s vlastníčkou uvedeného zariadenia. Nemajú nič momentálne na občerstvenie - je mimo sezóny, keďže sa to nie príliš oplatí, napriek tomu ubytovávajú. Takže sa tam dá nocľah hockedy na ich stránke www.staraškola.sk – vybaviť.
No nič, aj keď sa mi prázdnota z brucha celkom ozýva – lepeňáky sú už dávno zabudnuté, vydávam sa znovu do kopca, na svahy samotného vrcholu dňa – Bradla. Dobre sa mi stúpa,  som celkom rozchodený, nerozhádže ma ani tá prázdna  brušná dutina, predsa sa dá ešte vydržať. Pomaličky naberám výškové metre – nie je to ktovieaký ťažký stupák, bolo aj horšie. Skôr vychutnávam znovu farebné impresie lesa a dostávam sa na ďalšiu peknú samotu. Od nej vedie akýsi menší lyžiarsky  vlek na Bradlo. 
Zjazdovka pod Bradlom

Zjazdovka vypadá celkom v pohode, len tu asi veľa snehu nemávajú. Ale každá hodina na lyžovanie je asi dobrá. A tak prichádzam na koniec vleku,  vstupujem pod Bradlom do lesa a vpravo sa predo mnou objaví ona.
Chata pod Bradlom.
Reku pozriem sa bližšie, nič za to nedám. V duchu nepočítam, že by bolo otvorené. Ale je. Som rád.
Vstúpil som dovnútra, už od dverí ma privítal úsmev čašníčky. „Hneď som pri Vás“ a popohnala ma nenápadne do ďalšej miestnosti. Tak som si sadol. Po chvíli ma prišla pozrieť so zvyčajnou frázou všetkých obsluhujúcich:   „Čo si prajete?“
„Nejaká dobrá polievka by bodla“,  vravím jej. A skôr len tak zo záujmu, keďže mi nedala jedálny lístok, sa pýtam: „Máte aj nejakú dobrú špecialitku?“
„No jasné, máme super čajík – domáci z čučoriedok, alebo z malín, stojí za to, a ak by ste mali chuť, máme aj Muflónie líčka.“
„Čaj bodne,  rád si dám, ten malinový...  a čo stoja tie líčka?“
„No, dvanásť eur“  - to ma trošku zarazilo. Mám len 18,- Eur pri sebe a nejaké peniaze potrebujem ešte na cestu.
Z polievok mali hovädzí vývar a tekvicovú. Tú tekvicovú som nikdy nejedol.
„Viete čo, nemám pri sebe toľko peňazí,“  vravím „ktorá polievka je taká hustejšia?“
„Tá tekvicová,  z tej sa určite najete.“
Tak OK, objednal som si tekvicovú polievku a čaj, veď zas nemusím isť s plným bruchom ešte zo štyri kilometre. Pri vedľajšom stole bola ešte trojica turistov – tí si objednali vývar.
Samozrejme, že z ich vývarom priniesla vývar aj mne. Ale keďže som to akosi nepoznal – všade bolo plno zeleniny, hlad bol tiež nejaký, pustil som sa do toho. Poriadne som sa nadžgal aj s chlebom,  aby bol hlad nadobro zažehnaný.
Hmmmm , vravím si, škoda, že nemám viac peňazí, nemusel som si dať polievku, teraz budem veru banovať za tými mufloními líčkami, mohlo by to byť celkom fajn. Ale nevadí, pomyslel som si a odchlipol z výborného čaju, fakt bol super, no a po chvíli sa opäť objavila čašníčka s tanierom. A namierila si to s ním rovno ku mne.
„Tak tu sú tie muflonie líčka“ – z taniera sa na mňa usmievala gastronomická špecialita a ja som na ňu vyvaľoval oči, ktoré by ešte jedli a pridal sa aj žalúdok, ktorý nemal vôbec žiadnu šancu zaprotestovať voči takejto dobrote. „Ale ja som si to neobjednal, nemám na to peniaze.“ – vravím.
Čašníčka sa zarazila, nebola si istá, no ja áno, ale to jedlo na mňa tak okúzľujúco  žmurkalo. V každom prípade neboli na to prachy. Čo teraz?!
Turisti pri vedľajšom stole mali objednané, tiež dať toľké peniaze za neobjednané jedlo sa nedá.
„Mám zhruba 18 Eur – neviem či sa mi to zmestí do rozpočtu“ – vravím jej.
Nezmestilo, predsa len – čaj bol domáci, drahší, polievka bola samozrejme vývar a stálo by to trošku viac. „No čo už s Vami,“ vraví mi domáca „nevyhodím to, dáte čo máte a ostatné si nabudúce odpracujete.“  Návrh bol prijatý s úsmevom na oboch stranách. Predsa sa tu nebudeme za to dohadovať. Mal som sa.
Pustil som sa do líčok – boli výborné, ale čím viac hltov, tým mi bolo jasné, že to nedojem. Ja všeobecne po túre nezjem nejako veľa a teraz som sa do toho pustil s neuveriteľnou vervou. Po chvíli bolo brucho ako skala a ja som dychčal ako skorodovaný rušeň, s prasknutým komínom, ktorý vypúšťa paru kade-tade. Nie, to sa proste nedalo zjesť. Tak som tam nechal polovicu knedlíkov a všetko mäso s omáčkou som vyjedol. Aj tak toho bolo neskutočne veľa.
Zodvihol som sa, na batohu som musel znovu popustiť popruhy na poslednú dierku. Inak by ma neobsiahol a dal som sa na odchod. „Máte pravdu, neobjednali ste si to jedlo, ja som sa pomýlila“ – bolo rozlúčenie od čašníčky. Ale spokojnosť asi bola. Mala aj nejakú tržbu a ja som mal čemera ako vyšitého.
A tak tu teraz stojím pod schodíkmi vedúcimi na Bradlo a pomalým krokom sa driapem trošku dohora. Brucho protestuje, kolená sa trasú, batoh tlačí, nie je na svojom mieste a ja sa trápim a aj vytrápim. Ale vyšiel som to, nie som žiadne béčko. Jasné že som to trošku prifarbil – zdramatizoval, aby mal tento článok trošku šmrncu, ale fakt je, že tak som sa už dávno neprežral. Bol som hore. Bradlo nie je vysoké. Hore je krásne upravený areál s Mohylou nášho spoluzakladateľa štátu.

Mohyla na Bradle

Výhľady a panoráma boli krásne, pofotil som, pofučal som si ešte chvíľu a vyrazil som smerom na Košariská. Chcel som isť ešte na jednu vyhliadku. Bola to posledná fotozastávka a počasie mi prialo – pofotil som všetko, čo som mohol a bolo tam nádherne.
Chrbát Bradla z vyhliadky na Bradle

Pohľad na Košariská z vyhliadky na Bradle

Pomaly sa spúšťam lesom smerom na Bradlo-chrbát a odtiaľ smerom na Košariská. Brucho povolilo a cítil som sa super, ostatne ako po každej túre. Myslím na chlapca aj mladého muža, ktorý si to hore týmto briežkom pred vyše sto rokmi štrádoval teplou nocou, vtedy ešte na okolitých lúkach tancovali víly spolu s divožienkami. Lampášikmi im do tanca svietili trpazlíci a svrčkovia hudci im vyhrávali do rytmu. Vtedy sa za teplej noci dalo krásne sniť a milovať.
 Ten chlapec však išiel hore zvierajúc v ruke ďalekohľad. Išiel za svojou vášňou – za svojim snom – išiel za svojimi hviezdami. A na hviezdy dosiahol. Či už v tú hviezdnu noc, alebo aj v neskoršom živote. Teraz tam spí svoj tichý sen a hviezdy mu pri tom robia spoločnosť.

Foto z túry: