nedeľa, 18. decembra 2016

Ako som stratil Vianočného ducha

  Pred nami sú dalšie vianočné dni. Čo som na svete, prežil som ich už celkom dosť, to sa musí uznať a snáď ešte nejaké prežijem. Veď tie dni medzi Vianocami počas iných ročných období sú krásne takisto a oplatí sa ich žiť. Len akosi rýchlo a stále rýchlejšie utekajú. Ale o tom nechcem. Chcem porozprávať ako mi jedny Vianoce zmizol ten médiami pretláčaný „Vianočný duch“.
No žiadne kecy – idem na to:
Blížia sa sviatky pokoja a radosti, ľudského porozumenia, rodinnej lásky a šťastia. Ďeti sa na to tešia celý rok. Mal som nejaké vybavovačky v Bratislave, tak neváham a sadám do auta, nech to mám z krku. Miesto obvyklých rockových odrhovačiek sa mi z rádia ozývajú hity ala: „Roľničky, roľničky“, „Last Christmas“, „Každý deň budú Vianoce“ – proste všetky možné vianočné hity, ktoré sa cez média snažia navodiť v každom človeku počúvajúcemu to pravé a jediné rádio tú pravú vianočnú atmosféru. Veď sa im to aj darí, do určitého dátumu – teda 24-teho sa to dá vydržať. A tak trpezlivo znášam ako sa mi „Vianočný duch“ usadzuje v hlave, cez tieto nestárnúce vianočné evergreeny. Hlásatelia k tomu dokresľujú atmo cez rôzne recepty a zážitky z vianočného večera. Tliachajú o tom aký ústretoví by mali byť ľudia voči sebe.  Všetko samá romantika – v našich fantáziach zvonia zvonce, bliekajú ovečky, lietajú pusy a andelíčkovia sú všadeprítomný. Cingi-lingi sa na mňa valí zhora, zdola, sprava, zľava.  Proste tomu podľahneš. Je to super. Veď sú Vianoce. Treba si ich užiť.

Hop – ja som bol včera na túre!!!!! A sú Vianoce!!!! Auto je zasrané od blata. Sneh pri Bratislave  zažijeme len veľmi málokedy a keď sa človek vydá na túru do Malých Karpát, musí počítať s tým, že väčšinou prší, autá sú ošpliechané a to sa veru nehodí do vianočnej atmosféry. Človek nazrie do každého dvora a tam sa lesknú autá ako psovi …. – radšej nebudem menovať. Hneď som sa začal obzerať po nejakej umyvárke. Ani nie po kilometri – vualáááá – umývacia linka a pred vjazdom len jedno auto, druhé sa vnútri umýva. To je super, ani nebudem dlho čakať. Tak som vyhodil smerovku a zaradil som sa na druhé miesto. Vbehol som do predajne a kúpil som si umývací žetón. Veď super – o 15 minút som vybavený. Vyjdem von, auto predo mnou je v umývarke a ja sa môžem posunúť na miesto, ktoré mi zaručuje okamžitý vjazd medzi kefy. 
Ale čo to??? Chlapík hádže žetón do automatu a nič, hádže druhý-tretíkrát - stále mu to nejde. Vystúpim. Niekedy dávno som pracoval vo firme čo stavala umývacie linky, tak snáď pomôžem. Vianočný duch mnou lomcuje, cinkanie roľniček mi znie v hlave, ústretová atmosféra je na mieste v tieto dni. Tak prečo by som mu nepomohol, že áno! Má sa to – sú Vianoce a ľudia si majú pomáhať aj mimo nich. Môj názor - teraz ešte prikorenený vianočnými songami a okolitou atmosférou.  

„Nejde to?“ – pýtam sa.
„Ale stále mi to vyhadzuje“ – šomre chlapík.
„Veď skočte na pumpu a nech Vám to vymenia žetón.“ – vravím.
Do rady pred umyvárkou sa nám pridali dve autá. Z ich kabín sa rynú dalšie hity na štýl „Jingle Beals“.
„Vyskúšajme tú Vašu kartu“ vraví chlapík „či to pôjde, alebo to len tá moja karta blbne“.
Jasné – neváhal som – sú Vianoce, predsa ľudia si majú pomáhať. Samozrejme išla.
„Viete čo, umyjem si to na Vašu kartu a keď vyjdem z umývačky – Vy potom miesto mňa zaparkujte do linky a ja Vám zatial pôjdem kúpiť novú kartu“.
Súhlasím, veď sú Vianoce, roľničky mi zaznievajú v hlave, v tieto dni by sme mali byť ústretový aj voči cudzím  – no nie?
A tak sme počkali spoločne na vyumývanie toho jeho auta, trošku sme prehodili pár obligátnych slov o tom ako sa všetci niekam ponáhľajú, nikto nemá čas na rodinu a je zlá doba. Kefy dokončili svoju prácu, ventilátor ofúkol z auta posledné kvapky vody a chlapík nasadol. Ja som nasadol do svojho. Nasmerujem auto do priestoru umývačky. Dvere sa otvorili na oboch stranách – ja som vošiel a chlapík z autom vyšiel. Nezasvietili však žiadne brzdové svetlá, nič – len v jeho vzďaľujúcich sa spätných zrkadlách doznievali tony vianočného evergreenu  – roľničiek – cingi-lingáče sa pomaly ale iste strácajú aj v mojej hlave.
Ústny otvor – alebo aj huba sa - mi otvorila na maximálnu veľkosť. Cez ňu pomaly vyfučala vianočná nálada môjho vnútra. Joj aká sviňa. Len tak som zízal neveriacky, že aký som sprostý a naivný blbec. Ale veď sú Vianoce a musíme si pomáhať, je to v každom vianočnom songu, v každom príspevku moderátorov rádii a aj televízii. Nechcel som byť výnimka.  

„Čo tam stojíš ako prihoratý“ – zaznelo za mnou. Hlas daľšieho šoféra ma priviedol späť do reality.
„Tiež sa ponáhľame domov“ – daľšia poznámka ma priviedla k tomu, že si musím isť kúpiť nový žetón  do umývarky. Vianočný duch bol ta – tam. Zostal len blbý pocit z toho, že ludia aj okolo Vianoc vedia prispieť celkom negatívnym štýlom úžasnej atmosfére Vianoc.
„Ale nerieš to, Ešús, keď sa horšie nestalo!!!“ ozval sa môj vnútorný hlas a tak som zabsolvoval umývanie a pohol som sa do mesta.

Cesta ubiehala v pohode, aj keď tie roľničkové songy ma už vôbec nebrali, kašlal som na ne. Môj vianočný duch sa odviezol niekde do neznáma. Niekto sa mi tam v diaľke rehoce a myslí si, že aký je úžasný. Pritom je tak neskutočne ubohý, že sa ulakomí na 5,- Eur od človeka, ktorý mu chce pomôcť. Veď ja som bol v takej nálade tak by som mu tých 5,- Euro dal, keby ma o to poprosil. Lepšie je ale kradnúť. Takéto a rôzne iné myšlienky ma dobiehali cestou.
 Prišiel som ku kostolu zvanému Blumentál. Vedľa je zopár voľných parkovacích miest. Tie sú ale stále plné. Veď pár voľných parkovacích miest na túto oblasť mesta asi bude stačiť. To si vravel ten kompetentný, čo to tu navrhoval. Ale to je nemôžem riešiť. Jedno auto sa pohlo. „To je snáď zázrak“  – vravím si. Taký malý zázrak. Ale asi mi panbožko chce prinavrátiť toho vianočného ducha sviatočných dní a tak mi spraví aspoň takúto radosť. Veď poteší – a či nie? Vyhodil som blinker a chystal som sa zatočiť na uvoľnené miesto. Keď tu sa mi na kapotu doslova skoro hodí divný človek.
 „Čo je?“ – pýtam sa.
„To miesto je obsadené, tam nemôžete isť“  - dostal som priamy rozkaz.
„Ako je obsadené, keď ste odtiaľ práve vyšli“ vravím  „je to predsa verejné volné parkovisko!“
„Máš nejaký problém?“ „My Ťa kľudne zablokujeme a vrátime sa o dva týždne po sviatkoch“ ozvalo sa z tlupy, ktorá vystúpila z veľkého transportného auta, ktoré sa chystalo zájsť na to miesto. Aj zacúvalo.
„No jedného by som zvládol ale viacerých asi nie“ 
„Ešus – ser na to. Ludia sú proste svine, načo sa s tým zaťažuješ?“
Len si tak vravím, to musí byť ubohá firma, ktorá síce vlastní mercedesy - ale ulakomí sa na miesto pre obyčajných bratislavčanov, aby nemusela platiť dvojtýždňový parkovací lístok. Veru sú to chudáci, ale taký dobre sprostý. 
Okolo toho miesta som chodil počas celých sviatkov. To auto neznámej firmy tam stálo po celý čas. Že invalidi a dôchodcovia, ktorých priviezli do kostola museli kráčať z diaľky z plateného parkoviska na omšu – trebárs aj polnočnú – to absolútne nikoho netrápilo. Načo aj. Veď dotyčný boli pri svojich rodinách – hrali sa na to aký sú úžasný a milujúci rodinný príslušníci. A že svojim konaním ubližujú tým ostatným?
Ale Ešus – nemoralizuj – toto je súčasný svet, alebo si mal možno v tom dni šťastie na totálnych egoistov. Ten deň mi už žiaden vianočný duch, žiaden romantický film, žiadne príspevky úžasných moderátorov, úžasné songy - únik toľko médiami proklamovaného vianočného ducha nenapraví. Taký sme. Tak som o tom len porozprával.  
Ale veď sú Vianoce, načo sa s tým trápiť, každý myslíme len na seba. Môžeme sa vykašlať na to, čo hovorí hocktorý dušpastier na kazatelnici, hocktorý moderátor vo vysielaní. Vypočujem si to, užijem si sviatky pokoja a potom – hor sa, vyberiem sa do všedných dní. Veď rodina je zabezpečená, kašlať na tých ostatných. 
Takže tento rok mám znovu v sebe nazhromaždenú sviatočnú energiu, objavil sa nový vianočný duch a ja budem dúfať, že prežijem krásne sviatky – som nenapraviteľný optimista. To isté prajem všetkým Vám, čo ste sa dopracovali až k týmto písmenkám. KRÁSNE VIANOCE.