nedeľa, 2. októbra 2016

Peilstein

     
 
   Treskol som doma dverami, naskočil do auta, otočil kľúčom, aby som bol už odtiaľ preč. Plesk k tomu tresku na šťastie nepribudol.  V sprievode myšlienky nato, že ma čakajú predsa neznáme miesta, krásne lesy a tiché pláne, som sa snažil vypadnúť. Dôvodom  tresku (nie tresky) bola domáca hádka, ktorá sa udeje snáď v každej každučičkej domácnosti na zemeguli. Niekedy ju sprevádzajú aj hlučnejšie prejavy či výmeny názorov – no proste tresk. Moje auto vyletelo z dvora na ulicu a smerom na Bratislavu ako pojašené. Teda, nie že by som bol nejaký úžasne rýchly pretekár za volantom, ale teraz sa aj tetka Lakatošovie z druhého konca ulice s udiveným pohľadom pozerala za známym autom. Viem si živo predstaviť,  ako si premasírovala krk zaskočený kŕčom z rýchleho pohybu, pri ktorom chcela zistiť,  čo za blázna to sedí za volantom. Veď kruhu súkmeňovkýň to treba zreferovať ako horúcu správu, predsa to info stojí aj za natiahnutý sval na krku.
Vyrážam smerom k Bratislave na obchvat. Je leto, počasie je krásne – slniečko svieti a vyprevádza ma na cestu s vedomím, že moje podráždené vnútro sa onedlho upokojí. Veru po chvíli sa usmejem pri myšlienke na to, ako som si zabalil do nádobiek celý obed, keďže som chcel ušetriť trošku času a nemusel potom umývať ešte po sebe riad. Som proste veľmi vynaliezavý, úžasný chlap – pochválil som pred sebou samého seba.  Jasné,  určite sem tam zvýšim hlas, ale aj ja sa proste musím brániť voči na mne páchanej nespravodlivosti. Takže vidina toho, že hladný nebudem, mi spravila omnoho lepšiu náladu skôr, ako som to čakal. Super!  Spravil som si pohodlie, z reproduktorov sa mi rinul rytmus divokých popevkov rockujúcej kapely Rammstein. To proste musí byť. Len dám si to trošku tichšie, je jasné, že nepotrebujem ohluchnúť, veď už aj tak mi šumí v ušiach – povedzme už rok a pol. Ambulancii som kvôli tomu pochodil hodne, uši dostali zopár výplachov a vyšetrení, ale nič sa nevyriešilo. Môj najúžasnejší  liek na to je - zabudnúť. Lebo keď zabudnem,  je to fajn. Inak mám v ušiach z nezistených dôvodov  neustále šum neidentifikovaného mora, niekedy až oceánu. Ja si to aspoň tak predstavujem. No veď môžem, nie?!
Obchvat okolo Bratislavy som zdolal úžasnou rýchlosťou – až 20 km/hod. – predsa len je pracovný deň, i keď prázdninový. Ak by nebol, ešte aj tetka Lakatošovie by ma dobehla pri túžbe zistiť, čo za jazdca bol v tom rýchlom aute. Takže úžasným obchvatovým tempom som sa dostal po okruhu na rakúsku diaľnicu. Buchol som sa vám v tieto dni po kešeňi  a kúpil som si dvojmesačnú rakúsku diaľničnú známku s predsavzatím, že trošku spoznám kopcovitý kraj za Viedňou a využijem na to voľné dni tohto prázdninového obdobia, kedy väčšina tiahne k morskému pobrežiu. Dobre som spravil.
A tak si to po chvíli šiniem diaľnicou na obec Parndorf. Kútikom oka zazriem preplnené parkovisko známeho nákupného megacentra a zisťujem, že ma to neprivádza do šialenstva. Ja tam nepotrebujem chodiť a som rád, že takéto preplnené parkoviská nemám v cieli mojich výjazdov. Len si to užívajte nakupovania chtivý – v duchu som im zamával s úsmevom na perách.  Chvála bohu, po chvíli mám tú mekku nakupovania chtivých maniakov a maniačok za sebou. Tým pádom ubudlo z diaľnice plno áut so slovenskou poznávacou. No veď až tak sa nemusím radovať – za chvíľu odbočím na diaľnicu z Budapešti na Viedeň. Áut pribúda, už sú na nich trikolóry rôznych národnosti, proste medzinárodná diaľnica, premávka je ale usporiadaná a plynulá, rýchlosť na tejto diaľnice nemá šancu ohroziť diaľničnú „rýchlosť“ obchvatu Bratislavy pred Prístavným mostom. Ten si bude držať rekord najpomalšej jazdy na diaľnici asi hodne dlho, hlavne však  v našich teritoriálnych vodách. No nič – idem  ďalej – za Schwechatom si to stočím na obchvat Viedne, ktorý sa ťahá na juh. Zhruba po 10 kilometroch sa budem držať vpravo, kde sa predo mnou objaví odbočka na Linz. To je môj smer, tadiaľ chcem isť. Pomalou jazdou sa vyšvihnem nad Viedeň a vnorím sa do zelených kopčekov pohoria Wienerwald. Sú to príjemné pohodové oblúčky okolostojacich vrchov, podobné našim Malým Karpatom.
Vstup do areálu v Heiligenkreuz

Dostanem sa na odbočku k mestečku Heiligenkreuz – mimochodom naozaj peknému náboženskému miestu našich západných susedov - odporúčam navštíviť, mne osobne sa tam páčilo. Ja si to však namierim na mestečko Alland – ale nie na dlho. Onedlho je predo mnou odbočka na dedinku Mayerling. Čim ďalej, tým sú predo mnou menšie dedinky, spoločenstvá domov sa pomaly menia na statky v horách – ale zatiaľ sú aj dedinky. V dedine Mayerling míňam kaštieľ, ktorý zasadil veľmi smutné rany dynastii Habsburgovcov. Zastrelil sa tam totiž následník trónu spolu so svojou milenkou.  Táto stavba je zaujímavá – spoza volanta pozorujem krásne záhrady okolo kaštieľa a aj krásne upravené línie starobylej architektúry.
 Lenže aj v mojom vnútri sa ozýva jedna ohlušujúca rana za druhou. Sú to tie od hladu, ešte som nejedol a v batohu mám z domu, v chvate zbalený kompletný obed. Už aby som bol na štartovej čiare miesta na túru. Najmä môj žalúdok si to praje. Spomienka na doobedňajší  domáci rozpor je ta tam. Najdôležitejšie je teraz hlad zahnať niekam do stratených kútov môjho podvedomia, aby sa prinavrátila sústredenosť. Takže v Mayerlingu som si našiel odbočku na dedinku Maria Raisenmarkt, bolo to posledných zhruba 5 km, ktoré ma čakali za volantom. Fičal som medzi krásne upravenými pasienkami a obrobenými poľami, proste hotová pohoda. Predo mnou sa týčili kopce Wienerwarldu. Nikde som však nevidel skaliská Peilsteinu, o ktorých som toho mnoho počul. No nevadí, po príchode do východzieho bodu som sa ani neprezul, rovno som vbehol rukami do batohu, ešte že som si vzal pri tom rýchlom štartovom výjazde bager (sorry lyžicu) – zvyk z vojny. Rovno som sa pustil do jedla a neskutočne chutil. Ani som nezaregistroval okolo prechádzajúcich rakúskych sedliakov, ktorí s udiveným výrazom v tvári sledovali akože nenažraného slovenského návštevníka. Určite vedia, že som Slovák – podľa poznávacej značky. A určite si myslia, že prikvitol ďalší z oných utláčaných chudákov z východu, ktorý sem prišiel za lepším životom. Môj žalúdok mi dal ale pokyny vôbec nebrať do úvahy akékoľvek vonkajšie podnety. Bol som hladný, to je všetko. Booože to bolo spokojnosti, keď som vyvalil svoj bachor z auta, otvoril kufor a dal som sa na prezúvanie. Turistické boty musia byť. Pomaly som sa našteloval, batoh na chrbát, brašnu s foťákom som prehodil cez plece, paličky do ruky a mohol som vyštartovať. Ešte skontrolovať uzamknutie auta – radšej trikrát ako ani raz, aj tak budem mať tiky, aby som sa ešte raz vrátil na kontrolu – žeby vekom?! V mobile som si nastavil navigáciu, zahral som sa na skúseného turistu a vyrazil som.
Ale opačne. Moje kroky sa nezladili s navigáciou, na čo som prišiel asi po 500 metroch, keď som prechádzal okolo Friedhofu – teda cintorína. No ale naň sa ešte nechystám (kto by sa aj chystal) a  v navigácii sa neobjavil, takže naspäť. Aspoň som mohol v rámci zahrievacieho kola skontrolovať auto. Všetko OK, ale pre istotu som zamumlal okoloidúcemu turistovi otázku: „Peilstein ist dort?“
Krajina pod hradom Arnstein


„Ja, ja – klar“ mi odznelo v odpovedi a tak som sa vydal trošku inak a už všetko išlo, ako po masle. Po chvíli som sa vnoril do lesa. Začalo pripekať, tak som bol rád, že som našiel útočisko pod korunami stromov, bolo tam príjemne. Ako náhle som sa dostal na turistický chodník, žiadne problémy už neboli. A tak les sledoval spokojného, najedeného, slovenského turistu, ktorý sa tu na lesný údiv  znenazdajky objavil. Predo mnou sa vinul do serpentín strmší úsek na zrúcaninu hradu Arnstein. Pomaličky, v dôchodcovskom režime, ktorý som si nariadil, som naberal patričnú výšku. Stúpanie serpentínami mi vyhovovalo napriek tomu, že dych sa mi zrýchľoval, preplnené brucho ma ťahalo akosi k zemi, ale žiadne pesimistické myšlienky som si nepripúšťal. Proste idem ďalej.
Onedlho sa objavili prvé náznaky ruín. Steny hradu Arnstein celé vyskladané z kameňov mi naznačili, že som blízko. Hrad nepôsobil dojmom, že by ho zasiahli nejaké záchranné reštaurátorské práce, to som bol teda poriadne prekvapený. Je to snáď druhá ruina hradu v Rakúsku, ktorá bola nedotknutá reštaurátormi, teda podľa mojich poznatkov. Rakúšania sa starajú o svoje historické pamiatky naozaj vzorne a ukážkovo. Skoro každý hrad, ktorý som tu videl je zakonzervovaný, no tento nie. Prvá takáto ruina je hrad Pottenburg, ktorý sa nachádza zhruba 5 km od bratislavskej Petržalky. Dá sa tam dostať za hodinu pešo. Ale osobne si myslím, že veľmi málo ľudí o ňom vie a je to možno aj dobré. Hrad je neudržiavaný, nie je zakonzervovaný, čo síce neuberá jeho atraktivite, ale ľahko by tam neopatrný človek prišiel k úrazu.
Skalná ihla pri ruine
Výhľad od ruiny Arnstein
Arnstein
Bivakovacia jaskyňa pri ruine hradu Arnstein

Ale naspäť k Arnsteinu. Turistickým chodníkom som sa dostal k plošine pred akousi bivakovou jaskyňou – nič veľké, ale proti dažďu sa tam dá ukryť. Dokonca tam bolo ohnisko. Od plošiny vedie chodníček pomedzi múry a skalné partie. Po chvíli ma priviedol k úžasnej skalnej ihle na vyhliadke pri vrchných častiach ruiny. Tá skalná ihla ma fascinovala, bola neobyčajne štíhla, akoby opracovaná a pekne sa vynímala pri rozsiahlej panoráme okolitých kopcov. Chodníkom som postupoval popri zvetranom múre a dostal som sa nad predtým uvedenú jaskyňu na skale. Treba tu mať istý krok, ale nie je to nič hrozné. Po pravej strane má človek neustále vyhliadky na horské partie Wienerwaldu. Pri peknom počasí sú tam krásne výhľady.
Chodníček sa predo mnou pomaly zužoval, už som si myslel, že sa vrátim, ale strihol som to predpokladaným smerom k turistickému chodníku a o chvíľu som bol na svojej pôvodnej trase a mohol sa môj smer upriamiť k vrcholu Peilsteinu. Príjemné ticho lesa ma obklopovalo ešte zo štyri kilometre. Chodník pomaličky stúpal, približne v polovičke cesty som prešiel cez asfaltovú cestu, ktorá pretínala hrebeň v ostrom uhle. Po chvíli pochodu sa objavila chlapská postava podobného vzrastu ako ja. Usmejem sa, on sa usmeje. Ako obyčajne je mojim zvykom sem-tam s turistom prehodiť pár slov. Pripadám si ako doma u nás a tak pozdravím, turista sa usmeje odzdraví a ja už splietam pár slov o ceste čo ma čaká a neminie. Celkom som zabudol, že som v Rakúsku a ľudia tu hovoria inak. Zo začiatku mi to ani neprišlo. Ale oni sú na horách neskutočne trpezliví a ústretoví. Ani neviem ako a prehodili sme zopár slov, dozvedel som sa, čo ma čaká. Bolo príjemné zistenie, že sa v ďalekom, hlbokom svete nestratím. Potom to už išlo ako po masle, ale po masle hore kopcom. Sťa zadýchaný hôrny chlapec (no dobre postarší chlap) som sa znenazdajky ocitol na lúke pri chate Peilsteinhaus.
Peilsteinhaus

 Predo mnou sa rozprestierala krásna lúčka, nado mnou sa slnko hralo s mrakmi na schovávačku a ja som sa stále obzeral, kde sú tie preslávené horolezecké bralá Peilsteinu, ktoré som prišiel obdivovať. Nikde nič, len skauti tu mali postavených zo desať stanov, práve hrali na lúke futbal. Prikvitol som k smerovníku, ktorý ma nasmeroval  ku krížu – ešte 5 minút. Tak reku – kde je kríž,  tam je vrchol a vydal som sa tým smerom. Po chvíľke rezkejšieho kroku som sa ocitol medzi, mnou tak netrpezlivo vyhliadanými, skalami hory Peilstein. Pri kríži som sa mohol pozrieť do poriadnej hĺbky, les bol za mnou a predo mnou skalné rokliny. Krásne.


Kríž na Peilsteine

 Bol to neskutočný zlom do úplne inej scenérie, ktorá ma dostávala do mojej tradičnej foto-nálady. Vytiahnutím foťáku som započal s komponovaním okolitej prírody do snímok. Tú nádheru proste musím mať zvečnenú. Akurát  faktom je, že treba dávať pozor. Je tam poriadna hlbočina a každý krôčik bolo treba najprv zvážiť, aby sa zo mňa nestal lietajúci ivánčan so pseudonymom „Sokolie pierko“. S tým bruchom, že Sokolie pierko – to si prehnal turisto!!!´ – skôr by ma nazvali na prvých desať sekund „Vypelichaný moriak“ a po dopade „Čerstva omeleta“. S týmito názvami by som nemal žiadnu šancu v žiadnom turistickom spoločenstve, zostanem preto radšej pevnými nohami na zemi a tak to bude najlepšie. Pomaly som prechádzal skalnými scenériami a vyhliadkami na Peilstein.


Skalné steny Peilsteinu

 Dostal som sa na východiskový bod jednej miestnej zaistenej cesty – klettersteigu. Na lane sa zvíjali dve skalou vystupujúce turistky a ja som dával pozor, aby som im do cesty neposlal nejaký kamienok. Pri postupe som každú chvíľu počul hlasy horolezcov, ktorí si tu nadeľovali dávky výstupov. Aj na nich bolo potrebné dávať pozor. Ďaleko by som pred nimi neutiekol, keby sa za mnou rozbehli nasratí ako mušketieri a ja by som utekal snažiac sa držať svoje brušné partie trošku v rytme mojich tenkých nožičiek. Za chvíľu by ma mali. Radšej si dávať pozor, ako dostať riadnu po hube od rakúskeho horolezca – no nie?!


Táto borovica na vrchole skaly ma fascinovala.

Ale nie, to bolo len také moje fantazírovanie. Preplietal som sa medzi skalnými útvarmi Peilsteinu, ponad vysoké a strmé svahy a snažil som sa o nejaké fajn foto na zdokumentovanie tejto lokality. Veď predsa budem o tom písať, tak nech k tomu mám aj obrazový materiál, ako tradične býva zvykom.
Skaly som si poprezeral a chodníčkom po lese som sa vrátil k Peilsteinhaus, teda k chate. Začal som mať deficit kofeínu, tak som si sadol a vychutnával zmes kávy a pohľadu na pokosenú zelenú lúku pri chate, pokoj sa rozliehal široko, ďaleko, dúškami som ju pil aj s voňavým čiernym mokom. Pomaly dochádzali ďalší spokojní ľudia a prinášali sem ďalšiu a ďalšiu dávku harmónie a pohody,  patriace len na takéto miesta.
Z rohľadne pri Peilsteinhaus

Pri chate je ešte rozhľadňa – tak som si na ňu vybehol. Kruhový výhľad obsiahol celú panorámu Wienerwaldu, Gutensteinerských Álp, no pohľad ku Schneebergu bol -  ako obyčajne, pre mňa toto leto zakliaty. Ja ho snáď nikdy neuvidím. ´Ale veď si ho už videl, nebrbli ´ – upokojila ma myšlienka a tak som radšej pozeral  a fotil. Nasledoval zostup do dedinky Schwarzsee, nie je to už ďaleko. 
Kostolík v Schwarzsee

Len potom ma cesta navádzala po asfaltke smerom na Maria Raisenmarkt a to som už nemal chuť dávať, tak som sa vrátil a zbehol som z Peilsteinu k hostincu Holzschlag.
Hostinec Holzschlag

 Bola to trošku iná cesta – ale celá lesom a stále lepšie, ako po asfaltke. Nepieklo mi na hlavu a za to som bol vďačný. Pri obdivovaní lesných príbytkov a chát rakúskych spoluobčanov, som sa však dostal znovu na cestu, ktorá viedla na hrebeň Peilsteinu a tak som sa všelijako cikcakovito znovu dopracoval na cestu, ktorou som začal svoju túru. Už to ale nebolo ďaleko – zo tri kilometre a tak som si ešte znovu pozrel nejaké miesta na ruine Arnstein a zbehol som do dediny k autu - bolo na mieste. Všetko bolo tak, ako som to opustil. Trúfam si povedať, že keby som nechal auto odomknuté, aj tak by sa odtiaľ nič nestratilo, je to o náture.
Prezul som sa a vyrazil spokojne na cestu domov, smer Mayerling, Heiligenkreuz, Wien, Hainburg a Slovensko. Zhruba dve hodiny pokojnej  vyhliadkovej jazdy.
A aby som sa ešte zmienil o situácii na domácom poli: všetko bolo OK, búrka prešumela a v dome mohol vládnuť znovu pokoj.
Tak zatiaľ.  

Link na dalšie foto:
 https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6336913134695866001