pondelok 1. augusta 2016

Zaujimavé fotomiesta - I.

Zátoka Závratnica

Už druhý deň nám na pobreží mora nepríjemne fučalo. Vietor skučal, upravoval nám účesy podľa svojho vkusu raz doprava, inokedy dupkom a sem-tam nám nafúkal drobný piesok do očí. V noci sa zas veľmi nedalo spať, ono bolo na chorvátskom pobreží tradične teplo, aj ten vietor čo fučal, tak bol dosť teplý. Taký som ja ešte nezažil. Človek si spravil prievan a milý vetrík si začal zavíjať aj v izbe – prelietaval si cez celý apartmán ako meluzína, ale taká škrekľavá. Zavíjal nám v každom rohu obydlia a budil nás pri každej príležitosti. 
„Skúsme nájsť nejaké zaujímavé miesto, kde by sme mali aspoň šancu na bezvetrie“ – padol návrh Janky.
Tak som sa začal tváriť, že rozmýšľam, zo začiatku som ani nemal predstavu, kam by sme vybehli. Po chvíli tvárenia sa, akože dumám nad problémom som si spomenul na fotky krásnej zátoky, ktoré som zazrel v albumoch na internete. Pamätal som si, že zátoka nebola veľká, bola ohraničená vysokými skalami a bola krásna. To je ono – toto chcela naša delegácia v Chorvátsku! Nazriem do mapy - nebolo to síce blízko, ale zas ani nie veľmi ďaleko, tak prečo to neskúsiť?!
Po chorvátskom pobreží
Kríž nad dedinou Sveti Juraj

Z Nového Vinodolského sme sa vybrali južným smerom na mestečko Senj a Sv. Juraj. Cesty tesne pred sezónou v Chorvatsku boli celkom prázdne, išlo sa dobre, ale my sme sa skepticky pozerali na more, ktoré spolu s vetríkom mistrálom nesľubovalo nejaké úžasné kúpanie a zážitky. Ale veď máme dovolenku, tak – vo co go?
Idem na to – stále na juh. Juh je naša prioritná doména. Ale len asi na 50-60 km. Už som vyhliadal niekde odbočku na dedinku Jablanac, pri ktorej sa dotyčná zátoka mala nachádzať. Konečne odbočka bola. Zamierili sme si to smerom k moru. Tu si však treba dávať pozor - Jablanac je len malilinkatá dedinka, pokojná – aspoň mi to tak pripadalo pred sezónou, cez ktorú prechádza len jednosmerná cesta, čiže sa treba držať ukazovateľov na ceste.
Jednosmerka k dedinke Jablanac - dolu chodník k zátoke
 Po chvíli sa pred nami rozprestrelo more, napodiv pri našej dedinke už nebolo tak zbrázdené vlnami spôsobenými tým neposlušným vetrom. Na jednosmerke v dedine a pred ňou sa dalo zaparkovať. Očakával som okamžité pribehnutie strážcu parkoviska a prvé vyinkasovanie poplatku za parkovanie. Vyhliadam napravo, vyhliadam naľavo – nič. 
Jablanac

Dostal som šok, čo toto má byť. Začal som byť nervózny z toho, že moje auto nebude ozdobené štítkom parkovacej služby. Po desiatich minútach, počas ktorých sme sa zbalili na cestu, bol pri aute stále kľud a nikto v okolí sa ani nezberal vykonávať takú „osožnú“ činnosť, ako je inkasovanie parkovného. No čo už, veď poprípade nájdeme nejaký štítok za stieračmi.
Z informácii na internete som vedel, že musíme isť dlhšie peši, aby sme sa dostali do vysnenej zátoky. Tak sme sa s odhodlaním pustili po pekne upravenom chodníku v skalách na pobreží. Z jednej strany vysoká  skalná stena, z druhej strany čoraz strmší spád a priepasť rovno do mora. Veľmi zaujimavé a bizarné prostredie. Ale chodník bol bezpečný – aj sa dobre išlo. Vetrík bol ta-tam a my sme odhodlane odpočítavali kroky k vysnenej destinácii.
Tu sa vchádza do zátoky

Po asi kilometri kráčania popísaným chodníkom sa pred nami otvorilo hrdlo zátoky. Cestička sa do zátoky vinula popod skalné bralá, ktoré na chvíľu padali do mora a na druhej strane zátoky sa znovu ostro vynárali z mora. Pripadal som si ako pri vchode do nejakej rozprávkovej pirátskej zátoky. Nikde žiadny konzum, bufet – nič – len skalné bralá a voda, ktorá si dnes zobrala na seba farbu modrú azúrovú. Proste krása. Zrazu sa pred nami otvoril skalný tunel. Bol umelo vytvorený, inak by sme museli nabrať väčšiu výšku, aby sme sa mohli do zátoky dostať. Proste romantika ako vyšitá. 
Chodník do zátoky lemovaný skalným zábradlím
Chodník bol lemovaný skalným zábradlím, brehy boli vysoké a strmé a dopadali skoro rovno do vody. Jednoducho povedané, nevedeli sme sa vynadívať. Po pár metroch sme prišli ku schodom, ktoré nás priviedli pravotočivou zákrutou pod ďalšie bralá. A tak sme popri mori išli stále hlbšie do zátoky. Azúrová voda nás vítala svojimi vlnkami, narážajúcimi do belavých skál. Akoby nám tlieskala, že sme to tu našli. Proste super. Stále sme išli sami, bolo ráno a nikde ani človiečika. Až sa nám do cesty priplietla chata strážcu zátoky. Mohol by som byť akokoľvek naivný, ale to by už asi bolo veľa, keby sem -  do národného parku, nevyberali nejaký poplatok. Za jednodňový vstup to bolo 20 Kuna na osobu a k tomu sme mali ešte bonus – naozaj milo pôsobiaceho domáceho, ktorý veľmi dobre poznal Bratislavu. Začal o tom rozprávať. Ale bol zbehlí – vedel, kde čo je, tak som si nemusel hovoriť, že pri Poliakoch by naozaj dobre poznal Varšavu. Ale pre dobrý pocit je fajn, keď sa človek o domovine porozpráva, no nie?!
V Zavratnici

Po zaplatení obnosu sa strážca zátoky znovu vyvalil na svoj vyležaný matrac v domčeku a my sme sa vydali ďalej do útrob zátoky. Nebolo jej vidieť na koniec, ale dali sa obdivovať všetky kamenné svahy popri nej. Zašli sme za roh od domčeka a po chvíli sa pred nami v priezračnej vode črtal potopený vrak  lode. Nebojte sa, nebola to žiadna pirátska galeona a nič príliš atraktívne. Mne to pripadala ako kostra lode, ktorá  ťažila piesok a štrk z morského dna, alebo nejaký vlečný čln. V každom prípade ale po chvíli sa v hrdle zátoky objavila prvá výletná loď, natlakovaná turistami. Nakláňajúc sa z lode s pripravenými foťákmi sa snažili identifikovať onen vrak. Veď im predali výlet k atrakcii, reklama zabrala a chudáci turisti snáď z ďalekého východu fotili aspoň čo sa dalo. Podľa môjho názoru to ale z tej lode nemalo ktovieaký význam. Fotenie tohto objektu si vyžadovalo určitú vzdialenosť a takisto aj výšku. A nie nakláňanie sa nad hladinu a z metrovej výšky pofotiť zhrdzavené železo vraku. 
Potopena loď

Potopená loď

No ale ja im – morským vlkom na lodi – nebudem kaziť kšeft. O chvíľu už za sebou stáli tri takéto výletné lode a bolo zaujímavé sledovať, ako sa z očakávania a atrakcie chtivých výletníkov, ktorí čakajú na objav prinajmenšom galery Krištofa Kolumba, stávajú sklamaní návštevníci. Nehovorím, že to nie je zaujímavé pre suchozemcov, ale mňa osobne by to sklamalo. Pre mňa bola omnoho hodnotnejšia vychádzka a celá táto zátoka, ktorá patrí medzi jeden z klenotov chorvátskeho pobrežia. Teda toho, ktoré som ja doteraz navštívil.
Pomaly sme sa dostali na koniec zátoky. Bolo tam krásne, nefučalo a vodná hladina bola hladká ako zrkadlo. Už len sa ponoriť do vody a ochladiť si telo. Chvíľu sme hľadali tieň, predsa len – veľa ho tu nebolo. Zátoka pokračovala údolím vrezaným do hôr – v strede údolia rástli stromy. Bolo fajn nájsť si pod nimi pekné tienisté miesto. Najúžasnejšie na tom všetkom boli tie chvíle, keď sme tu boli úplne sami. Neskutočné na toto miesto a aj na chorvátske pobrežie. Nečudujem sa však tomu. Nebol tu žiadny bufet a ani reštika, žiadne atrakcie, len zátoka. Úžasná, tichá a krásna. Do tejto zátoky si tým pádom treba priniesť pitnú vodu a aj stravu, ak si však nechcete odbehnúť dva kilometre do Jablanacu na obed.



Pár záberov pri obhliadke zátoky

Lode s turistami chvalabohu zmizli a len sem-tam sa objavovali podobní samotári, ako sme boli my, aby si vychutnali kúpanie na tomto atraktívnom mieste. Ak som ich tam ale za čas svojho pobytu v Zavratnici zbadal 10 - 15, tak to bolo veľa. Dojem z miesta mi skôr kazili jachtári, ktorí sa síce nedostali úplne do zátoky, ale okolo obeda ich bolo zakotvených v zátoke asi desať. Sem-tam sa na nich objavili vyvalení páprdovia s bielymi holými zadkami. Nie je nad romantickejší pohľad, ako na chlápka, ktorý má riadne brucho, bielu zadnicu a vytaseného fičúra, ako sa premáva na jachte pred nejakou nežnou polovičkou. No neviem, či sa na tom mám smiať, alebo plakať. Ja volím ale tretiu možnosť – povznesiem sa  nad tým.
Za chvíľu sme už brázdili vody zátoky. Bola úžasná, čistá a teplá, proste fantastická. Nebol by som to ale ja, aby som už nešpekuloval nad tým, ako by sa dalo vyliezť na vyhliadku nad zátokou, ktorá bola vyznačená na mape. Bola to ale dosť odvážna idea, keďže teplo na teplomery už presiahlo 30°C a skaly všade okolo vyhrievali, dokonca by som povedal, že až prehrievali útroby tejto lokality. Ale ja viem, že by mi to nedalo spať. Veď na mape to vôbec nevypadá ďaleko, skôr je to vysoko. A tak som sa teda vydal na vyhliadku.



Cesta zátokou na vyhliadku

Na rameno brašňu s foťákom, do ruky sedmičku s vodou a poďme. Prvé metre popod vetvy stromov boli príjemné, chodník sa stále ťahal do vnútra údolia. Všade vôkol popadané skaly z okolitých skalnatých brál. Keď to tu padá, tak asi poriadne. Ale tu dolu to bolo ešte fajn. V momente ale, keď sa bralá pred chodníkom začali zdvíhať do ostrejších výšok, chodník zatočil do pravého svahu a vytváral serpentíny. 
Tento úsek som prechádzal s rešpektom pred tým ulomeným čerstvým balvanom

Tu to bolo dosť hnusné, slnko pieklo, cez optiku kvapiek potu na tvári bolo ešte svetlo lúčov slnka ostrejšie. Metre sa podo mnou ťahali ako slimáky pri ceste vyprahnutou púšťou. Vždy na lome serpentíny som sa musel poriadne vyfučať, poutierať pot z tváre a isť ďalej. Radšej 20 km pri normálnej teplote, ako toto kilometrové stúpanie v teplovzdušnej trúbe. Ale dal som sa na cestu, tak musím bojovať.
Serpentíny na vyhliadku




Foto z vyhliadky


Tak ja si ešte zaplávam a majte sa.