Južnou časťou Javorníkov - 2.deň

Milé zlatko Zlatka

Veľmi pekne Ta zdravím a cestou domov, kedy na Teba myslím trošku v tomto imaginárnom prípise zosumarizujem druhý deň môjho výjazdu do Javorníkov, ktorý sa konal roku-pána 2016 v mesiaci máji.

Nejako extrémne dobre som sa nevyspal, predsa len – moja domáca posteľ je niečo iné na spanie ako posteľ v turistickej izbe na Portáši. Ale asi k tomu viac prispelo chrápanie Mira – určite som aj ja pochrápal, poznám sa, ale samozrejme o tom by som mal radšej pomlčať.

V každom prípade sme ráno sice nevyskočili z postelí, ale dali sme si sprchu a plný očakávania sme zbehli na raňajky. Jooooj ale dolu to bolo božie dopustenie – v chate bolo plno návštevníkov, hlavne rodín s deťmi – tak bol stôl s raňajkami patrične obsadený. Musím skonštatovať, že raňajky boli výborné aj bohaté na jedlo, len  sme si museli každú chvíločku rýchlo si isť niečo ukradnúť zo švédskeho stolu, ktorý bol neustále okupovaný ubytovanými. Ale nevadilo – veď tak to má byť.Ľudia v horách sú hladný a potrebujú na ráno dobrú štartovaciu pozíciu. A k tomu patrí dobré najedenie sa.

Aby som nezabudol, ani jeden sme sa nesťažovali na nejakú únavu z predchádzajúceho dňa – práveže by som povedal, že sme boli vyslovene nažhavený na druhú časť tejto hrebeňovky, ktorá nám podľa mapy sľlubovala  atraktívnejšie prostredie, výhľady a aj prírodne krásy. No to je pravda, ale má to aj svoju chybu krásy – o tom neskôr. A tak sme dali ešte štartovacie kafíčko, spravili jednu foto zo začiatku dňa a znovu sme načali prvé metre našej štreky. Tešili sme sa. No ale to chcelo aj rozcvičku. 

Chata Portáš - ráno

A tá začala rovno za chatou – hneď stúpaniena vrch Stolečný – síce krátke – ale na stvrdnuté nôžky obstarožných turistov predsa len bolo ťažšie. Fakt to chcelo nejakú rozcvičku a tento stupáčik bol na to ideálny.

Zadýchaný sme dosiahli vrchol Stolečného a dostali sme sa zas do pochodovej reality. Obloha nad nami sľubovala vcelku príjemný deň, plný krásnych zážitkov z výhľadov a veľkej jarnej májovej pohody. A tak sme to chceli. Už sme boli patrične rozcvičený, zbehli sme do Frňovského sedla pod Malým  Javorníkom.

Pred Malym Javorníkom

Že rozcvičený – joooooooj – nenahováram si nič, ale dolu kopcom sa to dá ľahko povedať, keď sa človeku dobre ide. Počkáme si na ďalšie naberanie výšky. Samozrejme to už bude iné kafé.

Ale nebolo – z Frňovského  sedla pod Malým Javorníkom sme krásne vyšli na Malý Javorník pôvabnou javorníckou krajinou po hranici medzi Českom a Slovenskom. Vôbec som necítil nejakú veľkú únavu, práveže sa mi výborne išlo a Miro na tom bol určite tak-isto. Skôr som mu v tvári badal nadšenie z nového dňa, ktorý sme akurát načali. Tak to je super – nie?

Na Malom Javorníku

Na vrchole Malého Javorníka obšťastnil svojim bonmótom turistov, ktorých sme míňali. On vie povedať super luxusné velmi originálne bonmóty, ktoré ja nedokážem vymyslieť. Len škoda, že ja si neviem ani na jeden spomenúť. To je to. A pritom sa dajú veľmi mnohostranne vysvetliť. No ale snáď zas niekedy zažijem jeho poznámky. Najsuper poznámky mal pri stretnutiach s osobami opačného pohlavia, ktorých sme tento deň na chodníkoch pohoria stretli požehnane. Ja sa môžem len pousmiať. Nemám takú pohotovú výrečnosť ako Mirko.

Sedlo Bukovina pred Stratencom

V každom prípade sme svižným krokom potiahli smerom k lokalite Stratenec. Tu na nás čakala rozhľadna a pamätník vojakom padlým počas vraj prudkých bojov v II.svetovej vojne. Pamätníkov na padlých vojakov je na hrebeni viac. Je to smutné, keď sa človek s týmto stretne v týchto prekrásnych horách.

Stratenec

Z rozhladne na Stratenci

 V každom prípade z rozhľadne na Stratenci sme na severozápade mohli znovu identifikovať krásne vrcholy Beskýd. Radhošť, Kněhyňe, Lysá Hora, Travný a dalšie kopce sa pred nami vinuli na obzore a lákali naše oči k pohľadom k nim. Z rozhľadne sme smerom na východ takisto prvýkrát mohli identifikovať ladné krivky krásnej Malej Fatry. Kľak na Slovensku je tuším odvšadiaľ vidieť a nie je problém ho identifikovať, pretože je jedinečný.

Chvíľu sme pobudli v tejto lokalite, dali pár glgov vody do vysmädnutej telesnej schránky a následne nahodili batohy na chrbát. Poďho ďalej. Ešte nás toho veľa čaká. Tu sa dostanem k tej chybičke krásy, ktorú sme zažili. Na tejto časti hrebeňovky bolo neskutočne veľa ľudí.

„Čo čakáš chlape, veď je víkend a je len dobre, že sa nájde toľko ľudí, čo obľubujú hory“ – vravím si.

Len my sme boli rozmlsaný opustenými chodníčkami z predchádzajúceho dňa, tak sa mi nečuduj Zlatka, že som takto frflal. Čakal nás najfrekventovanejší úsek cesty, kde bolo neúrekom národa. A to smer na Veľký Javorník. Je to ale neskutočne pekný kus krajiny,  v pracovných dňoch sa musí tadiaľto parádne isť. Mali sme krásne počasie, farby krajiny nás povzbudzovali do ďalších metrov naplánovanej túry.  A my sme to využívali všetkými dúškami. Ako keby sme vodu alebo pivko pili.

Naraz:

 „Práááááásk“ – rana ako z dela. Čo sa deje, vari vypukla vojna, alebo čo. No poviem Ti, keď takto hučali delá a pušky počas vojny, to nebola žiadna selanka. A to vojaci nemali štuple do uší, aké si ja dávam, keď môj spolunoclažník chrápe. Ale nie, nebola to vojna, to si len potomok Portášov, ktorý robil po kopcoch exkurziu deťom,  vystrelil zo svojej muškety. 

Potomok portášov

Ja by som z takej nechcel strieľať, ešte teraz mi zvoní v ušiach. Nič extra. Radšej mám ticho. A tak sme sa ocitli v sedle Gežov plnom portášov v historických uniformách a plnom detí dychtiacich po ďalších výstreloch z muškiet.

Úbočím na Velký Javorník - pohľad späť k sedlu Gežov

Zo sedla Gežov  sme sa úbočím tiahli pomalým krokom na vrchol Veľkého Javorníka. Zvláštne je, že tento vrchol nie je veľmi spomínaný na turistických smerovníkoch – neviem či mal aj vrcholovú ceduľu na svojom úpätí, skôr tam bol len kríž a veľa turistov. Predsa len to je najvyšší vrchol tejto časti Javorníkov.  Zhodili sme batohy a pustili sme sa s chuťou do pochutín, ktoré sme mali v batohu. Chutilo – bohu-otcu prisahám – poriadne. Aj ten potajomky švihnutý rožok z chaty Portáš.

Na Veľkom Javorníku

Dobrým znamením však bolo, že od sedla Gežov, kde sa portáši v uniformách predvádzali začalo turistov znateľne ubúdať. To bolo fajn. Tu na Veľkom Javorníku končil úsek našej trasy s krásnymi výhľadmi. Znovu sme sa ponorili do javorníckych lesov a do kroku nám šepkali stromy svoje tóny a šum listov tomu tvoril pozadie. Takto sme prišli nad rekreačné stredisko Kasárna. 

Stredisko Kasárna

Zviezli sme sa do sedla pri Kasárňach a na druhej strane sme načali stúpanie úbočiami Hričovca. Nebolo to nič hrozné. Striedali sa lesné partie s lúkami, bolo príjemne a nám sa dobre šliapalo. Proste fajn, tak ako sme si to predstavovali. Už sme mali dosť prejdené ale lesom nám krásne ubúdali kilometre. Zastavili sme sa pri Javorníckej studničke. 

Javornícka studnička

Parádna voda, vyšliapali sme ešte zopár výškových metrov a následne sme sa prudko spustili do sedla pod Lemešnou.

„Huráááá Miro – teš sa, už sa blížime k cieľu – bude to super!“

„Joj ogare, to jsem rád, tak mi lepí hubu, potřebuju doušek piva!“

 dostal som očakávanú odpoveď. Veď aj ja som sa tešil do Valašského šenku, dúfam, že budú mať nealkoholický pivný mok. Predsa len budem šoférovať domov a aj keď aj tak vždy pijem len nealkoholické pivo, takto to môžem aj inak zdôvodniť, nie že nechcem. Proste šoférujem.

Takže sme v sedle pod Lemešnou – a čo to!!!

„Miro vidím tu nejaké vrstevnice, ja som tušil nejaký stupák – na kopec Lemešná, ale vôbec som ho radšej nepripomínal“

„To snad nemyslíš vážne, veď včera sme mali pred koncom túry  stúpanie na Krkoštenu  – dnes zase????“

„To je sila, dúfam, že tu bude len niečo mierne!“

Ale nebolo, nebolo – načali sme tuším najprudší výbeh v rámci tohto treku. Alebo to bolo tým dvadsiatym kilometrom dnešného dňa???

No ale fučali sme poriadne, trošku som si nadbehol Mira ale mal som toho tiež dosť. Nebudem mu predsa ukazovať meniace sa farby mojej fasády. Hádzal som určite všetky farby Face. Do toho mi tĺklo parádne srdiečko. Ale nevzdával som to, ani za svet. To zvládneme. Po prudšom stúpaní som si tak trošku sadol na hraničný kameň – zadok som si nechal na Slovensku a moje tlapy ubolené si to namierili do Česka. S nezávidiacim pohľadom som sledoval boj Mira s výstupom. A on potvoriak tam balil cyklistky, ktoré zostúpili z bicyklov a veselým úsmevom ho rozptyľovali. Netrafil by Vás šlak???

V stupáku ešte aj kurizovať musel.

No ja nanho nemám šancu. Proste je to valašský junák.

Vstal som a už miernejším kopčekom som to vytiahol až na Lemešnú, kde som počkal na Mirca. Radšej som mu o cyklistkách nič nehovoril, ešte by si myslel, že mu závidím.

 Že by????

Čakal nás už len úsek lesom k ceste na Bumbálku. Tam nás už pomaly čaká Fero, tak si musíme švihnúť. Ale to sa veľmi nedá, keď človek má po pravej strane výhľady na slovenské hory a po ľavej sa mu vinú krivky Beskýd. Proste to sme museli dostať do fotáčiku.

Záverečná. 

Naveľa, naveľa sme sa dotiahli k cieľu cesty – soche partizána hádžuceho granát. Nám sa končili dva krásne dni, Valašský šenk sme našli zavretý a tak sme sa bez akýchkoľvek turistických výčitiek svedomia nechali vyviezť Ferim na Bumbálku, kde sme zakončili tieto dva dni super pivečkom v miestnej krčme. Bolo to fajn.

Tak som Ti Zlatka aspoňn trošku priblížil naše putovanie Javorníkmi, dúfam, že ho ešte niekedy absolvujeme.

Ahooooj.

Druhá časť trasy bola dlhá 22 km so stúpaním 725 metrov a klesaním 835 metrov.

Všetky foto tu:

https://plus.google.com/photos/106027095356333264134/albums/6305748143711808161