piatok, 13. mája 2016

Hoher Lindkogel

Veľmi dlho už ležia vedľa seba – na vzdialenosť zhruba 50 km. Vo svojej histórii sa nachádzali v jednom štátnom zriadení, obe boli kráľovské, veľakrát sa v nich, medzi nimi a aj v ich okolí diali dôležité historické udalosti. V určitom časovom úseku storočí, v ktorých existovali,  boli násilne oddelené ostnatým drôtom.
Sú chvíle, kedy sa dá dovidieť z vyvýšených miest na každé z nich. Sú to dve mestá – Bratislava a Viedeň – sú rozdielne a predsa rovnaké. Niekedy by som povedal, že z určitého uhlu pohľadu sú zrkadlovo postavené. Za každým z nich začína jeden velikánsky geologický celok a presne z tej druhej strany, keď sa na ne človek z ich stredu medzi ne pozerá. Trebárs z Hundsheimu,  ale to nie je stred. Dá sa dovidieť do každého z týchto miest a za jedným sa začínajú Alpy predhorím Wienerwald a za druhým sa vrstvia Karpaty svojim prvým pohorím od Bratislavy – Malými Karpatmi. Je to naozaj zaujímavé, na akú malú vzdialenosť sú tieto pohoria, tiahnuce sa polovicou Európy, od seba vzdialené svojimi prvými kopčekmi – sotva 40 km rozdeľuje tieto pohoria rovina zvaná Moravské pole, pritom je v Rakúsku.
Dnes upriamim svoju pozornosť na predhorie Álp za mestom Wien s názvom Wienerwald. Už som tu prešiel zopár kilometrov, v tomto článku k ním pridám ďalšie.
Mal som pre seba celú nedeľu, trošku som bol lenivý no o to viac som bol zvedavý. A keďže som si na tento víkendový deň  neplánoval žiadne sedenie za počítačom ani úpravy fotiek, začal som rozmýšľať, čo by som podnikol – ale len tak jemnúčko,  bez nejakej námahy.
„Čo keby som preskúmal a previezol sa do mesta Baden  pod Viedňou?“ – napadlo ma.
Veď nemusím veľa chodiť, len spoznám nové miesta a cestu pre prípad, že by som sa rozhodol spraviť v týchto lokalitách nejakú novú dlhšiu túru. Myšlienka dala myšlienku, vzal som foťák a poďho do sveta. Ja viem, len tak si zmyslieť a vyjsť niekam naverímboha – to je teda myšlienka. Ale už som bol rozhodnutý. Vzal som auto a vyrazil do západného sveta.
Doteraz som poznal len cestu do mestečka Mödling na juh od Viedne – mesto Baden leží ešte južnejšie. Po preskúmaní cesty som mohol skonštatovať, že nemusím nevyhnutne  investovať do kúpy diaľničnej známky, ktorá by ma vyšla na čistý čas pol hodiny cesty ďiaľnicou niečo vyše 8 Eur.
Vyrazil som teda smerom na Schwechat – túto cestu robím prakticky vždy, keď sa vydávam do týchto končín. Popri letisku vo Schwechate si to pekne šiniem cestou vedľa rafinérie OMV až do centra Schwechatu. Tu si treba dávať pozor a za mostom cez rieku pri starom kostolíku odbočujem vždy doľava – smer   Mödling. Ďalej idem stále cez dediny – prejdem popri katedrále s krížovou cestou pri nej v dedine Maria-Lanzendorf a v nasledujúcej dedine Achau už ale nepokračujem na Mödling,  ale dám sa na kruhovom objazde doľava k juhu – prechádzam cez dedinu Münchendorf a po asi 10 km sa dostávam k mestečku Oberwaltersdorf,  kde si to nasmerujem na západ k Badenu. Je to fajn cesta, pretože nevedie priamo do centra ale obchádza Baden z juhu smerom priamo do pohoria Wienerwald. No ako si tak pozerám mapu a vypisujem názvy miest – postrehnem aj cestu z mestečka Fischamend, ktorá sa mi zdá na mape ešte lepšia a rýchlejšia.
 A tak ani neviem ako sa ocitnem  pri vjazde do pohoria. Okolo mňa sa pomaly vypínajú kopce nad Badenom a na každom z nich zaujímavo vyzerajúca ruina. Cesta ide pomaly pomedzi kúpeľnými domami v Badene – ale je to už len koniec mesta, takže to nie je dlhé. Rozmýšľam, či tu zaparkujem a vybehnem na tie spomínané ruiny. Nakoniec si to ale rozmyslím. Mám totižto iný cieľ, ktorý som nespomínal, nevedel som, koľko mi bude táto cesta trvať. Bolo to zo dve hodinky a ja mám plno času, tak prečo by som nevybehol na kopec Hoher Lindkogel, ktorý mám vo svojom itinerári výstupov už dlho. Nechcem robiť nejakú dlhú trasu, tak som si našiel na mape parkovisko. Dá sa zaparkovať aj skôr - v mieste, ktoré tu zovú Cholerakapelle, ale ja chcem isť ďalej. A tak sa popri riečke Schwechat dostávam na začiatok akéhosi zoskupenia domov, povedal by som osada pod názvom Krainerhütte. Pri odbočke na chatu Augustinerhütte je parkovisko na jednej i druhej strane rieky a ja sa len tak preventívne spýtam okolo parkujúcich, či tu možno nechať auto. Odpoveď je jednoduchá  – „JA“.
Viac som nepotreboval vedieť, rovno som nahodil vybramy, prekontroloval mapu a ráznym krokom som sa vydal na výstupu do  kopca. Počasie bolo o ničom, nízka oblačnosť mi naznačovala, že toto nebude o výhľadoch - ani nebolo. Ale ja som sa aj napriek tomu zahryzol do výstupu. Ako stupák to nebol veľmi namáhavý ale dlhýýýýý a ja dlhé tiahle stupáky nemám – teda vôbec nemám rád. Ale predsa to nevzdám! Pomaly som naberal výšku. Stromy ešte neboli posiate lístím, ale koberce trávy a lány  medvedieho cesnaku sa predo mnou zelenali vo svojich krásnych jarných farbách. Páčilo sa mi to. Do toho som si obzeral zaujímavé žlté trsy kvetov, ktoré u nás vôbec nerastú.

 Samozrejme aj snežienky, fialky a všetka tá jarná kvetena, ktorá sa na mňa usmieva pri prvých krokoch  na jarných túrach.
Zakusol si do značky

Čim viac som stúpal, tým ma obaľovali väčšie a väčšie chuchvalce mrakov. Hore na Lindkogeli  je rozhľadňa.  Snáď sa tam trošku vyčasí a budem mať aspoň možnosť niečo si pozrieť naokolo. V tomto presvedčení som zdolával prevýšenie na zhruba 4 km výstupu na túto horu, či skôr kopec. Les sa prestriedal s lúkou, rúbaniskom, znovu som sa dostal do lesa – výškové metre pribúdali a ja som už každú chvíľu očakával kedyže sa ocitnem hore.

A už to bolo – predo mnou sa z hmly vylúpla vrcholová chata s názvom Eisernes Tor. Pri nej krásna kamenná rozhľadňa. Celá bola zahalená v oblakoch. Moje očakávania o vylepšenom počasí sa žiaľ nekonali. Všetko – celý les – bol zahalený do bielych mrakov a ja som mohol len skonštatovať: „Musíš prísť znovu“.
Uvítacia brána na vrchole

Hütte Eisernes Tor

Tak som aspoň nabehol do chaty a dal som si dobrý čajík. Bol som  v absolútnej pohode. Vždy niečo novo spoznané ma privedie do fajn nálady, prevládal pocit spokojnosti. Horšie to je, keď niečo nezvládnem. To nebývam dobrý. Vtedy len netrpezlivo čakám na vhodnú príležitosť znovu sa vrhnúť na nedokončenú túru alebo prechádzku. Strašne ma to štve – proste ješiťák.
Čaj bol dobrý, čas bol dobrý tiež, tak hovorím si – pôjdem dolu trošku inou cestou. Nie príliš  vzdialenou od tej čo som vyšiel, ale možno bude zaujímavejšia. Bola.
Zo začiatku som išiel krásnym zahmleným skalným hrebienkom, ten sa mi veľmi páčil. Bol super. Hmla okolo mňa tvorila nádhernú atmosféru – povedal by som, že mi zahaľovala tajomstvá okolitého lesa a mne sa páčilo predstavovať si, čo všetko sa tam za skalné útvary skrývajú. Pomaly som došiel k zostupovej fáze tohto chodníka.

 Vinul sa pomädzi skaly a na skalách boli pripevnené úchyty na opatrnejší zostup alebo výstup. To som tu nečakal, ale bolo to pozoruhodné, proste  iné ako nudný výstup dlhým nekonečným stúpaním. Páčilo sa mi to, bolo to síce v lese, ale iné. Z hmly podo mnou sa vynorila turistka, zaváhala, asi sa ma zľakla. Ja nie – usmial som sa a to ju povzbudilo, povedali sme si tradičné rakúske „Hallo“ alebo „Grüß Gott“, minuli sme sa a každý sme sa dali svojim smerom. Takto som stretol ešte tri také samotárky. To sa mi na Slovensku nestáva často, aby som stretol samotnú turistku hlboko v lese. Ale asi si veria – a to je dobre.  
Opatrne som po vlhkých skalách zdolal zostup medzi skaly – bolo dosť vlhko tak to muselo byť veľmi opatrné. Predsa len v zahraničí a sám – treba byť dvojnásobne opatrný. Ale zvládol som a po zhruba 100-metrovom prevýšení smerom dolu som sa dostal na lesnú cestu, odbočil som doľava a po 10 minútach som sa napojil na trasu, ktorú som zdolával smerom hore. Tu to už bolo jednoduchšie. Užíval som si znovu prechod z oblačnosti na trošku viditeľnejšie miesta – ale výhľady do okolia neboli žiadne. No nič sa nedá robiť – snáď to bude nabudúce lepšie. A tak som sa chodníčkom po lese, plnom jarných kvietkov – známych aj neznámych, dostal na parkovisko pri riečke Schwechat.



Čakala ma cesta domov, pri zvukoch hudby som sa spokojne usmieval, predsa len mám vždy dobrý pocit z toho, keď spoznám nejakú novú lokalitu a viem, že sa tam môžem znovu vrátiť. Už teraz sa na to teším. Táto poobedná prechádzka na vrch Hoher Lindkogel – 834 m.n.m. -  bola dlhá asi 8 km s prevýšením 554 metrov. Po celej trase som nenatrafil na vodu, treba vziať do batohu. Občerstviť a aj najesť sa dá na chate Eisernes Tor – na vrchole Hoher Lindkogel. Treba ale brať do úvahy rakúske ceny.

Album k článku:

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6284086309930868017


Tak zatiaľ....