nedeľa, 6. marca 2016

Moja prvá jazýčková



Toš priatelia moji: „Ako začať tento príspevok?!“.
Mal by byť bez fotiek, iba také spísané myšlienky z mojej mladosti. Mohol by som začať asi takto – na  dôchodcovsky štýl :
„Jáááj dietky moje, to  keď som bol mladý, to ja bol onakvejší  švihák a junák. Všetky baby sa za mnou obzerali, nevedel som si napreberať...“
Alebo aj takto:
Ja som bol taký turista a tulák, že onakvejšieho nebolo. Do kopca som vybiehal v polovičných limitoch, ktoré boli vypísané na informačných cedulečkách, moje nohy neskutočne kmitali, ostatne ako nikomu a v batohu som nemal nič odľahčené, pekne krásne som šiel cestou Hrdinov SNP z Dukly cez Bardejov, Prešov, Kysak, Košice, Rožňavu, Telgárt – durch cez Nízke Tatry až po Donovaly. A zas som pri babách, nedokázal som všetky tie východonemecké baby v kempe na Donovaloch od seba odháňať“.
Takže dúfam, že mi tieto písmenká neuveríte. Baby sa po mne vôbec neobzerali, bol som len taký obyčajný chalan, ktorý rád po horách chodil. A to nielen vtedy ale aj teraz. V tých limitoch mi však môžete veriť. Darilo sa mi dobre šliapať, ale to je už tak dáááávno. Teraz mám problém nejaký ten limit z informačnej cedule splniť (nebude to tým fotením?)
„Vlado nevyhováraj sa. Samozrejme s tým pivným bruchom – pozostatkom z mladosti – na tých tenkých nôžkach máš vôbec problém vyfučať sa do kopca. Nezvaľuj vinu na fotenie, proste mladý už nebudeš!“.
No dobre, mladý som bol, tak Vám o tom niečo porozprávam (to viete, nostalgia) :
Vynoril som sa z lesov Nízkych Tatier, bolo krásne leto, také aké býva v spomienkach. Slnko pripekalo, okolo mňa voňali nízkotatranské lesy, cvrčky mi hrali do rytmu môjho kroku. Vysoká tráva mi šteklila lýtka. Vibramy boli už dobre vyšľapané, boli úplne super, taká tá poctivá obuvnícka robota - samá koža. Veď mi aj vydržali skoro 20 rokov. Batoh so stanom ma už trošku ťažil a rezal ma do ramien. Ale už som to nemal ďaleko. Dohodol som sa s priateľmi na stretávke – takej mládežníckej – SMZ-áckej - ako sa za starých čias hovorilo a nazvali to Dňami horehronskej mládeže.  
Ako názov pekný, ale opijáš to bol neskutočne realistický. Neviem či to takto dopadlo aj niekde inde. Ale asi áno. Vošiel som do campu, kde sa uvedená akcia konala. Priplietol som sa medzi davy mladej uvedomelej generácie – tej mojej, preskakoval som nohy presvedčenej, jemne otrávenej horehronskej mládeže, vyvalenej v tráve, ktorá sa tu stretla s myšlienkou hviezdnych, šťastných zajtrajškov. Niektorí  ležali vo vlastných zvratkoch, iní hlasne chrápali a svojim snami sa pripravovali na ďalší nočný ťah v mene svetlých červených zajtrajškov, vyšperkovaných pozlátenými prekríženými koláčikmi a kladivkami. Tie zajtrajšky vôbec neboli a ani nebudú také krásne a úžasné, ako sa to hovorí v plamenných heslách všetkých partajníkov. Bola len boľavá hlava, prázdne brucho a neskutočne trúchlivé poopičné myšlienky. Ale to už predbieham udalosti.
Teraz sa tomu hovorí „párty“ – my sme mali tiež za mojich mladých čias svoje party. Niekedy sme si už pomaly po takých opijášoch mohli aj parte písať, čo sme boli takí zdevastovaní a kým sme sa ponachádzali, to bola hotová udalosť dňa.
To ako kamoš vybehol zo stanu, oči červené z nočnej štafety fľašou a vyčíta spolunoclažníkovi:
„Počuvaj nabudúce blvaj v tom stane na druhú stranu a nie mne na chrbát!“
Vlastne to ani nebolo hovorené slovo,  ale kvílenie zdevastovaného prepitého hlasu.  A ten spolubývajúci mu na to hovorí:
„A čo Tebe šibe? Veď to si sa sám oblval. Toť ja som mal Anču pri sebe a tá mi dosvedčí, že to tak bolo.“ – zamilovaná Anča len kývla hlavou, veď ani nevie, o čom bola reč.
„No jasné“ – vraví oblvaný – „To som si akože v noci otočil hlavu na chrbát a poriadne som to tam vyložil?!l“ – no predstava tohto všetkých ostatných dostala do divokého rehotu.
Proste jedna z opijášskych akcii, ktorými som prešiel – tak mi napadla pri prechádzaní stanovým mestečkom, plným horehronskej uvedomelej mládeže. Sem tam bolo vidieť aj nejakú tú zväzácku košeľu. Svoje si už odslúžila – uvádzací ceremoniál bol niekde v minulosti a to modré čo sa nazývalo  zväzácka košeľa,  sa ledva dala po dvoch dňoch pitiek identifikovať.
Možno to bolo aj niečo iné – čo ja už viem.
Ale dobre, prešiel som popri amfíku vidiac v diaľke moju cieľovú partiu, ktorá mi už z diaľky mávala. Len tak pomimo som v kúte oka postrehol, že horehronské víly šalejú pri vtedajšom popovom hite – Citrónová holka – alebo ako sa to volalo. Na pódiu sa tam za bubnami divoko oháňal idol vtedajších študentiek Československa, sám velikánsky spevák Víťa Vávra. Bol fakt vysoký, pri svojej výške mu kolená trčali nad bubnovou súpravou, nohy lietali kade-tade okolo bubnov a on stále dookola vyspevoval refrén o Citrónové dívce. Vlasy mu viali pri kmitaní paličkami a ako v tranze neustále opakoval to isté. Asi by som to nedokázal spievať celý rok, tento hit – už by mi muselo z toho – s prepáčením švitoriť. Dá sa to aj inak povedať, ale nebudem zachádzať do podrobností. Predsa len som už starší distingvovaný pán. A „dívky“ v hľadisku šaleli pri ďalšom hite o dívce Glórii, skákali, pod napnutými zväzáckymi košieľkami im poskakovali  vŕšky, aké som doteraz absolvoval. Jasné že som si to všimol, bol som predsa chlap, ktorý možno týždeň nevidel poriadnu ženskú. A tak som si pospevoval pri predstave nasledujúcich hodín:  Glóry, Glóry – alelúúúja – to bude jááááázda.....

No ale už ma vítala zmiešaná partia kamarátov,  niektorých a niektoré som poznal, s inými som sa spoznal pri nasledujúcom štamprlíku domácej pálenky. Ani sme si nemuseli vypisovať, hádzať po sebe smailíky a like či podobné hovadiny, špamprlík nás dal okamžite do správnej zoznamovacej roviny. Jasné, že to všetko smerovalo k divokému večeru, trošku som sa šetril, trošku som sa prespal a večer sa zas išlo na koncert. Teda nešlo – privrávoralo sa tam. Ani neviem, ktorá z oných populárnych kapiel vystupovala, to mi už vyšumelo z hlavy – dôležitý bol hit o citrónové holce, ktorý navždy zostane v mojej hlave v súvislosti so Stretnutím horehronskej mládeže niekde pri Telgárte.
A tak kolovala medzi nami fľaštička takej domácej terkelice od Brezna, ktorú vystriedala fľaštička domáceho páleného od Štiavnice a ukončila to fľaštička domácej od Bratislavy. Pomaly ale iste sme sa dostávali do stavu hodného tejto úžasnej akcie.
„Nemohol by si isť so mnou tam niekde za potok?  Potrebujem sa vyčúrať“ – zaševelila za mnou akási horehronská víla. Nevedel som, či to bolo pre mňa, ale som predsa nejaký gentlas, čo by som nespravil pre vílu. V tom momente som veľmi nepremýšľal, prečo vždy musia ísť ženy na tieto chúlostivé výjazdy  vždy vo dvojici. Teda aspoň minimálne vo dvojici. Nám to až taký problém nerobí. Ale dobre, vtedy som bol podgurážený a aj polichotený, že som vyvolený, sprevádzať horehronskú vílu. Spolu sme sa začali kymácať k bystrine, ktorá pretekala za campom.
Po príchode k potoku mi ale vraví:
„Vieš tu je to veľmi na očiach, nájdime nejaký mostík, prejdeme na druhú stranu.“
„Ho-ho-ho“ – já na to:  „som predsa nejaký chlap, nejaký potok ma nemôže zastaviť v pomoci takej úžasnej krasavici.“
„Vezmem Ťa na ruky a prenesiem Ťa cez potok“ – vypol som kohútí hrudník, to nezvládnem, pche.
No pri našom stave ani nebolo treba veľa prehovárania, vyskočila mi do náručia a ja som vykročil smerom k tečúcej, zurčiacej vode. Bolo to fajn niesť takú vílu a cítiť sa ako správny horehronec. Už som sa videl ako v romantickom filme, kde mužný hrdina ladným krokom, s vlajúcou hrivou umytých vlasov hravo zvládne skok nad trojmetrovou riekou s devou v náručí a dostane za to zaslúženú odmenu.
A tak som sa dovliekol k brehu potoka.
„Nič to nie je, ani nie si ťažká – preskočím to troma krokmi-skokmi“ – to som len chcel povedať. Miesto toho zapracovala vlhká tráva pod nohami a aj zemská príťažlivosť. Nohy sa dostali do sklzu, nabrali poriadnu rýchlosť len nesprávnym smerom - k nebesám. Pred očami sa mi zatmelo, môj ctený zadok dopadol do mäkkej mokrej trávy, ktorá rašila z malej kaluže vody, nohy do vody a do úst mi vletel, akoby nedopatrením,   slimák. Klzký a vlhký a metal sa ako šialený. Svojim pohybom sa mi ovíjal okolo zdreveneného jazyka a čistil mi zuby. Snažil som sa nadýchnuť, zacítil som zmes vzduchu premiešanú arómou domácej pálenôčky.
Vlastne som nevedel, čo mám skôr vnímať. Moja víla sa na mne celá rozpleštila po tvrdom páde a po pravde, nebola až taká ľahká. To som pocítil až pri dopade na tvrdú zem. Do vibrám mi začala tiecť studená potočná voda, na zadok sa mi prilepili menčestráky premočené vlhkou rosou z trávy a ten hnusný domnelý slimák sa mi nedal vypľuť z úst.  
„To čo je???“.  Otvorím oči a ledva cez alkoholické opojenie začínam vnímať, že na moje ústa sú prilepené pery horehronskej divy.
„Veď to je jazýčková Vlado!“„To snaď nie, to je ten preslávený bozk-bozkov, ktorý je úžasný a jedinečný?“
„Ako si ho mám užiť, keď mi v topánkach žblnká studená horehronská voda, na riti mám fľaky lúčnej rosy zmiešané s bahnom z mláky. Nie je to žiadna romantika, ani tanec na lúčnych kvetoch!  Skôr sa metám v snahe dostať sa z tej mláky pod sebou, nájsť polohu na nejakých suchších kameňoch. Nohy by som potreboval dostať na opačnú stranu svojho pádu. Aby som nemal všetko mokré, nielen v dutine ústnej, no nedá sa.
„Tak si vyber Vlado!!!!“ vravím si v duchu. Chcel si mať už konečne jazýčkovú – tak ju máš. Vybodni sa na nohy v potoku, zadok v kaluži rosy, sústreď sa na to, čo má byť najpríjemnejšie.  A bolo????
Svetlý zajtrajšok mojej mladosti začal šialeným  hlavebôľom po prebudení sa v stane. Kamarát mi podal fľašu vody, ktorú som, úplne vyprahnutý, vydzunkal jedným vrzom.
Horehronskú vílu som už viac v živote nevidel, zmizla v prepadlisku mojej minulosti, no nezmizla z mojich spomienok.
A to je všetko, čo by som k tomu chcel dodať. (ale vážne – bol to len nevinný bozk, nič viac – to viem presne).