utorok 14. apríla 2015

Roklina Suchá Belá

Anno domini 2014 mi z akýchsi objektívnych príčin padla dovolenka v Chorvátsku, proste nedalo sa  vycestovať za hranice k moru. Keďže som mal tyžden dovolenky len tak, sám pre seba, rozmyšľal som nad nejakou zaujimavou lokalitou, ktorá by stála za návštevu. Predstavoval som si nejaký raj, kde si odpočinie moja duša, nohy dostanú zabrať a oko sa napasie novými snímkami cez môj fotoaparát. Hmmmm tuho rozmýšlam: „Raj, raj.... a prečo nie Slovenský Raj?”
 Nebol som tam už poriadne dávno, no poviem vám, určite takých 10 rokov a niektoré rokliny som ešte v živote jakživ neprešiel.  Na to síce nie som veľmi hrdý, ale dostal som chuť tento stav zmeniť.  Je to predsa len z Bratislavy dosť ďaleko a jednodňové túry sú nezmyselné pre nás - západniarov. Nejaké peniažky boli našetrené na chorvátsku dovolenku  – presunuli sa ale z domácej ekonomickej kolonky:  má dať = zahraničná dovolenka,  do kolónky: dal =  domáca dovolenka. Ako môžete vidieť, moje ekonomické vzdelanie sa proste nezaprie. A keďže som mal finančnú kolónku naplnenú v dostatočnej miere,  rozhodol som sa pre ubytovanie v hotely. Pozriem do mapy – východzia lokalita pre moje účely a plány: Podlesok. Je celkom zaujimavá, vždy som v Slovenskom Raji absolvoval skôr túry z juhu - z oblasti Mlynkov,  tam to poznam. Hotel nebol veľmi velkým problémom vybrať  zoširokej škály,  klikol som preto na prvý kontakt na nete  – hotel Slovenský Raj (neviem, či môžem zverejniť) a zavolal som si tam. Chcel som jednoposteľovku, ale takým niečím nedisponovali, napriek tomu, nebol  problém my vyjsť v ústrety a ubytovať ma v dvojposteľovej izbe, za cenu pre jedného spachtoša. Także som bol v podstate spokojný. Pri nástupe do hotela som ocenil čistotu, voľné parkovacie miesta,  ochota personálu bola veľká – ospravedlňovali sa mi za menšiu izbu. „Preboha – veď to nie je veľkosť ako v stane, pre mňa  je to celkom dostačujúca izba” – vravím.  Nič mi nechýbalo  k mojej spokojnosti. Snáď len to, že nemali polpenziu, ale všetko stravovanie bolo na objednávku. Keď  starého barda obskakuje mladé usmievavé žieňa, tak to je celkom milé, tomu som sa naozaj poľahky  prispôsobil.
No ale vrátim sa  k Slovenskému Raju:  v jeden deň som absolvoval túru v rokline Suchá Belá. Je to jedn z najpopulárnejších roklín v tejto lokalite. Aby som sa priznal, nechcel som v roklinách trhať rekordy v dlžke túry,  nechcel som všetko prejsť tou najrýchlejšou cestou. Chcel som fotiť  a podľa toho vypadala moja výbava,  hompálajúca sa na mojom chrbte.  Statív mi vysel na batohu, polovica tiaže batohu sa skladala z fotografickej výbavy. Każdý,  kto fotí takto vodu v roklinach,  teda v dosť náročných svetelných podmienkach,  to dôverne pozná.  Samozrejme k tomu treba i poriadnu obuv, lebo ako mi povedali domaci:
“Hlavným dôvodom,  prečo ste prišli do Slovenského Raja je voda, potoky a mokré scenérie.  A tak treba počítať s tým, že nohy budú mokré, nohavice špinavé. Čím kvalitnejšie turistické topánky, tým lepšie. Alebo len nejaké sandálky, keď máte nohy odolné voči studenej vode.”
Aj takých turistov som videl.
Informačná tabula
Z hotela som sa celkom v pohode vybral smerom na Podlesok, keďže túra roklinou Suchá Belá začina pri autokempingu Podlesok – cca 1 km od hotela. Mal som dosť času a možností poopraviť si upevnenie batohu, pritiahnutie páskov na batohu. Takto pripravený som prišiel ku vchodu do rokliny a za patričný poplatok ma vpustili dovnútra. Hneď od začiatku rokliny treba zapnúť kontrolky ostražitosti, keďže chodník vedie prevažne pri potoku, v potoku, po drevených rebríkoch a vnútro rokliny je,  ako sa patrí, mokré, vlhké a samozrejme klzké.
Na rebríku

 Paličky sa zídu, treba sa istiť a każdy trošku neštandartný krok treba radšej zvážiť. Už len kvôli trošku drahšej výbave na chrbte. Ale samozrejme aj kvôli nejakému úrazu, ktorý sa poľahky môže pritrafiť pri páde z drevených rebríkov.  Netrvalo ale dlho a fotoaparát a statív sa ocitli na tom správnom pohotovostnom mieste – v mojich rukách. 
Krásna scenéria

Paličky zavadzali, skončili preto na batohu, o to opatrnejšie som musel postupovať. Ako som už spomenul, neplánoval som trhať žiadne rekordy, proste som si chcel užívat krásu rokliny či už bežným pohľadom alebo cez  uzávierku svojho foťáku.


Po chvili chôdze ma čakala prvá atrakcia na turistickom chodníku, lemovanom zelenými značkami – Misove vodopády a takisto Roklina Misových vodopádov. 

Musim ešte podotknúť, že som mal celkom štastie. V roklinách bolo pomenej ľudi, neviem vlastne prečo, prazdniny už predsa začali. Sem, tam som síce musel pri komponovaní počkať, no ono to nevadilo. Ten čas, keď čakáte na kompozíciu bez ľudských návštevníkov, sa dá využiť na podrobnejší pohľad na danú scenériu. Človek toho objaví viac, ako pri rýchlom prebehnutí roklinou  s tým, aby už bol na konci a mal další zápis k už prejdeným lokalitám. Som samozrejme aj tvor dosť lenivý a nechcelo sa mi stále skladať statív a znovu ho rozkladať. Także som na strmých rebríkoch rokliny Misovych vodopádov mal foťák aj statív zavesený v jednom kuse na chrbte. Tam mi sprvu patrične zavadzali, ale po chvíli som si zvykol, aspoň som bol viac opatrný. V rokline Misových vodopádov sa treba pohybovať vcelku opatrne, je to pre návštevníkov Slovenského Raja celkom adrenalínový zážitok, vyškriabať sa až hore. Ale je to zvládnuteľné, len netreba veľmi riešiť situaciu pod nohami. Roklina stúpa strmo po viacerých rebríkoch, na konci je to už celkom slušná výška. Treba tu počítat so zdržanim, lebo pri väčšom množstve návštevnikov, sa tu tvoria zápchy.
Misové vodopády

Ale jasné, že roklinku zvládneme - mame za sebou prvé krajšie a dramatickejšie miesto a pokračujeme ďalej krásami veľmi turisticky atraktivnej rokliny Suchá Belá.  Ďalším zaujímavým miestom prechodu,  je Roklina a Okienkový vodopad. V Rokline som už mal nohy celkom mokré, síce nevadilo, ale o to opatrnejšie človek musel ísť.Viem,  že stále upozorňujem na opatrnosť, ale viem z môjho okolia, že úrazy s nepríjemnými dôsledkam,i sa tam veru stali. 
V Rokline

 Šmýkalo sa a na mokrých drevených rebríkoch, sa pri troške neopatrnosti može všeličo prihodiť. V Rokline som sa musel trošku sťahovať v páse – výdych, nádych – ale prechod úzkou a šikmou roklinou som zvladol. Predomnou sa objavil Okienkový vodopád. Krásne miesto vo vnútri skalnej lokality. Rebrík sa ťahal šikmou plochou popri vodopáde, na konci rebríka sa  treba smerom k vodopádu pridržiavať reťaze a prejsť zhruba trojmetrovým traverzom k priechodziemu okienku ku koncu vodopádu. Veľmi šmyklavé miesto, treba postupovať nanajvýš opatrne.
Nad Okienkovým vodopádom

Pretiahol som sa okienkom pri vodopáde a toť – stretol som rozprávkovu bytosť., teda aspoň tak som si pripadal. Zbadal som najatraktívnejšieho navštevníka, akého som kedy stretol v slovenskych horach. Pozrel na mňa – možno som bol pre neho tak isto atraktívny a cez ústa mu prešlo niečo ako „Hellou”.
Úsmev vyvolal  úsmev a naraz sme boli kamoši. Neviem po anglicky a pri tej výslovnosti, akú mal dotyčný turista, by som mu veru nerozumel. Niečo som skomolil, akože odkiaľ je. Rozumel som niečo na – I, żeby Islanc? Brada mu siahala po brucho, fúzy taktiež, oči mu hrali spokojnosťou a ja som bol rád, ze to sa mu tak páči u nás. Tak som si to chcel ozrejmiť: „Pochádzaš z Islandu?” „No-no-no,!  dal si viac záležať na výslovnosti a povedal stroho: „ Izrael.” Veru samé atraktívne krajiny pre mňa. Osobne som bol rád, že som získal takého  spoločníka. Potom som tak trošku pochopil, prečo sa ku mne vlastne pripojil. Neviem čím to je, že nás zavštívia  takí vzacni hostia a naši ľudia, pracujúci v oblasti turistického ruchu, nevedia ľuďom dať poriadnu mapu, aby tu najmä zahraniční turisti nezablúdili. Sice asi by tento inzraelita v Suchej nezablúdil, ale predsa len, asi si nebol istý. Mal len akýsi výrez leteckej fotografie, ktorý rozdávajú v hoteloch a tvária sa pravdepodobne tak, že  aké dobré inštrukcie poskytli turistom. 
Atraktívny turista pri Bočnom vodopáde

Prišli sme k bočnému vodopádu, poslednému  väčšiemu v Suchej Belej. Už sme spolu aj pojedli a čo to nezrozumiteľné poklábosili a tak sme si spravili fotku. Medzitým som mal možnosť ochutnať  pravý židovský chlieb – challah, ešte doteraz z neho polovičku nosim v batohu , ako pamiatku. Skoro som sa ním zadusil, keďže bol veľmi suchý, tak som si ho radšej nenápadne strčil do bočného vrecka bahotu, aby som neurazil srdečného spolupútnika. Pomaly, ale iste, sme sa cez Kaskády dostali ku koncu rokliny Sucha Bela. Tu som milému turistovi pre istotu strčil svoju mapu do rúk, keďže sme każdý šli inym smerom a myslím,  že na seba len tak nezabudneme. Možno si na mňa spomenie, keď vyloví  v ďalekom Izraeli moju mapu z batohu. Budem tomu rád.
Spoločný obed

Ja som sa vydal na cestu smerom ku Kláštorisku. 
Zrúcaniny kaplnky na Kláštorisku
Výhlady z Kláštoriska
Kriváň

Tu som si dal neskorý teplý obed - dobrý  guláš, ten predsa nie je nikdy na zahodenie a pomaly som sa spokojne odobral na Podlesok, cestou na Kláštorisku prenajímali kolobežky na zjazd dolu kopcom, čo ma fakt nadchlo, ale keď som si predstavil svoju postavu, vynímajúcu sa na tom približovadle, tak som to radšej pustil z hlavy a šiel ďalej po svojich.
Cestou na Podlesok

Album z tejto túry:


nedeľa 5. apríla 2015

Chleb a Chata pod Chlebom

Panoráma z Chlebu smerom k Rozsutcu


Súčasnosť:
Po  piatich rokoch ma znovu ofúkol vetrisko v Snílovskom sedle. Dostal som sa na hrebeň a musel som sa poriadne podopierať paličkami – tak mávalo s mojou stokilovou telesnou schránkou v tom vetrisku. Nerozumel som tomu, ako sa tam môžu udržať tie 60-kilové tintítka na ski-alpoch. Ale asi vedia ako na to. Ja som si s nasadenými snežnicami neskutočne vychutnával pohyb po hlbokom snehu. Mal som aj prečo. Pred štyrmi rokmi som tu zažil prechádzku na Chatu pod Chlebom, ktorá sa zmenila na moju nočnú moru.
Chleb

Pred piatimi rokmi:
To sme sa vybrali traja – povedzme že Dlhý, Široký a Bystrozraký. No dobre ja som bol aj Dlhý a k Širokému som niečo mal. Až na to, že ja som nemal snežnice a Bystrozraký bol  ľahučký ako pierko, toho snehová škrupinka udržala ako nič, Široký mal snežnice a ja som mal len paličky. Oj to bolo radosti, keď sme sa v Snilovskom sedle vyteperili z lanovky. Huráááá – ideme fotiť západy slnka s prespaním na Chate pod Chlebom. V pláne bolo večerné vybehnutie na Veľký Fatranský Kriváň a ranné vybehnutie na Chleb, že by boli nejaké parádne výhlady pri východe slnka. To by bolo fajn. Počasie tomu nasvedčovalo. Výhľady boli parádne aj slniečko nám celkom ukazovalo cestu.  Prebehli sme spolu cez Snilovské a dali sme sa chodníkom na Chatu pod Chlebom. Teda nedali sme sa – Bystrozraký a Široký sa dali. Dlhoširoký teda ja začal pomaly ale iste zaostávať. K Chate pod Chlebom to bolo nejakých 20 minút cesty. Joooj – toľko toho stihneme. A tak som vykročil. Desať krokov a bum – zapadol som do pol pása do snehu. Paličky sa ohli ale vydržali. Lenže to bol jeden-jediný krôčik. Ďalší krok – bum – ďalšie zapadnutie do snehu. Čože? Moje dva kilometre sa mi v myšlienkach preonačili z obrovitého záberu krokov na mravenčie. Desať krokov a nič. Pohoda. Jedenásty krok – zapadol. Pri každom ďalšom zapadnutí som sa zastavil o svoj rozkrok a širšiu časť tela. Tak neviem – 50 metrov od rázcestnika, mokrý som bol, kamaráti sa stratili a ja som sa brodil neskutočne ťažkou snehovou pokrývkou.

Súčasnosť:
Nemám absolútne žiadny problém, vykračujem si ako gróf, predbieham tých par ľudí čo sa vybrali na Chleb a nebyť vetra by som si to parádne užíval. Konečne som si zaobstaral tú parádnu vecičku na nohy – snežnice. Kto nezažil taký pochod v snehu ako ja pred štyrmi rokmi, tak nevie ako parádne mu snežnice pomáhajú.
Veľký Fatranský Kriváň z úbočí Chlebu


Pred piatimi rokmi:
Vrátim sa do Snilovského? Mám ho ešte na dosah. Takáto myšlienka mi skrsla v hlave po 200 metroch. Ale hádam nie, som nejaký ješitný chlapík, nebudem to len tak ľahko vzdávať. Kde je tá prekliata chata. Ale veď idem možno pol kilometra. Idem – teda brodím sa dobrú polhodinku. Predbiehajú ma všetci na skialpoch a niekto aj snežnice má. Alebo len ľahšiu váhu ako Bystrozraký. Neprepadáva sa mu to tak ako mne. A tak sa ďalej brodím. Začínam toho mať celkom dosť. Po zime nemám ktovieakú kondičku. Po chvíli si priľahnem jednu paličku a celá je ohnutá. Chrániče proti zabáraniu sa paličiek som už dávno stratil. A tak už len s jednou paličkou rovnou a s jednou ohnutou sa borím ďalej. Ešte nie som ani v polovičke cesty. Už idem dobrú hodinu. Ale aspoň výhľady mám parádne, môžem sa vyhovoriť na fotografovanie scenérii, keď ma stretávajú nejaký super vybavený turisti. A tak fotím, čo sa len dá.


Súčasnosť:
Som na vrchole Chlebu, mal som tu byť pred štyrmi rokmi, nepodarilo sa. Ten výjazd za východom slnka na Chlebe sa zmenil na moju nočnú moru. Veru niekedy sa mi sníva, ako sa brodím ťažkým, vlhkým snehom, nohy sa mi zamotávajú do kosodreviny a ja stále nie a nie dôjsť do chaty. Ťažké sny.
 
Na vrchole Chlebu 
Pred piatimi rokmi:
Ďalšia zatáčka na ceste, chata zas nikde, vrátiť sa už nechcem, dopredu neviem koľko ešte mam isť. Nohy sa mi trasú ako po 50-kilometrovej túre a to mám možno za sebou ani nie kilometer. Paličky mi skôr zavadzajú ako pomáhajú. Môj cieľ je vždy vzdialený 5-10 metrov, určený mnou samým. Kdeže Chata pod Chlebom, ta je vzdialená niekde ďaleko v budúcnosti. Stačí sa znovu dostať svojim mravenčím tempom k desať metrov vzdialenej kosodrevine alebo vytŕčajúcemu kameňu. Znovu a znovu ďalšie maličké víťazstvo na ceste. Jedenapolkilometrová trasa pochod krok, zapadnutie po pas, vyhrabanie sa z diery, narovnanie sa na tenkej škrupinke primrznutého snehu a ďalší pád do diery, ktorá sa vytvorila pod mojou váhou. Toto sa snáď nikdy neskončí. Pozri Vlado – o 5 metrov máš ďalší kameň – musíš sa k nemu dostaneš, nevzdávaj to.

Súčasnosť :
Pod sebou vidím Chatu pod Chlebom, vôbec to nie je ďaleko, keď som sa vtedy dávno pokúsil vyliezť z Chaty pod Chlebom na Chleb tak som to mal do cieľa na vrchol asi dvesto metrov. Ale nevyšiel som to, začalo sa stmievať večer a ja som musel počítať s cestou dolu. Teraz vidím asi priestor kde som sa otočil vtedy dávno. Bol som však rád, že som to spravil.
Z úbočia Chlebu

Pred piatimi rokmi:
Zazvonil mi mobil: „Vlado, kde si?“ – v pozadí počujem chichot určite spokojných turistov na chate. To už sú pomaly dve hodiny, čo sa mordujem cestou zo Snilovského sedla na Chatu pod Chlebom. V lete by som to prebehol ani nie za štvrťhodinku, teraz nie.
Tak som si do telefónu poriadne uľavil a reku – som v poriadku, dúfam, že už chata nebude ďaleko. A zas krok dopredu, vytiahnutie druhej nohy z predchádzajúcej diery, narovnanie sa, vystretie nohy. Darmo hľadám nejaký pevný kúsok primrznutého snehu, kde by som mohol spraviť krásny jeden krôčik a užiť si ten parádny krok-krôčik bez zapadnutia. Už sa usmejem, že sa mi to podarilo a toť – znovu sa pozerám na svet z mravčej perspektívy. Znovu vyťahujem nohu na sneh a znovu sa snažím narovnať, aby som zas zapadol po pás do ťažkého primrznutého, vlhkého snehu.  

Súčasnosť:
Zbehol som z Chlebu a dal som si pri lanovke fajn čajík. Rozmýšľam : „Vybehnem ešte na Veľký Fatranský Kriváň?“ Mohlo by to byť fajn. Ale nie – mam dohodnuté stretnutie, musím dolu. Aj tak to bolo krásne a páčilo sa mi to. Bolo to vlastne také polovičné splnenie záväzku, ktorý som si dal pred piatimi rokmi. Veľký Fatranský v zime ešte počká. Myslím si, že nikam neutečie.

Pred piatimi rokmi:
Konečne – neskutočne sladký pohľad sa mi vynoril. Predo mnou sa po dvoch hodinách objavili ladné krivky búdy zvanej Chata pod Chlebom. Už sa ani nesnažím hľadať nejaké pevné miesto na našliapnutie nohy. Nemyslím na to, že zajtra ma pri návrate čaká to isté. Teraz myslím na to: nikdy, nikdy viac. Ale viem, že zajtra musím. Vliezam do chaty. Vnútri je fajn, teplúčko. Kamaráti sa vyškierajú, ale ja viem svoje. Že idú na Veľký Fatranský – oj moji milý, choďte kam chcete. Ja chcem posteľ. A tak som sa natiahol a veru som si dve hodinky len tak odfúkol. Dobre padlo. Pokúsil som sa ešte o výstup na Chleb ale ako som už spomenul, nedalo sa. Proste to bol výjazd-blbec. Ale viem jedno – hory sa len tak ľahko nedajú. Ale ani ľudia nie. Vrátim sa sem, kúpim si snežnice a budem si to vychutnávať rovnako ako Vy dvaja. To mi verte.
 
Chleb
Súčasnosť:
Hoci sa na to pozerám z veľkého časového odstupu – s úsmevom – viem jedno, ten kilometer a pol  na Chatu pod Chlebom bol jeden z mojich najnáročnejších turistických úsekov, aké som kedy zdolal. Pre mňa má velikánsku hodnotu. Aj keď som si nemyslel, že to bude na takejto ľahučkej prechádzkovej trase.


 Dalšie fotky tu:

https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6134280849317374465