sobota, 12. decembra 2015

Hochstaff a Reisalpe

Večer pred:
Zrkadlo pravdy si viselo na stene. Bolo potomkom rôznych zrkadiel pravdy, ktoré hovoria ľudom pravdu o ich vzhľade, príťažlivosti a tak. Jeho predchodcov sa ľudia častokrát vypytovali na to aký sú krásny, úžasný, príťažlivý a podobne. Zrkadlo v tejto dobe si vôbec nepamätá na niečo podobné. Väčšinou je na stene v kúpeľni a keď aj príde nejaký návštevník, väčšinou pustí sprchu. Kupeľna je plná pary a zrkadlo sa zarosí. No ako potom má robiť nejaký posudok o kráse, príťažlivosti, úžasnosti dotyčnej osoby? To sa proste nedá. Aj dnes – prišiel návštevník kúpeľne. Hovorí si Starý ešus, pche – odkiaľ to tí ľudia berú. Pustil si sprchu, celé to tam zarosil, zrkadlo si nevidelo ani centimeter pred svojimi sklami a nieto ešte na tvár tohto človiečika. Proste zas si musí asi odtrpieť len to, že Ešúšisko si pri holení vlhkou rukou pretrie jeho odrazovú plochu a len tak po pamäti začne škriabať svoju bradu. Ale čo to – čo sa deje – Starý ešus osloví zrkadlo. Neobvyklú otázku má – teraz nevie či pre zrkadlo alebo pre jeho odraz:
„Povedz že mi zrkadlo, kto je najúžasnejší a najodolnejší turista čo chodí po zemi. Čo zvláda všetky možné aj nemožné trasy a pritom je príťažlivý a neodolateľný?“
No a čo je toto – veď ja zrkadlo pravdy cez ten nános zarosenosti nevidím ani centimeter pred seba a nieto ešte na toho zarasteného turistu. Veď môžem len predpokladať.  Ale zas som zrkadlo pravdy - som potomkom slávnych prorockých zrkadiel rozprávkových, tak sa nemôže nechať zahanbiť a vyriekne:
No predsa Ty - turista zvaný Starý ešús – Ty si najkrajší, najúžasnejší, najodolnejší a najperfektnejší turista akého som ja v živote videl.
Starý ešus si odfúkol a rovno sa rozhodol, že dá tú naplánovanú túru do Rakúska, kde ešte nikdy nebol. Veď to musí byť malina.

Túra:
No dosť bolo vymýšľania. Po trošku dlhšej dobe som sa znovu dohodol s Franzom, že spravíme nejakú spoločnú medzinárodnú túričku. Keďže sme boli predtým v Malých Karpatoch na Slovensku, kde sme prešli Záruby, Čelo aj Veterlín, tak sme boli na rade s rakúskymi horskými partiami hôr. Dávno som chcel vidieť také vyššie hory za Viedňou. Niekde na internete som si našiel kopce s menom Hochstaff a Reisalpe, Franz ich samozrejme poznal. Rád tam chodil – tak som sa ho spýtal , či sa tam nevyberieme. Samozrejme nemusel som Franza 2x prehovárať.
Ako obyčajne sme si dali zraz v Mödlingu na známom parkovisku pri chate Bockerl. Prišiel som skôr. Trošku to tam poznám a viem, že blízko je krásna vyhliadka na Mödling a následne aj na Viedeň. Tak som tam zbehol pozrieť.
Pohlad na Modling






 Bolo super svetlo, niečo som pofotil, ale myšlienkami som bol už niekde na túre. Vrátil som sa na parkovisko a Franz ma už čakal aj s dvoma priateľmi. Po krátkej dohode som sadol do jeho auta a vyrazili sme. Franz už bol taký nadržaný na túru, že by predbehol  autom aj Nicki Laudu na pretekoch. Sadol som si na predné sedadlo a už po chvíli som sa držal všetkého možného, nohy zapreté do podlahy, ruky stískali sedadlo, možno po chvíli by z neho vytiekol aj pot z mojich rúk. Oči som mal na stopkách vypleštené a prilepené na prednom okne. Keby ma zbadali nejaký okoloidúci, budú si myslieť, že sa tu deje nejaký únos.
„Franz – Ty si vari automobilový pretekár?“ – vyhŕklo zo mňa v mojej začiatočníckej nemčine. Aj som sa vôbec čudoval, že pri tom strese som to dokázal vysloviť. Trošku som sa bál aj o auto, moje brzdiace nohy určite po chvíli spravia dieru v podlahe k motoru. Uffff – to bolo na mňa trošku veľa. Ale dobre, snáď to zvládneme. A tak sme sa z Mödlingu vybrali na západ cez Gaaden, Mayerling, Alland – odbočili sme doľava a pred Altenmarkt sme prišli na hlavnú cestu v smere na Hainfeld. Tie názvy mestečiek a dedín si ale nepamätám, to by som nezvládol pri tom mojom myšlienkovom brzdení. Následne som si to pozrel v mape. Za Hainfeldom sme odbočili doľava na dedinku Kleinzel. Išli sme krásnymi horskými pasážami, škoda, že som si to nevedel vychutnať. Bál som sa pri tej rýchlosti každej zatáčky, či tam niečo nevyletí do protismeru. Nabudúce už ma nikto z môjho auta nedostane. A tak sme prišli do Kleinzelu. Tu bola odbočka doprava smerom na Reisalpe. Vyšli sme serpentínami v lese celkom dobrú výšku a zaparkovali sme na parkovisku Ebenwald. Bolo vo výške zhruba 960 m.n.m. Tam nás už čakal Franzov kamarát Peter. Ten s nami zdieľal celú túru. Na to že mal vyše 70-tky to bol veľmi milý, čulý a super chlapík. Franzovi kamaráti sa od nás odpojili, lebo nechceli vyliezť na Hochstaff a tak my sme sa vybrali hore kopcom priamo na tu pomenovaný kopec. Stúpanie bolo strmé ale šliapalo sa celkom fajn. Mňa tešilo, že som sa vôbec nemusel orientovať. Všetko som nechával na svojich rakúskych priateľov a Franz – ten teda šliapal ako mladý žrebec. 
Peter sa skôr držal so mnou a spolu sme sa učili nejakým výrazom buď v nemčine alebo slovenčine. Veľmi opatrne som sa dostal k slovíčkam typu – prd – ale zas si to vôbec nepamätám, ako to volajú. Išlo o to, že skôr či neskôr zapnú moje raketové ritné motory a potom mi to niekedy utečie. Nechcel som aby dostali chlapci rakúski nejaký šok z môjho neplánovaného nedopatrenia. Tak snáď nebudú veľmi prekvapený. Ale vôbec som ich neprekvapil, myslím si, že v prírode si všetci chlapi uľavujú ako sa len dá. A tak sme prišli na to, že proste na každého to príde. Jasné chlapské starosti.
 Chodníkom smerom hore sme preťali horskú cestu a nad ňou smerom do ďalšej lesnej časti som zbadal po prvýkrát vo svojom živote naživo horu Ötscher. 


Videl som ju mnohokrát na fotkách, ale nikdy nie takto naživo. Tak som už vyťahoval fotoaparát a tešil som sa z krásnych výhľadov. A oni boli parádne.  Pokračovali sme stále priamo do kopca menom Hochstaff. Začínali trošku skalné partie, tak trošku mi Hochstaff pripomínal vrchy okolo Blatnice. Po celom vrchole sú zo severozápadu skalné partie, ktoré dotvárajú kopcu krásnu atmosféru. 
Výhlad z vrchu Hochstaff

Trošku mi to pripomína vrchol Tlstej vo Veľkej Fatre, ale tam sú skalné partie omnoho monumentálnejšie. Výhľady sú krásne skoro kruhové, niekde výhľad zakrýva les, ale stačí sa posunúť o pár metrov ďalej a máme znovu výhľad na stranu predtým zarastenú stromami. Akurát na sever-západ bolo jasne vidieť smogový opar, ktorý sa ťahal v celej dĺžke nad rovinou pri St Pölten. Trošku sme spočinuli pri vrcholovom kríži, pokecať sa veľmi nedalo, predsa len až taký zbehlý v nemčine nie som, ale dalo sa to zvládnuť. S Petrom som nadviazal celkom fajn komunikáciu – bol párkrát na Slovensku, v Česku a aj v Poľsku tak si nejaké tie slovíčka pamätal. Čiže dorozumievanie bolo celkom fajn. 
Hochstaff

Zostup sme začali po lúkach dolu druhou stranou Hochstaffu smerom ku Kleinzeller Hinteralm. Sem-tam trošku strmšie, len som sa trošku desil toho, že zostupujeme vlastne na úroveň nadmorskej výšky akú sme začínali (niečo pod 1000 m.n.m.) a ďalší kopec Reisalpe je ešte vyšší ako Hochstaff – dalšie prevýšenie niečo nad 400 metrov. To dostanú moje ladné nôžky znovu zabrať. Na mojej tvári však vládla spokojnosť. V sedle pri Kleinzeller Hinteralm bolo krásne, jeseň bola v plnom prúde. Stromy hrali naokolo všetkými farbami. 
V sedle medzi Hochstaff a Reissalpe

Takže fotoaparát cvakal a ja som raz behal hore, potom zas dole, vôbec som si neuvedomoval, že mám ešte pred sebou ďalšie stúpanie. Ale nevadilo. Velikánske pasienky okolo nás boli ako pokosené kosačkou. Len to nebola kosačka – ale tie alpské kravky a ovce, ktoré sa tu chovali. Čo tie dokážu s lúkami. Nikde sme sa nebrodili veľkou trávou, všetko parádne schodné. Až som pozeral. Pri obdivovaní okolitej krajiny sme sa dostali k zavretému salašu Kleinzeller Hinteralm. Značka viedla priamo na Reisalpe (1399 m.n.m.). Už som začal kalkulovať so svojou kondíciou. Výstup mi nevadil, viem, že by som ho zvládol. Problém bol v tom, že som začal Franzovym tempom a to je riadne vysoké a takisto dokáže unaviť. Na šťastie moji dvaja kamaráti začali výstup skôr traverzom hory, mimo turistických značiek. Pomaly sme sa ťahali po poľnej ceste a naberali výšku. Nebolo to bohvieako atraktívne. Ale nechcel som do toho zasahovať, predsa len – nebolo to žiadne prudké stúpanie. Asi po dvoch kilometroch sme prudko stočili doprava a cesta sa stávala pomaly ale iste strmšou. Stále sme však išli pohodovou lesnou cestou, pokiaľ ma nezastavil rázny hlas Franza:  „Links!“ – zastavil som ako kobyla pred krčmou a že aké – links – ved tam je strmina ako hrom. Pozerám – pozerám a v tom zbadám celkom úzky chodníček kadiaľ zabočili Franz aj Peter do celkom dobrého prudkého stúpania. A na tomto úseku ma dobehlo a zničilo Franzove tempo, ktorému som sa snažil prispôsobiť. To bol šok pre mňa – hlavou mi prebleslo – tak toto nedám!!! No ale na rozmýšľanie bolo málo času, nemohol som sa nechať zahanbiť ako veľký ješitný slováčisko. Nebudem sa predsa strapňovať! Lenže kríza je kríza a ja som sa šmatlal do kopca ako slimák. Neviem aké závažia mi to prišli do nôh, nevedel som sa dostať do tempa a tak som len nadával a snažil som sa zakryť oddychové prestávky fotením zo všetkých možných uhlov. Viem, nemal by som prezrádzať svoje tajné odpočinkové zbrane, ale tam som musel. Pomalými krokmi a celkom častými zastávkami  som sa doplazil do vrcholových partii Reisalpe. Franz s Petrom sa každú chvílu pytali: „Gut? Gut?“ a ja že: „jasne“ – teda:„Klar!“ „Klar!“.
Ale najradšej som bol keď sa nepozerali, aby som sa mohol uchýliť k foteniu možno zaujímavých scenérii. No neboli až také zaujímavé, ale aspoň som sa vydýchal. No kríza pomaly pominula a ja som sa vyteperil hore.
V tom momente som si spomenul na to, že vlastne je Sviatok všetkých svätých. Tak sa pýtam Franza – ako sa povie po nemecky – Všetci svätý . Následne som sa dozvedel – Alle Heiligen – tak to si zapamätám nadosmrti. Jasné, že som sa spýtal Franza, že či videl na tom stupáku to čo ja – teda všetkých svätých – Alle Heiligen – a on sa začal smiať. To bolo fajn. Kríza bola ta tam a ja som pokračoval už svojim tempom so svojim parťákmi na chatu Reisealpen-Schutzhaus na vrchole Reisealpe. 
Na vrchole Reissalpe - vzadu pohlad na Hochstaff

Chata Reissalpe Stutzhaus

Vrcholový kríž

Pohľad z Reissalpe na vrch Unterberg

Tam bolo ľudí. Ale všetci sa zmestili. Dali sme si výborný neskorý obed. Chutilo parádne a aj bolo príjemne. Zhruba 50 metrov od chaty je vrcholový kríž. Znovu sa človek môže kochať nádhernými výhľadmi, či už na Schneeberg, Otscher, Rax, Viedenský les a proste na všetky kopce navôkol. Keby nefučalo dalo sa celkom fajn slniť. Ale toto ročné obdobie už prinášalo aj chlad z dolín a vietor z Álp. Ale dalo sa a my sme sa pobrali na spiatočnú cestu k parkovisku. Prešli sme zas chodníčkami inou trasou z Reisalpe, ale ja sám by som si to netrúfal prejsť. Mal som však znalých a dobrých spoločníkov, takže som bol rád. Bez akýchkoľvek krízových a únavných situácii sme sa dostali na parkovisko.
Popod vrch Hochstaff smerom na parkovisko

Na parkovisku už nastalo len lúčenie s Petrom, ktoré zaklincoval slovami adresovanými mne:
„Ja ljublju Tibia“.
 Musel som sa smiať ale následne som mu vysvetlil, že tak sa to nehovorí, proste len, že som rád, že sme sa stretli. A to bolo obojstranné.
Túra to bola fantastická, počasie krásne, na takú sa určite nechám znovu zlákať. Nebola veľmi dlhá – nejakých 14 km a prevýšenie mi ukázalo na navigácii niečo nad 900 metrov, píšem niečo nad, lebo podľa mapy by to malo byť 830 metrov. Ale moje behanie za kompozíciami fotiek k tomu určite pridalo par metrov.
Večer po:

Prudké svetlo prebralo rozprávkové zrkadlo z príjemného snenia. Rýchlo si zažmurkalo aby bolo pripravené na ďalšie povedanie pravdy. Do kúpelne sa vtiahol Starý Ešus. Ani sa nesnažil ťahať nejakú pravdu zo zrkadla. Zrkadlo síce nič hrozné na Ešusovi nezbadalo ale bolo vidieť, že pohyb nie je až taký svieži ako minulý večer. Zrkadlo zažmúrilo oči a vedelo, že dnes sa nebude konať žiadne vyjavovanie pravdy. Pri driemaní sem tam započulo tlmené ochkanie Starého Ešúsa, ktoré vyliezalo zo sprchového kúta. 

Ostatné foto: 

https://plus.google.com/106027095356333264134/posts/3WVfBmuTBHd