streda, 23. septembra 2015

Nízkotatranská stíhačka - víťazstvá a sny

A poďme rovno na to. 
Pohodovým  krokom plným odhodlania  som vyšľapával na Královú hoľu s Jankou v pätách, okolo nás sa mihlo zopár tvrdých,  húževnatých párov - dvojky, ktoré mali snáď iba jedinú predstavu:  dobre obstáť  v tomto preteku. Janka sa tiež držala, nezaostávala a v niektorých momentoch mi dýchala na chrbát, na menších rovinatých úsekoch sme sa rozbehli, brucho sa mi pritom natriasalo, stále sa ho akosi nedokážem zbaviť. Na svoj vek som ale prekvapený sám zo seba, ako ľahko som vybehol hore. Chudučké obnažené nôžky v mojich kraťasoch celkom dobre znášali tú záťaž nahromadenej kopy  brušnej svaloviny. Janka,  vždy keď ma vidí v tých kraťáskoch,  sa ide počúrať od smiechu, že akýže som to ja turista. A teraz ešte aj pretekár. V pätách mám ďalšiu dvojicu – Tona a Beatu. On to má tiež s tým  bruchom rovnaké a tak máme na vlas podobný rytmus  natriasania bruchami. Veselo sa na seba zaškeríme a ďalej si to „valíme“ týmto,  vraj ťažkým terénom. Rosa v tráve už dávno obschla, predo mnou sa otvára Slovensko – výhľady z Kráľovej hole,  ale aj počas  ďalších kilometrov sú parádne. Len nech nie je príliš teplo a nech sa plnia limity. Fučím ako lokomotíva – ešte tá mohutná čierna, parná – z dávnych čias, keď som bol ešte mlaďas.  Vyklonil som sa vždy z okna a ovalila ma para a dym z lokomotívy. Boli to kúzelné časy. Už je to len vyblednutá spomienka, ktorá sa zhmotnená  vráti len pri nejakých retro akciách,  zorganizovaných železničiarmi, ale to už nie je celkom ono.
Kráľova hoľa – na vrcholku mi Palike vraví, že som v limite. Neviem, kde sa tu nabral, veď len teraz som ho videl v Telgárte.  Hold, je lepší ako ja – ďalší vymakaný človiečik, ktorý sa mihá v mojom behu životom – alebo stíhačkou?!  Kto to má vedieť. Hodil som počas prestávky do seba nejaké nápoje, vymenili sme si s Tónom zopár podpichovačných kecov o tom, kto je lepší fotograf a tak podobne. Neviem, kde sa to tu nabralo, ale neriešim to. S Jankou sme sa vedno rozbehli ďalej, čakala nás ešte dosť dlhá trasa. Tento beh pretekom alebo životom, v ktorom ma míňa a aj predbieha  veľa  rôznych  známych, či neznámych ľudí, sa mi na vrcholkoch Nízkych Tatier veľmi páči. Idem do neznáma, pritom sa musím  spoliehať len sám na seba. Dúfam, že nezakotvím v nejakej dreveničke s občerstvením, ktoré ma zdrží na dva dni. Koniec koncov vôbec by som to nevnímal ako rušivý element, keby bolo v propozíciách súťaže takéto spestrenie programu. V propozíciách života ho ale na šťastie mám pevne ukotvený, vďaka samoorganizovaniu. A tak v mohutnom tichu lesa kráčame pohrúžení vo vlastných myšlienkach, bežíme, prebíjame sa ďalej a ďalej.  Míňame kopčeky, raz ideme hore, zadýchaný zdolávame prekážky, ktoré nám nielen hory ale potom aj reálny život prichystali. Keď dosiahneme vrchol, rozbehneme sa pozvoľna dolu kopcom, zarastenom travinami, po vyčnievajúcich kameňoch a život sa nám zdá byť krásny, ľahší. Všetko je odrazu akési  jednoduchšie. Kde sú tie chvíle, keď sme sa borili s prekážkami a  stúpaním k vyriešeniu problému zvaného vrch, kopec, bralo?!  Dolu kopcom je všetko jednoduchšie, len si treba dávať pozor na pošmyknutie.
 A tak sa mi natriasa vydurená svalovina brucha a Janka sa za mnou stále veselo chichoce a rozosmieva ma. Tóno, môj rival, je raz predo mnou a raz za mnou – provokuje a dráždi ma svojou relatívnou výkonnosťou a pravidelnou zmenou tempa. Cez Čertovicu sme prebehli akoby  nič,  za mnou máva Aduš s Matúšom, že ani tie energetické nápoje sme si nedali. Čo sa dočerta budem takým niečím zdržovať?! Ide sa ďalej.  Je celkom teplo, potím sa, nasadzujem si svoj obľúbený biely klobúk a hneď mi je lepšie. Kašlem na všetky čelenky, šatky a ostatné imidžovky, ktoré sprevádzajú svojich pánov na turistických cestičkách a trasách.

„Môj klobúčik biely, už ma vidí v cieli“,

precedil som cez zuby trochu udychčaný. To je asi z únavy, že takto recitujem. Ale ja nič necítim, proste bežím a naďalej míňam plno známych ľudí, ktorí sa boria  silou vôle v tomto preteku a pozdravia, usmejú sa, povzbudia ma dobrým slovom. Kedy sa dostaví tá osobná kríza?! Ja neviem,  ale na Chopku sa predsa len zastavím. Tomáš mi vraví: „Neboj sa Vlado, keby niečo,  za chvíľu idem za Tebou, môžeme aj pokecať,  určite Ťa dobehnem.“ „ No dobre, už sa na to teším.“ odpovedám mu so šibalským úsmevom na tvári.
Pomaly sa objavujú na tmavnúcej oblohe hviezdičky, a ja bežíme ďalej životom ostošesť – už som stratil aj prehľad kde je Tóno s Beatou, minuli sme sa, každý ide vlastnou cestou a tým svojim osobným pretekom. Ale v cieli sa určite všetci stretneme, snažím sa tomu veriť. Janka je už niekde predo mnou, alebo žeby za mnou – nejako som to prestal vnímať. Že by to bol prejav prikrádajúcej sa krízy?! Pýtam sa sám seba.  Ale kdeže,  už je opäť  tu a obdarúva ma tým svojim láskavým úsmevom a dodá:  „Poď Vlado,  za tým kopcom je už cieľ, pohnime si,  máme celkom dobré umiestnenie.“  Nechápem odkiaľ to berie. Možno jej niekto niečo pošepol na kontrolnom stanovisku. No nič,  tak radšej pridám do kroku a z diaľky odrazu počujem rytmické:
„Vlado, Vlado, Vlado“ – booože to je povzbudzovania, ale ma to nabudí. Naďalej sa ozýva: „ Vlado, Vlado... Vladooooooo“, niekto so mnou zatrasie a ja vyskočím zo stoličky na kontrolnom stanovisku  ako srnec.
„Jáááj Vlado, chrápeš až sa Kamienka otriasa. Ten čerstvý vzduch Ti nejako prospieva. Čo sa Ti to vlastne snívalo, keď si sa tak slastne usmieval?“
Zmätene sa  okolo seba rozhliadam, trochu si pretriem oči a pomyslím si, že nebudem predsa Tomášovi vyčítať, že ma pripravil o slastné víťazstvo na Nízkotatranskej stíhačke. Nemohol so mnou zatriasť o desať sekúnd neskôr, nech si ešte trošku vychutnám tie slastné pocity víťaza – teda neviem – či víťaza – ale aspoň dobehnuvšieho do cieľa?!  Prišiel som tým o ženské pohľady plné obdivu, o uznanlivé potľapkanie chlapov a úžasný pocit z toho,  akú dlhú trasu som zdolal... vedno so svojim natriasajúcim sa  brušným mozoľom .
Nie, nebudem Tomášovi nič hovoriť, veď to bol len sen – krásny, úžasný, ktorý mi pripomenul beh stíhačkou ako symbol behu vlastným životom. Poďme opäť radšej do reality.
Na východ od Chopku

Ešte s karpinami v očiach som si všimol nechutné mraky, ktoré nám premávali nad hlavami. Kde je to pekné počasie, ktoré bolo pred chvíľou. Tomáš mi vraví, či nejdem s nim hore na Chopok, pozrieme ako to vypadá v diaľke. Šéfovia pretekov sa ho pýtali po telefóne ako to u nás vypadá s mrakmi a čo mi na to. A tak sme sa vybrali – nemuseli sme ani vyjsť úplne hore. Pozrieme smerom na severozápad – búrkové mračno sa tam valilo na hrebeň Derešov. 
Búrkové zoskúpenie

Pozrieme na juhovýchod, ďalšie búrkové mračno – valilo sa smerom na východ a hnalo pred sebou tretie búrkové mračno, ktoré sa stáčalo smerom ku hrebeňu Nízkych Tatier. Z mračien ako rozžeravené ihly vyšľahovali blesky, ktoré sa vždy vydali na cestu dolu do dolín a následne aj na stráne Nízkych Tatier.  Proste nič optimistické pre tento závod v tejto hodine. A tak sme zbehli dolu. Poradíme sa aj s ostatnými. A tak sme sa mi tam na tom stanovisku na Chopku svorne zhodli, že aspoň mi neodporučíme aby závod pokračoval. A myslím si, že aj na ďalších stanovištiach mali ľudia ten istý názor. Všetci sme sa viezli na tej istej vlne. A tak sme čakali. Ako zázrakom všetky búrkové mraky obišli stanovište na Chopku dosť veľkým oblúkom, aj keď blesky šľahali na západ aj na východ od nás. U nás len zapršalo. Nevadilo. Bolo to fajn. Po zhruba hodine a pol bol závod znovu spustený a my sme očakávali prvých bežcov ktorý k nám prifrčali poriadnou rýchlosťou od Ďumbiera z chaty M.R.Štefánika. 
Už idú

Hľadal som si akurát nejaké miesto na fotenie, keď tu naraz vidím vymakané bežecké postavy ako si to šinú chodníkom pod Chopkom. Čo mam robiť? Volať alebo fotiť. Nakoniec som dal prednosť volaniu,  nech upozorním kamarátov z hliadky, že už sa nám to začína. 

Chválabohu. Telefón som odbavil a ešte som stihol pár záberov a hneď som sa vybral za pretekármi na chatu. Snáď sa mi podarí spraviť nejaké fotky aj na stanovisku. No hovno-hovno zlatá rybka. Také niečo sa nedialo. Kým som ja dorazil na chatu – prvé tri trojky už mali batohy nachystané k ďalšiemu pokračovaniu a ja som mohol len s ľútosťou odfotiť chrbty tých najlepších. Raz darmo behať s najlepšími môžem akurát tak vo snoch. Ale nevadí, zas sme mali chvíľu voľna, keďže prvé pretekárske dvojice vybehli po prestávke pretekov z Chaty M.R.Štefánika pod Ďumbierom a ostatné pretekárske dvojice boli zastavené na Čertovici. A tak som využil prestávky a išiel som si pozrieť s foťákom severnú stranu Chopka. Výhľady na Jasnú a Liptov boli krásne, Tatry ale vidieť nebolo. Zato bolo vidieť stádo kamzíkov, ktoré sa tam premávali po stráňach Chopka a využívali to, že lanovka na Chopok bola už pred ukončením prevádzky a ľudí na Chopku bolo pramálo. A tak som sa mohol venovať foteniu a poznávaniu nových zážitkov. 

Veď kamzíkov človek z dolniakov nevidí každý deň. A tak si kamzíci mohli tiež užiť vyjukaného, neustále fotografujúceho čudáka, ktorý si myslel, že s dvoma nohami zvládne to čo oni so štyrmi. V očiach sa im lesklo pobavenie nad týmto tvorom, ktorý si snáď myslí, že je najinteligentnejší zo všetkých tvorov na svete. Omyl – hovoria si, keby si vedel koľko tzv. inteligentov sa tu zrútili po neinteligentných krokoch nad priepasťou. A my sa môžeme len prizerať. Veď mi tiež nejdeme dolu do Bratislavy behať po panelákoch. Sme tu a sme spokojný.
No ale to sú len také moje pokusy vniknúť do hláv tvorov, ktorým boli súdené pastviny našich hôr.
Po chvíli čakania však začali dochádzať ďalšie dvojice pretekárov. Prichádzali vyrovnané, spokojné, aj zdravo nasrdené a unavené tváre pretekárov. Do celkového poradia na stupňoch víťazov mohli už prehovoriť len zmiešané dvojice. Ale všetci vytrvali, len málo pretekárov hovorilo o tom, že sa na to vykašlú, proste išli. Boli proste nastavený na to, že to zvládnu. Aj keď po prestávke pretekov už vraj veľa zo štartujúcich nepokračovalo, aj tak tí čo prišli – tí aj išli – ďalej za hviezdami, za nocou, za namáhavým putovaním nízkotatranskou prírodou.

A tak nám prebehli stanoviskom všetky pretekárske dvojice, v sedle Chopku bolo krásne ticho, návštevníkov bolo už pomenej, aj tí čo sa nespoliehali na lanovku sa pomaly pobrali smerom dolu do doliny a ja aj spolunoclažníci sme si vychutnávali záver krásneho dňa, ktorý nám akurát pretiekol medzi prstami. Vzal som statív a fotoaparát a vybral som sa smerom k Derešom pofotiť záver dňa a pekný západ slnka, ktorý som sa chystal vychutnať.
Ráno - dolu chata Kamienka - naše stanovište 


Proste zažil som krásny deň aj krásny sen a myslím si, že aj v sne a v dni vyhrali všetci, ktorý tam v ten deň boli.



Tak zatiaľ. 


                           Album prírody a kamzíkov z toho krásneho dňa: 
https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6197746825228227953

                                                  Album z pretekov: 
https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6173874641329049921