sobota, 28. marca 2015

Regiojetom do Tatier

   „ Regiojetom do Košíc, začíname 14. decembra – lacné cestovanie, len za 9,- Euri”...
   „Regiojetom do Popradu, pohodlné cestovanie...“  – tak takéto reklamné slogany som zachytil pri nástupe sukromneho vlakoveho prepravcu na diaľkovych linkach začiatkom decembra minulého roku. Keď som reklamu  prestal počúvať ľavým uchom, votrela sa mi do pravého ucha.  Holt dobrá reklama má dar  posadnúť a omámiť zákazníka.
Tak som nad tým chvíľu rozmýšľal,  že by bolo vhodné vyskúšať takú lákavú ponuku. Veď dostať sa do Popradu rýchlo, pohodlne a skoro zadarmo - prečo nie?  Pozrieť si len tak Tatry – už dávno som v tých končinách nebol. Počas vianočných sviatkov  mi v zamestnaní nariadili  dva tyždne  dovolenky, tak prečo by som ju mal tráviť len ponevieraním  po okolí  Bratislavy, oj to nie. Rozhodol som sa, že sa vyberiem  teda tým propagovaným žltým Regiojetom.  
   Keďže som plánoval  na začiatok len  jednodňový výlet,  rozhodol som sa pre takú jednoduchú túričku zo Smokovca na Hrebienok, pozrieť si ľadový chrám, ísť ďalej na Zamkovského chatu a potom sa uvidí podľa času a počasia.
    V tomto článku sa ale budem venovať trochu viac aj skúsenostiam na železnici.  Keďže  týmto dopravným prostriedkom cestujem fakt len sporadicky, aspon sa na to pozriem z pohľadu človeka - motoristu.
    Tak som vybehol na Hlavnú stanicu vo veľkej Bratislave, že si začnem ten cestovateľský zážitok užívať priamo od okienka. Veď patrím do čeľade skôr narodených, nebudem používať predsa nejaký internet na takúto jednoduchú cestu. Čo keď  pri zadávaním dát spravím nejakú chybu a vyhodia ma z vlaku – snáď nie ešte za jazdy.
Keďže som si jedným vrzom kupoval aj lístok do Viedne – na môj ďalší plánovaný výlet , tak som sa postavil k okienku slovenských železníc ešte dobre naladený. Po polhodinke strávenej čakaním  v spoločnosti seniorov, ktorí  tu postávali s predstavami o úžasnom cestovaní zadarmo slovenskými železnicami, som sa nakoniec dostal na radu aj ja. Keď som si zakúpil lístok do Viedne, informoval som sa aj na denný lístok  na jazdu  Tatranskou železnicou. Pani hovorim, viete – IC-čko Regiojetu mi pride do Popradu v minute odchodu električky do Starého Smokovca. Nerátal som s tým, že v momente, ako  pri okienku ŽSR spomeniete magické slovo Regiojet,vznikne podobná situácia,  akoby ste vycvičenému psovi dali povel: „Trhaj!!!!”.  Pani na mňa spoza okienka vycerila zuby a precedila: ” To si vybavte v okienku Regiojetu... - ďalší prosím”. Ja, neznalý pomerov, som sa samozrejme snažil  brať všetko pokojne. Vybral som sa teda podľa inštrukcií k okienku Regiojetu. „Prosim si lístok do Popradu.”  „Samozrejme pane, prosím 13,60 Eur.” (vymyslenaá suma?!) Ja na to: „Ale veď všade je uvedená cena 9,- Eur.” „No áno pane, ale to je pri predaji cez Internet” oznámil mi pán spoza okienka. „Hmm, ok, tak si prosím denný lístok na Tatranskú železnicu.” Tak to sa už predavajúci na mňa pozrel s podozrením, či som prišiel z blázinca alebo som blažený od nevedomosti, neviem, ale už len utrúsil: „My sme Regiojet,  my nie sme ŽSR.” Tak som bol vypoklonkovaný.
    Ponížený automobilový šofér, tak povediac železničiarsky panic, som  vtrhol aspoň  do železničnej kancelárie a vypustil zopár šťavnato znejúcich poznámok o tom, aby  poriadne zaučili pracovníkov o informovaní zákazníkov.  „Ano, samozrejme pane, všetko napravíme - (len neotravuj a nič nepíš)” – aspon takto nejako som si to vydedukoval z tej strojenej úcty ku sklamanému zákazníkovi.
   Nakoniec som bol predsa len nútený  všetko vybaviť cez internet a mal som lacný Regiojet listok na cestu tam a cestu prvej triedy Regiojetom na cestu späť. Veď čo už, snáď výnimočne môžem cestovať  prvou triedou aj vo vlaku. Taktiež som si vybavil lístok na Tatranskú železnicu, veď príchod rýchliku do Popradu je presne v tej minúte, ako odchádza električka hore do Tatier  veď: „Náš zákazník, náš pán” - v tomto duchu určite pracovníci železníc budú vychádzať v ústrety všetkým cestujúcim – počkajú tú minútku-dve na cestujúcich z IC Regiojet.
   Ráno o 05:50 hod. sa pohol rýchlik Regiojet s mojou ctenou maličkosťou smerom na sever našej krajiny. Sedel som uvelebený na dosť uzkom sedadle a keďže som dobre stavaný,  fakt si neviem už predstaviť,  ako sme niekedy v minulom storočí – ej ale to znie cudzo, cestovali v kupé natlačení ôsmi. Teraz som sa cítil stiesnene a to sme boli iba šiesti.  No ale nič to, je to za 9,- Euri, tak nehodno vybrblávať a šomrať.  Pri pozorovaní mihotajúcej sa krajiny za oknami tichého vlaku som znenazdajky zadriemkal. Ale nie na dlho, lebo sa otvorili dvere a hneď letela smerom k nám ponuka: „Želáte si noviny?” – „Nie”, zaznelo jednoznačne. Opäť som zadriemal a opäť sa otvorili dvere:” Želáte si kávu?” – „Poprosim neskôr” zahniezdil som sa . Má zmysel si zriemnuť?!  Zo zamyslenia ma prebralo ďalšie otvorenie dverí s ponukou: “Nech sa páči minerálku”. Tak tú som si vzal.  Musí sa nechať, že stewardky v Regiojete sa nabehajú poriadne. Každú chvíľu zbieraju neexistujüce  ale aj existujúce použité plastové  poháriky, vyspať sa asi nemám šancu, ale nevadí, kvôli tomu tu nie som. V Trnave som si vypočul hlásenie ŽSR – „IC-vlak Regiojet zložený z druhotriednych vozňov,  je pripravený na tretej kolaji na odchod”. A toto sa opakovalo na każdej stanici. Ešteže sme nemali vo vlaku pokazenú toaletu,  možno by som sa dočkal hlásenia typu:  „IC-vlak Regiojet zloženy z druhotriednych vozňov a s pokazenou toaletou  v treťom vozni radenom spredu, odchádza z druhého nástupišťa”. Do kelu, hovorím si len tak pre seba, prečo som ja necestoval úžasným IC-vlakom ŽSR, ktorý by mal zaručene prvotriedne vagóny, ku káve by som dostal ešte zákusok a batoh by mi zobrali priamo z nástupišťa nosiči. Neberte ma vážne – to viete predstavy železničiarského panica.
Takto som sa teda dopravil do Popradu a predstavte si,  vlak prišiel presne,  ale odchádzajúcu električku presne v tom istom čase, som proste nestihol. Tak trošku som s tým podvedome počítal,  po mojich predchádzajúcich skúsenostiach a tak som hodinku strávil namiesto v horách,  na popradskej stanici, kde som sa  po márnom pátraní po nejakej slušnej reštaurácií, začal dusiť od obschnutej postaršej bagety kúpenej v zašitom staničnom bufete. 
Električka ma vypľula spolu s hordou ďalších cestujúcich na stanici v Starom Smokovci a ja som sa spokojne zhlboka nadýchol ostrého horského vzduchu. Konečne niečo oslobodzujúco úžasné. Rozhodol som sa, že sa poveziem lanovkou, keďže  by som chcel dohnat tú zbytočnú hodinku, ktorú som strávil na železničnej stanici. Pozriem k lanovke a bolo mi jasné, že z jazdy nič nebude. Tam boli mraky národa a tak som sa vyrovnaný so situáciou a v úplnej vnútornej pohode vydal smerom po zelenej značke na Hrebienok.
Chodník bol potiahnutý vrstvou ľadu, obzerám sa vôkol, kde je sneh?! Bolo ho veľmi málo, v Bratislave sme ho mali viac. Postupom času som naberal nejaké tie turistické metre a moje kroky sa blížili k Hrebienku. Už  som videl kupolu stavby ľadového chramu. No tešil som sa len do chvíle, kým som nezbadal rad ľaduchtivý dav ľudí. 

Tak to teda nie!!! Pobral som sa ďalej v presvedčení, že tak urobím najlepšie. Aj napriek nepriaznivému výhľadovému počasiu som bol rád, že som sa sem vybral.  Lesy okolo boli pováľané, turistov po Reinerovej chate bolo o trošku menej, także aspon som si viac užival tichšiu tvár našich veľhôr. Pri stúpaní na Zamkovského chatu, som si pofotil líštičky, ktoré sa vôbec nebáli okoloidúcich turistov.
 Domnievam sa, že tu ide už o miestne celebrity. Ľudia ochkali a achkali, aké len majú šťastie, že videli živého tvora mimo ZOO. A líštičky sa len pretŕčali a potmehúdsky usmievali, mysliac si svoje. Pred Zamkovského chatou začalo snežiť,  vbehol som preto do vnútra, bolo dosť plno, ale po nedojedenej bagete som už pociťoval  hlad, preto som si chcel  dať nejaký chutný a výdatný obed. Musím skonštatovať, že splnil moje očakávania. 

Čas už pokročil a bol trošku na hrane, także som ďalej nešiel. Chcel som totižto vidiet interiér ľadového chrámu a taktiež som chcel spraviť zopár záberov zo zimných Studenovodských vodopádov. Predsalen som sem neprišiel  lámať rekordy a robiť vysokohorskú turistiku. Mojim zámerom  bolo  vychutnať si cestu vlakom a spraviť niekoľko fotiek z lokality Studenovodských vodopádov a ak by sa zadarilo, tak navštíviť aj ten ľadový chrám. Na spätnej ceste  som si radšej nasadil moje,  k Vianociam darované, turistické  želiezka na obuv. Bolo úžasné ísť s nimi po ľade a mať istý krok – s nadhľadom skúseného chodca som sa prizeral turistom, ktorí vrávorali po ľade smerom tam aj späť  a aj zopár nepríjemne vyzerajúcich pádov som videl.
Studenovodské  vodopády  boli úplne iné,  ako som si ich pamätal. Veru,  popadané  stromy a zničený les vedia spraviť neplechu. 


Na šťastie som viac fotil potok. Samozrejme ze som sa pri fotení  vody úplne pozabudol, ale to je moja stará bolesť.


 Neviem sa odtrhnúť od fotenia, keď mám v zábere vodu. Na šťastie bola celkom prituhujúca zima, tak som sa rýchlo spamätal. Vybral som sa smerom k Bilikovej chate a okolo nej na hornú stanicu lanovky. Postupne sa stievalo a pomaly sa rozsvecovali svetlá  v chráme a na to som sa fakt tešil. Žiaden človiečik pred chrámom. Tak som si  zložil batoh z chrbta a začal si vyzúvať želiezka.  Ale nie! Obzriem sa a vtom prišla plne nacpaná lanovka s ľuďmi, ktorí si to nasmerovali priamo do chrámu. Železá som urýchlene hodil do batohu, ten na chrbát, len som potreboval  ešte vyloviť statív. Svetlo už nebolo dobré na fotenie z ruky. Na šťastie som všetko stihol na poslednú chvíľu a vzrušenie zo vstupu do chrámu nahradilo vzrušenie z komponovania vo vnútri. Našiel som si v interiéri chrámu zopár zákutí na nejaké  tie fotky. Dokonca ma pustili aj na inak neprístupné miesta,  tak som si to užíval plnými dúškami.






Už mi zostávalo len zbehnúť do Smokovca. Časovo to vychádzalo dobre, len sa mi už nechcelo opäť nahadzovať železá  a moja vzrastajúca lenivosť mi dala riadne zabrať cestou nadol. Dvakrát sa moje nohy pokúsili o kvalitnú lastovičku na ľade turistického chodníka. Ale nakoniec som to celkom dobre zvládol ustáť. Dolu pri čakaní na električku som sa už tesil na cestu prvou triedou IC-vlakom, že si tam dobre pospím – hurrraaa. Ešte som absolvoval povinnú hodinovú pauzu na stanici v Poprade, keďže vlakoví prepravcovia robia všetko pre zákazníka. Do Regiojetu som nabehol a s víťazoslávnym rúžolícim úsmevom do kupé, lebo ma tam čakalo kožené, úžasné  biznis sedadlo. Okolo v kupé sedeli krásne, tiež prvotriedne upravené biznismanky, ktorým asi zatrnulo, čo za čudo im to omylom nabehlo do kupé. Nevadí, batoh som hodil do poličky a poď ho spat. No áno, to bola moja predstava – zadriemal som, ale ako človek zvyknutý na ine sedenie,  som sa veľmi rýchlo spamätal z omylu. Lebo pri každom pribrzdení  vlaku, som dostal nekontrolovateľný šmyk na koženom povrchu sedadla. Musel som  prudko vzdorovať fyzikálnym zakonom,  aby som  nevletel do náručia oproti sediacej profesionálne sa usmievajúcej biznisfešandy.  Ustal som tú záťaž, ale za cenu toho, že som oka nezažmúril. Čo by človek nespravil kvôli akémukoľvek podozreniu z nevery?!  Keďže som už bol hladný,  tak som po chvili navštívil  jedálenský vozeň.  Jedlo bolo celkom fajn, obsluha sice bola pomalšia, pretože jeden čašník  celý vagón nie je schopný obslužiť hneď.  Ale pivko – pre mňa nealkoholické – tak to bolo niečo anjelské – český Bernard  za cenu 80-centy – povznášajúci moment. Spomenul som si na Tona, vášnivého uctievača pivnných kvasiniek, ktorého by som odtiaľto ťahal až v depe za bratislavskou Hlavnou stanicou.
   Zhrnutie sa zmestí do konštatovania, že môj výjazd železnicami sa mi pozdával, hlavne z toho pohľadu, ze v aute by som toľko pestrých zážitkov z cestovania nezažil.  Vnímal som  cestovanie očami neskúseneho jedinca. Musim vsak dodať, že dať dokopy prístup obsluhujúceho personálu Regiojetu s prvotriednymi vagónmi ŽSR, tak som presvedčený o tom, že na Slovensku by sme mali služby železnice na svetovej úrovni. Možno raz bude vôľa a nami dlho očakávaný zázrak sa bude konať.



   Nadmorská výška – minimálne – Starý Smokovec                        – 995 m.n.m.
                                    Maximálna – Zámkovského chata                   – 1460 m.n.m

    Prevýšenie           – stúpanie – 610 m 
                                    klesanie   – 610 m     


    Vzdialenosť         – 12 km