sobota 12. decembra 2015

Hochstaff a Reisalpe

Večer pred:
Zrkadlo pravdy si viselo na stene. Bolo potomkom rôznych zrkadiel pravdy, ktoré hovoria ľudom pravdu o ich vzhľade, príťažlivosti a tak. Jeho predchodcov sa ľudia častokrát vypytovali na to aký sú krásny, úžasný, príťažlivý a podobne. Zrkadlo v tejto dobe si vôbec nepamätá na niečo podobné. Väčšinou je na stene v kúpeľni a keď aj príde nejaký návštevník, väčšinou pustí sprchu. Kupeľna je plná pary a zrkadlo sa zarosí. No ako potom má robiť nejaký posudok o kráse, príťažlivosti, úžasnosti dotyčnej osoby? To sa proste nedá. Aj dnes – prišiel návštevník kúpeľne. Hovorí si Starý ešus, pche – odkiaľ to tí ľudia berú. Pustil si sprchu, celé to tam zarosil, zrkadlo si nevidelo ani centimeter pred svojimi sklami a nieto ešte na tvár tohto človiečika. Proste zas si musí asi odtrpieť len to, že Ešúšisko si pri holení vlhkou rukou pretrie jeho odrazovú plochu a len tak po pamäti začne škriabať svoju bradu. Ale čo to – čo sa deje – Starý ešus osloví zrkadlo. Neobvyklú otázku má – teraz nevie či pre zrkadlo alebo pre jeho odraz:
„Povedz že mi zrkadlo, kto je najúžasnejší a najodolnejší turista čo chodí po zemi. Čo zvláda všetky možné aj nemožné trasy a pritom je príťažlivý a neodolateľný?“
No a čo je toto – veď ja zrkadlo pravdy cez ten nános zarosenosti nevidím ani centimeter pred seba a nieto ešte na toho zarasteného turistu. Veď môžem len predpokladať.  Ale zas som zrkadlo pravdy - som potomkom slávnych prorockých zrkadiel rozprávkových, tak sa nemôže nechať zahanbiť a vyriekne:
No predsa Ty - turista zvaný Starý ešús – Ty si najkrajší, najúžasnejší, najodolnejší a najperfektnejší turista akého som ja v živote videl.
Starý ešus si odfúkol a rovno sa rozhodol, že dá tú naplánovanú túru do Rakúska, kde ešte nikdy nebol. Veď to musí byť malina.

Túra:
No dosť bolo vymýšľania. Po trošku dlhšej dobe som sa znovu dohodol s Franzom, že spravíme nejakú spoločnú medzinárodnú túričku. Keďže sme boli predtým v Malých Karpatoch na Slovensku, kde sme prešli Záruby, Čelo aj Veterlín, tak sme boli na rade s rakúskymi horskými partiami hôr. Dávno som chcel vidieť také vyššie hory za Viedňou. Niekde na internete som si našiel kopce s menom Hochstaff a Reisalpe, Franz ich samozrejme poznal. Rád tam chodil – tak som sa ho spýtal , či sa tam nevyberieme. Samozrejme nemusel som Franza 2x prehovárať.
Ako obyčajne sme si dali zraz v Mödlingu na známom parkovisku pri chate Bockerl. Prišiel som skôr. Trošku to tam poznám a viem, že blízko je krásna vyhliadka na Mödling a následne aj na Viedeň. Tak som tam zbehol pozrieť.
Pohlad na Modling






 Bolo super svetlo, niečo som pofotil, ale myšlienkami som bol už niekde na túre. Vrátil som sa na parkovisko a Franz ma už čakal aj s dvoma priateľmi. Po krátkej dohode som sadol do jeho auta a vyrazili sme. Franz už bol taký nadržaný na túru, že by predbehol  autom aj Nicki Laudu na pretekoch. Sadol som si na predné sedadlo a už po chvíli som sa držal všetkého možného, nohy zapreté do podlahy, ruky stískali sedadlo, možno po chvíli by z neho vytiekol aj pot z mojich rúk. Oči som mal na stopkách vypleštené a prilepené na prednom okne. Keby ma zbadali nejaký okoloidúci, budú si myslieť, že sa tu deje nejaký únos.
„Franz – Ty si vari automobilový pretekár?“ – vyhŕklo zo mňa v mojej začiatočníckej nemčine. Aj som sa vôbec čudoval, že pri tom strese som to dokázal vysloviť. Trošku som sa bál aj o auto, moje brzdiace nohy určite po chvíli spravia dieru v podlahe k motoru. Uffff – to bolo na mňa trošku veľa. Ale dobre, snáď to zvládneme. A tak sme sa z Mödlingu vybrali na západ cez Gaaden, Mayerling, Alland – odbočili sme doľava a pred Altenmarkt sme prišli na hlavnú cestu v smere na Hainfeld. Tie názvy mestečiek a dedín si ale nepamätám, to by som nezvládol pri tom mojom myšlienkovom brzdení. Následne som si to pozrel v mape. Za Hainfeldom sme odbočili doľava na dedinku Kleinzel. Išli sme krásnymi horskými pasážami, škoda, že som si to nevedel vychutnať. Bál som sa pri tej rýchlosti každej zatáčky, či tam niečo nevyletí do protismeru. Nabudúce už ma nikto z môjho auta nedostane. A tak sme prišli do Kleinzelu. Tu bola odbočka doprava smerom na Reisalpe. Vyšli sme serpentínami v lese celkom dobrú výšku a zaparkovali sme na parkovisku Ebenwald. Bolo vo výške zhruba 960 m.n.m. Tam nás už čakal Franzov kamarát Peter. Ten s nami zdieľal celú túru. Na to že mal vyše 70-tky to bol veľmi milý, čulý a super chlapík. Franzovi kamaráti sa od nás odpojili, lebo nechceli vyliezť na Hochstaff a tak my sme sa vybrali hore kopcom priamo na tu pomenovaný kopec. Stúpanie bolo strmé ale šliapalo sa celkom fajn. Mňa tešilo, že som sa vôbec nemusel orientovať. Všetko som nechával na svojich rakúskych priateľov a Franz – ten teda šliapal ako mladý žrebec. 
Peter sa skôr držal so mnou a spolu sme sa učili nejakým výrazom buď v nemčine alebo slovenčine. Veľmi opatrne som sa dostal k slovíčkam typu – prd – ale zas si to vôbec nepamätám, ako to volajú. Išlo o to, že skôr či neskôr zapnú moje raketové ritné motory a potom mi to niekedy utečie. Nechcel som aby dostali chlapci rakúski nejaký šok z môjho neplánovaného nedopatrenia. Tak snáď nebudú veľmi prekvapený. Ale vôbec som ich neprekvapil, myslím si, že v prírode si všetci chlapi uľavujú ako sa len dá. A tak sme prišli na to, že proste na každého to príde. Jasné chlapské starosti.
 Chodníkom smerom hore sme preťali horskú cestu a nad ňou smerom do ďalšej lesnej časti som zbadal po prvýkrát vo svojom živote naživo horu Ötscher. 


Videl som ju mnohokrát na fotkách, ale nikdy nie takto naživo. Tak som už vyťahoval fotoaparát a tešil som sa z krásnych výhľadov. A oni boli parádne.  Pokračovali sme stále priamo do kopca menom Hochstaff. Začínali trošku skalné partie, tak trošku mi Hochstaff pripomínal vrchy okolo Blatnice. Po celom vrchole sú zo severozápadu skalné partie, ktoré dotvárajú kopcu krásnu atmosféru. 
Výhlad z vrchu Hochstaff

Trošku mi to pripomína vrchol Tlstej vo Veľkej Fatre, ale tam sú skalné partie omnoho monumentálnejšie. Výhľady sú krásne skoro kruhové, niekde výhľad zakrýva les, ale stačí sa posunúť o pár metrov ďalej a máme znovu výhľad na stranu predtým zarastenú stromami. Akurát na sever-západ bolo jasne vidieť smogový opar, ktorý sa ťahal v celej dĺžke nad rovinou pri St Pölten. Trošku sme spočinuli pri vrcholovom kríži, pokecať sa veľmi nedalo, predsa len až taký zbehlý v nemčine nie som, ale dalo sa to zvládnuť. S Petrom som nadviazal celkom fajn komunikáciu – bol párkrát na Slovensku, v Česku a aj v Poľsku tak si nejaké tie slovíčka pamätal. Čiže dorozumievanie bolo celkom fajn. 
Hochstaff

Zostup sme začali po lúkach dolu druhou stranou Hochstaffu smerom ku Kleinzeller Hinteralm. Sem-tam trošku strmšie, len som sa trošku desil toho, že zostupujeme vlastne na úroveň nadmorskej výšky akú sme začínali (niečo pod 1000 m.n.m.) a ďalší kopec Reisalpe je ešte vyšší ako Hochstaff – dalšie prevýšenie niečo nad 400 metrov. To dostanú moje ladné nôžky znovu zabrať. Na mojej tvári však vládla spokojnosť. V sedle pri Kleinzeller Hinteralm bolo krásne, jeseň bola v plnom prúde. Stromy hrali naokolo všetkými farbami. 
V sedle medzi Hochstaff a Reissalpe

Takže fotoaparát cvakal a ja som raz behal hore, potom zas dole, vôbec som si neuvedomoval, že mám ešte pred sebou ďalšie stúpanie. Ale nevadilo. Velikánske pasienky okolo nás boli ako pokosené kosačkou. Len to nebola kosačka – ale tie alpské kravky a ovce, ktoré sa tu chovali. Čo tie dokážu s lúkami. Nikde sme sa nebrodili veľkou trávou, všetko parádne schodné. Až som pozeral. Pri obdivovaní okolitej krajiny sme sa dostali k zavretému salašu Kleinzeller Hinteralm. Značka viedla priamo na Reisalpe (1399 m.n.m.). Už som začal kalkulovať so svojou kondíciou. Výstup mi nevadil, viem, že by som ho zvládol. Problém bol v tom, že som začal Franzovym tempom a to je riadne vysoké a takisto dokáže unaviť. Na šťastie moji dvaja kamaráti začali výstup skôr traverzom hory, mimo turistických značiek. Pomaly sme sa ťahali po poľnej ceste a naberali výšku. Nebolo to bohvieako atraktívne. Ale nechcel som do toho zasahovať, predsa len – nebolo to žiadne prudké stúpanie. Asi po dvoch kilometroch sme prudko stočili doprava a cesta sa stávala pomaly ale iste strmšou. Stále sme však išli pohodovou lesnou cestou, pokiaľ ma nezastavil rázny hlas Franza:  „Links!“ – zastavil som ako kobyla pred krčmou a že aké – links – ved tam je strmina ako hrom. Pozerám – pozerám a v tom zbadám celkom úzky chodníček kadiaľ zabočili Franz aj Peter do celkom dobrého prudkého stúpania. A na tomto úseku ma dobehlo a zničilo Franzove tempo, ktorému som sa snažil prispôsobiť. To bol šok pre mňa – hlavou mi prebleslo – tak toto nedám!!! No ale na rozmýšľanie bolo málo času, nemohol som sa nechať zahanbiť ako veľký ješitný slováčisko. Nebudem sa predsa strapňovať! Lenže kríza je kríza a ja som sa šmatlal do kopca ako slimák. Neviem aké závažia mi to prišli do nôh, nevedel som sa dostať do tempa a tak som len nadával a snažil som sa zakryť oddychové prestávky fotením zo všetkých možných uhlov. Viem, nemal by som prezrádzať svoje tajné odpočinkové zbrane, ale tam som musel. Pomalými krokmi a celkom častými zastávkami  som sa doplazil do vrcholových partii Reisalpe. Franz s Petrom sa každú chvílu pytali: „Gut? Gut?“ a ja že: „jasne“ – teda:„Klar!“ „Klar!“.
Ale najradšej som bol keď sa nepozerali, aby som sa mohol uchýliť k foteniu možno zaujímavých scenérii. No neboli až také zaujímavé, ale aspoň som sa vydýchal. No kríza pomaly pominula a ja som sa vyteperil hore.
V tom momente som si spomenul na to, že vlastne je Sviatok všetkých svätých. Tak sa pýtam Franza – ako sa povie po nemecky – Všetci svätý . Následne som sa dozvedel – Alle Heiligen – tak to si zapamätám nadosmrti. Jasné, že som sa spýtal Franza, že či videl na tom stupáku to čo ja – teda všetkých svätých – Alle Heiligen – a on sa začal smiať. To bolo fajn. Kríza bola ta tam a ja som pokračoval už svojim tempom so svojim parťákmi na chatu Reisealpen-Schutzhaus na vrchole Reisealpe. 
Na vrchole Reissalpe - vzadu pohlad na Hochstaff

Chata Reissalpe Stutzhaus

Vrcholový kríž

Pohľad z Reissalpe na vrch Unterberg

Tam bolo ľudí. Ale všetci sa zmestili. Dali sme si výborný neskorý obed. Chutilo parádne a aj bolo príjemne. Zhruba 50 metrov od chaty je vrcholový kríž. Znovu sa človek môže kochať nádhernými výhľadmi, či už na Schneeberg, Otscher, Rax, Viedenský les a proste na všetky kopce navôkol. Keby nefučalo dalo sa celkom fajn slniť. Ale toto ročné obdobie už prinášalo aj chlad z dolín a vietor z Álp. Ale dalo sa a my sme sa pobrali na spiatočnú cestu k parkovisku. Prešli sme zas chodníčkami inou trasou z Reisalpe, ale ja sám by som si to netrúfal prejsť. Mal som však znalých a dobrých spoločníkov, takže som bol rád. Bez akýchkoľvek krízových a únavných situácii sme sa dostali na parkovisko.
Popod vrch Hochstaff smerom na parkovisko

Na parkovisku už nastalo len lúčenie s Petrom, ktoré zaklincoval slovami adresovanými mne:
„Ja ljublju Tibia“.
 Musel som sa smiať ale následne som mu vysvetlil, že tak sa to nehovorí, proste len, že som rád, že sme sa stretli. A to bolo obojstranné.
Túra to bola fantastická, počasie krásne, na takú sa určite nechám znovu zlákať. Nebola veľmi dlhá – nejakých 14 km a prevýšenie mi ukázalo na navigácii niečo nad 900 metrov, píšem niečo nad, lebo podľa mapy by to malo byť 830 metrov. Ale moje behanie za kompozíciami fotiek k tomu určite pridalo par metrov.
Večer po:

Prudké svetlo prebralo rozprávkové zrkadlo z príjemného snenia. Rýchlo si zažmurkalo aby bolo pripravené na ďalšie povedanie pravdy. Do kúpelne sa vtiahol Starý Ešus. Ani sa nesnažil ťahať nejakú pravdu zo zrkadla. Zrkadlo síce nič hrozné na Ešusovi nezbadalo ale bolo vidieť, že pohyb nie je až taký svieži ako minulý večer. Zrkadlo zažmúrilo oči a vedelo, že dnes sa nebude konať žiadne vyjavovanie pravdy. Pri driemaní sem tam započulo tlmené ochkanie Starého Ešúsa, ktoré vyliezalo zo sprchového kúta. 

Ostatné foto: 

https://plus.google.com/106027095356333264134/posts/3WVfBmuTBHd




piatok 13. novembra 2015

Sára



„Ostrá“ bola bez nálady a nevrlá. Vrátila sa akurát z hnania stáda - jej každodennej úlohy, vbehla do koterca a veľmi sa tešila na svoje tri guľôčky. Niečo sa jej nepozdávalo. Nečakalo ju žiadne privítanie jej troch guľôčok, veselé pišťanie a skákanie, kotrmelce, ktoré od radosti predvádzali jej šteniatka – nič. Cítila len ticho klietky, na ktoré nebola už dávno zvyknutá. Vbehla do búdy, pre istotu. Ale nič, nikde nikoho. Vybehla von. Jej psovod medzitým už dávno zavrel dvere a ťahal za svojou dávkou oblbovadla. Nezazlievala mu to - bol s ňou asi nemohol mať nič spoločné zo zmiznutím jej guľôčok. Boli jediné, čo ju spojovalo s predchádzajúcim životom. S horskými pasienkami, obrovitánskymi lúkami a nádhernou slobodou a vôňou ktorá ju v tom živote sprevádzala. A bol tam ešte Hans. Jej pán a najmilší človek akého kedy stretla. Vedel sa krásne smiať, keď vybehli spolu na kopec, v očiach mu skákali iskierky šťastia nad ďalším zdolaným cieľom, ktorý spolu zdolali. Hory boli krásne, s radosťou hnala stáda na pašu, s radosťou ich strážila a usmerňovala podľa príkazov svojho pána.
Ale potom raz prišiel, bol oblečený v divnom hnedom mundúre, na hlave mal zvláštnu čiapku, alebo čo to bolo a bol celkom smutný. Pohladil ju po srsti ako to len on vedel, usmial sa – oči však boli bez iskry. Niečo ich tam zahasilo. To ho videla naposledy.
Po určitom čase prišli iný ľudia a Ostrú si vzali. Budeš hnať stáda – na to si dobre vycvičená.

V podvečernom svetle vagón, kde sa viezla začal pribrzďovať. Ešte že mali okienka aspoň na vzduch – po troch dňoch čo Sára strávila vo vagóne v spoločnosti mami  a aj ostatných zubožených ľudí už ani nevnímala, čo sú to strasti. Sem tam im cez tie okienka niekto podal vodu a kus chleba. Mama jej to po častiach dávala. Chránila pred všetkými  pohľadmi na okolo stojacích zúbožených ľudí, ktorý sa tam tlačili a cestovali spolu s nimi. Všetko sa ale nedalo zamaskovať, mama ju nemohla stále upútavať jej rozprávkami a dobrých princoch, zlých drakoch. Kde princ vždy príde oslobodiť princezny ako je ona a všetko bude zas pekné. Stačili drobné útržkovité pohľady po ľuďoch naokolo, ich plač, niektorý spali, vlastne spali už veľmi dlho. Uložili ich na druhom konci vagóna, Sára si hovorila, že nechcú byť vyrušovaný a tak si hovorila, že je to pre nich lepšie, keď si pospia v tej spare v ktorej sa nachádzali. Vagón pomaly začal spomaľovať a Sára začula zvonku krik ľudí a štekot psov. Už sú tu – konečne sa dostane na čerstvý vzduch. Už síce ani nevnímala vydýchané a smradľavé ovzdušie okolo seba, zvykla si, ale predsa len sa tešila. Na dverách zahrkotala reťaz.

Pomaly nastal čas pre ďalší výbeh z koterca. „Ostrá“ vedela, že prišli znovu povinnosti. Ale nemala na to vôbec chuť. Neznášala ten smrad, ktorý sa vyvalil z vagónov, keď sa otvorili dvere a neznášala ten dav, ktorý mala usmerňovať do vzdialených budov. Veru si v minulosti párkrát poriadne vycerila zuby a aj napadla tých úbožiakov, ktorý sa tam motkali a kráčali v ústrety budúcnosti. Jej psovod sa len smial, to ju povzbudzovalo. Psovod sa priblblo aj teraz smial, páchlo z neho a to tiež neznášala. Jeho pripitý smiech bol na ňom ale najhorší.
„Poď Ostrá – ideme si plniť povinnosti“. Ani sa ju nesnažil dať na vodítko. Vždy išla bodro, vedela, že čím skôr si svoje odbije, tým skôr sa vráti k svojim guľôčkam. Ale to sa zmenilo. Nemala sa ku komu vrátiť. Hlavu mala sklonenú a kráčala vedľa vrávorajúcej postavy, ktorá je viedla k nástupišťu. Vôkol štekalo všetko psie osadenstvo tábora. Nechcelo sa jej pridať k tomuto orchestru. Zarinčali reťaze na vagónoch a vo dverách sa objavili prvé postavy. Boli zhrbené, špinavé od jedla, zvratkov, moču a všetkého čo ich postihlo. Snažili sa pomaly zliezať, ale boli len hnané. Pomaly pomaličky sa tvoril na nástupišti chumeľ ľudí z vlaku.
Sáru oslepilo slnko a vzápätí ju začal unášať dav ľudí snažiacich sa čo najskôr dostať z toho vydýchaného sladkastého ozónu, ktorý sa naokolo vznášal. Ani nevedela ako a dostala sa na nástupište. Ale mamu nevidela. „Mamííííí“ – vypustila zo seba hlasitý výkrik. Zmocňovala sa jej panika. Mala predsa len 5 rokov a nechcela sa dostať od mamy ďaleko. Všade vôkol krik, nad davom ľudí sa ako výkričníky vznášali zvuky nárekov, ťažoby a obáv z nadchádzajúceho. Ťažko im bolo rozhýbať nerozhýbané kosti a kĺby z vlaku. Boli radi, že sú von, neboli radi kde sú – ale v tomto momente to bolo aspoň trochu dýchatelné. Sara začala plakať a panika sa jej zmocňovala čím dalej tým viac. Kde si??? A v tom počula zo vzdialenosti zopár metrov:
„Saráááá!!!“

Ostrá sa strhla, oči jej ožili a uši sa vstýčili. Niečo ju prebralo z apatie. Ten ženský krik, ktorý jej niečo veľmi pripomínal. Keďže nebola na vodítku a psovod bol veľmi zabratý do rozhovoru s ďalším podobným, rozbehla sa v ústrety tomu výkriku. Nebola ostrá, bola zvedavá. Prečo tu niekto spomína niečo z jej minulosti. Naraz sa jej pred očami objavila dvojica – žena a dievčatko – žena si dievčatko pritisla k sebe a držala ju tak silno ako sa len dalo. Navzdory tomu smradu všade naokolo sa Ostrá natiahla ňufákom k tejto dvojici. Žena sa zľakla v očiach sa jej objavil veľký strach ale aj akési odhodlanie brániť si svoje. „Ostrá“ ale nemala záujem ubližovať ani hrýzť. Naraz jej nevadil ani pach, ktorý sa tu všade navôkol vznášal. To dievčatko bolo to čo ju zaujalo. Našla v ňom niečo čo vo svojich guľôčkach. Nevinnosť a hravosť. Pomaly ju očuchala a oblizla jej ruku. Toto nerobila už veľmi dávno. Vlastne odkedy bola tu.
ra sa usmiala, bola šťastná, že vidí svoju mamu a veľmi sa jej páčil ten pes, ktorý sa správal uplne inak ako tí ostatní. Nebála sa ho. Natiahla ruku a pohladila jemnú srsť toho veľkého tvora. Ruka jej išla proti srsti a zastavila sa za uchom, kde ho nevdojak poškrabkala pod uchom. Sára sa smiala navzdory všetkému čo bolo vôkol.
Ostrá zavrela oči a cítila to. Po srsti jej znovu – naposledy behali jej guľôčky, hrali sa a liezli po nej. Nevdojak ju poškrabali za uchom. To mala tak rada. Pocítila posledný okamih lásky, ktorú mala v sebe. Naraz ju ale prerušila bolesť od palice a cvaklo voditko.
Sára sa trhla, keď sa objavil ten velký chlap so zlým pohľadom. Švihol psíka po chrbte a pripútal ho na vodítko. Počula zvýšený hlas: „Čo to s Tebou dne s je „Ostrá“, snáď nežiališ za tou pouličnou zmesou, ktorej sme sa Ťa dnes zbavili?“ Psa prudko trhol a odvliekol ho niekam preč.
Sára pocítila teplú a zodranú ruku svojej mamy a pomaly sa vliekli v zástupe ľudí smerom k vzdialeným prízemným barakom.
„Počula som, že sa pôjdeme osprchovať Sárinka, večer si ľahneme, možno sa nám ujde miesto pri okne. Budeš sa pozerať na mesiac a ja Ti poviem novú rozprávku. Teraz som ju vymyslela špeciálne pre Teba“.
Sára sa šťastne usmiala, ešte na rukách cítila srsť toho psíka a bude mať novú rozprávku. Aj keď bola hladná a smädná, predstava novej rozprávky ju potešila.
Pomaly sa zvečerievalo, slnko im krásnym sunsetom robilo úžasnú spoločnosť a odprevádzalo ich na tejto ceste. Proste krásny deň. Už nebolo tak teplo a všetkým unaveným bytostiam sa nádherne uľavilo. Sú to krásne chvíľky, len tak sa vyhrievať.






Dorazili k budovám, všetky ženy a deti sa museli povyzliekať. Príkazy tak zneli a nikto sa nemohol protiviť. Sára sa kŕčovito držala svojej mami. Tá sa na ňu usmievala nepokojným hraným úsmevom. Sára ale nedokáže vylúštiť nepokoj v ľudskej tvári, tak je spokojná. Teší sa na rozprávku. Vošli do divnej miestnosti, zhora na nich čumelo plno sprchových ružíc. Nahé sa tisli vo svojom životnom priestore a pri zabuchnutí dverí sa miestnosťou nieslo plno vzlykov, plaču a obáv. Mama zakryla Sáre uši a pritisla si ju k svojim horúcim nohám. – Neboooj zlatko, všetko bude v poriadku. –
„Ja viem mamička, veľmi sa teším na tú Tvoju rozprávku – veľmi“.
Hore v sprchových ružiciach niečo zachrastilo a Sára si spomenula na jemnú srsť psíka, ktorého stretla na ceste sem.

Ostra už ležala vo svojom výbehu. Tých par švihov palicou ju vôbec netrápilo oproti tomu, ako jej chýbali jej milé hravé guľôčky. Pomaly zaspávala a ešte raz na krátku chvíľu zacítila jemný dotyk dievčatka, ktoré volali Sára. Alebo to bol dotyk jej guľôčok, ktoré už nikdy neuvidí?
Zajtra zabudne.

Neviem či psy snívajú, ale „Ostrej“ sa v noci zdalo ako behá po horských lúkach po boku s krížencom od susedného stáda. A za ňou k nej pomaly zaznieval hlas Hansa, ktorý ju privolával naspäť: „SAAARA!!!“. 

nedeľa 25. októbra 2015

Okruh pri Plaveckom Mikuláši - Jelenia hora - Javorinka - Báborská



Ťažký deň za mnou.
Pomaly sa došmochcem k posteli, zakutrem sa do periny s úmyslom čo najskôr zaspať aby som si tych park krátkych hodín poriadne užil moje sny. Ráno musím skoro vstávať, tak každá minúta v posteli je dobrá. Uložím sa do svojej klasickej polohy, zavriem oči a čakám. Ráno vždy príde tak skoro. Ale nezaspím - teraz nie. Z hlbín mojich myšlienok sa mi vynorí postava.  Štipnem sa? Veď nesnívam, len moje myšlienky sa so mnou hrajú.
 Dlhé biele šaty jej padajú až na zem, vlasy splývajú rovno so šatami, do tváre nie je vidieť nevidím, či sa uvedená usmieva alebo mračí. Ale približujúca sa ženská má krásnu postavu podľa šiat.
V polospánku som prekvapený a zvedavý, čo za postava si zo mňa robí svoj objekt záujmu. Bože dúfam, že to nie je tá s tou kosou. Ako to zistím? Natočím svoj pohľad proti svetlu.
 V tme svetlo – Ty blbec – veď to neexistuje, takže sen?
Našťastie nezaregistrujem žiadnu kosu a ani kosti tam neštrngocú pod šatami. Rysuje sa tam krásna postava. Huráááá je to nejaká víla? Lenže prečo sa nepribližuje ku mne ladnými prískokmi, záskokmi, nadskokmi, zvodnými labutími pohybmi a lastovičkami s nohami do vodorovna pri výskoku? Ale táto postava nič. Ide akosi šmatlavo ale stále je bližšie a bližšie. Postrehnem plno blata za jej chôdzou. Čo to má dočerta byť. Do tváre nevidím. Jejdanenky - rukami si začína vyťahovať tie splývavé šaty. Mám na sebe pyžamo – že by som ho tiež zhodil?
 Ale kdeže – moja radosť je velmi skorá – vynárajú sa zablatené, turistické vibramy a doľahne ku mne matné poznanie. Joooooj  - tak to už asi nezaspím, postava ladne prejde ku mne a tou hnusnou vibramou sa napriahne a ja už len v absolútnom reále môžem myšlienkovo zakričať:
Oj múzička – múza ušetri 
moje chvály muža.

A tak ma nakopla.
Zlatko zatočil v Plaveckom Mikuláši za kostolom doprava. Nachádza sa tam obecný úrad a za ním aj základná škola. Tam všade sa dá krásne zaparkovať s jeho približovadlom. So Zlatkou sa už tešia na ďalšie príjemné poobedie len tak sami pre seba.
A tak Zlatko začal informovať:
-Vieš objavil som na turistickej mape nové značenie a novú trasu –informovala ma o nej internetova kamarátka zo Senice – Ela.
-Ty si píšeš aj s inými ženami – no to mi je  teda novinka- Zlatka sa zamračí, ale Zlatko nikdy nevie, či to myslí vážne alebo nie. Trošku sa zasekne. Veď nemyslel to zle. 
Zlatka sa usmeje a – veď pokračuj, ja Ťa počúvam.
A pomyslí si: „Na všetko mi naskočí“.

„Vieš Zlatka, kamarátka mi rozprávala, že musela vybaviť veľmi veľa povolení, veľa ľudí za ňou stálo, ale niektorí jej aj prieky robili“
„A to už prečo?“ – nedalo Zlatke aby sa nespýtala.
“Tunajšie poľovnícke združenie nebolo práve ústretové, vraj je na tejto trase veľa zvery a všetko by sme rušili“
Krajina pri Plaveckom Mikuláši

Tiško kráčali poľnou cestou smerom k Plaveckému Podhradiu, pred nimi sa týčia vršky Pohanskej a Báborskej. Vpravo je krásne zreteľná silueta Plaveckého hradu a všade vôkol polia, ktorými treba prejsť.
„Nezdá sa Ti, že si sa vybral trošku do horúčavy Zlatko“ – nedovolila Zlatka Zlatkovi ponoriť sa do vlastných myšlienok.
No nič – dnes to asi nebude potichu, pomyslel si Zlatko a usmial sa na svoju krásku.
„Neboooj Zlatka – zachvilu sme v lese v tieni stromov – tam to už bude v poriadku.“
„Keď už sme pri tých polovníkoch“ pokračoval Zlatko „akurát som si spomenul, že by si turisti a polovníci mali trošku vychádzať v ústrety“
Zlatka nadvihla trošku obočie a hlavu a počúvala.
A Zlatko si spomenul a rozprával:
„Minule som sa vybral sám na Vysokú, mám rád také výjazdy, keď si tak sám kráčam lesom. Dosť fučalo ale v lese bolo fajn, jar už bola cítiť vo vzduchu ale aj chladno bolo. Vybehol som hore na kopec a pri stupáku pred vrcholom Vysokej som stretol zo 10-15 mladých. Neboli veľmi ako turisti vystrojený, ale hovorím si, veď sa postupne naučia. Vyšiel som hore, prefukovalo ma tam poriadne, aj som sa celkom potešil že som hore. Cez hrebeň Vysokej poriadne fučalo a hore pri kríži Ti bol nezahasený oheň, fučalo doňho, uhlíky horúce, len vietor sa pýtal suchých stromov okolo, kamže ma tie žeravé uhlíky popostrkovať. Nech nám zhorí zas ďalší kus lesa“
„To fakt“ – žasla Zlatka
„Tak som vybral všetku svoju vodu a aj všetko čo som mal v zásobe v batohu aj v bruchu a celé som to tam polial a zahasil. Išiel som ešte trošku ďalej na ten krásny severo-východny výhľadový bod na Vysokej a keď som sa vrátil, už bolo ohnisko celkom v pohode. Nechcem sa teraz oháňať tým, že aký som hrdina a podobne, ale aj polovníci by si mohli uvedomiť, že musíme spolupracovať a takisto ako oni chránia prírodu a zver, robíme to predsa aj my. Veď nenosíme na rukách reproduktory a nepúšťame tu hlasnú hudbu. Pre nás je taký istý zážitok ako pre nich – zbadať stádo srniek, muflónov alebo aj diviakov“
„To snáď nemyslíš vážne - tu sú diviaky???“ – Zlatka sa zastavila a už bola skoro na polceste smerom k Jelenej hore.
„Áááále nie – to som len príklad uviedol“ – Zlatko sa snažil zachrániť situáciu.
Jasné že tu sú – najradšej by si kusol do jazyku, ale teraz na začiatku cesty to nemal hovoriť.  
No už to bolo vonku, našťastie zvedavosť na turistickú trasu bola silnejšia. Tak ďalej pokračovali po žltej značke z Plaveckého Mikuláša.
Po ostrej zatáčke doľava sa pomaly dostávali k lesu. Značenie bolo dosť často zamaskované pod listami okolostojacich kríčkov, ale Zlatko cestu poznal. Len tí nový asi budú mať problém – pomyslel si Zlatko. Pri vchode do lesa boli dve cestičky – vybrali sa tou ľavou – viac pri lese smerom k vodárni.
Zlatka sa dostala do bežného pochodového tempa a Zlatko pri svojom občasnom fotení už nestíhal. Pri vodárni sa ozvalo jeho chlapské „Stoooooj“ (ale nie – daj bohu dušu a mne peniaze) – len to stoj. Vedel že musia odbočiť smerom na Jeleniu horu prudko doľava. Škoda, že tu nie je žiadny smerovník, tu by sa veru zišiel. Začínala tu zelená značka na prechod cez Javorinku a Jeleniu horu. Ale Zlatko poľahky našiel chodníček medzi kríkmi a následne začali naberať aj nejaké tie výškové metre.
Lenže bolo teplo, stále horšie a horšie. Chodník stále viedol po otvorených priestranstvách.
Zlatkovi už docvaklo : „Bude problém“.
V horúčave na Jeleniu horu

Snažil sa čo najviac isť v tieňoch stromov, len Zlatka to neakceptovala.
Čo si asi myslí??? Už ju celkom pozná. Ten výraz neveští veľmi dobrú náladu.
„Veď poď za mnou do tieňa stromov“ – nabáda ju Zlatko.
Jej tvárou prebehne tieň a je to tu : „ čo si to vymyslel za trasu v tomto teple, veď to je o život“
No jasné, v takýchto chvílach by si mal Zlatko uvedomiť, že byť čo najtichšie a najdlhšie je najlepšie riešenie. Ale nie – to by nebol on.
„Preboha poď do toho tieňa, veď budem to tu spriechodňovať, pôjdeš za mnou a nemusíš sa brodiť cez konáre“
Tvárou oslovenej prebehol blesk a z úst vyšlo : „Nepizúkaj mi tu, ja si pôjdem ako ja chcem, nie ako si Ty nadirigoval, veď aj túto trasu diriguješ a pozri aké to je“
No fasa, máš čo chceš, radšej si mal byť ticho. Zoberiem jej aspoň batoh, podám vody ale nič nepomáha. Žiadnu pomoc nepotrebuje pri tom fučaní v tridsaťstupňovej horúčave do kopca.
Len tak mu vyhŕkne z úst: „Ty si aj na vlastnom pohrebe odnesieš truhlu do jamy, len aby Ti s ňou nikto nepomohol“.
No bol to risk – ktorý mohol stáť týždeň mlčania vo vzťahu. Ale nie, Zlatka sa nadýchla a začala sa smiať. Už boli skoro hore, tak sa dalo. Naštastie mierne pofukovalo, za chvílu boli v chládku stromov.
Jelenia hora



V lokalite Jelenia hora, na ktorú sa dostali po zelenej značke je nádherne. Ako by ani nepatrila do pohoria Malých Karpát. Je to tu lesom zakrytá lokalita a veľmi zaujimavá. Trošku sa pokochali, ukludnili napäté nervy a pobrali sa ešte miernym stúpaním na vrch Javorinka. Po ceste sa im rysovali nádherne výhlady hlavne na sever – k vrcholom Zárub, Čela a Veterlína. 
Výhlady z Javorinky

Takisto pohľad k západnej časti Čiernej skaly a k bralám Kršlenice boli úchvatné. Nálada sa zlepšila. Problém trošku robilo značenie, Zlatko musel byť veľmi opatrný. Niekedy sa chodník strácal vo vysokej tráve a potom ho musel dlhšie hľadať. Našťastie všetko dobre dopadlo. Po asi kilometri sa na rázcestí Kubašová napojili na červenú značku vedúcu od horárne Mon-repos a tiahlym menším stúpaním sa dostali k Amónovej lúke. V tieni lesa vedno v pohode sa im išlo úplne nádherne, zabudli na všetky strasti, ktoré ich postretli. Aj to sa stáva v živote, treba sa cez to prekusnúť a isť dalej. Presne ako na turistickej trase. Raz sa ide ťažko cez kroviny a zarastené lesy a potom sa krajina okolo rozžiari do krásnych lúk s úžasnými výhľadmi a teplom na duši. To je vždy nádherné. Na križovatke turistických trás – Amónová lúka-  sa dali doprava na modrú turistickú značku smerom k Báborskej. Míňali dôverne známy les s vývrtmi, ktoré spestrovali turistický chodník. 
Výhľad z Báborskej

Na Báborskej sú vždy nádherné výhľady smerom na juh a juhozápad, tam sa vždy oplatí zastaviť, dať si jabĺčko a pokochať sa. Tak si to tiež užili. Čakal ich prudký zostup do sedla Báborská a napojenie sa na novú žltú značku, ktorá ich popod Jeleniu horu dovedie späť do Plaveckého Mikuláš. Ešte po trase sa Zlatko pri lúkach odpojí od Zlatky a z lúk a pasienkov objaví nové pre neho neznáme pohľady na skalné útvary na Jelenej hore.
Pohlady zo žltej na Jeleniu horu

 Začne samozrejme fotiť, až dovtedy kým sa k nemu nedoľahne z diaľky pár slov:
„Zlatko – zabudooool si na kávu, ja sa na ňu už veľmi teším“.
Hrozné fotenie, zadrdle si v mysli Zlatko a ponáhľa sa za Zlatkou. 
Z cesty pred Plaveckým Mikulášom

Spoločne sa dostanú znovu k vodárni odkiaľ odbočili na zelenú a v podvečernom vánku sa dostali k autu v Mikuláši. Už sa tešili na tetulky-sestričky  v cukrárni v Sološnici. Privítajú ich, popýtajú sa, kade to zas chodili, omámia im zmysly lahodnými zákuskami. To patrí predsa k tomu – no nie?

Nová trasa, ktorá vznikla zásluhou kamarátky Eleny a ostatných nepoznaných  je dlhá zhruba 12 km a prevýšenie je na nej asi 450 metrov. Trasa je veľmi zaujimavá a v podstate ľahká, len orientačne hlavne na zelenej si treba dávať pozor, keďže je tam ešte málo vychodený chodník vo vysokej tráve.

Moja múza sa dávno stratila a ja som sa odobral do ríše snov. Tak zatiaľ.

Link na ďalšie foto tu:

 https://plus.google.com/photos/106027095356333264134/albums/6209631718863734641


streda 23. septembra 2015

Nízkotatranská stíhačka - víťazstvá a sny

A poďme rovno na to. 
Pohodovým  krokom plným odhodlania  som vyšľapával na Královú hoľu s Jankou v pätách, okolo nás sa mihlo zopár tvrdých,  húževnatých párov - dvojky, ktoré mali snáď iba jedinú predstavu:  dobre obstáť  v tomto preteku. Janka sa tiež držala, nezaostávala a v niektorých momentoch mi dýchala na chrbát, na menších rovinatých úsekoch sme sa rozbehli, brucho sa mi pritom natriasalo, stále sa ho akosi nedokážem zbaviť. Na svoj vek som ale prekvapený sám zo seba, ako ľahko som vybehol hore. Chudučké obnažené nôžky v mojich kraťasoch celkom dobre znášali tú záťaž nahromadenej kopy  brušnej svaloviny. Janka,  vždy keď ma vidí v tých kraťáskoch,  sa ide počúrať od smiechu, že akýže som to ja turista. A teraz ešte aj pretekár. V pätách mám ďalšiu dvojicu – Tona a Beatu. On to má tiež s tým  bruchom rovnaké a tak máme na vlas podobný rytmus  natriasania bruchami. Veselo sa na seba zaškeríme a ďalej si to „valíme“ týmto,  vraj ťažkým terénom. Rosa v tráve už dávno obschla, predo mnou sa otvára Slovensko – výhľady z Kráľovej hole,  ale aj počas  ďalších kilometrov sú parádne. Len nech nie je príliš teplo a nech sa plnia limity. Fučím ako lokomotíva – ešte tá mohutná čierna, parná – z dávnych čias, keď som bol ešte mlaďas.  Vyklonil som sa vždy z okna a ovalila ma para a dym z lokomotívy. Boli to kúzelné časy. Už je to len vyblednutá spomienka, ktorá sa zhmotnená  vráti len pri nejakých retro akciách,  zorganizovaných železničiarmi, ale to už nie je celkom ono.
Kráľova hoľa – na vrcholku mi Palike vraví, že som v limite. Neviem, kde sa tu nabral, veď len teraz som ho videl v Telgárte.  Hold, je lepší ako ja – ďalší vymakaný človiečik, ktorý sa mihá v mojom behu životom – alebo stíhačkou?!  Kto to má vedieť. Hodil som počas prestávky do seba nejaké nápoje, vymenili sme si s Tónom zopár podpichovačných kecov o tom, kto je lepší fotograf a tak podobne. Neviem, kde sa to tu nabralo, ale neriešim to. S Jankou sme sa vedno rozbehli ďalej, čakala nás ešte dosť dlhá trasa. Tento beh pretekom alebo životom, v ktorom ma míňa a aj predbieha  veľa  rôznych  známych, či neznámych ľudí, sa mi na vrcholkoch Nízkych Tatier veľmi páči. Idem do neznáma, pritom sa musím  spoliehať len sám na seba. Dúfam, že nezakotvím v nejakej dreveničke s občerstvením, ktoré ma zdrží na dva dni. Koniec koncov vôbec by som to nevnímal ako rušivý element, keby bolo v propozíciách súťaže takéto spestrenie programu. V propozíciách života ho ale na šťastie mám pevne ukotvený, vďaka samoorganizovaniu. A tak v mohutnom tichu lesa kráčame pohrúžení vo vlastných myšlienkach, bežíme, prebíjame sa ďalej a ďalej.  Míňame kopčeky, raz ideme hore, zadýchaný zdolávame prekážky, ktoré nám nielen hory ale potom aj reálny život prichystali. Keď dosiahneme vrchol, rozbehneme sa pozvoľna dolu kopcom, zarastenom travinami, po vyčnievajúcich kameňoch a život sa nám zdá byť krásny, ľahší. Všetko je odrazu akési  jednoduchšie. Kde sú tie chvíle, keď sme sa borili s prekážkami a  stúpaním k vyriešeniu problému zvaného vrch, kopec, bralo?!  Dolu kopcom je všetko jednoduchšie, len si treba dávať pozor na pošmyknutie.
 A tak sa mi natriasa vydurená svalovina brucha a Janka sa za mnou stále veselo chichoce a rozosmieva ma. Tóno, môj rival, je raz predo mnou a raz za mnou – provokuje a dráždi ma svojou relatívnou výkonnosťou a pravidelnou zmenou tempa. Cez Čertovicu sme prebehli akoby  nič,  za mnou máva Aduš s Matúšom, že ani tie energetické nápoje sme si nedali. Čo sa dočerta budem takým niečím zdržovať?! Ide sa ďalej.  Je celkom teplo, potím sa, nasadzujem si svoj obľúbený biely klobúk a hneď mi je lepšie. Kašlem na všetky čelenky, šatky a ostatné imidžovky, ktoré sprevádzajú svojich pánov na turistických cestičkách a trasách.

„Môj klobúčik biely, už ma vidí v cieli“,

precedil som cez zuby trochu udychčaný. To je asi z únavy, že takto recitujem. Ale ja nič necítim, proste bežím a naďalej míňam plno známych ľudí, ktorí sa boria  silou vôle v tomto preteku a pozdravia, usmejú sa, povzbudia ma dobrým slovom. Kedy sa dostaví tá osobná kríza?! Ja neviem,  ale na Chopku sa predsa len zastavím. Tomáš mi vraví: „Neboj sa Vlado, keby niečo,  za chvíľu idem za Tebou, môžeme aj pokecať,  určite Ťa dobehnem.“ „ No dobre, už sa na to teším.“ odpovedám mu so šibalským úsmevom na tvári.
Pomaly sa objavujú na tmavnúcej oblohe hviezdičky, a ja bežíme ďalej životom ostošesť – už som stratil aj prehľad kde je Tóno s Beatou, minuli sme sa, každý ide vlastnou cestou a tým svojim osobným pretekom. Ale v cieli sa určite všetci stretneme, snažím sa tomu veriť. Janka je už niekde predo mnou, alebo žeby za mnou – nejako som to prestal vnímať. Že by to bol prejav prikrádajúcej sa krízy?! Pýtam sa sám seba.  Ale kdeže,  už je opäť  tu a obdarúva ma tým svojim láskavým úsmevom a dodá:  „Poď Vlado,  za tým kopcom je už cieľ, pohnime si,  máme celkom dobré umiestnenie.“  Nechápem odkiaľ to berie. Možno jej niekto niečo pošepol na kontrolnom stanovisku. No nič,  tak radšej pridám do kroku a z diaľky odrazu počujem rytmické:
„Vlado, Vlado, Vlado“ – booože to je povzbudzovania, ale ma to nabudí. Naďalej sa ozýva: „ Vlado, Vlado... Vladooooooo“, niekto so mnou zatrasie a ja vyskočím zo stoličky na kontrolnom stanovisku  ako srnec.
„Jáááj Vlado, chrápeš až sa Kamienka otriasa. Ten čerstvý vzduch Ti nejako prospieva. Čo sa Ti to vlastne snívalo, keď si sa tak slastne usmieval?“
Zmätene sa  okolo seba rozhliadam, trochu si pretriem oči a pomyslím si, že nebudem predsa Tomášovi vyčítať, že ma pripravil o slastné víťazstvo na Nízkotatranskej stíhačke. Nemohol so mnou zatriasť o desať sekúnd neskôr, nech si ešte trošku vychutnám tie slastné pocity víťaza – teda neviem – či víťaza – ale aspoň dobehnuvšieho do cieľa?!  Prišiel som tým o ženské pohľady plné obdivu, o uznanlivé potľapkanie chlapov a úžasný pocit z toho,  akú dlhú trasu som zdolal... vedno so svojim natriasajúcim sa  brušným mozoľom .
Nie, nebudem Tomášovi nič hovoriť, veď to bol len sen – krásny, úžasný, ktorý mi pripomenul beh stíhačkou ako symbol behu vlastným životom. Poďme opäť radšej do reality.
Na východ od Chopku

Ešte s karpinami v očiach som si všimol nechutné mraky, ktoré nám premávali nad hlavami. Kde je to pekné počasie, ktoré bolo pred chvíľou. Tomáš mi vraví, či nejdem s nim hore na Chopok, pozrieme ako to vypadá v diaľke. Šéfovia pretekov sa ho pýtali po telefóne ako to u nás vypadá s mrakmi a čo mi na to. A tak sme sa vybrali – nemuseli sme ani vyjsť úplne hore. Pozrieme smerom na severozápad – búrkové mračno sa tam valilo na hrebeň Derešov. 
Búrkové zoskúpenie

Pozrieme na juhovýchod, ďalšie búrkové mračno – valilo sa smerom na východ a hnalo pred sebou tretie búrkové mračno, ktoré sa stáčalo smerom ku hrebeňu Nízkych Tatier. Z mračien ako rozžeravené ihly vyšľahovali blesky, ktoré sa vždy vydali na cestu dolu do dolín a následne aj na stráne Nízkych Tatier.  Proste nič optimistické pre tento závod v tejto hodine. A tak sme zbehli dolu. Poradíme sa aj s ostatnými. A tak sme sa mi tam na tom stanovisku na Chopku svorne zhodli, že aspoň mi neodporučíme aby závod pokračoval. A myslím si, že aj na ďalších stanovištiach mali ľudia ten istý názor. Všetci sme sa viezli na tej istej vlne. A tak sme čakali. Ako zázrakom všetky búrkové mraky obišli stanovište na Chopku dosť veľkým oblúkom, aj keď blesky šľahali na západ aj na východ od nás. U nás len zapršalo. Nevadilo. Bolo to fajn. Po zhruba hodine a pol bol závod znovu spustený a my sme očakávali prvých bežcov ktorý k nám prifrčali poriadnou rýchlosťou od Ďumbiera z chaty M.R.Štefánika. 
Už idú

Hľadal som si akurát nejaké miesto na fotenie, keď tu naraz vidím vymakané bežecké postavy ako si to šinú chodníkom pod Chopkom. Čo mam robiť? Volať alebo fotiť. Nakoniec som dal prednosť volaniu,  nech upozorním kamarátov z hliadky, že už sa nám to začína. 

Chválabohu. Telefón som odbavil a ešte som stihol pár záberov a hneď som sa vybral za pretekármi na chatu. Snáď sa mi podarí spraviť nejaké fotky aj na stanovisku. No hovno-hovno zlatá rybka. Také niečo sa nedialo. Kým som ja dorazil na chatu – prvé tri trojky už mali batohy nachystané k ďalšiemu pokračovaniu a ja som mohol len s ľútosťou odfotiť chrbty tých najlepších. Raz darmo behať s najlepšími môžem akurát tak vo snoch. Ale nevadí, zas sme mali chvíľu voľna, keďže prvé pretekárske dvojice vybehli po prestávke pretekov z Chaty M.R.Štefánika pod Ďumbierom a ostatné pretekárske dvojice boli zastavené na Čertovici. A tak som využil prestávky a išiel som si pozrieť s foťákom severnú stranu Chopka. Výhľady na Jasnú a Liptov boli krásne, Tatry ale vidieť nebolo. Zato bolo vidieť stádo kamzíkov, ktoré sa tam premávali po stráňach Chopka a využívali to, že lanovka na Chopok bola už pred ukončením prevádzky a ľudí na Chopku bolo pramálo. A tak som sa mohol venovať foteniu a poznávaniu nových zážitkov. 

Veď kamzíkov človek z dolniakov nevidí každý deň. A tak si kamzíci mohli tiež užiť vyjukaného, neustále fotografujúceho čudáka, ktorý si myslel, že s dvoma nohami zvládne to čo oni so štyrmi. V očiach sa im lesklo pobavenie nad týmto tvorom, ktorý si snáď myslí, že je najinteligentnejší zo všetkých tvorov na svete. Omyl – hovoria si, keby si vedel koľko tzv. inteligentov sa tu zrútili po neinteligentných krokoch nad priepasťou. A my sa môžeme len prizerať. Veď mi tiež nejdeme dolu do Bratislavy behať po panelákoch. Sme tu a sme spokojný.
No ale to sú len také moje pokusy vniknúť do hláv tvorov, ktorým boli súdené pastviny našich hôr.
Po chvíli čakania však začali dochádzať ďalšie dvojice pretekárov. Prichádzali vyrovnané, spokojné, aj zdravo nasrdené a unavené tváre pretekárov. Do celkového poradia na stupňoch víťazov mohli už prehovoriť len zmiešané dvojice. Ale všetci vytrvali, len málo pretekárov hovorilo o tom, že sa na to vykašlú, proste išli. Boli proste nastavený na to, že to zvládnu. Aj keď po prestávke pretekov už vraj veľa zo štartujúcich nepokračovalo, aj tak tí čo prišli – tí aj išli – ďalej za hviezdami, za nocou, za namáhavým putovaním nízkotatranskou prírodou.

A tak nám prebehli stanoviskom všetky pretekárske dvojice, v sedle Chopku bolo krásne ticho, návštevníkov bolo už pomenej, aj tí čo sa nespoliehali na lanovku sa pomaly pobrali smerom dolu do doliny a ja aj spolunoclažníci sme si vychutnávali záver krásneho dňa, ktorý nám akurát pretiekol medzi prstami. Vzal som statív a fotoaparát a vybral som sa smerom k Derešom pofotiť záver dňa a pekný západ slnka, ktorý som sa chystal vychutnať.
Ráno - dolu chata Kamienka - naše stanovište 


Proste zažil som krásny deň aj krásny sen a myslím si, že aj v sne a v dni vyhrali všetci, ktorý tam v ten deň boli.



Tak zatiaľ. 


                           Album prírody a kamzíkov z toho krásneho dňa: 
https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6197746825228227953

                                                  Album z pretekov: 
https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6173874641329049921


utorok 25. augusta 2015

Nebeské labyrinty


V deviaty deň nášho veľkého výjazdu roku 2015 sme si dali do programu lokalitu, ktorá ma zaujala na smerovkách pri  cestách v Novom Vinodolskom. Fúúúúha – čítam – Nebeské labyrinty. No ktoviečo a aké labyrinty sa tam skrývajú, podzemné, nadzemné, s príšerami či s kráskami na konci. Nedalo mi to spávať – mátalo ma vo snoch, čo všetko by som tam mohol zažiť. A tak sme si povedali, že ukončíme moje trápenie s predstavami čo sa skrýva v labyrintoch a poďho pozrieť sa tam. Nie je to ďaleko od našej základne. Zhruba 10 km – vezieme sa postupne užšími a užšími vnútrozemskými cestičkami, modliac sa aby sme nestretli nejaké protiidúce auto – nedajbože aby malo naloženú ešte nejakú krásku alebo príšeru z labyrintu. Našťastie nič, prišli sme na lúku označenú ako parkovisko, tam sme zakotvili a po značkách a vychodenej cestičke – nevhodnej pre autá  - sme kráčali k labyrintom. Po chvíli sa objavil prvý – fúha – žiadny podzemný, žiadny nadzemný – proste na lúke vyložený obrazec poskladaný do točených slimačích závitov. No nič, možno trošku sklamania – čítam na ceduľke – labyrint lásky – to nie je nič pre mňa – som už starý chochmes – láska je fajn, ale nie je to najdôležitejšie. Tak to aspoň niektorý prezentujú (poznámka – nie je to môj názor).

Kráčame chodníčkom s úžasnými výhľadmi na Vinodolski kanál – tak volajú miestny more v ktorom sa kúpeme. Z druhej strany mora sa na nás usmieva ostrov Krk, kde sme boli včera. Môžeme aspoň pozrieť akú hrebeňovku sme si prešli. Ale to len tak pomimo.

Nasledujú ďalšie a ďalšie labyrinty – zdravia, bohatstva, neodolateľnosti, príťažlivosti, inteligencie a čo ja viem čoho ešte. Možno si aj vymýšľam, všetko to bolo v chorvátštine a nemusím vedieť  všetko preložiť. Ozýva sa vo mne chlap – preboha kam som sa to dostal, medzi detské zábavky. Takto sa tu budem trápiť. Nech to rýchlo prejdeme a už sme pri mori, alebo v Lovački dome na nejaké úžasné polovnícke jedlo – najradšej poriadny guláš.

A potom sa objavil. Bol trošku mimo cesty, ale jeho biele steny závitov sa leskli v tráve a lákali ma k prejdeniu – labyrint – ktorý ma prekvapil – hlavne názvom – taký som potreboval ku šťastiu. Taký, ktorý ma zaujal. Bol síce podobný – ale nech sa páči – najsť LABYRINT MOČI – to sa asi len tak hockomu nepodarí. Niekde sa vo mne zobudil ten detský duch, ktorý sa spojil s tým dospelácko-geriatrickým – do ktorého stavu ideme. Fúúúúha Labyrint  Moči – ten si musím prejsť. Hlavne keď je na ceduľke napísané, že po prejdení  imaginárneho bludiska so základmi kameňa na lúke budem veľmi úspešný v tejto oblasti. Rýchlo som si to preložil do svojej reči a znamenalo to pre mňa, že budem mať kludné a  úžasné noci, neprerušované výjazdami do miestnosti zvanej toaleta, alebo len tak nebudem musieť vyliezť na chatách zo spacáku a ísť blúdiť pomädzi spiacich turistov von z chaty, kde si môžem uľaviť. A hlavne pritom nemusím myslieť na mackov, ktorý sa tam niekde v tmách rozmýšlajú nad štavnatými steakami z mojej postavy. To radšej nie. No ale to už odbáčam. Ale ten Labyrint moči som začal.



A tak s rýmom v hlave
hľadám v tráve
cestičky Labyrintu moci
nech sa zbavím nočných strastí
pribývajúcej moči.
a močovod sa mi v noci v bruchu netočí
Kašlem na akúkoľvek moc
dôležitá je moja moč.
Nech je myšlienka v hlave prostá tá
že je zdravá moja prostata.
 

Labyrint som úspešne prešiel.  Viem že chorvátsky znamená moč – moc – ale prečo by som si to nenechal len v mojom preklade. Keď pre mňa to znamená, že nebudem v noci vstávať a behať a skrúcať sa do klbka aby som nemusel isť z postele alebo zo spacáku von.

Ale vlastne ja to doteraz nerobím tiež. Respektíve robím – ale len keď zožeriem večer pol melona, alebo som prechladnutý.



Ale ako sa hovorí : Istota je gulomet – choďte si to prejsť aj Vy.


 
 
 
 
 

streda 8. júla 2015

Krížom-krážom Slovenským Rajom


Tomášovsky výhľad, je jednou z prírodných atrakcií Slovenska. V Slovenskom Raji patrí medzi lákadlá pre turistov. Keďže som sa naň ešte  nedostal, rozhodol som sa to napraviť hneď na druhý deň, ktorý som trávil v Slovenskom Raji.

Rozmýšľal som, ako by som sa najlepšie dostal k tejto atrakcií a nakoniec som sa rozhodol autom zájsť na Čingov, tam zaparkovať a vydať sa smerom k Tomášovskému výhľadu.

Ale celú noc lialo ako z konvy. Už v posteli som sa chystal na vyslovene leňošský dníček ako budem s vyloženými nohami a s rozkošou sebe vlastnou, nadávať na to, ako som zalezený ,  lebo vonku prší a ja zarytý turista sa nemôžem nikam vybrať. Vadilo mi to? Uhádnite.J No ale pánbožko toto pre mňa nemal prichystané. Proste svitlo ráno bez dažďových kvapiek, predpoveď sľubovala pekný deň a ja hromžiac na to, že nestrávim vysnívaný deň, zalezený na gauči, ale idem si vybehnúť. To keby som bol niekde v stane, tak by sa mi to nestalo. Celučký deň by pršalo, stan by začal postupne pretekať, kvapkalo by mi na nos, poprípade do otvoreného, chrapot vydávajúceho otvoru pod nosom a ja by som si nemohol ani pospať. Tu mám možnosť stráviť deň takouto disciplínou, a nie – ono si to počasie robí všetko po svojom. No nič – ideme na to, povzdychol som si trpko.

Ráno pri výstupe na Tovašovskú vyhliadku
 
Z Čingova som sa vybral po žltej znacke smerom k Tomášovskému výhladu. Mokro síce bolo, šmykľavo tiež,  ale nebo sa trhalo a vypadalo to na celkom pekný deň pre turistiku, proste predpoveď vyšla. Pomaly som naberal výšku a po vstupe do lesa som sa chodnickom dostával k prvým výhľadom a vyhliadkam. Najprv to bola Ihla a … zhruba 500 metrov po žltej značke som sa dostal na vyhliadkovú plošinu Tomášovského výhľadu. V dolinách rozprestierajúcich sa predomnou sa v rovine môjho výhľadu trhali mraky a všetko vyzeralo tak, že by som mohol pokračovať ďalej. Ja som ale vôbec nemal žiadnu predstavu a ani som  nič neplánoval pre ďalšie pokračovanie túry, teda kam a kadiaľ. No, ale to nechám na neskôr. Na Tomášovskom výhľade som stretol na dlhý čas posledných dvoch turistov. Kde sa len všetci podeli?! Este som sa nad tým nezamýšľal, aj keby to človeku mohlo byť zvláštne či až podozrivé. A tak som si nastavil statív a pofotil som si nejaké scenérie Tomasovskeho výhľadu, pokochal sa krásou a strmými skalami pod výhľadom.

Vyhliadky po ceste

Tomašovský výhľad predomnou
Malé odbočenie:  na druhý deň mi člen Horskej služby rozprával len o dvoch pádoch o ktorých vedel, že sa stali. Jedným z nich bol mladík v čiernom s nagelovanou hlavou,  ktorý si vraj celkom úmyselne za zvukov šialenej hudby na ušiach, vzal život. Ten druhý prípad bol o jednej fotografke, ktorá pri hľadaní kompozicie pozabudla na pevnú pôdu pod nohami. Viď varovanie pre mňa. Ale ako podotýkam, to mi vravel člen Horskej služby v Slovenskom Raji.

Tomašovský výhľad

Tomašovský výhľad
Dal som sa ďalej po žltej značke smerom k východnému ústiu Prielomu Hornádu a ústiu Bieleho Potoka. Pekne pomaličky lesom som strácal výšku a blížil som sa k rieke Hornad, ktorá si v týchto miestach prerazila cestu cez vrchy k ďalšiemu svojmu pokračovaniu cez východ Slovenska. Všade na mňa tak trošku kvapkalo zo stromov, ale bolo prijemne a teplo,  tak som vode nevenoval pozornosť. Ale len do chvíle, kým som nezbadal divoký, tmavohnedo sfarbený Hornád,  valiaci sa svojím korytom smerom k Čingovu. Tak mohutný som ho ešte jakživ nevidel. Bola to riadna masa vody, ktorá mi doslova burácala pod nosom.
Divoký Hornád
 
Bezradne som sa rozhliadal kadiaľ ísť a tak som sa rozhodol, že to dám ďalej proti prúdu rieky k Letanovskému mlynu. Chodník popri rieke bol síce mokrý po daždi, ale dalo sa, a mňa po fotolínii celkom zaujímal prúd vody, ktorý popri mne burácal smerom von z prielomu. Koryto bolo dosť úzke, po rieke som sem-tam zazrel plaviaci sa padnutý strom. Sila vodného živla vie byť neskutočná v niektorých okamihoch. Po hodnej chvíli som sa dostal k Stupačkám nad vodou. Boli pevne zakotvené do skaly, nebolo vidiet ich koniec – bol za rohom a tak som sa vydal ponad vodnú hladinu, aby som dokázal zdolať danú prekážku. Zajdúc za roh som videl, že stupačky pomáhali turistickému chodníku ešte hodnú chvíľu. Masa vody podo mnou vzbudzovala patričný rešpekt, zhora zo skaly som dostával studenú sprchu zadarmo, asi ako pozornosť za to, že som sa odhodlal zdolať túto adrenalínovú prekážku. Snažil som sa nemyslieť na rôzne katastrofické scenáre a hovadiny, ako je šmyk, potknutie sa alebo len stretko s nejakou úžasnou turistkou na stupačkách. Rradšej som si so stonásobnou opatrnosťou dával pozor nato, aby som mal tri body svojho postupu isté. A takto som sa pomaly ale iste dostaval ponad burácajúcu hladinu k výstupu z tohto úseku. Ako som postupoval po stupačkách, moja zadná časť tela, sa čím ďalej, tým viac stískala a obe polovice sa následkom môjho vypätia, postupne spájali do jedného celku. Ale predsa sa nebudem vracat. To v žiadnom pripade!  A tak som to silou vôle zdolal, vybehol som na briežok, ktorý bol už na dosť bezpečnom mieste a pokúsil som sa pravou rukou odtrhnúť si pravú polovicu zadnice od tej ľavej. Ništ!!! Nohavice som mal vryté do zadnice, obe polky boli vyšponované ako keby som bol v latexe. Brrr – takto nemôžem isť ani na Kláštorisko, ani do Podlesku. Veď by ma rovno zhabala módna turistická polícia. A to nevravím o pohladoch druhého pohlavia na moju zadnú časť tela.  Chytil som svoje obe polky zadnice oboma rukami a znovu ništ - nešli oddeliť. Boli tak zaseknuté, ako keď sa hysterik zasekne niekde na rebríku, 100 metrov nad zemou. Tak moja, momentálne hysterická zadnica reagovala rovnako. Tak toto teda nemôžem dopustiť!  Spomenul som si na môj dávny jednohodinový výcvik v karate, ktorý sme absolvovali s kamošom pred dvadsiatimi rokmi. Bola len jedna hodina výcviku, lebo pred druhou sme uprednostnili pivo a posedenie v bratislavskom  Mamute. Môj jednohodinový kurz sebaobrany ma síce neochranil, ale aspoň mi zadnicu zachránil. Človek nikdy nevie, čo sa mu kde zíde.  Oddeľujúc obe polovice zadnice od seba som si karatistickým kopom do prázdna pred seba, dodal potrebnú silu na popisovanú akciu a po chvíľke napätia som si mohol fakt že nahlas zaujúkať, že aký som frajer. Nikto ma nesledoval, nikto ma nevidel, čo bolo naozaj divné, ale nevadilo mi to.   


Stupačky čo mi priniesli adrenalínový zážitok. Tu to ani tak hrozne nevypadá.
 
Už spokojným turistickým krokom som sa dostal k Letanovskému mlynu. Je tu krásny kamenný most, ktorý sa oplatí vidieť.
 
 Spomenul som si na super guláš hore na Kláštorisku, tak prečo by som si ho po takom stresujúcom zážitku nedal?!  Opäť som  načal výšku a vykročil som po červenej turistickej značke k tomuto severnému stredisku Slovenského Raja. Gulášik nesklamal, môj žalúdok prijal do svojich útrob overenú pochúťku. Mal som ešte trosku času, tak reku čo s ním. Našiel som na mape zachádzku k Obrovskému vodopádu. Rozhodol som sa, že zbehnem sa tam pozrieť. Po modrej turistickej značke som sa dostal k odbočke na žltú, ktorá ma zaviedla k potoku Kyseľ. 

Stupačky k Obrovskému vodopádu
 
Ako si tak kráčam po žltej,  toť – naraz znovu stupačky. Viedli znovu ponad potok do neznáma. Tu už však potok nebol nejak hrozivý, ale reku čo už, vyskúšam to. Zabočil som za roh a pekne po stupačkách som sa dostal k obrovskému vodopádu. Stál som na mostíku a vodopád sa mi strácal pod nohami v hlbočine rokliny Kyseľ.
Nad Obrovským vodopádom
Oproti mne vyrástla skalná stena a vytvárala spolu s vodopádom  úžasnú scenériu. Vychutnával som si ju celkom dlho. Bolo tam krásne, proste som bol rád, že som sa podujal na takéto bezcielne túlanie. Síce cieľom bol Tomášovský výhlad, ale ďalej to už bolo len o tom,  kam ma nohy podnesú. Žltá značka ma okruhom znovu priviedla na modrú a po návrate na Kláštorisko som sa skratkou hodil po žltej značke na križovatku Ústie potoka Kyseľ. Doslova hodil, lebo to som neklesal, chodnik doslova padal dolu do doliny. V  ten deň by som už nechcel stúpať po tom chodníku hore na Kláštorisko. Strmé to bolo poriadne.

Sútok potoka Kyseľ a Bieleho potoka
Onedlho som bol pri ústí potoka Kyseľ do Bieleho potoka, ktoré je veľmi pekným a kľudným miestom. Je priam predurčené na vypustenie všetkej nahustenej pary a nervov,  ktoré sa v človeku nazbiera počas všedných dní v roku. Tak som si tam len tak sadol a užíval si tej chvile kľudu. Bolo tam kúzelne a nestretol som skoro žiadnych ľudí. Zopár ich síce bolo, ale len v tých horných pasážach Slovenského Raja. Po chvľke relaxovania som sa pustil dolu Bielym potokom smerom k jeho ústiu. Cesta mi ubiehala vo veľkej pohode, bol som spokojný s dnešným tulavým dňom. Ani neviem ako, a už som bol znovu pri Hornáde. Jeho prudký tok mi pripomenul moje predpoludňajšie adrenalínové zážitky. Kľudným krokom som sa vybral na parkovisko Čingov a potom na moje obľúbené miesto – aké asi?

 A prečo neboli ľudia?!

Na druhý deň som sa vybral pozrieť lokalitu Gačova skala, ktorú som musel absolvovať so sprievodcom z Horskej služby. Sú odtiaľ  nádherné výhlady na Vysoké Tatry, Královú holu ale aj na juh – na prehradu Palcmanská Maša. A len tak medzi rečou som spomenul, že aké som mal šťastie, že som v Prielome Hornadu nestretol žiadnych ľudí. No a on mi na to vravel, že to nebolo dielom šťastia, lež bol na ten deň vyhlásený zákaz vstupu do roklín a Prielomu. A tak, keď som šiel cez Tomášovský výhlad, vlastne som sa vyhol nevedomky vstupným miestam, kde sú umiestnené aj informácie o prístupnosti roklín. Tak už som v tom mal jasno. Ale deň to bol pekný a som rád, že nepršalo.

Tak zatiaľ.   
Dalšie fotky tu:
https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6051541716291779169