nedeľa, 1. októbra 2017

Moja "Nízkotatranská stíhačka 2017"


Uplynuli dva roky odvtedy, ako som vystúpil pri hoteli Srdiečko, stretol sa s Tomášom a vyviezli sa hore ku Kamennej chate na Chopok, aby sme sa znovu a radi stali dobrovoľníkmi na stanovisku preteku Nízkotatranská stíhačka. Vtedy som nevedel zaparkovať, všade plno aut. Neskutočné.
Za ten čas sa dala ale do prevádzky nástupná stanica novej lanovky na Chopok na Krupovej a ja som celkom v pohode na parkovisku pri hoteli Srdiečko vytiahol batoh z kufra, zabuchol dvere auta a vybral sa hľadať Tomáša. Mal by mať aj dve ďalšie spoločníčky na naše tradičné stanovisko Nízkotatranskej stíhačky – tak som samozrejme zvedavý. Z diaľky vidím spoločenstvo omnoho mladších odo mňa, spĺňať pitný režim na terase hotela Srdiečko. Tam asi Tomáš nebude. Taký cichý človek. Ale bol tam!!! Okolo neho davy žien a samozrejme jeden turista.


Aj s mojou ctenou veličkosťou
„Čo sa to deje?“ znie mi v hlave otázka. Pripadá mi to akoby sa Tomáš v playboya zmenil. Veď mali byť len dve dobrovoľníčky, vidím ich tam najmenej štyri. No nič poručeno pánubohu – vtrhnem do tejto spoločnosti. Ten úžas v očiach dobrovoľníčok pri pohľade na mňa. Nevedel som ho zaradiť – čo je, čo sa deje? Nie som až taký fešák, veď som sa ráno ani neoholil!
„Ideme pešo hore!!!“
Už je to jasné - úžas v ich očiach nebol spôsobený mojou príťažlivosťou, ale skôr otázkou v ich očiach: „Zvládne to ten tučko? Cipána toho budeme musieť asi hore vytiahnuť!“.
Zalapal som po dychu, pozrel do tej strminy nado mnou. Predpokladal som, že pôjdeme ako po minulé roky  – teda raz – lanovkou a už dopredu mi vyrazili na čele a chrbte kvapky potu. S tým som veru nepočítal. Samozrejme že moja ctená ješitnosť, ktorá mala za divákov krásne spoločenstvo Tomášových kámošiek, nemohla dopustiť nejakú tú porážku – to teda nie. Musím sa s tým teda nejako vysporiadať. Veď už teraz som mal problémy s dychom pri pravidelnom vťahovaní bachora pod hrudné kosti a to som ešte nešiel do kopca. Tomáš a spol sa len usmiali možno po treťom pive, nahodili batohy a poďho do kopca. Čo mi iné zostávalo?! Mal som zbehnúť na lanovku a isť hore za nimi trapácky na nej?! Hmmmmm – toť ťažká otázka pre človeka môjho kalibru.
„Poručeno pánu bohu“ – povedal som si, nahodil batoh a poďme. Započala moja „Nízkotatranská stíhačka“.
 „A žiadne naháňačky a predvádzačky Vlado. Aj tak už nemáš čím ohúriť. Pekne pomaličky“ – myslím si. A myšlienky pokračovali:
 „Veď ak to zdolám po Kosodrevinu a nebudem vládať, nasadnem tam na lanovku.“
Zo začiatku to bolo dobré – predo mnou sa mihali krásne postavy turistiek, mali síce väčšie batohy, na nich zavesené karimatky, čo mi zastieralo výhľady na určité partie, ktoré sa mi mohli stať dopingom pre moje obstarožné telo, ale držal som sa. No už v polovičke prvej polovičky som sa začal držať svojho plánu, pomaly, pomáličky, žiadne naháňačky – na serpentínach k hotelu Kosodrevina som sa ocitol sám a tak som si to šinul svojim tempom. Vraj sa neponáhľame. Po chvíli sa ale ozvalo iné trápenie. Ja som nič nejedol od rána a potrebujem doplniť energiu na výstup a aj do náročného dňa, ktorý ma čakal. No nič – prestávka na Kosodrevine bola nutná. Mali len kapustovú, neznášam síce kapustovú polievku, ale prázdny žalúdok je väčší pán, ako moje chute. Nepomohol som si, nadžgal som sa kapustnicou a chlebom. Moji spoločníci si dali horkú polievku a mohli sme isť ďalej. Prvé metre ďalšieho postupu boli  po horskej ceste – asi dôležitej pre vlekárske spoločenstvo a po chvíli to Tomáš, ako správny vodca dal strmo do kopca pomedzi kosodrevinu. Teraz neviem, či som bol spotený už predtým, alebo pohľad na ten chodník priamo na Chopok nado mnou vyvolal na mojom čele a aj tele, to väčšie množstvo potných tekutín.
Zabudol som ale napísať, že po polievke som ani nepomyslel na vyvezenie sa lanovkou. Nebudem predsa nejaký trapák. Nevadí, že som od všetkých o 20 rokov starší.
„Mal som veru na to pomyslieť“ – prebehla hriešna myšlienka na po prvých 100 metroch stúpania na Chopok. Jasné, nie je to veľmi atraktívne stúpať v lyžiarskom stredisku hore svahom, ale musím sa s tým popasovať. Samozrejme atraktívne dopingové pozadia mi po 100 metroch zmizli zo zorného pola a ja som sa musel biť sám so sebou.


Z výstupu na Chopok
Krok sa mi ustálil, nemusel som na nikoho brať ohľad, na nikoho som nečakal, veď ma všetci aj tak prebiehali. Moje občerstvovacie pauzy na mojej súkromnej Nízkotatranskej stíhačke boli veľmi, ale veľmi variabilné. Zo začiatku to bola hrdinská pauza po 50 výškových metroch – ale verte, neverte v priebehu mojich súkromných pretekov sa dychové a fotiace pauzy zmenšili pomaly aj na 10 výškových metrov. Holt – to je tak, keď všade okolo vidíte krásne kompozície zložené so starých drôtov po vlekoch. Úžasné výhľady na lanovkové drôty tiež mali niečo do seba. To sa proste človek musí zastaviť – s tým si nepomôžem.

Skoro hore

Ale!!!!

Vrchol sa blížil, to je ten veľký doping – miesto toho predchádzajúceho – zbadať cieľ cesty, že už to nie je až tak ďaleko. A tak som najprv zbadal vrcholovú stanicu lanovky, potom som zbadal Kamienku a odo mňa až po vrchol sa tiahol celkom dobrý rad turistov. Aspoň nezablúdim – vravím si. Ani navigáciu človek nemusí zapínať. Trošku moje sebavedomie utlmovalo to, že všetci čo tam boli predo mnou, ma predbehli. No dobre, nie úplne všetci – ten fučiaci dedko s vnučkou za mnou, to mali tiež ešte ďaleko. Ale cieľ sa blížil. Dodalo to sily. Moji spoločníci tam hore už budú v dobrej náladičke, určite si vravia odkiaľ som sa asi vrátil. Ale ja som išiel – ako v tej pesničke:
 „Šiel, šiel za neznámym cieľom.
   Šiel, šiel – kráčal pláňou bielou.
   Šiel, šiel v nelútostných búrkach – hladať ten svoj pól.“
No pláň to nebola biela, ale skôr zelená od kosodreviny, červeno-sivá od skál a popretkávaná nitkami poprepletanými zo starých vlekárskych odpadkov a  lán. Proste úžas.

Ale!!!!

Vyšiel som – huráááááá – vkročil som do preplnenej chaty, okuliare sa mi automaticky zahmlili skôr, ako som stačil zachytiť nejaký výraz prekvapenia mojich spoločníkov, dávajúcich si do tela po výstupe.  Nevadí – bolo mi to absolútne jedno, bol som rád koncu mojej Nízkotatranskej stíhačky. Aj keď to koniec ešte nebol. Teraz bol ale na rade vrcholový zaslúžený drink – alebo Kamienkový čaj. Jooooj – ten chutil neskutočne – bolo to super.

„Máme čas“ vraví Tomáš „pretekári sú ešte ďaleko. Vyšiel si to veľmi rýchlo.“
Ten človek si zo mňa tuším srandu robí - bola moja myšlienka – ale bol som radšej ticho. Dobrý obed aj čaj mi zlepšili ešte viac moju aj tak dobrú náladu a všetko bolo fajné. Ešte nie som do starého železa, aj keď tam už pravdepodobne patrím samozrejme.

A tak sme po chvíli nachystali stoly, naše spoločníčky sa nastajlovali do uvítacieho výzoru každého pretekára (veru, menej odolný pretekári mali veľké problémy vymotať sa z osídiel nášho uvítacieho výboru, kebyže mužské osadenstvo rázne nezasiahne a nepošle ich na trať – na konci NZS by sme mali viac členov v hliadke ako pretekárov), porozdeľovali sme si úlohy, kto čo a ako. Samozrejme ma Tomáš poveril fotením tak, ako predtým. Moja Nízkotatranská stíhačka neskončila. Fotenie pre mňa neznamená, že budem sedieť na riti na plošine, obdivovať parťáčky a pokúšať sa o ich priazeň. Teraz mi to došlo, to si chcel Tomáš nechať pre seba. Fiškus jeden – tak ma poveril úlohou, pri ktorej nemôžem zavadzať. No nič. Prijal som to. A tak som pobehoval ako taký kohút na chodníku – 500 metrov od chaty, 500 metrov k chate. Našťastie tam nejaké tie prevýšenia neboli. Ale prevýšenia – pardon – som zblbnutý – pretekári nikde. Mám vraj šéfovi zavolať, keď sa prví objavia. Tak fotiť alebo volať?! - to bola dilema, hlavne pri prvom mužstve. Fakt, to bolo niečo neuveriteľné.

Pri pobehovaní po turistickom chodníku
„Oni snáď zosadli zo sedačky.“ – pomyslím si, keď už boli sto metrov za mnou. Nebadal som žiadnu veľkú únavu, z tej dvojice išla neskutočná pohoda a odhodlanie. Jasný víťazi, ale to som nemohol povedať druhej dvojici. Nemôžem ich nakaziť náladou porazených, tak som pridal do povzbudzovania: „Už ich máte, sú Vaši!“
Prvý z druhej dvojice zastrihal svojimi ušami a: „To fakt?“ – znelo za ním vo zvukových vlnách vzďaľujúcej sa dvojice.



Pár záberov z trasy NZS
Tento rok boli ale na Chopku prestávky medzi jednotlivými dobehmi na občerstvovačku dosť dlhé. Nachodil som sa celkom dosť v tých časových oknách. Nevadilo mi to, aspoň mi nebolo zima, lebo to som zabudol spomenúť - po dvoch hodinách na hliadke, nás zakryla hmla svojou duchnou a bolo po výhľadoch, sem tam spŕchlo, bolo vlhko, žiadne leto. 

S konečnou platnosťou toho dňa nás hmla prikryla.

Pre pretekárov úplne super, pre nás až tak nie, ale vydržali sme to. Dalo sa – odhodlanie doviezť tento pretek do zdarného konca držalo snáď každého z nás. Samozrejme aj mňa, lebo som fakt nevedel, kedy moja Nízkotatranská stíhačka skončí. Nakoniec som sa v tej hmle uchýlil k spoločníkom na terasu chaty a keďže bolo stále chladnejšie, nasmerovali sme sa do chaty. To bolo už príjemné. Pekne sme pokecali, spoznali sa – nielen medzi sebou, ale aj s pretekármi. Pretekárom sa nechcelo od ženského osadenstva našej hliadky, ktorá ale, musím uznať, bola veľmi prívetivá a my sme zas dbali na to, aby bolo všetko v medziach slušnosti. Inak na hliadke sa veru neudiali nejaké mimoriadne udalosti. Ak nepomyslím, že sledovať tých úžasných pretekárov je samo o sebe úžasné. Nechápem doteraz, ako takéto niečo môžu zvládnuť. Vo svojich mladých časoch som ani nepomyslel na to, že ľudské odhodlanie dokáže byť také veľké. A keby mi povedal niekto za komančov, že sa takého niečoho zúčastním, tak by som si ťukal na čelo, že také niečo sa ani nemôže organizovať. Ale organizovalo sa.
Tak by som chcel veľmi pekne poďakovať členom mojej hliadky, že mi poskytli pri výstupe morálnu aj dopingovú podporu – keby si Majka zavesila karimatku na batoh a nie pod batoh, mohlo by to byť lepšie – ale lepší vrabec v hrsti ako holub na streche - tak sa u nás vraví. Takisto za ich trpezlivosť, ktorú so mnou mali. Ja im za to odpustím, že sa mi nedostalo žiadnej podpory z ich strany pri behaní a dokumentovaní pretekárov pri ich prirodzenom pohybe. Vždy totiž zaznelo:
„Poďmeeeee, idemeeeeee, do tohoooooo!!!!“ pri každom objavení stíhačkového pretekára s číslom. Dokonca sa to ozvalo aj pri objavení príťažlivého športovo nahodeného rýchlejšie chodiaceho turistu. Ale nie pretekára. Holt baby sú baby. Pri objavení môjho pupka sa ozvalo len úžasné ticho. Mal som, čo som chcel.
Tak zatiaľ.

Moje foto z pretekov:


nedeľa, 10. septembra 2017

Ako som sa snažil o fotenie pod vodou

Novi Vinodolski z morskej hladiny

Svieži morský vetrík – taký slabý mistrálik by som povedal – si pekne povieva pomedzi koruny stromov, ktorými je posiata pláž v Novom Vinodolskom. Preháňa sa stromami a schladzuje svalnaté i nesvalnaté trupy návštevníkov pláže. Naolejované i nenaolejované svaly si užívajú ten pekný letný deň. I moja brušná svalovina i ostatné netrénované svaly si krochkajú blahom nad tým, že ich používateľ plní sluby. Bol daný mnou taký – že tri dni túlanie sa po horách a potom tri dni flákanie na pláži. Lepšie predsavzatie pre moje brušné svalstvo sa ani nemohlo vymyslieť.  Konečne si aj ono užíva, nemusia stále len nohy behať, treba sa aj vyvaliť a len tak roztápať tuky na slnku.
Sľub je sľub – treba mi ho plniť, aj keď som si ho dal sám sebe. Lenže už druhý deň ma to prestáva baviť. Ja viem, knižky sú fajn, dajú sa čítať, šnorchlovanie má niečo do seba – ale dobrá prechádzka po horách – to je predsa len to, čo ma baví. Rozhliadam sa svojim orlím dioptrickým zrakom, čo by ma tak zabavilo a rozohnalo tieto chvíle plné vyvaľovania sa a ničnerobenia. Na pláži sú fakt pekné ženy, to zaujme, voda je fajn, nevravím – ale všetkého dočasu. Na vlnách sa plavia loďky, v diaľke krúži nejaký kataraman s hemžiacimi sa ľudkami na palube. Typická prímorská atmosféra. POČKAŤ – STOP – vraciam sa očami predchádzajúcemu okamihu. Katamaran – krúži okolo blízkeho ostrovčeka a ľudia vchádzajú do trupu lode. Fúúúúúha – čo to je? Loď s preskleným dnom.



 TO JE ONO!!! To chcem absolvovať. Veď fotenie pod morskou hladinou môže byť veľmi zaujimavé. Hneď mi nad hlavou vyskakujú  bublinky myšlienok ako v komikse. Moje myšlienkové predstavy sú veľmi pestré. Samozrejme ovplyvnené prírodopisnými filmami z podmorských expedícii. Vidím farebné rybičky, hmýriace sa medzi pestrofarebnými koralmi z ktorých smerom k hladine stúpajú morské liany. Vlnia sa v lúčoch slnka, ktoré sa snaží dostať do tohto pestrofarebného podmorského sveta. A ja za pevným sklom si cvakám svoje fotečky o sto-dvesto. Neviem na ktorú stranu lode sa skôr obrátiť, ktorú kompozíciu skôr cvaknúť. Lebo všetky tieto kompozície si mi mihajú pri pohybe lode a strácajú sa v diaľke. Lúče sa mihocú cez stáda malých rybiek za sklom a ja sa snažím čo mi prsty stačia nafotiť niečo krásne. Naraz sa objaví väčšia ryba, možno žralok – nie biely samozrejme – a majestátne si razí cestu medzi svojou budúcou stravou. Nie je hladný, takže všetko je to veľmi mierumilovné a krásne. Nafotím si v myšlienkach morskú karelu, ktorá si to hasí do diaľky za svojim partnerom a zameriam oko objektívu k ostrým farebným koralom, na ktorých sú prilepené morské živočíchy, lastúry i mušle. Morské koníky a medúzy do toho vnášajú krásny pocit výnimočnosti mojich predstáv.
Moja nuda sa stratila. Predstava fotenia niečoho takého je silnejšia a ja sa rád túžbe podriadim. Vyberiem sa do prístavu Nového Vinodolského zistiť ako je to s tou presklenou loďou, kedy sa môžem nalodiť a čo ma to vyjde. Pri stolíku mi všetko vysvetlili, cena je 12,- Euráčov, ale dnes už loď nepôjde. Nevadí – pôjdem zajtra.
Aspoň si nabijem batériu do fotoaparátu, pripravím si všetko čo budem potrebovať vo fotobrašni. Tak sa aj stalo, vybral som všetky drobnosti, hlavne filtre, samospúšťový káblik, náhradnú baterku a všetky blbosti o ktorých som bol vždy presvedčený, že sa na niečo hodia. Veď to poznáte.  Presvedčil som sa, aby mi foták správne zapadol do fotobrašne, aby sa mi nezavadil o niečo pri rýchlom vyťahovaní k expozíciam. Holt správny fotograf by mal byť ako správny pištolnik. Na rýchlosti záleží a keď človek potrebuje rýchly záber musí rýchlo vytiahnuť svoj kolt – sorry fotoaparát. Viem si sám seba predstaviť ako sústredene a napäto čakám za sklom na všetky moje vysnívané podmorské scenérie.



Nastal deň „D“ – teda druhý deň, nebolo velmi pekne, lepšie bolo deň predtým. Zamračené počasie, vietor vytváral malé vlny na morských pláňach. Ale teplo bolo a ja som sa tešil. S veľkými očakávaniami som naklusal na mólo prístavu. Aj keď bolo zamračené, aj tak bolo teplo, loď s preskleným dnom sa vedľa mňa hompálala priviazaná lanom k molu ako žrebec priviazaný pri Lokále na divokom západe. Bola pripravená vyštartovať. O desiatej sa mal začať môj zážitok s podmorským svetom. Ale ešte ani 10 minút po desiatej sa nič nedialo. Po 15 minútach čakania pribehla predavačka lístkov, že kapitán uviazol v zápche. A to ja som si myslel, že tu zápchy neexistujú. Nechcem byť veľký kritik, ale určite pri svojom džobe by mal p. kapitán isť s predstihom za svojimi povinnosťami. To sa vo mne zas ozval vedúci. Ale až tak ma to netrápilo. Veď som na dovolenke, čaká ma niečo nové tak počkám. Zhruba po polhodinke sa objavil kapitán tejto bárky a ospravedlňoval sa za neskorý príchod. To som mu pripočítal k plusovým bodom. Ľudia okolo už ale boli dosť netrpezlivý. Bolo nás asi 10. Kapitán spravil všetko preto aby sme rýchlo nastúpili na loď, otvoril vchod do podpalubia. Nikoho tam však nepustil. Že to je ešte zbytočné. Až neskôr som pochopil, že ten podpalubný priestor by bolo dobré vyvetrať čo najviac a nielen pri jazde k mnou vysnívanej koralovej destinácii. Nevadí. Nechať sa unášať vlnami na lodi nepatrí medzi moje pravidelné činnosti, takže aj na palube bolo fajn. A tak sme vyrazili. Motor i vietor nás unášal k ostrovčeku, ktorý som poznal len pohľadom z pláže. Nepotreboval som isť do podpalubia, veď náš sprievodca a kapitán lode v jednej osobe určite pozná kedy budú pod vodou zaujímavé miesta.
Priblížili sme sa k ostrovu na ktorom bola pekná chorvátska kaplnka. Tá sa mi vždy páčila, tak som si spravil pár záberov. Dostali sme pokyn vliezť do podpalubia. To nám nebolo potrebné viackrát opakovať. Všetci sme sa nahrnuli dolu rebríkom, sadli k priehľadným sklám. Oči všetkých sa zabodli do modrého podvodného sveta a sústredene vyzerali a vyzerali. Zatiaľ bola len modrá voda a bublinky z vĺn ktoré našu cestu sprevádzali. Po chvíli som začal pociťovať nedostatok vzduchu z nie príliš vyvetraného priestoru, plynúca voda okolo mi tiež dvakrát nerobila dobre s mojou motolikou. Sedieť a pozerať sa do modrého plynúceho nudného priestoru a čakať nebolo to pravé orechové čo by som chcel vidieť. Fotoaparát som zvieral v brašni, popruh zavesený na hrdle, náhodou sa mi pri rýchlej akcii foťák vyšmykne z ruky a rozbije to sklenené dno – to by asi nebolo nejaké víťazstvo. Hmmmm.  A kedže ja mám rád voľné priestranstvo a pláne okolo seba po desiatich minútach čakania som vybehol zas hore. 


Kaplnka na ostrove

Na palube nikoho – to mi vyhovovalo,  aspoň som si mohol pofotiť okoloidúce scenérie morského letoviska. Aj to malo niečo do seba. Po chvíli som zas nabehol dolu, lebo už bolo vidieť že sme blízko brehu tak reku niečo uvidím. Z mojej predstavy o úžasných scenériach mi vyšla len jedna fotka. Rád sa s ňou s Vami podelím. Nech sa páči: 

Pod morskou hladinou

A tak sa stalo, že z môjho vysnívaného korálového sna som v ten deň na tom mieste za 12 Euráčov neočakávane videl len jednu veľkú traktorovú pneumatiku, ktorú som od úžasu, že ju na tomto mieste vidím ani nestihol odfotiť.
Môžem len poznamenať na koniec, že niekedy človek očakáva niečo veľké, úžasné a nedostáva nič. Keď neočakáva nič, tak sa mu pripletie do cesty nádherný zážitok. O tom bude asi život. Netreba mať veľké očakávania, treba si všetko užiť. Tak zatiaľ J

Bojka pred prístavom



sobota, 5. augusta 2017

Severný Velebit

„Zas ideš dovolenkovať na to isté miesto???“
Stále znovu a znovu dostávam túto otázku, keď po zvedavom zisťovaní okolia, kam idem na dovolenku tentoraz, poviem – Novi Vinodolski. Už som si na to zvykol a ani sa veľmi nesnažím vysvetľovať, že je to pre mňa ideálne miesto, ktoré poskytuje toľko možností na odpočinok a popri tom aj nakŕmi moje koníčky. Hory, lesy, fotografické scenérie, vyhliadky,  k tomu ešte more – vodu síce až tak nemusím, ale prispôsobiť sa treba. Viem, že raz pôjdem aj inde, určite si vyberiem aj inú destináciu, veď  dovolenkovať sa dá úplne všade. Ale tu sa cítim dobre, tak prečo by som to zatiaľ menil?!  Koniec koncov – išiel som tam asi 5x za sebou a stále tam nachádzam lokality, ktoré by som rád videl a spoznal, tak niet dôvodu na zmenu. Samozrejme treba spoznávať aj nové miesta – tento rok som k tomu pribral trojdňový pobyt v slovinských Julských  Alpách. Veľmi sa mi páčili a je dosť možné, že na budúci rok si to zopakujem. Pár dni v horách a pár dni pri mori s horami za chrbtom – he-he-he,  to sa mi páči.  No ale aby som sa vrátil k tomu čo chcem dnes opísať -  je to chorvátsky národný park Severný Velebit. Mimochodom – krásne miesto, je tam čo obdivovať a dajú sa tam prejsť celkom pekné miesta. Proste super. Bol som tam minulý rok – len chvíľočku, tento rok som si tam chcel pozrieť nejaké ďalšie výhľadové miesta a to sa mi podarilo. Teda samozrejme nie všetky, lebo to sa nedá,  ale zas som niečo nové pochodil.
No poďme pekne poporiadku. Do Severného Velebitu som sa vybral cez mestečko Senj, cesta viedla popri pobreží, takže poskytovala nádherné pohľady na ostrovy Kvarnerského zálivu v podstate neustále. Po mestečku Senj si to namierime ešte 10 km na juh do dediny Sveti Juraj. Tu odbočíme z hlavnej prímorskej cesty smerom na dedinky Oltari, Krasno - pripravte sa na poriadny výšvih. Serpentíny sú tu poriadne – v priebehu zhruba  troch kilometrov sa dostanem od mora až do výšky zhruba 700 metrov.
Z odbočky pri dedine Oltari

 Tu je cesta najprudšia a treba sa plne venovať volantu, aj keď výhľady sú tu dych berúce – predo mnou sa objavujú nové pohľady na ostrovy v mori. Pútajú moju pozornosť a lákajú ma ako morské víly do hlbín. Vynárajú sa nové a nové fotopohľady, ktoré sa priam pýtajú na zvečnenie do pamäťovej karty. Ale to sa dá len na pár miestach, kde sú aké také odstavné plochy na zaparkovanie auta. To všetko človeku odkrajuje z času, ktorý ma vyhradený na návštevu Severného Velebitu. Nieže by mi to vadilo, veď som na dovolenke, ale treba sa zamerať na hlavný ciel dnešného výjazdu. No niekedy sa fakt nedá. Treba kvíliacemu motoru dopriať aj nejaké to vydýchnutie. Čo už so mnou - amatérskym fotografom. Vytiahnem aparát, niečo pofotím a opäť pokračujem. Po chvíli sa stúpanie serpentínami zmení na cestu krútiacu sa v útrobách lesa a pomedzi kopce Velebitu. Stále si treba však dávať pozor, povrch nie je najlepší, niekedy sa vyskytne nejaký ten výmoľ, sem-tam stretávam aj väčšie auta, vyhnúť sa nie je veľmi kam. V podstate tu ale veľmi veľa aut nejazdí, čo je výhodou. Po  polhodinke jazdy sa dostávam k osade Oltari - tu je odbočka do národného parku Severný Velebit. Treba dávať pozor, je dosť nenápadná – prvýkrát som ju minul. Druhýkrát už nie a presne viem, kde odbočiť. V tejto chvíli šoférujem po slušnej ceste. Tá ma dovedie priamo pred vstup do národného parku s názvom Babič Siča. Neviem to preložiť, ale zaujímavý názov. Treba zaplatiť vstupné,  myslím,  že to bolo okolo 40 Kuna, presne neviem. Ale miestny strážca je milý. Prekvapil ma. Nebudem sa veľmi snažiť hovoriť chorvátsky, ale spomenul si na mňa, že sme tu boli pred rokom, čo ma šokovalo. To som taký povedomý xicht, alebo čo?! Určite som sa s ním zakecal pred rokom a potom sa mu ľahko spomínalo. Alebo som od neho pýtal nejaké mapy – ktovie. Problém je, že ja som si ho nepamätal. Holt - je dobrý. Tak sme sa dostali do celkom inej roviny komunikácie a bolo to fajn. Odtiaľto už nevedie veľmi kvalitná cesta. Dá sa aj po turistických chodníkoch isť do centra Severného Velebitu. Ja však chcem absolvovať nejaké to chodenie až od chaty Zavižan.
Pohlad k chate Zavižan

 Takže ma čaká cesta so šotolinovým podkladom asi 30-kilometrovou rýchlosťou. Trvá to zhruba 20-30 minút a väčšinou sa krúti lesmi Velebitu.  Žiadne veľké výhľady. Túto cestu dokonca zvládajú aj autobusy, čo som bol fakt prekvapený. No ale o tom nechcem písať. Po tejto pomalej „jazde“ sa dostávam na parkovisko pod chatou Zavižan. Ráz krajiny sa úplne zmení . Sme vo výške zhruba 1400 metrov nad morom a krajina tu pripomína slovenské hory, i keď biele vápencové skaly sú predsa len trochu iné.
Nahodíme s Jankou vibramy, turistické oblečenie, nejakú tu mikinu do batohu a vyberieme sa trošku chodiť. Ak človek chce isť mimo hlavných turistických chodníkov, tak pevná turistická obuv je v týchto horách priam nevyhnutná. Skaly po kopcoch sú neskutočne ostré a nepríjemné, ľahko sa dá pošmyknúť. Niektoré skalky sú ako žiletka – po prechode niektorých skalných pasáži Vám z drahých tenisiek zostane len obuv vhodná na rýľovanie v záhrade. Je jasné, že tým chcem upozorniť, že keď sa už vyberieme na menej upravené miesta v tejto lokalite, treba tomu upraviť aj krok a poriadne sa pozerať. Vôbec sa nevyplatí kochať pohľadom, rozhliadať sa pri chôdzi a nepozerať sa pod nohy. Pod trávou sa skrývajú rôzne nepríjemne tvarované skaly a k poraneniu nohy môže prísť raz dva. Proste treba zastaviť, vydýchať sa a pokochať sa nádhernými výhľadmi z 1600-metrovej výšky. Samozrejme na hlavných trasách Velebitu to nie je až také nepríjemné. 
Zo stúpania na kopec Velika kosa

Ja som však chcel vybehnúť na kopec Velika Kosa a následne odtiaľ ďalej ak sa podarí. A tam už veľmi prešliapané chodníky pravdepodobne nebudú. Trošku už to poznám. Tak aj bolo. Na Velikú Kosu sme sa dostali hladko - stúpanie nie je nejaké strmé a počasie vo výške 1600 metrov je predsa len omnoho príjemnejšie, ako tá spara pri mori.

Výhlady na Kvarnerský záliv

 Po pobudnutí na Velikej Kose sme sa vybrali smer kopec Balinovac – do sedla medzi Velikou Kosou a Balinovacom. Nikam sme sa neponáhľali, máme predsa dovolenku, treba sa mi aj prispôsobiť. Dostali sme sa do neskutočne skalnatých terénov, aké som už predtým spomínal. Cesta tým pádom značne spomalila. 
Skál vela, chodník žiadny - až dolu

Chodník medzi ostrými skalnými partiami sa veľmi ťažko hľadá, lebo v podstate tam nie je. Každý krok medzi ostrými vápencovými skalami treba poriadne premyslieť. V niektorých častiach treba používať všetky končatiny – horné aj dolné. A to som už videl, že nie je veľmi po chuti Janke. Ona také terény proste nemusí a ja jej nechcem znechucovať tento výjazd v rámci dovolenky. Dostali sme sa do sedla medzi oboma spomínanými kopcami. Tam bolo krásne. Výhľady do vnútrozemia a takisto aj na more boli parádne. Tak sme si dali odpočinok a ja som pobehal pofotiť kade tade. 
V sedle - pohlad na kopec Velika kosa

Zo sedla viedol prudký chodník smerom k Botanickému vrtu. Zliezli sme ním obdivovať flóru Severného Velebitu. Mňa to síce ťahalo aj na vrch Balinovac na tejto trase. Ktovie aké výhľady sú odtiaľ, že áno.  Nemôžem však mať všetko, čo si zaumienim. alebo povedzme, že si to nechám na inokedy. Určite sa sem chcem znovu vrátiť. Chodník botanického vrtu – alebo akoby som to nazval, sa točí okolo velikánskeho závrtu podobného akémusi lavóru.  Z dna tohto lavóru na mňa ide tajomnosť neznámeho. Prístup tam veľmi dobrý nie je, ani žiadny chodník dolu do spodku som nepostrehol. 


Zopár snímkov flóry Severného Velebitu.

V každom prípade je to zaujímavé, pri chodníku je vidieť tabuľky s pomenovaním rastúcich rastlín. Skaly tu vytvárajú bizarné scenérie. dokonca som v nich videl aj akýsi sexi akt medvedieho páru.

No veď pozrite. Chodníkom sme sa dostali na hlavnú turistickú cestu pod chatou Zavižan. Ja som bol veľmi, veľmi zvedavý na povestnú Premužičovú stážu, ktorá začína zhruba dvadsať minút odtiaľto. A tak sme sa vybrali, veď času máme toľko, koľko si ho udelíme. Premužičova stáža je dlhá zhruba 50 kilometrov a tiahne sa celým Severným Velebitom. Je to vlastne hrebeňovka Velebitu. Jedna jeho odbočka končí aj v zátoke Zavratnica – o ktorej som písal niekedy v minulom roku: http://popluhar.blogspot.sk/2016/08/zaujimave-fotomiesta-i.html.
 Je to pekne upravený turistický chodník – išiel som po ňom zhruba kilometer – vedel som, že ma to bude ťahať ďalej a ďalej, aj tak bolo. Musel som sa veľmi premáhať, aby som to otočil po kilometri za Jankou, ktorá ma čakala na odbočke od cesty. Prial by som si to prejsť celé. Snáď sa niekedy zadarí.
Začiatok hrebeňovky s nazvom Premužičova Staža

Na Premužičovej stáži je to už celkom turisticky frekventované, netvrdím ale, že je to ako v Tatrách – ale turistov sme tam celkom postretávali. Možno aj preto, že bol víkend.
My sme sa však pomaly pobrali k autu, fotiek som mal habadej – výhľady nad i spod oblakov na ostrovy v mori boli parádne, ja som sa nekrotil – aspoň bude čo vymazávať a prezerať a tak mi ku spokojnosti nič nechýbalo. Vlastne predsa len - dobré jedlo. A na to sme sa celkom tešili. Patrí to k dovolenke, že áno?!
Na parkovisku sme sa dali do auto-cestovného kroja a poďho ešte chvíľu pokecať s „rangerom“ pri vstupe do parku. Treba aj nejakú pamiatku kúpiť. K tričku z minulého roku pribudlo ďalšie tričko s motívom Severného Velebitu, minule to bol vlk – teraz medvedia tľapa. Tak som zvedavý čo to bude na budúci rok. Už sa teším.
Ale k tomu jedlu – to je dôležité. Serpentínami sme sa zviezli znovu k dedine  Svety Juraj, nabehli sme na hlavnú prímorskú cestu a po chvíli sme sa vovalili do mestečka Senj. Odbočili sme znovu do hôr. Pri ceste do hôr máme obľúbenú reštiku  Jablon – tak sa tuším volá a robia tam neskutočný vyprážaný syr. No proste paráda. Znovu mi tečú sliny do klávesnice, pri spomienke na túto pochúťku. A potom že nechoď do tejto lokality. Veď už len kvôli tomuto syru by som tam išiel znovu a znovu. Dal by som si aj teraz.
Tak zatiaľ.  

Dalšie foto:


piatok, 14. júla 2017

Zaujimavé fotomiesta IV. - rieka Soča - Velika Korita, Slovinsko




Tak som sa znovu vybral na ďalekú cestu: Rakúsko, Taliansko, Slovinsko – vôbec by ma ani nenapadlo, že ráno, keď budem zdvíhať z postele svoju ctenú riť, tak sa večer budem nachádzať na ďalšom mieste, ktoré doplním do mojej série bedekrov – Zaujímavé fotomiesta. Ale aj keď som s tým nepočítal – stalo sa. Vlastne to bolo asi aj dosť pravdepodobné, pretože som sa vybral na okružný ďaleký trek spojený s dovolenkou cez naozaj atraktívne miesta.
Tak potom sa milý Ešús nečuduj, že natrafíš na také zaujímavé miesto - síce vzdialené 500 kilometrov, ale veď je dovolenka. Kilometre nerozhodujú. Takže som sa navečer ocitol v dedinke Bovec v Slovinsku. Náhoda chcela, že som tam stretol svoje krstňa, ktoré tam už trávilo pár dní.
„Majka, máš nejaký tip, kde by sa teraz večer dalo isť?”
“Jeeej – krstný, choď pozrieť Velika Korita na Soči.”
– dostal som tip, tak prečo nie. Síce prístup po jej vysvetlení mi nebol úplne jasný, ale trafili sme. Zhruba 15 km od Bovca proti prúdu rieky Soča smerom na stredisko a dedinku Trenta, pri autocampe Soča som prudko stočil dolu menšou serpentínou smerom k rieke a mostu. Značka “Velika koryta” sa tam nachádzala, takže problém nebol až taký veľký. Za mostom vpravo a po zhruba 300 metroch sa dalo krásne zaparkovať.
Tak som aj spravil. Dni sú koncom júna dlhokánske, večer o 18:00 hod. mi zostávali zhruba dve hodiny na spoznanie tohto miesta. Za 10 minút som však vedel, že toto bude to pravé pre náhľady cez hľadáčik môjho foťáku. Tak som sa ovešaný brašnou na fotoaparát  a  statívom v ruke, po boku s Jankou,  vybral hľadať nejaké tie pozoruhodné miesta, kde by som zvečnil pre seba krásu tohto miesta. Je to známa lokalita - veľmi fotogenická, napriek tomu si myslím, že každý si tu nájde ten svoj pohľad na zvečnenie svojich náhľadov na rieku Soča, pretekajúcu cez hlbokú ostrú roklinu. Kryštálová voda, priezračná a zelenomodrá ostro kontrastovala s bielymi skalami, ktoré zovierali jej driek a robili ju v tomto mieste dravšou a studenšou. V koryte sa mihali tiene a chrbty pstruhov a iných rýb. Proste paráda.



Nahodil som na statív svoj obstarožnejší aparát, sadol som si na breh toku rieky a začal premýšľať, ako čo odfotiť. Samozrejme pri tom som už nejaké tie zábery spravil. Mám rád fotenie na dlhšie časy, fotenie vodných tokov a okolitých scenérii. Síce môj olík už na takéto svetlo nie je stavaný, sem-tam sa šum objaví – ale aj tak ma to baví. Strčil som si prsty pomaly do vody, nakoniec som sa namočil po kolená. Parádne studená voda, chlpy na koži sa mi postavili od toho zmrazenia. Ale bolo to príjemné po celodennej jazde a hicoch, ktoré sme si v ten deň užili.
Pomaly sa dostávam do svojho foto-tranzu – ako to nazýva Janka. Vtedy necítim, nepočujem, nevnímam iné činnosti okolo seba. Len som sa naučil raz za čas skontrolovať pozíciu Janky, lebo sa mi veľakrát stalo, že som ju stratil z obzoru. A to všetko len kvôli fotkám. Zabúdam, že sú aj dôležitejšie veci. No ale proste všetci sme taký, keď robíme to, čo nás baví.
A tak sem-tam kútikom oka skontrolujem pozíciu Janky, kde sa nachádza. Usadila sa na vyvýšeninu brehu Soče, nohy po kolená vo vode a spod zadnej časti tela jej vychádzajú parádne korene zo stromu, o ktorý je opretá - zaujímavá fotka do súkromného albumu. Prečo neodfotiť?! Prestavím svoju pozíciu zo skaly nad strmým kaňonom. Nastavím foťák tak, aby som vzal čo najlepší náhľad spolu s tými koreňmi, tŕpnem pri tom, aby sa za mnou neotočila. Predsa len neplánované fotky sú tie najlepšie.
Oko priložím k hľadáčiku a prst sa blíži k spúšti. To bude super s tými koreňmi.
Ale čo to?!
Do obrazovky hľadáčika mi z pravého horného rohu náhľadu prilietajú na zaujímavé korene komponovaného stromu nepatričné veci. Najprv priplachtil krásny kanárikovo sfarbený uterák, v ďalšej sekunde pribudlo na kôpku tričko a ako čerešnička na torte jedna po druhej prilietajú dve ponožky. Radšej si nechcem predstaviť ich vôňu.  Do riti!!!!!
Čo to má byť?! Tá hŕba šatstva mi pokazila celú moju naplánovanú kompozíciu. Vyzriem spod foťáku a zbadám nejakého frajera, ako sa predvádza. Nevypadal ako by chcel niekoho zbaliť, proste len taký miestny narcis. Dôležitú súčasť jeho imidžu – mobil – stískal v ruke.  Pomaly vstupuje do vody, v ruke mobil, jeho šatstvo ešte stále v mojom zornom poli foťáku, ho vôbec nezaujíma. Vstúpi do vody do pol pása, natiahne ruku s foťákom a prvá z veľkého množstva selfie je na svete. Postupom času ho vidím na vrchole balvana – selfie, v kaňone s vodou – selfie, natiahnutého vo vodnej prírodnej vírivke – selfie, nos trčiaci z vody a ruka nad perejami – selfie, preskakujúci z balvanu na balvan – selfie, ladne plávajúci so pstruhmi trúci sa o kamene v zelenomodrej vode Soče – selfie, visiaci za jednu ruku na bielych skalách hlbokých korýt – selfie. No dobre prebieham, to už nebolo. Ale dojalo ma to. Prišiel som o krásnu fotku do súkromného albumu, lebo smradľavé ponožky niekoho iného ja predsa nebudem upratovať na tom krásnom mieste.
No proste ľudia sú nevyspytateľní. Nepomôžem si.


A tak sa – hlboko sklamaný z nenaplnenia mojej súkromnej tvorby, znovu vraciam  k foteniu zákutí hlbokých a ostrých zárezov kaňonu modrozelenej slovinskej rieky. Na tomto mieste je zviazaná pevnými skalami brehov, ktoré ale aj tak postupom času ustúpia veľkej a vytrvalej sile vody. Budú sa vytvárať nové a nové tvary brehov krásnej riečky. Na bokoch je vidieť, že niekedy vie byť z nej aj poriadne divoká šelma. Stopy po výške hladiny sú niekde na tých bielych skalách  poriadne vysoko. Ale to je pravdepodobne záležitosť konca zimy, topiaceho sa snehu, alebo návalových búrok. Stačí len predstava.


Postupujem popri koryte proti prúdu rieky. Na zhruba dvestometrovej vzdialenosti sa dá nájsť plno pozoruhodných momentiek, či už priamo v rieke alebo na bielych skalách zovierajúcich Soču. Škoda, že nebolo viac času, aby som si to mohol preskúmať lepšie. Bolo by to zaujímavé. No ale snáď nabudúce. S pribúdajúcim šerom som zbalil svoje saky paky a pomaly sme sa vybrali smerom k ubytovaniu.
V okolí Bovca sa dajú nájsť krásne a zaujímavé miesta, je to lokalita vhodná aj na dlhší pobyt, nie ako ten, čo som si ja naplánoval.
Na druhý deň kvalitne pršalo a búrky naplnili korytá riek. Využili sme chvíľu po daždi a vybrali sa pozrieť vodopád Boka vzdialený od Bovca nejakých 5 km. Pripájam nejaké fotky.


Vodopád Boka


A tak som celkom spokojný večer po namáhavom dni zaliezol do postieľky a zaspal spánkom unaveného cestovateľa.
Po chvíli sa však strhnem – pred očami sa mi zjaví miestny frajer a začne si cvakať selfie u nás v kuchyni, za chvíľu počujem cvak z kúpeľne, následne sa na mňa niekto škerí za oknom a vysiela ku mne selfistický blesk. Jaaaaj – pakuješ sa z môjho sna, selfista jeden otravný!!!! Ešte mi tak pristane nejaká Tvoja ponožka na nose!!!!
Tak zatiaľ.

Ostatné fotky:


sobota, 3. júna 2017

Vrbovce - Javorina - Velký Lopeník - Mikulčin vrch - 2.-3.deň

„Išeu macek do Mauacek, šošovičku mlácit,“
„Na dlani jednu z Tvých řas, do tmy se koukám.“
„Ty vole!!!!“
„Drb na to!!!“
Sny sa mi prelínajú s realitou z romantickej tóniny, cez výkriky v slovenčine a češtine. Sladké tóny Nedvědovcov mi lepia končatiny, uťahané nohy sú prilepené tou sladkou tóninou k zemi, čoraz ťažšie sa mi zdvíhajú. Do toho počujem z diaľky výkriky podnapitých: „Ty vole!!!“ tie sa miešajú s írečitou slovenčinou: „Drb na to, vypi si ešte!!!“. Spravím ďalší lepkavý krok, ešte šťastie, že sa do toho vlúdili tóny  falošných ľudoviek. Pane bože, prečo ma tak trestáš – ja chcem chodiť rezko, plynulo, nie byť celý dolepený ........
Otvorím oči. Do tmy sa veru pozerám, nohy bolia – nie z prilepenia, ale zo zdolaných kilometrov. Cez okienko v papundeklovej izbe na mňa žmurká mesiac. O meter ďalej odfukuje Mirec, užíva si svoje sny. Nemá žiadnej ťažoby tak, ako ja - teda asi. Užil som si toľko nocovaní na horských chatách, že ten krik, čo ku mne prenikal zdola zo spoločenskej miestnosti, pomaly splýval so všetkými tými prežitými zážitkami z minulosti do snov. Proste to bude nejaký pavlovovský reflex.
Ale ja mám nato jednoduchý liek. Najprv ale zdvihnem svoje údy a došmatlám sa na chodbu na toaletu. Keď pootvorím dvere, hluk prenikne ešte intenzívnejšie do izby. Rýchlo zabuchnem, spravím si potrebu a pri návrate siahnem do batohu a nahmatám dôležité malé vecičky. Áno, sú tam - štuple do uší - nacpem si ich do uší a odrazu sa rozľahne tupé ticho. Spokojne sa usmejem, otočím sa na bok a môžu mi všetci vyliezť na hrb.
Divoké sny ta-tam, ale ráno prichádza zas veľmi, veľmi skoro.  Keď otvorím očí, uvíta ma Mircov optimistický a usmievavý face. Hýbe ústami, niečo vraví.
 „Čooo?“  - pýtam sa.
Akoby z diaľky mi tichúčko zaznelo: „Hovorí sa prosím!“ A dodáva: „A vyber si tie štuple z uší, lebo zobudíme všetkých žúrujúcich z noci!“ – dostal som jasný befel, tak mi už nič iné nezostávalo, iba vybrať z uší prekážky a ďalšia komunikácia už prebiehala v normálnom režime.
Zbehli sme dolu na raňajky - hemendex bol fakt vynikajúci. Veru čakal nás najťažší úsek našej túry, tak sme sa museli posilniť. K tomu kávička, po nej vybehnúť hore pre batohy, nasadiť ťažké vibramy a mohli sme sa pobrať. 



Les na Velkej Javorine

Tak zbohom alebo dovidenia Veľká Javorina, bolo tu dobre, trošku nevyspato, ale to sa na takýchto túrach stáva. S tým už nič nenarobíme.
Čakal nás prudký zostup do dedinky Květná. Vedel som, že je prudký, išiel som už tadiaľ, ale opačným smerom. Najviac som sa však bál rozbahnených chodníčkov. Vkĺzli sme do lesa a smerom na Jelenec sme sa pobrali po zelenej turistickej značke.
„Tak čo, zbehneme na Jelenec?“ – pýtam sa Mirka.
„Vieš Ty čo, ogare – asi radšej nie, včera si mi tu básnil o tom, čo všetko dnes musíme zdolať, tak si ten Jelenec a jeho rozhľadňu nechajme na inokedy.“ Zaznela odpoveď a tak som sa prispôsobil. Takže sme sa dali chodníčkom dolu z hrebeňa.

Zaujimavá rastlinka

Prudký zostup z Javoriny

 Sprvu pohodové klesanie po chvíli zmenilo smer viac do údolia a my sme pomaly zisťovali, že sklon svahu je oveľa prudší, ale nebolo to také hrozné. Zvládali sme to dobre, veď to bolo dolu kopcom po nočnom odpočinku, takže fajn. Za hodinku aj niečo sme už brázdili ulice Květné smerom k sklárňam.
„Zastavíme sa v potravinách, niečo na zahryznutie, bodne.“ – vravím a parťák súhlasí. Lenže potraviny o 11:00 zatvárajú, čo mi bolo dosť proti vôli, no nič som s tým nenarobil. Proste sme to nevedeli. Ešteže bola trafika pri hlavnej ceste otvorená, tak som si tam kúpil dva perníky proti energetickej kríze počas nasledujúcich kilometrov. Jeden mi ešte stále tvrdne doma pri počítači. Ale aspoň mám pamiatku na tieto túlačky.


Stúpanie na Novú horu

Takže pokračujeme. Čaká nás mierny vršok – Nová hora – 550 m.n.m. – následne zbehneme do doliny a potom stupák dňa, na Lopeník. Ale nato radšej teraz ešte nemyslíme. Čo keď budeme na Novej hore takí zničení, že si to nasmerujeme skratkou cez Breziny k chate Lopeník, kde máme zarezervované ubytovanie?! He-he-he – to sú myšlienky. S chuťou sme sa pustili do toho mierneho stúpania. Bolo ale trošku dlhšie, ale zaujímavé, vinúce sa lúkami nad Květnou. Za chrbtami sa na nás cerila Velká Javorina. Reku hlupáci, na čo ste sa tam zas vydali?! Na to nemyslíme. Pomalým krokom naberáme výšku, ktorú budeme zhruba za hodinu strácať. Taký je už život potulujúcich sa po horách. Pred vrcholkom Novej Hory prejdeme zhruba 500 metrov do kopca po krásnych pasienkoch. Nad nami tichúčko bzučali elektrické stĺpy. Boli spestrené namaľovanými turistickými značkami, takže s orientáciou na lúke neboli žiadne problémy. Na vrchole tohto kopčeka sme podebatovali s ďalšími pokoriteľmi tejto výšavy. Slnko svietilo, výhľady boli krásne, takže všetko bolo fantastické. Nasledovné metre nám priniesli znovu zostup do údolia, ale cítili sme sa pri sile, myšlienky na zjednodušenie trasy nám neprišli na rozum ani náhodou. 

Tam musíme vybehnúť - nezdalo sa, ale zapotili sme sa

Pasienky a polia pod Velkým Lopeníkom

Ale prišli neskôr, pri nasledujúcom stupáku.
Veru – po Novej hore v údolí, sme prekročili cestu a zelenožltými pasienkami sme začali naberať, plní odhodlania, výšku na Velký Lopeník. Ktovie koľko nám to odhodlanie vydrží?! Krásny úsek pasienkami so žltými pásmi púpavy sme mali za sebou, pred nami les, ktorý nám mal robiť spoločnosť až na vrchol hory. Takže foťák do batohu a mohli sme sa na to dať. Podľa mapy som očakával úseky strmé, ale aj s odpočinkovými rovnými fázami. No asi som len zle čítal. Žiadne odpočinkové fázy sa nekonali a keď začalo stúpanie, tak nás len tak rýchlo nepustilo. Plní odhodlania sme sa do stúpania pustili - 100 metrov, 200 metrov. Odhodlanie sa postupne strácalo, ako peniaze pri návšteve nákupného strediska. Pomaly ale iste sme začínali šetriť kroky. Nastávali trošku zúfalejšie fázy, akože počkaj, tu si toto odfotím, musím sa vyčúrať a podobne. Každá chvíľka na vydýchnutie bola dobrá, lebo stúpanie nie a nie skončiť. Chodník naberal výšku hore po vrstevnici, ale naraz sa prudko zatočil strmo do kopca. Ufffff ....... radšej ďalej nehovorím a ani nepíšem - proste to nevzdáme. Ale to by mi parťák ani nedovolil. Takže jeho zásluhou tu ukrojujem výškové metre a nadávam, prečo som na neho viac netlačil, aby sme sa vybrali jednoduchšou trasou. No nič, dali sme sa na boj – musíme kráčať. A tak pekne z nohy na nohu sme prešli ďalších ťažkých sto metrov. Zdvihnem hlavu, kopec predo mnou, parťák si niečo pohmkáva niekde ďaleko vzadu. Určite na mňa nadáva, že na čo som ho tam nahovoril. Koniec stupáku zatiaľ v nedohľadne a tak sa rozhýbem znovu. Pripomína mi to výstup na snežniciach niekde na Roháčoch, ale zatiaľ som sa nepodujal počítať kroky - našťastie. Alebo že by som sa na to dal?! Aj tak sa nedá na nič iné myslieť, tak tlačím ten svoj objemný batoch, inými slovami – brucho, hore do kopca. Len nezakopni, lebo sa zgúľaš dolu – hútal som len tak v sebe.
Konečne hrana, konečne nejaké vyrovnanie terénu pekne lesom, medzi zeleným cesnakom. Mám to skoro za sebou, i keď vrchol je ešte v diaľke. Ale počujem nejaké tóny. Ľudová pesnička sa okolo mňa vinie. Boooože mám halucinácie z únavy – to snáď nie. Ale pesnička naďalej ľúbezne znie a poháňa ma nahor. Dole sa proti mne sunie podnapitý turista, pekne od stromu ku stromu, pridržiava sa pňov a chichoce sa zo svojho stavu.
„Ponáhľaj sa, už nemajú veľa pivka.“ – zaševelí mi do uší, keď sa míňame. Takže tá pesnička, to nie sú halucinácie. Nie, nie, niečo tam hore je. A je tam aj tá horká polievka, zvaná pivko. Počkám na Mirka a zvestujem mu túto novinu.
„Ja vím šéfe, už mi to řekl protijdoucí.“ – zadychčane odpovedá.  A tak sme sa vzchopili a pomalým knísavým krokom  sme odkrajovali posledné výškové metre na Lopeník. Chodník sa vinul v ihličnatom lese, už reálne hlasy boli stále bližšie a bližšie. Nálada sa zdvíhala, už cítim v nose závan pečených špekáčiek - čo človeka dostatočne motivuje a poháňa. Ani nie 5 minút a vynorili sme sa na Lopeníku pod rozhľadňou.
´Čo sa tu deje?!´ – pýtajú sa nás myšlienky v hlave. Po chvíli sa to dozvedáme - bolo proste jarné otvorenie rozhľadne na Lopeníku a my sme sa s parťákom nevedomky zúčastnili tiež. Okolo mňa sa vinuli a plazili vône od ohníkov, pri troch stánkoch podávali pivko a tak sme si zložili batoh aj batoch.

Rozhladňa na Velkom Lopeníku
Odtiaľ sme prišli - juh od Lopeníku

A tam pôjdeme 

 Že zložili?! Oj to je slabé slovo – pleskli sme batohy na zem a poďho po pivko. Ja samozrejme nealkoholické – aj to mali, na moje neskrývané potešenie, tak sme si to patrične vychutnávali. Posledný väčší stupák sme mali za sebou a už nás čakalo len klesanie do Březín k chate Lopeník. Ešte ale nejdeme, hodinka odpočinku so žltým mokom v ruke veľmi dobre padne. A tak sme sa vyvalili na lavičky a počúvali gitarovú show od neďalekého ohníka.

Konečne veget

 Ani neviem ako rýchlo to utieklo, ale tam hore to bolo úplne super. Nebolo treba ale nechať príliš stvrdnúť svaly, takže poďho – musíme do doliny. A tak sme vystreli tie naše roztrasené nohy a dali sme sa na posledný zostup toho dňa. Nebolo to ľahké, ale zvládli sme to. Po prudkom zostupe sa pred nami rozprestreli pasienky nad dedinou Březová. Nad ňou nás vítali lúče slnka predierajúce sa cez oblaky nad Velkou Javorinou. 


Bola to proste pastva pre oči, takže nejaké to fotenie a potom poďho k chate. Sprcha, večera a posteľ – to bol úplne rajský pocit.
Tretí deň to doobeda boli len také túrové dozvuky. Prešli sme ešte nejakých 6 kilometrov na Mikulčin vrch, tam sme mali dojednaný odvoz a tak nám uplynula ďalšia krásna túra po moravsko-slovenskom pomedzí.





Pár záberov z tretieho dňa - pred Lopenickým sedlom

Chata Arnika - náš cieľ

Tak zatiaľ.
Ostatné foto:
https://photos.google.com/share/AF1QipPcVnLjdUJSTl7Djg3JT2RgUWSSV9-_LyhlmMkFRGV_y0vGyNWlrJAqYruA8lGWIg?key=NVk3ZjJxY1FqSnJ6ZUR5RWZqa2x6eWYwV0VBcDJ3