pondelok 2. apríla 2018

Roklina Johannesbachklamm a k ruine hradu Schrattenstein


Vstup do rokliny Johannesbachklamm


Zahučalo v hore, zahučalo v lese – nie to nie je ako v tej pesničke – že :
„Zahučali hory, zahučali lesy,
a ďalší rým kdeže si???“

Ten hukot sa tiahol stráňami kopca, pozastavil sa pod skalnými bralami a po krátkej pauze sa vyšvihol do oblakov, kde sa nadobro stratil. Nie však v našej hlave. Ďalší ryk tu bol znovu. Bolo to od lesného zvera, nevedel som to však identifikovať.
Janka sebou trhla a v očiach a následne i v ústach otázka: „Medveď???“
Taký zvuk som naživo ešte nezažil, ale je fakt, že medveď asi takto nehučí. Veď je to len zo dva kilometre od ľudských obydlí a je deň. To musí byť niečo iné. Prebehlo mi hlavou. Samozrejme pre zľahčenie situácie, keďže som nevedel z toho vybrdnúť som nadhodil:
„Asi nejaký býk zo stáda, určite sú zavretý. Medveď predsa tak neručí. Aspoň som o tom nič nepočul.“

Odpoveď uspokojila a tak sme sa vybrali znovu svojou cestou na túre.
Kde a ako sme sa k tomuto okamihu dopracovali a ako to dopadlo sa dozviete onedlho. Pôjdem pekne po poriadku.
Mám prejdené skoro všetky rokliny v mnohokilometrovom okolí Bratislavy. A tak keď som sa dostal k mape roklín našich susedov, pozrel som, či niekde na okolí v blízkosti nie je nejaká mne neznáma roklina.

 Po chvíli študovania mapy som na jednu natrafil.
Johannesbachklamm.

Podľa fotiek sa nezdala nejaká dvakrát úžasná, ale na jednodňový výlet z Bratislavy to bol celkom dobrý tip. Keď som k tomu našiel na mape aj blízke umiestnenie ruin hradu s názvom Schrattenstein, bolo rozhodnuté. Jeden z pekných jesenných dní mohol krásne začať. A tak som naštartoval auto, naložil parťáčku na vedľjšie sedadlo a poďho do neznámych končín, ktoré na mňa zďaleka v hlave žmurkali, že poď, príď spoznať niečo nové. A to na mňa takáto lokalita nemusí dvakrát žmurkať. Diaľnicou na mesto  Graz od Viedne som minul prvú severnú odbočku pri Wiener Neustadt ale následne som na ďalšej zbehol dolu na západný smer – na mestečko Neunkirchen.  Nebola to nejaká veľká okluka, takže som sa netrápil. Bočné cesty viedli aj z tejto odbočky. Potreboval som najsť dedinku Würflach. Asi po polhodinke jazdy bočnými cestami sme aj na túto dedinku natrafili. Smerové tabule v dedine ma neomylne naviedli na parkovisko k miestnej atrakcii – tiesňave Johannesbachklamm. Len tak pomimo – konajú sa tu celkom známe Vianočné trhy, takže ak má niekto záujem, môže to tu pred Vianocami navštíviť. My sme si to prihasili po úzkej cestičke až na parkovisko pod roklinou. Tradičné nahadzovanie turistickej výstroje ani nebudem spomínať. Nebral som nič špeciálne, nečakal som nejakú náročnú túru. Čo sa mi aj splnilo. Zvesela sme sa vybrali do rokliny. Vlastne to je taká strmšia dolina medzi dvoma skalnými stenami, ktoré sa na niektorých miestach približujú k sebe. Nie je to však nič extrémne – niečo ako Juráňová dolina v Západných Tatrách.


V rokline

Potôčik uprostred rokliny spestruje prechod a dodáva mu viac atrakcii. Až na pár kameňov a zopár prudších zatáčok však neukáže nič viac. Žiadne vodopády, hrnce, pereje. Proste pohodová prechádzka. Povedal by som že roklina je určená pre postarších ľudí a rodiny s deťmi. Nehovorím, že nie je zaujimavá, ale videl som atraktívnejšie. A k tomu je dosť krátka. Polhodinka chôdze a sme von.

Roklina pomaly končí


Ešte, že som si vyhliadol tú následnú atrakciu. Ruiny hradu Schrattenstein. Je to však trošku vzdialené, ale neprekáža. A tak sme sa zvesela za modrej oblohy, pekného slnečného počasia a pasienkovej prírody v okolí cesty pobrali na návštevu tejto lokality. Mal som vyhliadnutú trasu cez les. Vypadalo to na náročnejší  stupák. Celkom som sa tešil na spestrenie našej ľahkej túry. Prichádzame do dedinky, skôr osady Greith.

V dedinke Greith - na uzavretej ceste

 Cesta sa tu rozdvojuje. Do cieľa na ruinu sa dá dostať oboma smermi, akurát že vpravo je to dlhšia obchádzka a aj viac cesty po miestnej komunikácii. Síce prázdnej, možno dve auta  prešli okolo nás, ale je to komunikácia. Tak sme sa dali doľava – na les a na predtým spomínaný stupák. Pripravil som si tempo chôdze – nabehli sme do stúpacieho ´módu a poďho. Lenže to nebolo dlho. Asi len 500 metrov. Za zatáčkou v lese nás zastavila tabuľka „Gesperrt“ niečo ako zákaz vstupu. No fasa, nemal som chuť sa svojou chabou nemčinou dohadovať, že som vstúpil do zakázanej zóny pri prípadnom oslovení miestnych lesných robotníkov. Janka samozrejme tiež odstúpila od tejto cesty a tak sme sa vrátili na križovatku a dali sme sa tou obchádzkovou trasou smerom na osadu Schrattenbach.

Niekde hore na kopci je ruina Schrattenstein


Popri ceste

Cesta ale dobre ubiehala, v družnom hovore sme asi po trištvrtehodine prišli na miesto, kde sme sa znovu mohli vnoriť do hlbokého lesa a začať naberať výškové metre. Chodník viedol zo začiatku akýmsi úvozom. Nemali sme výhľad ani na jednu stranu. Nevadilo. Raz to predsa skončí. Veď aj skončilo. Po chvíli sme sa ocitli v krásnom lese. Po pravej strane sa začala tvoriť nádherná skalná stena a my sme sa priblížili chodníkom k miestu, kde cestu tvorili skalné bralá z jednej a aj z druhej strany. Nebol to nejaký veľký ani náročný stupák. Proste pohoda. Po chvíli sme sa dostali na odbočku k ruine hradu. Je jasné kam sme odbočili. Lenže zhruba po 300 metroch nás zastavila plotová uzávera. Znovu „Gesperrt!!!“. Do prdelovic, to snáď dnes nie je pravda. Ani hrad si neužijem, tešil som sa na výhľady na skalné steny Hohe Wand a tuším sa mi dnes nič takého nedostane. Takéto myšlienky človeku prebiehajú hlavou. My sme ale šikovný turisti. Nedáme sa len tak zastaviť. V navigácii viedla ďalej turistická značka a išla na nejaké skalné bralá.

„Hop Vlado, tam by mohli byť nejaké vyhliadky!!!“ – pomyslel som si. Parťáčku nebolo treba dlho presviedčať. Veď to vypadalo na nejakých 10 minút cesty. A tak sme sa vybrali. Po chvíli sme sa dostali pod poriadne prudké stúpanie v akomsi sedle. Zhora som až cítil parádne výhľady.
„Aspoň niečo!!!“ – prosím pan-božka. A tu by ma už nezastavilo nič pred výstupom na tieto skalné partie. Janka to vedela, ani nič nenamietala. Veď čo bude hovoriť bláznivému fotografovi, ktorý má pred očami len tie svoje výhľady. Vie ako na mňa.


Pohľad k Hohe Wand

Pohľad k Schneebergu

Krajina pod vyhliadkou

„Ja počkám tu v sedle.“ – vraví mi. Oj – to je dobre, nechal som batoh dolu, nech sa vyhrievajú spoločne na slnku a ja poďho do prudkého svahu. 10 minút hore kopcom a predo mnou sa otvorili krásne severné a severozápadné výhľady na skalné partie lokality Hohe Wand. Ako čerešnička na torte sa mi na západe objavil aj Schneeberg. To som ani nečakal. Tak som sa po vydýchaní zo stúpania dal do fotenia. Krásne to bolo. Ale zas Janka vie, prečo zostala dole. Vie, že moja zodpovedná povaha ju tam dlho nenechá. Aj tak bolo. Po chvíli som sa pobral dolu. Dali sme si zopár glgov vody a poďme dolu tou istou cestou. Že vraj nie je dobre chodiť po tých istých cestičkách. Ale teraz mi to prinieslo prekvapenie v podobe už na začiatku spomínaného hučania.

Takže som znovu na tom začiatku. V krátkych intervaloch sa ozýval stále bližšie. Akurát sme však boli na tom chodníku v úvoze, nič som nevidel. No čo zostáva zvedavému človeku, keď vie, že tam je niečo neznáme a tým pádom určite aj zaujimave. Hlavne pre jeho fotografické zážitky. A tak – batoh dole a ja som sa po prudkom asi štvormetrovom svahu, preťahujúc sa v hustej húštine dopracoval na hranu úvozu. Nohami som balansoval na pár korienkoch, ktoré vyrastali zo svahu. Pridržiavajúc sa tenkých už vopred nespoľahlivých konárikoch som sa porozhliadal po okolí. A stálo to za to. Nádherné stádo sŕn a jeleňov sa tam páslo na lúke. Mohutný jeleň si tam ručaním robil poriadok s mužským a aj so ženským osadenstvom stáda. Proste zážitok.




Krásny zážitok s jelením stádom

 Jednou rukou som sa pridržiaval húštiny, v druhej ruke fotoaparát a snažil som sa spraviť akú takú fotku. Snáď sa niečo podarí. Po chvíli sa mi už na tom malom koreni začali aj nohy triasť, tak voľky-nevoľky som musel zliezť. A pobrať sa dolu. Po chvíli som narazil na Janku, ktorá pri bráne nazerala z diaľky na mnou popísané  stádo jeleňov. Bola to pravdepodobne veľká zvernica. Takže stádo bolo odhradené ale vo velikánskom priestore. Aj tak to bol pre mňa veľký zážitok. Som rád, že po všetkých – Gesspert – zákazoch som zažil aspoň takéto krásne stretnutie s lesnými obyvateľmi. Takže to pre mňa a moje objektívy dopadlo celkom fajn.
Pomaly sme sa pobrali tou istou cestou znovu k rokline – alebo skôr skalnej úžine – Johannesbachklamm. Po chvíli sme narazili na krásne sedenie, takže prečo si nedať aj prestávku s posilnením sa. Na slniečku, opražiť sa trošku na skoro jesennom slnku. Proste paráda. Pozriem za lavičku a tam krásne tri masliaky. Úplne voľne rástli v tráve pri odpočívadle. To sa mi pri slovenských lavičkách určite nemôže prihodiť. Asi preto, že hubárčenie v Rakúsku nemá veľkú tradíciu.
Túra je to ľahká – vhodná pre rodiny s deťmi a nás postarších. Máme v nohách zhruba 12 km s prevýšením 450 metrov. Som spokojný a som veľmi rád, že som spoznal zas niečo nové.


V prípade záujmu som našiel link na zhruba rovnakú túru:

A tu sú aj moje ďalšie fotky:
photos.app.goo.gl/kMbYM4jss8hWXquz2

nedeľa 4. marca 2018

Zaujimavé fotomiesto V. - Malokarpatská Vysoká




Na Vysokej

Vystupujú tmavou nocou, tajomným lesom. Je nad ránom, ešte všade vôkol je tma, len pomedzi stromy sa ako lesné víly prevaľujú obrysy hmly. Sem tam zafučí a hmla si pri tom vytvára svoje vlastné fantázie, ktoré sa môžu v mysliach prítomných vystupujúcich tulákov meniť na dobré alebo aj zlé predstavy. Hmla ich obklopuje, objíma i zahaľuje do svojho objatia. Je studená, anonymná i tajuplná. Hlavne v predstavách vystupujúcich sa môže zmeniť na rôzne formy. Do toho si les hudie svoju nočnú pesničku. I štebot vtáka je počuť stokrát zrozumiteľnejšie ako cez deň, za jasného svetla. Teraz v tej hustej hmlou popretkávanej tme sa tie zvuky ozývajú omnoho zreteľnejšie.  Tulák si ich uvedomuje omnoho viac ako keď sa tu premáva v dennom kráľovstve. Proste noc má svoje tajomstvá. Treba ich zažiť a vyskúšať. Inak sa to ťažko dá opísať.  Aby tulák videl tajomstvá rána, alebo aj večera musí sa preštrikovať, prejsť tou tajomnou fantazijnou krajinou tmavého lesa. Musí si to prejsť aby – MOŽNO – videl hore na konci stúpania, na kopci tú nádheru ranného svitania. Koľkokrát už sem vystúpil a nič sa nedialo, prišlo sklamanie – vlastne ani to nebolo sklamanie, proste s tým treba počítať. Ale keď sa podarí a príroda to povolí. Vtedy príde zázrak – hodný aj desiatich zbytočných a márnych  výstupov. Keď sa pod fotografujúcim tulákom rozprestrie kráľovstvo rannej zlatej hodinky tak to stojí za to. Je to proste nádhera.




Tulák tu má svoje ranné alebo aj večerné foto-miesto. Malokarpatská Vysoká. Je veľa vrchov s názvom Vysoká. Tak ju nazveme Malokarpatská Vysoká. Výstup nocou, pomaly opatrne trvá zhruba hodinku a pol, je to dosť na to šliapať pri svetle čelovky veľakrát po bahne, lade, vlhkými listami posiatom  šikmom teréne. To keď ide od lokality Vývrať pri Kuchyni. Dá sa isť samozrejme aj z druhej strany – od Zochovej chaty. Pekne sa to dá spojiť do prechodu Malých Karpát. Takisto sa dá napojiť ešte na cestu smerom od sedla Skalka a od Rohožníka, alebo od Sološnice. Vždy ten najvyšší bod v týchto končinách bude na kopci Vysoká.
Tuláci si to pomaly šinú hore svahom od Vývraťu. Pred najstrmším stúpaním čo ho čaká už začína cítiť blízkosť východu slnka. Trošku sa oneskoril. Je ťažko odhadnúť kedy asi treba prísť hore. Za ním je vstávanie o tretej ráno, aby bol zhruba o pol piatej na Vývrati a vkĺzol do tmavého nočného malokarpatského lesa. V podstate stále do kopca. Z bokov chodníka sem tam zaregistruje odraz očí lesnej zveri,  vták si tíško zapípa od prekvapenia, kto sa to tu tára. Potom sa zas ponorí do svojich vtáčich snov.

Ranné zore
Inverzia

Tulák musí pridať do kroku. V hlave obava, či na ten kopec vyjde s výhľadom na mraky pod sebou. Čas sa zmení na splašeného koňa, ktorý mu hrozí uniknutím najkrajších pohľadov v tejto lokalite. Najlepší čas na to je v neskorú jeseň alebo začiatok zimy. Keď sa vytvárajú úžasné inverzie, ktoré spestrujú krajinné výhľady vôkol kopca. Nie vždy sa to podarí. Niekedy vyjde človek hore a keby vyliezol na strom – slabých 5 metrov a bol by nad inverziou, mal by uplne iný výhlad. Vtedy to je na šlaktrafenie.  Inokedy má šťastie – je zázrak postaviť sa pod skalu, dávať na seba suché veci a pritom postrehnúť ako hmla ustupuje zo svojich výškových pozícii. S úžasom sleduje ako hmla zostupuje okolo neho dolu do údolia. Môže sa tej hmly pomaly dotknúť, preteká mu medzi prstami a mizne pomaličky dolu v údolí. To je potom ponáhľania sa s vybaľovaním statívu, fotografického náčinia a všetkých tých drobných úkonov patriacich k fotografovaniu.
Ale zadarí sa, treba sa len prezliecť, pretože v suchom sa neskutočne dobre fotia tie nádherné výjavy, ktoré príroda ponúka prizerajúcim sa. Tulák je na najvyššom mieste Vysokej, ale chce isť ešte na iné miesto. Lesom na druhý koniec kopca. Síce trošku nižší ale zato s omnoho krajším výhľadom na okolitú krajinu a kopce Malých Karpát tiahnucu sa smerom k severu. Treba sa tam dostať po hrebeni a aj mimo značiek. Ale to stojí za to. Len to chce svoju opatrnosť. Skaly sú zaľadnené a šmykľavé.
Treba mať istý krok a dobrú obuv a námaha sa vyplatí. Zrazu stojí na skalnatej vyhliadke severovýchodnej strany Vysokej. 



Zo severovýchodnej vyhliadky

Jedna paráda. Bol taký okamih v jeho fotovýstupoch, keď stál na kopci a v diaľke na Hornom vrchu videl tieň Vysokej. Aj by chcel vyskočiť na skale, či sa tam v diaľke nemihne jeho tieň. Ale nie, proste je to ďaleko a ďalšia vec, že skákať na skalách sa nemusí vôbec vyplatiť. Keď už ničím iným, tak hrozí strata alebo poškodenie  fotoaparátu. Spomenie si na príhodu, keď mu fotoaparát so statívom padol a vzoprel sa nad priepasťou a len tak tam visel. Proste neskúsenosť sa tu zapísala. Našťastie si to odniesol len ochranný rám a starý dosluhujúci statív. Ale druhýkrát by sa to nemuselo tak dobre skončiť.


Vychádza slnko

Ranné farby


Tuláčisko sa rozhliada okolo seba. Pri tej kráse zabúda na výstup tmavým trošku zlovestne pôsobiacim lesom. To je už za nim. Teraz sa pred ním rozprestiera krajina snov plná optimizmu a nádhery. Prečo sa to musí tak rýchlo skončiť??? Prečo mu ráno máva niekde od západu. Ponáhľa sa určite za tulákom Honzikom, tam niekde ďaleko na západe.
Za to všetko predsa môže čas. To je úplne jasné. Pomaly sa treba otočiť a naspäť sa vrátiť chodníkom a po skalách na turisticky chodník. Je možnosť isť smerom na Panské Uhliská, odtiaľ to stočiť ku sedlu Skalka. Za skalným útvarom nazývaným Taricové skaly sa človek dostane k blízkosti Horného vrchu. Odbočka do lesa smerom doľava od červenej turistickej značky a po zhruba 500 metroch sa dostane na krásne výhľadové plató. Kopec Vysoká, ktorý mu pred chvíľou poskytol také nádherné divadlo je pred ním ako na dlani.


Západ slnka s vrchom Vysoká

Je to krásne miesto na fotenie pri západe slnka. Vysoká spoločne s Oskarom vytvárajú krásne scenérie, keď sa k tomu pridá tzv. křoví, po slovensky aj pozadie, teda oblaky osvetlené a nasvietené mocným čarodejom slnkom, je to takisto úchvatná scéna. Len sa musí pošťastiť. Ale ona príroda sa Vám určite raz odvďačí tým divadlom. Možno nie pri každom výstupe, ale raz to príde. A keď to príde, je to proste nádhera.
Veru – bol jeden vianočný výstup na Vysokú – spomenie si tulák. Bolo veľa voľého času a tak reku kam???  Prebehli v hlave otázky. Poď pozrieť pod Vysokú. Len tak, žiadne veľké ciele a ani výstupy. Ok – súhlas s myšlienkou bol okamžitý.
Sice všetko na východ od Malých Karpát bolo v totálnej hmle a príšernom šedivom počasí ale aj tak to vyskúšame. Tulák sa dostal na horský priechod na Babe a stal sa zázrak. Za autom mal stenu hmly a vhupol do nádherné slnečného počasia, ktoré sa na neho usmievalo zo západu. Nechce chváliť západ – ale proste sa to tak vyvŕbilo. Tu už nič nestálo v ceste aby mu zabránilo vystúpiť na Vysokú.
Samozrejme bolože to ponáhľania do kopca. 



Inverzia pred západom slnka

Nechcel aby mu unikla čo i len sekunda zo skvostného prírodného divadla, ktoré len tušil niekde tam hore na kopci. Veď len nakukne, nebude sa zdržovať. No ono sa to však ľahko povie, keď tam hore čaká nevýslovná nádhera, ktorá je čím ďalej tým parádnejšia s pribúdajúcim zapadajúcim slnkom.




Západ slnka na Vysokej

Proste krása. S tým sa nedá nič narobiť. Tam treba byť.  V tej chvíli zabúda na mráz, ktorý útočí na jeho nekryté časti tela – nos, líca, prsty stískajúce  fotoaparát. Všetko mizne niekde v úzadí. Je tu proste úchvatné divadlo a treba to využiť.
Tuláčisko si aj povie, že už treba zbaliť. Ale prejde ďalších päťdesiat metrov a objavia sa červenajúce sa  lúče, predierajúce sa hustou hmlou priehľadnej  inverzie.

No nevybaľ foťák!?
No nevybaľ statív!?
A nefoť?

Proste sa fotí až do posledného možného okamžiku zlatej západovkovej hodinky.

Druhý najvyšší vrchol Malých Karpát je blízko, dá sa naň rýchlo vystúpiť a pri dobrom naplánovaní  súvisiacom so sledovaním predpovede počasia alebo aj štastnej náhode čaká hore na kopci fotografický raj plný úžasných scenérii.  Len treba siahnuť a vytrvať.  Treba si ho vykúpiť výstupom alebo zostupom v tme hustým lesom. Ale bez neho by to nebolo ono. To úžasne atmosférou nasiaknuté divadlo svetla, lúčov, hmly i tmy proste zostane v hlave každého tuláka na celý život.
Tak zatiaľ.

Nejaké daľšie fotky zo západov i východov slnka na Vysokej:




štvrtok 1. februára 2018

Ľadový dóm Hrebienok a malé problémiky s výstupom na Zámkovského chatu.

Znovu bol čas vianočný.



Opäť som sa rozhodol zaradiť sa do davu turistov a pozrieť si tzv. atrakciu – Ľadový dóm na Hrebienku. No nebolo to len o tom dóme. Proste sa mi žiadalo vypadnúť od tabule plnej žrádla, pitiva, špajzy plnej koláčov, údeného, pagáčov, rezňov a ktovieakých vianočných pochúťok, ktoré majú za následok zväčšovanie môjho útleho pásu.

Viem, že sa zaradím do davu návštevníkov Vysokých Tatier, ale akosi mi to nevadí. Ťahá ma tam šanca na fajnové pohľady na Vysoké Tatry. Už dávno som ich nevidel nezamračené, len s modrou oblohou a krásnymi bielymi štítmi. Šanca bola, realita však ako obyčajne ukázala niečo iné.
Ďalšou nezanedbateľnou skutočnosťou bolo, že ma stále pobolievala noha a nechcel som sa púšťať na žiadne divoké a ťažšie túry. Proste len takú pohodičku, vyprdieť sa, nadýchať sa čerstvého vzduchu a len si to tak užiť, niečo pofotiť v ľadovom dóme a pri studenovodských vodopádoch.
No to všetko boli len moje predstavy, ale ako to dopadlo?!

Vlak prešiel stanicu Štrba a mne sa na východnej strane Tatier otvárali nádherné pohľady na fakt, že krásne vysvietené Tatry. Obloha  bola modrá, na predhorí sa črtala zaujímavá inverzia prechádzajúca cez kopčeky pod Tatrami. Západná strana Tatier bola zamračená, tak, ako pri mojich posledných návštevách. Ani mincu som si nemohol hodiť, pohyb mračien bol od západu na východ, čiže podobne ladené pohľady z vlaku na krásne vysvietené Tatry,  boli asi tie posledné v ten deň. Vystúpiac z vlaku sa ponáhľam do električky smerom na Smokovec. Ejha – zapĺňa sa poriadne. Po chvíľke už stojím na jednej nohe, rukou zavesenou v stropnom držiaku  električky udržiavam rovnováhu, aby som sa nezvalil na okolostojacich. Aj tak by som im ale neublížil, tak to bolo natrieskané. Do xichtu sa mi strčil batoh ďalšieho turistu a hranami lyží ma pomaly oholil - načo som sa, ja blbec, vlastne holil?! Mohol som ušetriť žiletky. A tak tu visím, ako desiatky ďalších návštevníkov Tatier, ako sliepky v mäsiarstve na hákoch, vzduchu sa mi nedostáva. Túžobne vyčakávam na nasledujúcu zastávku električky, kedy sa mi cez otvorené dvere dostane trošku kyslíkovejšieho tatranského luftu. Mal som si pribaliť toho exportného, baleného v plechovkách.  Ešte keby sa na mňa tlačili aspoň nejaké úžasne vnadné turistky, nejakú pasiu nech z toho mám, ale nič také. A tak som to nejako vydržal, pripadal som si, ako kúsok mäsa v tlačenke.

25 minút a je tu Starý Smokovec. Nevystúpil som, doslova ma to vycuclo  pod tlakom dalších turistov a mohol som sa konečne nadýchať toho pravého čerstvého tatranského. To bolo vychutnávanie. Ani sa nečudujem, prečo sem turisti chodia za tým iným vzduchom. Keď vystúpia zo zaprdenej električky, musí sa im tento luft zdať ako zázrak prírody tak, ako sa zdal mne. Ale to mám za to, že sa sem vyberiem v strede prázdnin. Nevadí, síce si za to môžem sám, ale už dopredu som to vedel, tak by som nemal frflať. No ale čo si pomôžeme, človek iný nebude.

Tak sa nahodím na môj pešomód, pomaly vystúpam asfaltkou k stanici lanovky. Hriešne myšlienky o vyvezení sa lanovkou podporuje aj lenivosť sviatočných chvíľ, takisto sa k nim hlási moje celkom dobre prejedené brucho zo sviatočných dní.  Ale toto rýchlo zaháňam a pomalým krokom sa vydávam smer Hrebienok. V snehu to je fajn, len na ceste sú aj ľadové vyfúkané úseky. A tak nahadzujem svoje mačiatka – turistické želiezka, ktoré mi cestu celkom fajn zaisťujú. Je to dobrá vec a mali by to nosiť všetci návštevníci tejto lokality. Žiaľ, pri neskoršom pohľade na návštevníkov (nie turistov) zisťujem, že to je len moje zbožné prianie. Nie však realita. Ako to zisťujem neskôr pri výstupnej stanici lanovky na Hrebienku, pomaly by sem ľudia prišli aj vo večerných garderóbach. Topánky rôznych druhov, nevhodných na pohyb v týchto, pritom ľahkých častiach Tatier, sa mi promenádujú pred očami. Ani nechcem vidieť stav podrážok. Pravdepodobne niečo ako letné pneumatiky na snehové pláne pri jazde autom. Keby boli kontroly pri vstupoch na turistické chodníky za Hrebienkom, tak ja by som určite každého piateho návštevníka nepustil ďalej. Ani len po Rainerku.
No ale skončím s týmto mentorovaním. Vyšuchtal som sa snehovým chodníčkom na Hrebienok a spokojne som odfukoval s tým, že som vošiel aj do Ľadového dómu. 





Na počudovanie bol celkom priechodný. To by som pripisoval akurát chvíli, kedy bolo ďaleko do príchodu lanovky a takisto blízko k odchodu pozemnej lanovky smerom dolu. Tak som si to po prvýkrát patrične obzrel. Mne osobne sa páčil. Bolo to oku lahodiace, aj keď človek spotený z výstupu tam nemôže dlho zotrvať. A tak som sa pohol ďalej, veď času dosť – odskočím si na Zámkovského. Tam si dám obed. Moja naivita v tom, že by sa tam tiahol menší dav ľudí, ma po chvíli prešla. Ale ako som už spomínal, s tým všetkým som počítal, veď som v Tatrách. A tak si vykračujem ponad Rainerovú chatu, spokojný hlavne preto, že mám celkom istý krok. 

Pri Rajnerovej chate
Veľký vodopád


Prejdem okolo Veľkého vodopádu a pohodovým krokom sa pustím do serpentínového chodníka smerom hore. Nie je ťažký, išiel som ho už veľakrát. Ľudí pomenej, predbehnem rodinku, ktorej členom bol aj zhruba 15-ročný vytiahnutý pubertiak. Ten sa ale v prítomnosti rodičov zjavne nudil a ja som sa javil ako vhodná alternatíva k pochodu smerom hore. A tak sa na mňa zavesil a ťahal to za mnou zhruba štyri-päť metrov. Nevadilo mi to. Teda zatiaľ nie. Len ja mám trošku problém pri stúpaní do vrchu. Nazývam to štartovanie raketových motorov v mojom tele, konkrétnejšie v brušnej dutine. Samozrejme je to uvoľňovanie vzduchových bublín z brucha. Keď chodím sám, mi to nevadí, niekedy tomu uvalím poriadne. S tým mladým holobriadkom som ale nepočítal. Ťahal to za mnou a ja som mu to veľmi nechcel chrstnúť do xichtu. Pomaly ale iste som to zadržiaval ako sa len dalo, ale postupom času som zisťoval že to bude veľká, hlasitá metánová rana, pretože otvorenie stavidiel  sa odkladá na naurčito. Zastanem. Holobriadok zastaví za mnou - tesne za mnou.
„Veď choď dopredu“ – vravím mu „ja si trošku vydýchnem a potiahnem ďalej“.
To že si chcem vydýchnuť zadkom, mu predsa vravieť nebudem.
„Ale nie, nie – ja tiež počkám, veď mama s otcom tu budú hneď.“ – oponuje mi.
Super – pomyslím si, veď tých 50 metrov od neho vydržím. Pohnem sa  a 5 metrov  za mnou už sa ma opäť drží mladík. Brucho sa mi nadúva, črevá vydávajú podozrivé zvuky,  možno sa pomaly aj vznesiem. Pohodový krok je ta tam. Pologule na zadku tlačím k sebe celou silou, ako sa len dá a oči mám vypučené, gúlajú sa mi v rytme krokov. Všetko moje úsilie sa pretavuje do zadržiavania môjho gigantického prdu. Ešte že nikto nejde proti mne, inak by sa asi dobre ušklebil tej grimase zavesenej na mojej tvári. Zastavím, snáď prejde okolo mňa – iba zbožné prianie! Znovu zastaví, pol metra za mojim zadkom. Pri štarte na ďalšiu časť tohto výstupu, vypustím pomedzi stisknuté pologule zlomok brušných výparov, trošku sa uľaví. Idem ďalej v nádeji, že snáď už na ďalšej zastávke ma predsa len predbehne. Nebude ho baviť môj pomalý krok. Ale smola.
A tak kráčam so svojou brušnou kalváriou, pomáličky, veľmi obozretne sa pokúšam nenápadne vypustiť nejaký ten tlak pomedzi stisnuté polovičky. Červený som nie od zimy, ale od premáhania sa a za mnou si vykračuje veselo dlhý adolescentík a určite si myslí, ako mu to dobre ide. No super, nie?! Človeku hneď napadajú nejaké tie veršíky – napr.:
A tak si šliapem svojou kalváriou pomyselnou
v hlave s myšlienkou zlomyseľnou
vypustiť neodkladne svoje vetry
a odér sa usalaší v cudzom svetri.

Ešte k tomu musím pridať sem-tam zľadovatený terén, pri ktorom som sa musel sústrediť na chôdzu a nie na hermetické stískanie pologúľ. Keby som však spriechodnil pologule, mladý turista za mnou by sa razom ocitol možno aj 100 metrov nižšie, omámený mojim brušným odérom a ešte by si otecko mohol myslieť, že si niečo šupol do seba. Takže dvojaký pozor. Ale všetko raz skončí.
Ocitol som sa v lese na odbočke k Zámkovského chate. Ako inak – mladý prenasledovateľ sa usalašil pol metra za mojim zadkom. To mi už nedalo a vravím:
„Chlapče si dobrý, ale niekedy musíš akceptovať to, že keď  Ťa niekto vyzve, aby si išiel predo mňa, tak choď. Vieš, na niektoré veci treba súkromie. A na poriadne prdnutie, by som povedal, že to tak je!!!“
Mládenček očervenel, zostal zarazený na sekundu, ale to bolo fakt len na sekundu a v druhej sekunde zmizol, ako opar nad hrncom. Fakt som si nemyslel, že je taký rýchly. A bol. Ale mne to len vyhovovalo. Konečne som bol sám so sebou, uvoľnené pologule rite krochkali blahom a užívali si slobodu a slasť.

Zámkovského chata

Nakoniec som dorazil aj ja na Zámkovského chatu. Bola plná, preplná, takže žiadny obed hore sa nekonal a to som sa neskutočne tešil na moje obľúbené plnené guľky s mäsom a kapustou. No nič, tlačiť sa tam nebudem. Pobral som sa v pohode dolu. Zostup trošku zľadovateným chodníkom bol úplne v pohode, nik sa ma nesnažil nasledovať. To bolo super.
 Neskorý obed v preplnenej Bílikovej chate bol tiež dobrý, podstatné bolo, že sa už na mňa nikto nelepil a neobmedzoval moje brušné činnosti vo zvyčajnej pohode. Následne som znovu vybehol do Ľadového dómu a trošku som si pofotil na statíve. Dalo sa, veľa ľudí tam už nebolo, i keď som sem tam musel zniesť aj turistov selfiových, ktorí sa snažili vtesnať do záberu aj s panorámou celého ľadového dómu, čo ale fakt nebolo možné. Ale chlad sa vkrádal do kostí, takže som to po chvíli zbalil a pobral som sa dolu kopčekom smerom na Starý Smokovec.




Pár záberov z ľadového dómu na Hrebienku.


Inak ale celá túrička bola v totálne nefotogenickom prostredí, žiadna modrá obloha, žiadne štíty okolo mňa, len hmla a počiatok sneženia ma sprevádzali celou cestou. To mi ale nevadilo, som bol rád, že som v horách a aj napriek obmedzeniu v určitej časti výšľapu som sa poriadne vyluftoval i vyprdel.

Ešte káfíčko v Starom Smokovci a mohol som nabrať znovu smer – domov.


Tak zatiaľ. 

Ešte viac záberov z tohoto výjazdu:

pondelok 1. januára 2018

Dva západy slnka z hradov pri Dunaji


Na hrade Rothelstein

Prichádza sunset. Prichádza zlatá hodinka. Teplé farby sú predzvesťou nastávajúcej tmy. Sunset sprevádza ticho. Je prerušované len sem-tam pípnutím vtáka v korunách stromov nad ruinou malého neznámeho hradu Rothelstein. Ani ruinou by to človek nenazval. Pár múrov, nejaké tie valy a priepasť vedúca smerom k slepému ramenu Dunaja. Trošku opodial sa už valí voda Dunaja, pripravená na dlhú cestu kontinentom. V podvečernom svetle je to krásny pohľad na poskakujúce vlnky, ktoré tvoria túto vodnú cestu.



 Z útrob hradu je ale vodný tok vzdialený, z bezpečnej vzdialenosti ho pozoruje fotograf, ktorý celým svojim vnútrom vníma to ticho, tú tajomnú atmosféru, ktorá ho s postupujúcou zlatou hodinkou stále viac a viac prestupuje. V diaľke podľa predpokladov ma slnko otvorenú cestu k poslednému finále dnešnej cesty oblohou. A na to sa dotyčný teší. Nemusí nič, v ruke stíska diaľkovú spúšť, fotoaparát na statíve je nasmerovaný na ten správny tušený cieľ. Nastavenia sú v poriadku, treba len vydržať. Ako rybár, keď loví – musí čakať.  Slnko je ešte trošku vysoko. Myšlienky fotografa sa v tejto tíšine skĺznu bralom k brehu rieky – spútanej a osedlanej. Síce sem tam si rieka vyhodí z kopýtka, ale to sú skôr výnimky, ktoré ani k jeseni nepatria.




Nebolo to stále tak. Veľmi dávno bola rieka divoká, tok rieky bol nepredvídateľný, okolo sa tiahli husté, prehusté lužné lesy. Rieka si sama určovala, kadiaľ potečie, nezaujímal ju názor človeka, veľakrát rozťahovala chápadlá svojho toku do všetkých možných strán. Len na kopce nestačila, na kopcoch sa stavali hrady, tak ako stojí Rothelstein na vysokom brale nad Dunajom a Dunaj sa k nemu nedostane. Všetko bolo plné divokých zvierat i rozprávkových bytostí. Presne takých sa obáva i rybár vo fantázii fotografa zrodený. Sedí pod hradom Rothestein na ktorom sídli strážna posádka a vyberá mýto. Rybár má ale iné starosti, aj keď vidí presne taký istý sunset ako fotograf o povedzme 800 rokov neskôr. Rybár ale potrebuje uloviť ryby. Už nejaké má, ale tie treba odovzdať na panskom hrade nad Hainburgom, tam niekde má byť slávna svadba. Rybár nevie, že vojde do dejín a že aj on svojim dielikom v podobe stravy prispeje k slávnej hostine na hrade. Rybára to netrápi, potrebuje uloviť ešte pár rýb pre svoju rodinu. Rybár nemá budúcnosť – má len hlad, má krysy v chalupe, vlhko od rieky mu kvári kĺby, má deti, ktoré potrebujú ošatiť, najesť sa i vychovať. Takže sa plne sústreďuje na lov. Slnko v predzimnom období mu pohladí tvár, lúče síce hrejú, ale rybár to veľmi nevníma. Otvára sa mu skvostný pohľad nad hladinu, vlny sa sfarbia do červena a z nich sa sem tam vynorí tá vysnívaná ryba, ktorú potrebuje ku svojej blízkej budúcnosti. K tomu aby sa mohol zajtra znovu vybrať do zarastených zákutí lužných lesov a snažiť sa postarať o svoje hladné potomstvo. Presne ako tie poletujúce vtáky nad vlhkými zákutiami okolostojaceho lesa loviace mušky pre svoju potrebu.


Na hlavu fotografa sadne farebný list a privedie ho do súčasnosti. Slnko sa zdialky škerí do objektívu fotoaparátu na statíve a vyzýva ho k pozornosti. Neskutočne rýchlo padá slnko. Je to doslova pád do lesov za Dunajom. Na chvíľu sa odrazí od hladiny, vytvárajúc pritom čarovné červené a teplé tony špinavého Dunaja. To všetko je vidieť z posiedky na hradnej skale Rothelsteinu. Tma začína ovládať okolie i nádvorie lokality, je čas sa pobrať preč z tohto miesta. Tajuplná atmosféra miesta má však ešte jeden tromf, aj keď už slnko je ta-tam za obzorom. Ale jeho lúče ešte vytvárajú nádherné obrazce v mrakoch vysoko nad hlavou i lesom. Fotograf už má všetko pobalené, statív vo vaku, fotoaparát tak isto.


 Posledný pohľad z plošiny ale prinesie veľké prekvapenie – nádherne sfarbené mraky nad riekou. Netreba váhať, treba konať. Všetko fotografovo náradie okamžite vypadlo z uskladneného priestoru. Lúče derúce sa spoza obzoru od už nevidiaceho slnka nádherne osvetlili mraky nad Moravským polom. Jedna veľká nádhera a tú si človek nemôže nechať ujsť. Ten amatérsky fotograf to vie, veľakrát sa mu už stalo, že najkrajšie scenérie prišli až po západe. 



Trvá to síce menej ako 5 minúť ale oplatí sa počkať, oplatí sa podumať ešte nad okolitou krajinou. Rýchlo ešte pár nových snímkou a teraz už naozaj vypadnúť. Cestou cez les, ktorý toho veľa pamätá, cez rieku, ktorá k človeku môže vyslať vodníkov, vodné žienky i víly. Aspoň vo fantázii moderného ale aj stredovekého človeka to tak môže byť. Šero a tma majú svoju moc. Opantajú fantáziou i predstavivosťou. Netreba to podceňovať. Je krásne isť a aj báť sa nočným lesom.
Skončila prvá scéna so zapadajúcim slnkom pri malom hrade nad Dunajom zvanom Rothelstein. Na rozdiel od čias minulých ale fotograf vie, že aj zajtra bude zaujímavý západ slnka. Takže čo tak vyskúšať západ slnka na Schlossbergu – ďalšom hrade týčiacom sa nad Hainburgom. Nič mu nebráni byť na druhý deň večer na výhľadových miestach nad Hainburgom pri  krásne udržiavanom hrade Schlossberg vo výške 291 m.n.m.


Na hrade Schlossberg


Dávno-pradávno – povedzme približne 800 rokov dozadu vyzerá z okna na hrade západ slnka mladý princ. Je to budúca legenda – nevie o tom, ale osud mu pripravil inú budúcnosť ako tomu rybárovi pod hradom. Ten sa mladému princovi pri pohľade von oknom javí trošku väčší ako mravec pod prahom jeho izby. Budúca legenda mu nevenuje pozornosť, taký ľudia, len o svoje brucho sa potrebujú starať.  Nie je to rytier, nie je to šľachtic – je pre legendu nepodstatný. Zajtra čaká legendu svadba. Touto svadbou získa veľké územia a rozšíri slávu českého kráľovstva. Je to počiatok jeho cesty ku sláve a k legendárnemu panovaniu. Počiatok k najväčšej rozlohe Českého kráľovstva. A to sa stane za jeho vlády. Vlády kráľa železného a zlatého. Ale pri pohľade von oknom to mladík ešte nevie. Len o tom sníva v momente keď sa mu teplé svetlo sunsetu odrazí v jeho očiach. Vie, že zajtra si berie o tridsať rokov staršiu ženu. Nevzrušuje sa nad tým. To patrí k panovaniu, to patrí k rozširovaniu územia v tomto období. A láska??? To mu nič nehovorí. Lásku si môže kúpiť. Na nádvorí je plno radodajných dievok, ktoré mu vynahradia to, čo nemusí dostať od svojej ženy. Tak čo??? Dôležité je plniť si sny a plány o tom ako byť najväčší. Ako sa získať nehynúcu slávu, neskutočné bohatstvo a velikánske dŕžavy.  




Fotograf si to všetko len domýšla, keď čaká na posledné svetlo na nádvorí hradu Schlossberg. Sediac na lavičke môže popustiť uzdu svojej fantázii.  On chce len zachytiť to, čo slnko skoro denne poskytuje ľuďom pre potechu, keď opúšťa svoju púť aby sa o pár hodín znovu objavilo na druhom konci obzoru. Slnko zmizlo, dnes oblaky na oblohe nezostali, pre zmenu sa ale rozsvietili lampy umelého osvetlenia na hrade a to je dobrý dôvod nasávať ešte ďalej atmosféru tohto miesta. Len obídenie hradu vo svetle lámp trvá fotografovi dobrú hodinu. Dolu pod hradom sa rozsvietili svetlá mestečka, hladina Dunaja odráža jedno svetlo za druhým. Niektoré svetlá si aj nesie so sebou. Svetlá lodí.


Dajú sa tu nájsť krásne miesta, ktoré môže každý fotografujúci zvečniť pre svoju potechu. Tiene kamenných múrov ukrývajú spomienky hradu, veselé i vážne. Kaplnka pod vežou si ďalej stráži svoje tajomstvá. Je maličká ale zároveň aj veľká tým čo všetko vo svojej histórii zažila. Nádvorie hradu akoby ožilo životom, preháňajú sa tu páni namyslený o svojich predstavách úžasnosti, sluhovia bažiaci pomôcť svojim pánom k ich snom, zbrojnoši túžiaci po lepšej oceli a veľkej sláve, pohoniči mysliaci viac na svoje kone a slúžky, ktoré si podávajú všetky svoje klebety z úška do úška. Ruch je síce len v hlave fotografovej, ale je to celkom dobrá predstava.





Po asi hodine komponovania na hrade si aj ten amatér zbalí svoje saky-paky a pomaly opúšťa tú atmosféru, ktorá ho obklopovala po celú tú dobu jeho pobytu v tejto lokalite.
A Dunaj??? Ten si tečie ďalej, každodenne zažíva ten vždy iný západ slnka. V jeho vlnách sa stratila i tvár rybára, ktorý tu žil, lovil a možno aj sníval. Tvár kráľa zohyzdil a zakrvavil sen ďalšej legendy, ktorá bažila po moci.

Tak zatiaľ.

Ešte nejaké foto:
https://photos.google.com/share/AF1QipNMcR7AM6poVRct65sGMYBTduuERtp4Xb-jmnVskT4ExuVU5Hjwsapcz0dv47XhHw?key=RjM5YkFQU3JleTJweXptWE13b0ZMZU9qa2VCN2Nn