štvrtok, 10. novembra 2016

Snilovské sedlo - Strečno

„Tfuj horko na hovado“ – prepotené vlasy sa mi lepili v tom neznesiteľnom teple na hlavu. Neskutočná chuť v papuli na pivo. Po celodennej drine na poli pri vyberaní krumplí, som sa konečne dotiahol do staničnej krčmičky. Tu je najlacnejšie pivo – z tých pár drobákov, čo mi vydelila stará, mi snáď vyjde aj na nejaký ten poldecák. Najlepšie by bolo stretnúť nejakého turistu, prihovoriť sa a možno aj niečo poplatí. Ešte teraz mi v ušiach zvoní dunivý hlas starej:
„Nestačí Ti toľko peňazí, nedám Ti viac, nezarábaš, len po fľaši poškuľuješ, ništ nespravíš a ešte peňáze by si chcel. Tu máš na pivo a prac sa mi z očí – musím na Teba prať, variť, žehliť, pratať, kerovať traktor, do pivnice krumple navoziť, decká nakŕmiť a čo, Ty starý niktoš. No čo trochu si porobil na roli a teraz sa tu budeš naparovať!!!!!“
Holt závidím slobodným parobkom – prešlo mi hlavou.
„A ne že dojdeš ožratý ako drúk“ – doľahne posledné ženino pastorále za mnou.
Ale čo si chcel to máš.
V staničnej si dám načapovať pivko, nejaký ten trúnok dám na prilepšenie a sadnem von pod strom. Pod prístreškom je už voľná len jedna lavica so stolom, ale to nevadí. Trošku posedím, vánok pod stromom mi poprefukuje zrobené údy. Možno sa tu objaví nejaký kamoš a niečo poplatí.
Teplo je stále, slnko rovnakou intenzitou pripeká, pri ostatných stoloch čakajú rodiny s deťmi na vlak. Žiadna obeť, ktorú by som zmanipuloval na nejaké to pitivo pre môj smädný gágor. Pivo je po chvíli fuč, ale chuť je stále. Čo teraz?! To jedno nestačilo a pri pulte mi na sekeru ťažko naleje, veď už minule som tu nechal nejaký dlh. Zazerala na mňa výčapníčka, keď som platil za to jedno, či zaplatím aj dlh. Ale nech –raz bude aj na zaplatenie.
Spoza budovy sa objavil turista – pripomína mi môj príchod na staničku, tiež ma taký zvláštny krok – uťahaný. Nie je to žiadny krok houpavý – ako si pospevujú rôzny čundráci pri svojich gitarových trilkoch. Vidieť na ňom, že má toho dosť, ani sa nečudujem. Slnko na oblohe teraz večer pripaľuje ponad hrad asi najviac. Čaj by si človek mohol prihriať na asfaltke.  Ja sám som mal dnes dosť aj bez batohu. Celodenná drina na roli za chrbtom so starou, ktorá keby mala bič, tak sa ani neposadím – to Vám dá zabrať. To aby sa nezabudlo, že tiež som nejako odolný. Turista ťažko zloží batoh z chrbta, porozhliadne sa po voľnom mieste – ale nikde nič. Len pri mne. Prikývnem – veď si sadni, je tu tieň. Zloží sa oproti mne a pomaly odfukuje.
„Fuj – je neskutočne teplo“ – vyšlo z turistu.
Horlivo som prikyvoval v nádeji, že by z neho mohlo niečo kápnuť. Nevypadal ako nejaký nastajlovaný panák, čo nahodí najmodernejšie turistické handry a naparuje sa, čo všetko má na sebe, ale nezaplatí.
„Kde tu predávajú niečo na pitie?“ – spýta sa.
Hneď som samá ochota - to som presne potreboval počuť: „Tam za rohom, seďte ja tam skočím, vypadáte, že máte toho dosť.“
„No to je pravda – to slnko ma ničí – stratil som sa z chodníka a prišiel som po asfaltke popri trati. Neskutočne na mňa pražilo. Ešte že mám svoj klobúk, inak by som zgegol.“ – rozhovoril sa.
A hneď mi podal nejaké drobné euráče: „Dones mi prosím Ťa kofolu, zober si aj nejaké pivko za ochotu.“ – joooj to mi úplne stačilo. Rozbehol som sa k pultu a zobral som požadované nápoje.
Prisadol som si k nemu – mok sa pri mne perlil – kvapky na krígli na mňa žmurkali v radostnom ošiali, že sa dostali na slnko.
„Tak na zdravie“ – vravím a následne kladiem otázku: „A čo odkiaľ ideš?“
Prázdne reči – ani ma to nezaujímalo, ale bola tu vidina ďalšieho pivka zadara a možno i niečo iné, vlak mu pôjde asi za trištvrte hodinu. Dostatok času pre mňa na nezaujímavý rozhovor so zaujímavou vložkou pre môj neutíchajúci smäd.
A tak sa rozhovoril....

To vieš – som z Ivanky, to je pri Bratislave. Vyskytol sa mi celkom voľný deň – vidím že tiež makáš v záhrade alebo na roli, tak vieš o čom to je. Takže sa mi vyskytol voľný deň a už dávno som chcel prejsť tuto tie vršky nad Vami. Počul som, že je to dosť náročné, strmé a dlhé. Veľa strmých častí túry hore do kopca. Tak som si povedal, že prečo by som to vzhľadom na svoj vek nedal opačne. Pôjdem skoro len dolu. Trošku som sa prerátal. Nebolo to stále len dole. No dobre – radšej Ti to opíšem. Ráno ma do Žiliny priviezol Regiojet – ani nie 5 minút na to išiel autobus do Terchovej. To Ti boli fukoty – nevedel som ani kde je autobusová stanica, len podľa mapy, a to nehovorím, že z ktorého nástupišťa to pôjde, to som fakt netušil. Našťastie sa tam rozbehlo viac ľudí na spoj do Terchovej, tak som to mal uľahčené.

Prikyvujem – oplatí sa prikyvovať, aj keď to až také zaujímavé nie je, ale dobre. Radšej zo mňa vyhŕkne ďalší tromf, ako sa dostať k výčapnému pultu.
„Máš lístok – tam pri výčape treba kúpiť.“ – turista sa ťažko zdvihne a vykročí k pultu. Samozrejme ho prenasledujem. Zobral som prázdne krígle a poď ho za ním. Akurát zaplatil za lístok na vlak. Za drobné vzal ďalšie pivko a sebe kofolu – asi bol v dobrom rozmare. Ale to mi nevadilo – pri tomto tempe pitia, ho budem počúvať do aleluja.
Snilovské sedlo z Velkého Fatranského Kriváňa
Vysoké Tatry z Velkého Fatranského Kriváňa


Takže som sa vyviezol lanovkou do Snílovského sedla. Výstup pešo by mi veľmi narušil časový harmonogram. To by som asi nestihol ani posledný vlak do Bratislavy. A ani  som sa nechcel nejako veľmi štvať. To som si ale len vtedy myslel. V Snilovskom som si dal riedučkú šošovicovú polievku, treba niečo teplé do seba dať. Plával tam nejaký kúsoček údeniny, akože  plátok párku alebo sóje, ktovie?!  Ale nevadí, som na horách nie? A následne som vykročil. Miernym stúpaním som míňal návštevníkov Fatry pri výstupe na Veľký Fatranský Kriváň. Tam majú namierené všetci hory milujúci návštevníci Malej Fatry. Následne ďalej z Veľkého Fatranského Kriváňa ich už ide omnoho menej. Predsa len veľká vzdialenosť od lanovky, by asi narobila šepletu v ich turistickom sebavedomí. Výhľady boli dnes krásne, normálne bolo vidieť až Tatry, Choč – Veľkú Fatru na jednej strane a na druhej krásne čisté pohľady na Rozsutce aj Stoh.  Chleb, ten je asi vidieť stále. Stúpal som obklopený džavotom detí a mamičiek, ktoré ich sprevádzali. Pre mnohých to bude možno zážitok na celý život. Predsa boli na Kriváni – nebol to ale ten Tatranský, ale Fatranský. Z rebra Kriváňa som to švihol ešte na vrchol. Veď čo,  mám plno času. Som plný elánu a mám prázdnu compaktflešku vo foťáku. To treba využiť.

Smer k Malému Fatranskému Kriváňu

Počúvam ho, aj keď som tam nikdy nebol, neviem ani čo je compaktfleška, moja stará to možno vie, ale pochybujem. Dôležité je, že sa predo mnou pení ten studený orosený mok. To je podstatné teraz pre mňa v tejto večernej spare.
Na Pekelníku
Stúpanie na Malý Fatranský Kriváň

Z Kriváňa som zbehol po značke smerom na Pekelník. Je to príjemné chodenie. Prispievalo to k mojej pohode. Bolo to fajn. Z Pekelníka ešte do sedla Bublen pod Malým Fatranským Kriváňom a potom zas hore na Malý Fatranský. Tu to už bolo náročnejšie, ale ide sa krásnym výhľadovým chodníkom. Tam hore zas až tak teplo nebolo. Aj keď som išiel len v tričku, potil som sa pri tom výstupe. Veď to je výkon nie?!

,A to si ešte nekopal krumple´ – pomyslím si, nenaparuj sa toľko.
Zo stúpania na Malý Fatranský Kriváň - sprava Velký Fatranský Kriváň, Pekelník a Rozsutec

Pred Malym Fatranským Kriváňom odfukújúc z dlhého tiahleho stúpania som zazrel statív. Teda aj človeka nad ním. Zaujimavé! Teda aspon pre mňa. Len sa nesprával ako fotograf, stále tam stál na jednom mieste. „Vari to nie je nejaká socha fotografa?“ Pomyslel som si. Ale nie – bol to filmár. Ako sú amatérsky fotografi, sú aj amatérsky filmáry. Zaujimavé stretnutie. Pokecali sme, práve sa chystal na odchod, cvakol ma s fotákom a začal rozprávať o filmovaní. No jasné, ako sa nevedia fotografovia vykecať zo svojho koníčka – sú na tom podobne aj filmujúci amatéry. No ale aby som to neobkecával – odporučil mi link na You Tube – kde ma svoje snímky. Ak chceš pozri aj Ty: Na You Tube je pod menom Stanislav Palúch – link: https://www.youtube.com/channel/UCT8I-OAEnpkfLQbUjKLqoeQ

Za mnou Malý Fatranský Kriváň

Zas sa tento turista naparuje nejakými výrazmi, nech je rád, že ja nespustím našou hovorovou rečou – prejde mi hlavou – ale počúvam dalej medzi dúškami perlivého moku.

Na Malom Fatranskom som si dal odpočinok – krásne som videl na obe časti svojej túry. Bolo to parádne. Predo mnou sa vlnila hrebeňovka cez sedlo Priehyba – následne ďalší výstup na Stratenec, za ním nasledovala hrebeňovka priamo cez Biele skaly – všade to turisti volajú Ťavie hrby – veď to z diaľky aj tak vypadá. A potom zostup a zase výstup na Suchý. Z Malého Fatranského Kriváňa to vypadá veľmi pekne. Je to krásny kus krajiny.
Cesta čo ma ešte čaká z Malého Fatranského Kriváňu

Nebudem ho prerušovať, ale aj pohľad na kopu nakopaných krumpolí, nasypaných v mechoch, má svoje čaro. Hlavne čaro konca práce.

Biele skaly

A tak som to zbehol do sedla pod Malým Fatranským. Následne výstup na Stratenec, kopce za mnou sa pomaly strácali z dohľadu, už len sem-tam som zazrel Rozsutec. Ale o to to bolo vzácnejšie. Na Bielych skalách ma stretla stará známa – KRÍZA. Vždy Ti príde tak nečakane – potvora jedna. Naraz sa mi pri jej návšteve roztlčie srdce, zrýchli dych. To sa mi už dávno nestalo pri žiadnej ženskej. Akurát pri nej zažívam tie pocity, ktoré som kedysi dávno zažíval pri pohľade na krásky môjho žitia. Strmo hore, strmo dolu, sem tam by sa hodili reťaze, ale neboli, strmé to tam bolo poriadne. Ten kilometrový úsek po hrebení Bielych skál som išiel asi hodinu. Výstupy by sa aj dali, ale tie zostupy dali poriadne zabrať mojim kolenám. A to som ešte vedel, že mám pred sebou zostup do Strečna, ale KRÍZA ma pobozkala na čelo akurát v tomto úseku. Hore na najvyššom bode som si  dal čajík a nejakú tú Tatranku. Dobil som energiu. KRÍZU som pomaly odháňal od seba, pociťoval som ju stále  menej – ale trvala. Potvora jedna. Odišla až po prechode posledného sedla a po výstupe na Suchý. Tu som sa zvalil do trávy a vychutnával  si tieto chvíle úžasného ticha okolo mňa. Predsa len, tadiaľto už chodilo len zopár turistov. Skôr tých zdatnejších.

Uf – do odchodu vlaku mu zostáva už len 15 minút. Trošku ho musím prerušiť. „Nedáš si už nič?“ – Nie – zaznela jeho odpoveď – už mi aj tak plávajú žaby v bruchu pri Tvojom pijáckom apetíte. Jeho oči sa na mňa zvláštne pozreli, akoby vedeli, prevŕtavali sa mi až do žalúdka. No iná reakcia nebola.  
„Ale aby si nepovedal – tu máš – zober si ešte jedno, nech nemáš na mňa zlé spomienky.“
„Och – dnes mám celkom šťastný deň a to začal tak zle na tej blbej  krumplovej roli v sprievode užundranej a nervóznej starej s imaginárnym pohoničským bičom v papuli. Tu je to o inom.“ – „Tak na zdravie.“

No kde som to skončil? Aháááá – teraz ma len čakala lahôdka. Vedel som, že po prechode tejto časti túry asi nestihnem ten prvý osobný vlak do Žiliny, ale druhý som nevedel kedy ide. Ale už ma to až tak netrápilo. Bolo to fajn – ale tá  hrebeňovková lahôdka mi dala zabrať. Madam KRÍZA bola našťastie fuč a tak som sa dal do zostupu. Veľmi opatrne, ale už som bol zvyknutý pri zostupoch z Bielych skál. V každom prípade je to tam celkom strmé a treba ísť veľmi opatrne. Aj som išiel – po poriadne dlhom zostupe som sa dostal na lúky pod Suchým. Chodník sa striedavo vlnil lesom a lúkami. Niekto mi vravel, že tu sú medvede. Ale tie sú už asi všade. Len keď mám takéto myšlienky, snažím sa upozorniť na seba. Tak kašlem o sto-dvesto. Pripadám si ako tuberák, až na to že nefajčím. Populárna je aj pesnička pre mňa:

 Vladooooo – Ty si aký huj, 
 vetrík okolo mňa duj
Lesný tvor - počuj– fuj
moje kosti sú na chuj.

No dobre to som si vymyslel. Po prejdení lúčnym úsekom Javoriny som sa spustil dolu akýmsi lyžiarskym svahom ku Chate pod Suchým. Nohy sa mi pomaly, ale isto dostávali do stavu roztraseného tranzu. Kolienka pobolievali. Zachránila ma chata. Jooooj dal som si neskorý dobrý obed. Nealko pivko to osviežilo a káva dala super bodku za touto príjemnou časťou túry. Vlastne túra bola príjemná celá – len namáhavá. A začala sa mi posledná časť túry. Zo začiatku to bolo fajn, išlo sa skoro rovinou až prišiel tvrdý zošup hranou Plešelu. Už na začiatku som vedel, že to bude iná káva. A veru bola. Nohy sa chveli, kolená úpeli a stehná sa vzpierali každému následnému kroku. Zrak bol upretý stále dolu, na chodníku plno kamenia, koreňov a priehlbín. Ale nezostávalo im nič iné len ísť a ísť. Už som aj zabudol, že som chcel fotiť. Len k odfoteniu Domašínskeho meandru zo skál nad Starým hradom som sa vyslovene prinútil. Na hrad som ani neodbočil, a to je už čo povedať. Bál som sa, že prídem neskoro na vlak a veľmi, fakt veľmi som chcel mať to klesanie za sebou. Bolo to ako pád do pekla, ktoré nie a nie prísť. Na veľa som sa dovrávoral na rázcestie pod hradom a odtiaľ už išla asfaltka v príjemnej rovinovej priamke. Nemám chodenie po asfaltke vôbec v obľube, ale teraz to bola pre moje nôžky roztrasené, rozkývané a boľavé úplne úžasné. To som si vychutnával. Neskutočná pohoda, aj keď nohy si sem-tam zaprotestovali. Tak som sa rozbehol, že som minul odbočku červenej a následne som sa vrávoral po asfaltke. Pomaly, ale isto, som znovu začal nadávať na asfaltové partie túry. Kedy je človek vlastne spokojný?! Vlastne asi nikdy – že áno.  Prešiel som popri kompe, cez celú dedinu, až sem. Už som sa nevedel dočkať pohľadu na staničnú budovu. Mám dosť. Poviem ti. Ani neviem ako zdolám to polmetrové prevýšenie na nástupište.

Domašínsky meander Váhu

Odchod vlaku sa blížil. Našťastie. Pri druhom stole sa usadili moji domáci štamgasti a ja som už vyhliadal, kedy príde vlak, turista odíde a ja môžem pokračovať v mojom spôsobe života. Stačilo mi toto rozprávanie. Blázni, čo sa na toto dajú. Brrrrr. Stačí keď sa na tie hory pozerám celý život zdola a nieto aby som tam liezol.
Vlak zmizol – turista sa takisto stratil z môjho života. Mne zostala opica, z ktorej som sa prebral na kanape v kuchyni. Hlava bolela, v hrdle sucho a v hlave len otázka z večerného stretnutia. Tak som zakričal na Marku: „Maráááá čo je to to Jutube?“

Dalšie foto:
https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6351393793722036865

  

nedeľa, 2. októbra 2016

Peilstein

     
 
   Treskol som doma dverami, naskočil do auta, otočil kľúčom, aby som bol už odtiaľ preč. Plesk k tomu tresku na šťastie nepribudol.  V sprievode myšlienky nato, že ma čakajú predsa neznáme miesta, krásne lesy a tiché pláne, som sa snažil vypadnúť. Dôvodom  tresku (nie tresky) bola domáca hádka, ktorá sa udeje snáď v každej každučičkej domácnosti na zemeguli. Niekedy ju sprevádzajú aj hlučnejšie prejavy či výmeny názorov – no proste tresk. Moje auto vyletelo z dvora na ulicu a smerom na Bratislavu ako pojašené. Teda, nie že by som bol nejaký úžasne rýchly pretekár za volantom, ale teraz sa aj tetka Lakatošovie z druhého konca ulice s udiveným pohľadom pozerala za známym autom. Viem si živo predstaviť,  ako si premasírovala krk zaskočený kŕčom z rýchleho pohybu, pri ktorom chcela zistiť,  čo za blázna to sedí za volantom. Veď kruhu súkmeňovkýň to treba zreferovať ako horúcu správu, predsa to info stojí aj za natiahnutý sval na krku.
Vyrážam smerom k Bratislave na obchvat. Je leto, počasie je krásne – slniečko svieti a vyprevádza ma na cestu s vedomím, že moje podráždené vnútro sa onedlho upokojí. Veru po chvíli sa usmejem pri myšlienke na to, ako som si zabalil do nádobiek celý obed, keďže som chcel ušetriť trošku času a nemusel potom umývať ešte po sebe riad. Som proste veľmi vynaliezavý, úžasný chlap – pochválil som pred sebou samého seba.  Jasné,  určite sem tam zvýšim hlas, ale aj ja sa proste musím brániť voči na mne páchanej nespravodlivosti. Takže vidina toho, že hladný nebudem, mi spravila omnoho lepšiu náladu skôr, ako som to čakal. Super!  Spravil som si pohodlie, z reproduktorov sa mi rinul rytmus divokých popevkov rockujúcej kapely Rammstein. To proste musí byť. Len dám si to trošku tichšie, je jasné, že nepotrebujem ohluchnúť, veď už aj tak mi šumí v ušiach – povedzme už rok a pol. Ambulancii som kvôli tomu pochodil hodne, uši dostali zopár výplachov a vyšetrení, ale nič sa nevyriešilo. Môj najúžasnejší  liek na to je - zabudnúť. Lebo keď zabudnem,  je to fajn. Inak mám v ušiach z nezistených dôvodov  neustále šum neidentifikovaného mora, niekedy až oceánu. Ja si to aspoň tak predstavujem. No veď môžem, nie?!
Obchvat okolo Bratislavy som zdolal úžasnou rýchlosťou – až 20 km/hod. – predsa len je pracovný deň, i keď prázdninový. Ak by nebol, ešte aj tetka Lakatošovie by ma dobehla pri túžbe zistiť, čo za jazdca bol v tom rýchlom aute. Takže úžasným obchvatovým tempom som sa dostal po okruhu na rakúsku diaľnicu. Buchol som sa vám v tieto dni po kešeňi  a kúpil som si dvojmesačnú rakúsku diaľničnú známku s predsavzatím, že trošku spoznám kopcovitý kraj za Viedňou a využijem na to voľné dni tohto prázdninového obdobia, kedy väčšina tiahne k morskému pobrežiu. Dobre som spravil.
A tak si to po chvíli šiniem diaľnicou na obec Parndorf. Kútikom oka zazriem preplnené parkovisko známeho nákupného megacentra a zisťujem, že ma to neprivádza do šialenstva. Ja tam nepotrebujem chodiť a som rád, že takéto preplnené parkoviská nemám v cieli mojich výjazdov. Len si to užívajte nakupovania chtivý – v duchu som im zamával s úsmevom na perách.  Chvála bohu, po chvíli mám tú mekku nakupovania chtivých maniakov a maniačok za sebou. Tým pádom ubudlo z diaľnice plno áut so slovenskou poznávacou. No veď až tak sa nemusím radovať – za chvíľu odbočím na diaľnicu z Budapešti na Viedeň. Áut pribúda, už sú na nich trikolóry rôznych národnosti, proste medzinárodná diaľnica, premávka je ale usporiadaná a plynulá, rýchlosť na tejto diaľnice nemá šancu ohroziť diaľničnú „rýchlosť“ obchvatu Bratislavy pred Prístavným mostom. Ten si bude držať rekord najpomalšej jazdy na diaľnici asi hodne dlho, hlavne však  v našich teritoriálnych vodách. No nič – idem  ďalej – za Schwechatom si to stočím na obchvat Viedne, ktorý sa ťahá na juh. Zhruba po 10 kilometroch sa budem držať vpravo, kde sa predo mnou objaví odbočka na Linz. To je môj smer, tadiaľ chcem isť. Pomalou jazdou sa vyšvihnem nad Viedeň a vnorím sa do zelených kopčekov pohoria Wienerwald. Sú to príjemné pohodové oblúčky okolostojacich vrchov, podobné našim Malým Karpatom.
Vstup do areálu v Heiligenkreuz

Dostanem sa na odbočku k mestečku Heiligenkreuz – mimochodom naozaj peknému náboženskému miestu našich západných susedov - odporúčam navštíviť, mne osobne sa tam páčilo. Ja si to však namierim na mestečko Alland – ale nie na dlho. Onedlho je predo mnou odbočka na dedinku Mayerling. Čim ďalej, tým sú predo mnou menšie dedinky, spoločenstvá domov sa pomaly menia na statky v horách – ale zatiaľ sú aj dedinky. V dedine Mayerling míňam kaštieľ, ktorý zasadil veľmi smutné rany dynastii Habsburgovcov. Zastrelil sa tam totiž následník trónu spolu so svojou milenkou.  Táto stavba je zaujímavá – spoza volanta pozorujem krásne záhrady okolo kaštieľa a aj krásne upravené línie starobylej architektúry.
 Lenže aj v mojom vnútri sa ozýva jedna ohlušujúca rana za druhou. Sú to tie od hladu, ešte som nejedol a v batohu mám z domu, v chvate zbalený kompletný obed. Už aby som bol na štartovej čiare miesta na túru. Najmä môj žalúdok si to praje. Spomienka na doobedňajší  domáci rozpor je ta tam. Najdôležitejšie je teraz hlad zahnať niekam do stratených kútov môjho podvedomia, aby sa prinavrátila sústredenosť. Takže v Mayerlingu som si našiel odbočku na dedinku Maria Raisenmarkt, bolo to posledných zhruba 5 km, ktoré ma čakali za volantom. Fičal som medzi krásne upravenými pasienkami a obrobenými poľami, proste hotová pohoda. Predo mnou sa týčili kopce Wienerwarldu. Nikde som však nevidel skaliská Peilsteinu, o ktorých som toho mnoho počul. No nevadí, po príchode do východzieho bodu som sa ani neprezul, rovno som vbehol rukami do batohu, ešte že som si vzal pri tom rýchlom štartovom výjazde bager (sorry lyžicu) – zvyk z vojny. Rovno som sa pustil do jedla a neskutočne chutil. Ani som nezaregistroval okolo prechádzajúcich rakúskych sedliakov, ktorí s udiveným výrazom v tvári sledovali akože nenažraného slovenského návštevníka. Určite vedia, že som Slovák – podľa poznávacej značky. A určite si myslia, že prikvitol ďalší z oných utláčaných chudákov z východu, ktorý sem prišiel za lepším životom. Môj žalúdok mi dal ale pokyny vôbec nebrať do úvahy akékoľvek vonkajšie podnety. Bol som hladný, to je všetko. Booože to bolo spokojnosti, keď som vyvalil svoj bachor z auta, otvoril kufor a dal som sa na prezúvanie. Turistické boty musia byť. Pomaly som sa našteloval, batoh na chrbát, brašnu s foťákom som prehodil cez plece, paličky do ruky a mohol som vyštartovať. Ešte skontrolovať uzamknutie auta – radšej trikrát ako ani raz, aj tak budem mať tiky, aby som sa ešte raz vrátil na kontrolu – žeby vekom?! V mobile som si nastavil navigáciu, zahral som sa na skúseného turistu a vyrazil som.
Ale opačne. Moje kroky sa nezladili s navigáciou, na čo som prišiel asi po 500 metroch, keď som prechádzal okolo Friedhofu – teda cintorína. No ale naň sa ešte nechystám (kto by sa aj chystal) a  v navigácii sa neobjavil, takže naspäť. Aspoň som mohol v rámci zahrievacieho kola skontrolovať auto. Všetko OK, ale pre istotu som zamumlal okoloidúcemu turistovi otázku: „Peilstein ist dort?“
Krajina pod hradom Arnstein


„Ja, ja – klar“ mi odznelo v odpovedi a tak som sa vydal trošku inak a už všetko išlo, ako po masle. Po chvíli som sa vnoril do lesa. Začalo pripekať, tak som bol rád, že som našiel útočisko pod korunami stromov, bolo tam príjemne. Ako náhle som sa dostal na turistický chodník, žiadne problémy už neboli. A tak les sledoval spokojného, najedeného, slovenského turistu, ktorý sa tu na lesný údiv  znenazdajky objavil. Predo mnou sa vinul do serpentín strmší úsek na zrúcaninu hradu Arnstein. Pomaličky, v dôchodcovskom režime, ktorý som si nariadil, som naberal patričnú výšku. Stúpanie serpentínami mi vyhovovalo napriek tomu, že dych sa mi zrýchľoval, preplnené brucho ma ťahalo akosi k zemi, ale žiadne pesimistické myšlienky som si nepripúšťal. Proste idem ďalej.
Onedlho sa objavili prvé náznaky ruín. Steny hradu Arnstein celé vyskladané z kameňov mi naznačili, že som blízko. Hrad nepôsobil dojmom, že by ho zasiahli nejaké záchranné reštaurátorské práce, to som bol teda poriadne prekvapený. Je to snáď druhá ruina hradu v Rakúsku, ktorá bola nedotknutá reštaurátormi, teda podľa mojich poznatkov. Rakúšania sa starajú o svoje historické pamiatky naozaj vzorne a ukážkovo. Skoro každý hrad, ktorý som tu videl je zakonzervovaný, no tento nie. Prvá takáto ruina je hrad Pottenburg, ktorý sa nachádza zhruba 5 km od bratislavskej Petržalky. Dá sa tam dostať za hodinu pešo. Ale osobne si myslím, že veľmi málo ľudí o ňom vie a je to možno aj dobré. Hrad je neudržiavaný, nie je zakonzervovaný, čo síce neuberá jeho atraktivite, ale ľahko by tam neopatrný človek prišiel k úrazu.
Skalná ihla pri ruine
Výhľad od ruiny Arnstein
Arnstein
Bivakovacia jaskyňa pri ruine hradu Arnstein

Ale naspäť k Arnsteinu. Turistickým chodníkom som sa dostal k plošine pred akousi bivakovou jaskyňou – nič veľké, ale proti dažďu sa tam dá ukryť. Dokonca tam bolo ohnisko. Od plošiny vedie chodníček pomedzi múry a skalné partie. Po chvíli ma priviedol k úžasnej skalnej ihle na vyhliadke pri vrchných častiach ruiny. Tá skalná ihla ma fascinovala, bola neobyčajne štíhla, akoby opracovaná a pekne sa vynímala pri rozsiahlej panoráme okolitých kopcov. Chodníkom som postupoval popri zvetranom múre a dostal som sa nad predtým uvedenú jaskyňu na skale. Treba tu mať istý krok, ale nie je to nič hrozné. Po pravej strane má človek neustále vyhliadky na horské partie Wienerwaldu. Pri peknom počasí sú tam krásne výhľady.
Chodníček sa predo mnou pomaly zužoval, už som si myslel, že sa vrátim, ale strihol som to predpokladaným smerom k turistickému chodníku a o chvíľu som bol na svojej pôvodnej trase a mohol sa môj smer upriamiť k vrcholu Peilsteinu. Príjemné ticho lesa ma obklopovalo ešte zo štyri kilometre. Chodník pomaličky stúpal, približne v polovičke cesty som prešiel cez asfaltovú cestu, ktorá pretínala hrebeň v ostrom uhle. Po chvíli pochodu sa objavila chlapská postava podobného vzrastu ako ja. Usmejem sa, on sa usmeje. Ako obyčajne je mojim zvykom sem-tam s turistom prehodiť pár slov. Pripadám si ako doma u nás a tak pozdravím, turista sa usmeje odzdraví a ja už splietam pár slov o ceste čo ma čaká a neminie. Celkom som zabudol, že som v Rakúsku a ľudia tu hovoria inak. Zo začiatku mi to ani neprišlo. Ale oni sú na horách neskutočne trpezliví a ústretoví. Ani neviem ako a prehodili sme zopár slov, dozvedel som sa, čo ma čaká. Bolo príjemné zistenie, že sa v ďalekom, hlbokom svete nestratím. Potom to už išlo ako po masle, ale po masle hore kopcom. Sťa zadýchaný hôrny chlapec (no dobre postarší chlap) som sa znenazdajky ocitol na lúke pri chate Peilsteinhaus.
Peilsteinhaus

 Predo mnou sa rozprestierala krásna lúčka, nado mnou sa slnko hralo s mrakmi na schovávačku a ja som sa stále obzeral, kde sú tie preslávené horolezecké bralá Peilsteinu, ktoré som prišiel obdivovať. Nikde nič, len skauti tu mali postavených zo desať stanov, práve hrali na lúke futbal. Prikvitol som k smerovníku, ktorý ma nasmeroval  ku krížu – ešte 5 minút. Tak reku – kde je kríž,  tam je vrchol a vydal som sa tým smerom. Po chvíľke rezkejšieho kroku som sa ocitol medzi, mnou tak netrpezlivo vyhliadanými, skalami hory Peilstein. Pri kríži som sa mohol pozrieť do poriadnej hĺbky, les bol za mnou a predo mnou skalné rokliny. Krásne.


Kríž na Peilsteine

 Bol to neskutočný zlom do úplne inej scenérie, ktorá ma dostávala do mojej tradičnej foto-nálady. Vytiahnutím foťáku som započal s komponovaním okolitej prírody do snímok. Tú nádheru proste musím mať zvečnenú. Akurát  faktom je, že treba dávať pozor. Je tam poriadna hlbočina a každý krôčik bolo treba najprv zvážiť, aby sa zo mňa nestal lietajúci ivánčan so pseudonymom „Sokolie pierko“. S tým bruchom, že Sokolie pierko – to si prehnal turisto!!!´ – skôr by ma nazvali na prvých desať sekund „Vypelichaný moriak“ a po dopade „Čerstva omeleta“. S týmito názvami by som nemal žiadnu šancu v žiadnom turistickom spoločenstve, zostanem preto radšej pevnými nohami na zemi a tak to bude najlepšie. Pomaly som prechádzal skalnými scenériami a vyhliadkami na Peilstein.


Skalné steny Peilsteinu

 Dostal som sa na východiskový bod jednej miestnej zaistenej cesty – klettersteigu. Na lane sa zvíjali dve skalou vystupujúce turistky a ja som dával pozor, aby som im do cesty neposlal nejaký kamienok. Pri postupe som každú chvíľu počul hlasy horolezcov, ktorí si tu nadeľovali dávky výstupov. Aj na nich bolo potrebné dávať pozor. Ďaleko by som pred nimi neutiekol, keby sa za mnou rozbehli nasratí ako mušketieri a ja by som utekal snažiac sa držať svoje brušné partie trošku v rytme mojich tenkých nožičiek. Za chvíľu by ma mali. Radšej si dávať pozor, ako dostať riadnu po hube od rakúskeho horolezca – no nie?!


Táto borovica na vrchole skaly ma fascinovala.

Ale nie, to bolo len také moje fantazírovanie. Preplietal som sa medzi skalnými útvarmi Peilsteinu, ponad vysoké a strmé svahy a snažil som sa o nejaké fajn foto na zdokumentovanie tejto lokality. Veď predsa budem o tom písať, tak nech k tomu mám aj obrazový materiál, ako tradične býva zvykom.
Skaly som si poprezeral a chodníčkom po lese som sa vrátil k Peilsteinhaus, teda k chate. Začal som mať deficit kofeínu, tak som si sadol a vychutnával zmes kávy a pohľadu na pokosenú zelenú lúku pri chate, pokoj sa rozliehal široko, ďaleko, dúškami som ju pil aj s voňavým čiernym mokom. Pomaly dochádzali ďalší spokojní ľudia a prinášali sem ďalšiu a ďalšiu dávku harmónie a pohody,  patriace len na takéto miesta.
Z rohľadne pri Peilsteinhaus

Pri chate je ešte rozhľadňa – tak som si na ňu vybehol. Kruhový výhľad obsiahol celú panorámu Wienerwaldu, Gutensteinerských Álp, no pohľad ku Schneebergu bol -  ako obyčajne, pre mňa toto leto zakliaty. Ja ho snáď nikdy neuvidím. ´Ale veď si ho už videl, nebrbli ´ – upokojila ma myšlienka a tak som radšej pozeral  a fotil. Nasledoval zostup do dedinky Schwarzsee, nie je to už ďaleko. 
Kostolík v Schwarzsee

Len potom ma cesta navádzala po asfaltke smerom na Maria Raisenmarkt a to som už nemal chuť dávať, tak som sa vrátil a zbehol som z Peilsteinu k hostincu Holzschlag.
Hostinec Holzschlag

 Bola to trošku iná cesta – ale celá lesom a stále lepšie, ako po asfaltke. Nepieklo mi na hlavu a za to som bol vďačný. Pri obdivovaní lesných príbytkov a chát rakúskych spoluobčanov, som sa však dostal znovu na cestu, ktorá viedla na hrebeň Peilsteinu a tak som sa všelijako cikcakovito znovu dopracoval na cestu, ktorou som začal svoju túru. Už to ale nebolo ďaleko – zo tri kilometre a tak som si ešte znovu pozrel nejaké miesta na ruine Arnstein a zbehol som do dediny k autu - bolo na mieste. Všetko bolo tak, ako som to opustil. Trúfam si povedať, že keby som nechal auto odomknuté, aj tak by sa odtiaľ nič nestratilo, je to o náture.
Prezul som sa a vyrazil spokojne na cestu domov, smer Mayerling, Heiligenkreuz, Wien, Hainburg a Slovensko. Zhruba dve hodiny pokojnej  vyhliadkovej jazdy.
A aby som sa ešte zmienil o situácii na domácom poli: všetko bolo OK, búrka prešumela a v dome mohol vládnuť znovu pokoj.
Tak zatiaľ.  

Link na dalšie foto:
 https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6336913134695866001




nedeľa, 4. septembra 2016

Zaujimavé fotomiesta II. - Chorvátsko, Bijele Stijene


Vietor šantiaci ponad vlnky Jadranu sa svojim poryvmi valí na pláže zaplnené rôznymi grotesknými ale i príťažlivými telami odpočívajúcich turistov. Vždy v nových a nových závanoch osviežuje tie pripekajúce sa telá, ktoré nasávajú toľko potrebný odpočinok. Na malých pláckoch pláže medzi kameňmi sa to tam tlačí. Figúry dovolenkujúcich sú tu rôzne a niektoré zaberajú vačší a niektoré menší quadratmeter vytúženého miesta na pobreží. Detičky šantia vo vlnách, všade je plno kriku.
A medzi týmito povaľujúcimi sa a vyvaľujúcimi sa je aj moja figúra. Vyvalený som neskutočne, pomaly si pochrapkávam a snažím sa čo najviac užiť si tú pohodu, ktorá by mala z mora na mňa viať. Vanie??? Našiel som si krásne miesto v chládku pod stromom – do slnka z tieňa mi trčia len moje tenučké paličky-nožičky, ktoré možno chytia aj nejaký bronz. Ale o tom pochybujem. Oči zavreté, pomaličky ma uspávajú vlnky plieskajúce o pobrežie neďaleko môjho ležoviska. Zas si trošku pospím. Natiahnem si ruky pod hlavu, užívam si tú pohodu, čo sa na mňa valí v každej sekunde týchto leňošských okamihov. Prvý šklb prsta na nohe ani nepostrehnem, ale prišiel, a po chvilke je tu ďalší. Pretočím sa, lenže to už ma šklbla noha celá. „Čo mám Parkinsona???“ Mihne mi v hlave myšlienka. Nie – nie – prišlo to čoho som sa obával – objavil sa prvý náznak  mojej telesnej vady. Keď ma začne šklbať, mykať a hádzať od toho leňošenia.  Je to typický znak Turistsona. Proste sa tu nemôžem len tak povaľovať. Ja viem, je to len v mojej hlave, ale zas je to tu. Proste na pláži vydržím ležať zhruba polhodinku a už ma to ženie kade tade. Jasné – riešim to plávaním, šnorchlovaním alebo behaním po pláži a zazeraní na tú ktorú stranu. Ale to sa nedá každý deň. Čo s tým???
Na to je jednoduchá odpoveď – nachádza sa priamo za mnou – oproti moru. V mnou navštívenej lokalite je to oblasť Vinodol a pohorie Velika Kapela. Je tu toho toľko na pozeranie a navštívenie, že ani nemusím veľmi rozmýšlať ktorým smerom vyrazím.
Keď som bol prvýkrát v Chorvátsku – podľahol som lákadlám turistických agentúr a vybral som sa na Plitvické jazerá. Veď asi to treba vidieť, keď je to také preslávené, úžasné a ospevované každým návštevníkom jazier. Áno je to pekná lokalita – ale nie pre mňa a určite nie v lete. Po príchode človek nemá kde zaparkovať svojho tátoša a ak aj to zaparkovanie nájde zaplatí nekresťanské peniaze. Pomaly sa tam platí za každé otočenie sa. V drahom bufete človek zaplatí polovičku peňazí za jedlo a druhá polovička sa uhradí na toalete. Aj za to treba zaplatiť. Veď ste na preslávenom mieste, lokalite zapísanej v UNESCO zozname. Pomaly ale iste sa dostanem na loď prepchatú turistami. Uvelebím sa obklopený turistami zo zeme zapadajúceho slnka. Prepadol ma smäd, vytiahnem minerálku, pootvorím si ju – teda len som chcel a ono sa všetko bublinkové dostalo do parádneho vodotrysku, ktorý oblial polovicu lode, keďže som sedel v strede prepravného plavidla. V momente boli ohrozené vodou všetky drahé azijské aparáty – Canony, Nikony, Fujiny a aj iné mikiny, ktorými ohurovali ázijský turisti. Zo smiešnych slnečných čeleniek pripevnených k čelám fešných japonských dievok im kvapkala presýtená slovenská Budišská rovno na nos a poza tričko. Bolo to ako v reklame – Budiž chaos. A aj bol. Teda ak sa tie kvapky trafili presne tam kam potrebovali. Najradšej by som z tej lode vyskočil pravou slovenskou hlavičkou a doplával na breh, ale túto činnosť až tak veľmi neovládam a svoj pupkáč nebudem predsa predvádzať bez zaplatenia akémukoľvek zahraničnému pozorovateľovi. Tak som sa tváril, že nevidím tie káravé pohľady okolosediacich, ktoré by ma najradšej asi vyhodili z lode. Len problém bol, že akákoľvek činnosť tipu prehadzovania cez palubu by tú lodičku tak rozhojdala, že neviem koľko z nás by sa ocitlo vo vode aj bez efektnej hlavičky. No všetci sme to zvládli a ja som sa po vylodení radšej vybral na druhú stranu.

Foto z návštevy Plitvických jazier:
 http://vladko00.rajce.idnes.cz/Chorvatsko_2012_-_II._-_Plitvicke_jazera_a_cesta_k_nim/


Plitvické jazerá teda určite tak skoro nebudú v hľadáčiku mojich objaviteľských túžob. Už len preto, že aj tak polovička tejto lokality bola uzatvorená. Čo nebolo košér vzhľadom k cene vstupenky vycálovanej za híkanie a ochkanie na preplnených drevených mostíkoch, vinúcich sa nad týmto divom chorvátskej prírody.
Jedno však musím pri spomienke na túto lokalitu podotknúť. Bolo by nádherné navštíviť Plitvické jazerá v zime v čase vládnutia ľadovej kralovny. To by bol iný zážitok potulovať sa týmto vtedy zaľadneným územím.
Toto bola ale spomienka na časy dávno minulé. Odvtedy som bol v chorvátskej zemi zopárkrát, zmúdrel som a našiel som nádherné lokality, kde sa dostanú skoro už len domáci, človek tam nájde pohodu a kľud, dobrú chorvátsku horskú kuchyňu a milých ľudí samozrejme. Dohodnúť sa s nimi dá úplne parádne, veď sme svoji . A tak Vás teda vezmem do lokality Bijele Stijene. Osobne som presvedčený, že je tam omnoho krajšie ako na Plitvických jazerách. Chce to len jedno – zapojiť do toho svoje nohy – aj keď nič strašného nečakajte. Ale radšej zapojiť nohy a vychutnať si to krásne miesto ako počúvať zmesku rôznych nárečí vo vychytenej UNESCO lokalite.
No ale už kecám ako Palacký – možno on vôbec nekecal, ale zaužívalo sa to. Z Nového Vinodolského vedie cesta priamo cez hory. No ale to je iná cesta. Najprv som nabral poriadnu výšku – po dedinku Breeze sa cesta vinie pasienkovými scenériami Vinodolu. Také stáda koní ako som tu ponachádzal, som ešte nestretol a sú krásne plaché. V Breeze je píla, čo znamená, že sa dostávame do lesných partii pohoria Velika Kapela. Cesta sa doslova vinie po úbočiach hôr. Stále točím volantom doprava, doľava, potom doľava a zas doľava – následne  vpravo. Rovných pasáží cesty je tu veľmi-veľmi máličko, nepotrebujem na to zrátanie  týchto úsekov pätinu ruky. A tak točím a točím. Škoda, že nie som krčmár – to by som sa naučil krásne točiť. Už mi pomaly z toho hrabe a aut tam človek veľa nestretne. Pritom cesta je celkom fajn upravovaná. A tak si zas zatočím volantom, už si myslím, že to otočím a že sa vrátim naspäť – ale predsa ešte kúsok a potom ďalší kúsok cesty. Ale keď som už toľko prešiel, predsa to nevzdám – a tak točím do zatáčok ešte zo 10 minút. Do T-čka sa mi objavuje hlavná cesta na ..... Treba sa nám dať doľava. A ani nie po kilometri vidíme drevený smerovník dovnútra do hôr – nápis Bijele Stijene nás nenecháva na pochybách, že ideme dobre. Ale len teraz to začína byť to pravé orechové.
Krásna vlnovková, zátačková cesta sa zmení na poriadnu šotolinu s vyjazdenými koľajami, prepláchnutými vodou zo zrážok ktoré sa tu prehnali pred pár dňami. Moje okuliare spolu s očami sa prilepili na predné sklo, nohy zvolnili prítlak na plynový pedál a pomaličky sme sa dali traktorovým tempom bojovať s nasledujúcou poľnou cestou. Chvíľami to bolo fajn, chvíľami ma na ceste zdravili také výmoly, že som mal problém to obísť. Ale napredovali sme, to bolo podstatné. Po pár minútach jazdy sa cesta zúžila tak, že by vedľa seba dve auta určite neprešli. Z jednej strany ju lemoval prudký svah nahor a z druhej strany prudký svah dolu. Našťastie boli svahy posiate poriadnymi stromami, čiže nebolo vidno aká hĺbka je pod nami. Ale fantázia pracuje, čelo sa potí a ja stále napredujem. Je fakt, že keď som to išiel druhýkrát a bol som na tú cestu poriadne pripravený už to bolo omnoho lepšie. Fantázia neznámeho prvého kontaktu sa dokonale pohrá s Vašou fantáziou. Na prvýkrát som sa z tej cestu tušim aj po.... a to myslím úplne vážne. Našťastie som to stihol do lesa. No ale nič, po zhruba 45 minútach cesty slimačím tempom sa dostávame na malé parkovisko na 7km. Tu už boli odstavené nejaké autíčka a omnoho krehkejšie ako to moje. Čo mi dodalo trošku sebavedomia a uspokojenia, že predsa to nie je až také hrozné.

Lesom k lokalite

Takže nás čaká peší pochod. Nahodíme vibramy a vydáme sa po ceste ešte zhruba dva kilometre pešo, kým nás odbočka nenavedie do lesa. Les nás do seba vcucne, je to iný les ako sú v našich Malých Karpatoch. Všade na chodníku trčia ostré kamene, treba si dávať veľký pozor kam človek šliape. A pomaly ale isto naberáme výšku. Ide to pomaličky ale dobre. Chodník sa vinie priamo hore do vrchov a nad hlavami nám šumia staré stromy, ševelia si svoje pesničky a dodávajú nám odvahu na cestu. A tak ideme – stúpame a nemáme čas na rozmýšľanie o zablúdení. Veď chodník je len jeden. Stúpame zhruba dva-tri kilometre s prevýšením možno 300 metrov. Skaly a skalné útvary sú pohodené po lese ako kocky detskej stavebnice, len ich nemá kto poskladať. Ale vlastne – príroda si ich poskladala do krásnych i nevzhľadných tvarov, tak ako sa to len jej páči. Pomaličky sa dostávame medzi skalami na hrebeň, chodník sa vyrovnáva, je krajší, nie je to tu až také divoké ako tam dolu vo svahu.
A hore na hrebeni nás privítala tabula „Dobro došli“ pred prvou útulňou „Miroslav Hirtz“.
Utuľňa "Miroslav Hirtz"

Interier

Táto  je otvorená celoročne a je zadarmo, dovnútra sa podľa správcu vedľajšej chaty zmestí zhruba 30 turistov. Dve tretiny útulne tvorí ležadlový drevený priestor, ktorý má tri poschodia. Je rozložený z troch strán stien. Stredom vedie rebrík až do najvyšších poschodí. Keď som si to obzeral uveril som, že sa tam fakt pohodlne vyspí viac nocľažníkov – pri dobrej vôli aj nad 30 ľudí. Ale to už je extrém.
V prednej časti útulne (sklonište –  po chorvátsky – no nie je to super názov) je stôl, lavice na sedenie, sporák s pecou, kde sa dá pekne uvariť jedlo v nepriazni počasia.  Na policiach je nejaký riad, ale ten neodporúčam používať. Jediné, čo mi v tejto prvej útulni vadilo bol väčší smrad, ale to bolo spôsobené pravdepodobne tým, že tam dlho nikto nespal a bolo tým pádom nevetrané.
Keď ale postupujete ďalej po chodníku zhruba po 100 metroch sa nachádza aj druhá útulňa, vlastne chata (kuča – po chorvatsky, toto sa mi tiež páči, ale z iného dôvodu) s názvom „Dragutin Hirtz“. Tento objekt má aj hospodára. Táto útulňa je otvorená len od piatka do nedele v období od mája do októbra. Majú ju na starosti turisti z planinarskeho združenia pohoria Kapela. V tejto útulni sa dá kúpiť jedlo, pravdepodobne guláš a pitie. Pivko aj nealko – ako som postrehol. Pre členov planinarského združenia je útulňa cez víkend zadarmo, pre ostatných je cena 50,- Kuna za noc (zhruba 7,- eur).   Nevidel som všetky miestnosti v tejto útulni, ale v centrálnej časti je menšia spoločenská miestnosť a kuchyňa – niečo na spôsob našej útulne Limba vo Veľkej Fatre. V tejto útulni bolo čisto a veľmi ústretový párik hospodárov.
Smerom k lokalite Bijele Stijene

No ale ja som sem neprišiel za útulňami a chatami či kučami – prišiel som sa prejsť po nádherných skalných útvaroch. Do stijen alebo skál vedú minimálne dva chodníky, sú tam rôzne okružné malé trasy, ale to by človek fakt asi musel spať na puči – sorry kuči – aby to tam vedel všetko preskúmať. Nás hneď na začiatku čakajú reťaze – nie dlhé a za nimi medzi skalami hneď prvá vyhliadka. Tá nás len pripravuje na následné skalné divadlo, ktoré nás tu očakáva. A fakt že je ohurujúce. Po zruba sto metroch chodníkom vinúcim sa skalnými scenériami a stromami nás ohúri veľká biela skalná stena.
Prvý pohlad

Pohľad na Bijele Stijene

Aby som pravdu povedal, ja som pri prvom zazrení tohto skalného obra otvoril ústa, alebo po ivansky Hubu. Úplne úžasná. Za slnka sa leskne do biela a je majestátna. Druhýkrát som tu bol v zamračenom počasí, nebolo to až také dychberúce. Ale aj tak sú tieto časti ohromujúce. Tu sa chodníky rozpojujú do okružného úseku. Dá sa ísť chodníkom popri monumentálnej skale doprava aj doľava. Doprava sa popri akejsi skalnej ihle dostávame na vyhliadku odkiaľ sú ohromujúce výhľady na celú túto lokalitu. Je to tam nádherné. Chodník znovu bočí doľava alebo doprava – do lokality Samarskije Stijene – ale tam som sa nedostal. Snáď niekedy.
Pohľady za pekného počasia

Tadialto hore sa ide po zaistenej trase

Jeden zo skalných útvarov

Zaujimavý pohlad

Začína sa tu aj taký malý Kletersteig – len je to tam poriadne strmé a skala sa dvíha do výšky asi dvadsať metrov na vrchol Bijelych Stijen. Ale my sme sa rozhodli zísť to a dať sa chodníkom pod monumentálnou stenou doľava.
Skalná štrbina

Nad skalnou štrbinou

Ďaleko nezájdeme – pred nami sa črtá neskutočné úzka štrbina v skale – dlhá asi desať metrov. Teda pre mňa s mojou fyziognómiou je úzka – Janka to krásne zvláda. Moja príprava bola dlhšia – zhodil som batoh, hodil som si ho dopredu do štrbiny, vydýchol som zo seba všetok vzduch a štíhly tak ako som vypadal v dvadsiatke (fakt som bol vtedy pierko) som sa vnoril do tejto tesnej diery. Pomaličky som postupoval podľa toho ako bola štrbina v skale široká som upravoval vdychmi aj výdychmi svoju telesnú schránku. Posúval som si batoh pred sebou, za ním som sa sunul ja a po chvíli som bol na druhej strane. Ale ani tu sa divokosť lokality nezaprela. Na ostrých bielych skalách bolo treba byť veľmi opatrný. Vystupovali sme po veľkých bielych skalách hore do malého sedielka.
Iný prístup na vrchol

Pohľady z vrcholu

Pohľad z vrcholu

Pohľad z vrcholu

 Odtiaľto prekročiť malú priepasť a po úzkych skalných terasách som si to sunul hore na vrchol Bijelych Stijen. Konečne som hore. Ľutujem len jedno, že nesvieti Oskar. Len ten má tú silu vyzdvihnúť nádheru tejto lokality do maximálnych rozmerov. Takto sa síce kochám skalnými scenériami predo mnou aj podo mnou – ale nemá to tú silu akú som čakal. Takže v každom prípade sem treba zájsť za slnečného počasia a ešte by to bolo určite nádherné za svitania alebo pri západe slnka. To by bolo iné svetlo v tejto lokalite. Ale nevadí, pokochal som sa, videl som ďalšiu krásnu časť tohto sveta a pomaly som schádzal dole. Chytil som taký poriadny šuter, reku zaistím sa a on sa normál pohol. Treba tam fakt dávať veľký pozor. Už len preto, lebo kamene tam môžu padať v hocktorej chvíli. A nie sú to žiadne okruhliaky ale poriadne ostré biele šutre. A vlastne asi je jedno, či Vám padne na hlavu stokilový okruhliak alebo stokilový ostrý šuter. Takže radšej dávať pozor na seba aj ostatných. Moja ostražitosť sa v tej chvíli dostala na maximálnu možnú mieru a ešte pomalšie som zostupoval.
Priblíženie môjho postupu po skalách lokality

Po preskočení hrany priepasti som sa dostal k Janke a spoločne sme pri kochaní sa krajinou pojedli nejaké to jedlo. Ďalej som sa znovu nedostal, ani ma to neťahalo v tej chvíli a pri tom počasí, tak sme opatrným krokom prešli k skalnej štrbine a dostali sme sa znovu k chate „Dragutin Hirtz“. Hospodár aj s hospodárkou boli veľmi zvedavý a tak sme si pri príjemnom pokeci s nimi vypili nejaký ten nealkoholický nápoj a vybrali sme sa cestou naspäť k autu.
Musím Vám povedať, že táto lokalita mi dala omnoho a omnoho viac zážitkov ako Plitvické jazerá. Je veľmi veľa lokalít o ktorých nevieme a pritom sú neskutočne krásne.
Tak zatiaľ.

PS: Foto sú dávané z dvoch návštev tejto lokality. Raz za slnečna a raz za zamračeného počasia.
Ostatné foto:
https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6326541682445108289

pondelok, 1. augusta 2016

Zaujimavé fotomiesta - I.

Zátoka Závratnica

Už druhý deň nám na pobreží mora nepríjemne fučalo. Vietor skučal, upravoval nám účesy podľa svojho vkusu raz doprava, inokedy dupkom a sem-tam nám nafúkal drobný piesok do očí. V noci sa zas veľmi nedalo spať, ono bolo na chorvátskom pobreží tradične teplo, aj ten vietor čo fučal, tak bol dosť teplý. Taký som ja ešte nezažil. Človek si spravil prievan a milý vetrík si začal zavíjať aj v izbe – prelietaval si cez celý apartmán ako meluzína, ale taká škrekľavá. Zavíjal nám v každom rohu obydlia a budil nás pri každej príležitosti. 
„Skúsme nájsť nejaké zaujímavé miesto, kde by sme mali aspoň šancu na bezvetrie“ – padol návrh Janky.
Tak som sa začal tváriť, že rozmýšľam, zo začiatku som ani nemal predstavu, kam by sme vybehli. Po chvíli tvárenia sa, akože dumám nad problémom som si spomenul na fotky krásnej zátoky, ktoré som zazrel v albumoch na internete. Pamätal som si, že zátoka nebola veľká, bola ohraničená vysokými skalami a bola krásna. To je ono – toto chcela naša delegácia v Chorvátsku! Nazriem do mapy - nebolo to síce blízko, ale zas ani nie veľmi ďaleko, tak prečo to neskúsiť?!
Po chorvátskom pobreží
Kríž nad dedinou Sveti Juraj

Z Nového Vinodolského sme sa vybrali južným smerom na mestečko Senj a Sv. Juraj. Cesty tesne pred sezónou v Chorvatsku boli celkom prázdne, išlo sa dobre, ale my sme sa skepticky pozerali na more, ktoré spolu s vetríkom mistrálom nesľubovalo nejaké úžasné kúpanie a zážitky. Ale veď máme dovolenku, tak – vo co go?
Idem na to – stále na juh. Juh je naša prioritná doména. Ale len asi na 50-60 km. Už som vyhliadal niekde odbočku na dedinku Jablanac, pri ktorej sa dotyčná zátoka mala nachádzať. Konečne odbočka bola. Zamierili sme si to smerom k moru. Tu si však treba dávať pozor - Jablanac je len malilinkatá dedinka, pokojná – aspoň mi to tak pripadalo pred sezónou, cez ktorú prechádza len jednosmerná cesta, čiže sa treba držať ukazovateľov na ceste.
Jednosmerka k dedinke Jablanac - dolu chodník k zátoke
 Po chvíli sa pred nami rozprestrelo more, napodiv pri našej dedinke už nebolo tak zbrázdené vlnami spôsobenými tým neposlušným vetrom. Na jednosmerke v dedine a pred ňou sa dalo zaparkovať. Očakával som okamžité pribehnutie strážcu parkoviska a prvé vyinkasovanie poplatku za parkovanie. Vyhliadam napravo, vyhliadam naľavo – nič. 
Jablanac

Dostal som šok, čo toto má byť. Začal som byť nervózny z toho, že moje auto nebude ozdobené štítkom parkovacej služby. Po desiatich minútach, počas ktorých sme sa zbalili na cestu, bol pri aute stále kľud a nikto v okolí sa ani nezberal vykonávať takú „osožnú“ činnosť, ako je inkasovanie parkovného. No čo už, veď poprípade nájdeme nejaký štítok za stieračmi.
Z informácii na internete som vedel, že musíme isť dlhšie peši, aby sme sa dostali do vysnenej zátoky. Tak sme sa s odhodlaním pustili po pekne upravenom chodníku v skalách na pobreží. Z jednej strany vysoká  skalná stena, z druhej strany čoraz strmší spád a priepasť rovno do mora. Veľmi zaujimavé a bizarné prostredie. Ale chodník bol bezpečný – aj sa dobre išlo. Vetrík bol ta-tam a my sme odhodlane odpočítavali kroky k vysnenej destinácii.
Tu sa vchádza do zátoky

Po asi kilometri kráčania popísaným chodníkom sa pred nami otvorilo hrdlo zátoky. Cestička sa do zátoky vinula popod skalné bralá, ktoré na chvíľu padali do mora a na druhej strane zátoky sa znovu ostro vynárali z mora. Pripadal som si ako pri vchode do nejakej rozprávkovej pirátskej zátoky. Nikde žiadny konzum, bufet – nič – len skalné bralá a voda, ktorá si dnes zobrala na seba farbu modrú azúrovú. Proste krása. Zrazu sa pred nami otvoril skalný tunel. Bol umelo vytvorený, inak by sme museli nabrať väčšiu výšku, aby sme sa mohli do zátoky dostať. Proste romantika ako vyšitá. 
Chodník do zátoky lemovaný skalným zábradlím
Chodník bol lemovaný skalným zábradlím, brehy boli vysoké a strmé a dopadali skoro rovno do vody. Jednoducho povedané, nevedeli sme sa vynadívať. Po pár metroch sme prišli ku schodom, ktoré nás priviedli pravotočivou zákrutou pod ďalšie bralá. A tak sme popri mori išli stále hlbšie do zátoky. Azúrová voda nás vítala svojimi vlnkami, narážajúcimi do belavých skál. Akoby nám tlieskala, že sme to tu našli. Proste super. Stále sme išli sami, bolo ráno a nikde ani človiečika. Až sa nám do cesty priplietla chata strážcu zátoky. Mohol by som byť akokoľvek naivný, ale to by už asi bolo veľa, keby sem -  do národného parku, nevyberali nejaký poplatok. Za jednodňový vstup to bolo 20 Kuna na osobu a k tomu sme mali ešte bonus – naozaj milo pôsobiaceho domáceho, ktorý veľmi dobre poznal Bratislavu. Začal o tom rozprávať. Ale bol zbehlí – vedel, kde čo je, tak som si nemusel hovoriť, že pri Poliakoch by naozaj dobre poznal Varšavu. Ale pre dobrý pocit je fajn, keď sa človek o domovine porozpráva, no nie?!
V Zavratnici

Po zaplatení obnosu sa strážca zátoky znovu vyvalil na svoj vyležaný matrac v domčeku a my sme sa vydali ďalej do útrob zátoky. Nebolo jej vidieť na koniec, ale dali sa obdivovať všetky kamenné svahy popri nej. Zašli sme za roh od domčeka a po chvíli sa pred nami v priezračnej vode črtal potopený vrak  lode. Nebojte sa, nebola to žiadna pirátska galeona a nič príliš atraktívne. Mne to pripadala ako kostra lode, ktorá  ťažila piesok a štrk z morského dna, alebo nejaký vlečný čln. V každom prípade ale po chvíli sa v hrdle zátoky objavila prvá výletná loď, natlakovaná turistami. Nakláňajúc sa z lode s pripravenými foťákmi sa snažili identifikovať onen vrak. Veď im predali výlet k atrakcii, reklama zabrala a chudáci turisti snáď z ďalekého východu fotili aspoň čo sa dalo. Podľa môjho názoru to ale z tej lode nemalo ktovieaký význam. Fotenie tohto objektu si vyžadovalo určitú vzdialenosť a takisto aj výšku. A nie nakláňanie sa nad hladinu a z metrovej výšky pofotiť zhrdzavené železo vraku. 
Potopena loď

Potopená loď

No ale ja im – morským vlkom na lodi – nebudem kaziť kšeft. O chvíľu už za sebou stáli tri takéto výletné lode a bolo zaujímavé sledovať, ako sa z očakávania a atrakcie chtivých výletníkov, ktorí čakajú na objav prinajmenšom galery Krištofa Kolumba, stávajú sklamaní návštevníci. Nehovorím, že to nie je zaujímavé pre suchozemcov, ale mňa osobne by to sklamalo. Pre mňa bola omnoho hodnotnejšia vychádzka a celá táto zátoka, ktorá patrí medzi jeden z klenotov chorvátskeho pobrežia. Teda toho, ktoré som ja doteraz navštívil.
Pomaly sme sa dostali na koniec zátoky. Bolo tam krásne, nefučalo a vodná hladina bola hladká ako zrkadlo. Už len sa ponoriť do vody a ochladiť si telo. Chvíľu sme hľadali tieň, predsa len – veľa ho tu nebolo. Zátoka pokračovala údolím vrezaným do hôr – v strede údolia rástli stromy. Bolo fajn nájsť si pod nimi pekné tienisté miesto. Najúžasnejšie na tom všetkom boli tie chvíle, keď sme tu boli úplne sami. Neskutočné na toto miesto a aj na chorvátske pobrežie. Nečudujem sa však tomu. Nebol tu žiadny bufet a ani reštika, žiadne atrakcie, len zátoka. Úžasná, tichá a krásna. Do tejto zátoky si tým pádom treba priniesť pitnú vodu a aj stravu, ak si však nechcete odbehnúť dva kilometre do Jablanacu na obed.



Pár záberov pri obhliadke zátoky

Lode s turistami chvalabohu zmizli a len sem-tam sa objavovali podobní samotári, ako sme boli my, aby si vychutnali kúpanie na tomto atraktívnom mieste. Ak som ich tam ale za čas svojho pobytu v Zavratnici zbadal 10 - 15, tak to bolo veľa. Dojem z miesta mi skôr kazili jachtári, ktorí sa síce nedostali úplne do zátoky, ale okolo obeda ich bolo zakotvených v zátoke asi desať. Sem-tam sa na nich objavili vyvalení páprdovia s bielymi holými zadkami. Nie je nad romantickejší pohľad, ako na chlápka, ktorý má riadne brucho, bielu zadnicu a vytaseného fičúra, ako sa premáva na jachte pred nejakou nežnou polovičkou. No neviem, či sa na tom mám smiať, alebo plakať. Ja volím ale tretiu možnosť – povznesiem sa  nad tým.
Za chvíľu sme už brázdili vody zátoky. Bola úžasná, čistá a teplá, proste fantastická. Nebol by som to ale ja, aby som už nešpekuloval nad tým, ako by sa dalo vyliezť na vyhliadku nad zátokou, ktorá bola vyznačená na mape. Bola to ale dosť odvážna idea, keďže teplo na teplomery už presiahlo 30°C a skaly všade okolo vyhrievali, dokonca by som povedal, že až prehrievali útroby tejto lokality. Ale ja viem, že by mi to nedalo spať. Veď na mape to vôbec nevypadá ďaleko, skôr je to vysoko. A tak som sa teda vydal na vyhliadku.



Cesta zátokou na vyhliadku

Na rameno brašňu s foťákom, do ruky sedmičku s vodou a poďme. Prvé metre popod vetvy stromov boli príjemné, chodník sa stále ťahal do vnútra údolia. Všade vôkol popadané skaly z okolitých skalnatých brál. Keď to tu padá, tak asi poriadne. Ale tu dolu to bolo ešte fajn. V momente ale, keď sa bralá pred chodníkom začali zdvíhať do ostrejších výšok, chodník zatočil do pravého svahu a vytváral serpentíny. 
Tento úsek som prechádzal s rešpektom pred tým ulomeným čerstvým balvanom

Tu to bolo dosť hnusné, slnko pieklo, cez optiku kvapiek potu na tvári bolo ešte svetlo lúčov slnka ostrejšie. Metre sa podo mnou ťahali ako slimáky pri ceste vyprahnutou púšťou. Vždy na lome serpentíny som sa musel poriadne vyfučať, poutierať pot z tváre a isť ďalej. Radšej 20 km pri normálnej teplote, ako toto kilometrové stúpanie v teplovzdušnej trúbe. Ale dal som sa na cestu, tak musím bojovať.
Serpentíny na vyhliadku




Foto z vyhliadky


Tak ja si ešte zaplávam a majte sa.