nedeľa, 4. septembra 2016

Zaujimavé fotomiesta II. - Chorvátsko, Bijele Stijene


Vietor šantiaci ponad vlnky Jadranu sa svojim poryvmi valí na pláže zaplnené rôznymi grotesknými ale i príťažlivými telami odpočívajúcich turistov. Vždy v nových a nových závanoch osviežuje tie pripekajúce sa telá, ktoré nasávajú toľko potrebný odpočinok. Na malých pláckoch pláže medzi kameňmi sa to tam tlačí. Figúry dovolenkujúcich sú tu rôzne a niektoré zaberajú vačší a niektoré menší quadratmeter vytúženého miesta na pobreží. Detičky šantia vo vlnách, všade je plno kriku.
A medzi týmito povaľujúcimi sa a vyvaľujúcimi sa je aj moja figúra. Vyvalený som neskutočne, pomaly si pochrapkávam a snažím sa čo najviac užiť si tú pohodu, ktorá by mala z mora na mňa viať. Vanie??? Našiel som si krásne miesto v chládku pod stromom – do slnka z tieňa mi trčia len moje tenučké paličky-nožičky, ktoré možno chytia aj nejaký bronz. Ale o tom pochybujem. Oči zavreté, pomaličky ma uspávajú vlnky plieskajúce o pobrežie neďaleko môjho ležoviska. Zas si trošku pospím. Natiahnem si ruky pod hlavu, užívam si tú pohodu, čo sa na mňa valí v každej sekunde týchto leňošských okamihov. Prvý šklb prsta na nohe ani nepostrehnem, ale prišiel, a po chvilke je tu ďalší. Pretočím sa, lenže to už ma šklbla noha celá. „Čo mám Parkinsona???“ Mihne mi v hlave myšlienka. Nie – nie – prišlo to čoho som sa obával – objavil sa prvý náznak  mojej telesnej vady. Keď ma začne šklbať, mykať a hádzať od toho leňošenia.  Je to typický znak Turistsona. Proste sa tu nemôžem len tak povaľovať. Ja viem, je to len v mojej hlave, ale zas je to tu. Proste na pláži vydržím ležať zhruba polhodinku a už ma to ženie kade tade. Jasné – riešim to plávaním, šnorchlovaním alebo behaním po pláži a zazeraní na tú ktorú stranu. Ale to sa nedá každý deň. Čo s tým???
Na to je jednoduchá odpoveď – nachádza sa priamo za mnou – oproti moru. V mnou navštívenej lokalite je to oblasť Vinodol a pohorie Velika Kapela. Je tu toho toľko na pozeranie a navštívenie, že ani nemusím veľmi rozmýšlať ktorým smerom vyrazím.
Keď som bol prvýkrát v Chorvátsku – podľahol som lákadlám turistických agentúr a vybral som sa na Plitvické jazerá. Veď asi to treba vidieť, keď je to také preslávené, úžasné a ospevované každým návštevníkom jazier. Áno je to pekná lokalita – ale nie pre mňa a určite nie v lete. Po príchode človek nemá kde zaparkovať svojho tátoša a ak aj to zaparkovanie nájde zaplatí nekresťanské peniaze. Pomaly sa tam platí za každé otočenie sa. V drahom bufete človek zaplatí polovičku peňazí za jedlo a druhá polovička sa uhradí na toalete. Aj za to treba zaplatiť. Veď ste na preslávenom mieste, lokalite zapísanej v UNESCO zozname. Pomaly ale iste sa dostanem na loď prepchatú turistami. Uvelebím sa obklopený turistami zo zeme zapadajúceho slnka. Prepadol ma smäd, vytiahnem minerálku, pootvorím si ju – teda len som chcel a ono sa všetko bublinkové dostalo do parádneho vodotrysku, ktorý oblial polovicu lode, keďže som sedel v strede prepravného plavidla. V momente boli ohrozené vodou všetky drahé azijské aparáty – Canony, Nikony, Fujiny a aj iné mikiny, ktorými ohurovali ázijský turisti. Zo smiešnych slnečných čeleniek pripevnených k čelám fešných japonských dievok im kvapkala presýtená slovenská Budišská rovno na nos a poza tričko. Bolo to ako v reklame – Budiž chaos. A aj bol. Teda ak sa tie kvapky trafili presne tam kam potrebovali. Najradšej by som z tej lode vyskočil pravou slovenskou hlavičkou a doplával na breh, ale túto činnosť až tak veľmi neovládam a svoj pupkáč nebudem predsa predvádzať bez zaplatenia akémukoľvek zahraničnému pozorovateľovi. Tak som sa tváril, že nevidím tie káravé pohľady okolosediacich, ktoré by ma najradšej asi vyhodili z lode. Len problém bol, že akákoľvek činnosť tipu prehadzovania cez palubu by tú lodičku tak rozhojdala, že neviem koľko z nás by sa ocitlo vo vode aj bez efektnej hlavičky. No všetci sme to zvládli a ja som sa po vylodení radšej vybral na druhú stranu.

Foto z návštevy Plitvických jazier:
 http://vladko00.rajce.idnes.cz/Chorvatsko_2012_-_II._-_Plitvicke_jazera_a_cesta_k_nim/


Plitvické jazerá teda určite tak skoro nebudú v hľadáčiku mojich objaviteľských túžob. Už len preto, že aj tak polovička tejto lokality bola uzatvorená. Čo nebolo košér vzhľadom k cene vstupenky vycálovanej za híkanie a ochkanie na preplnených drevených mostíkoch, vinúcich sa nad týmto divom chorvátskej prírody.
Jedno však musím pri spomienke na túto lokalitu podotknúť. Bolo by nádherné navštíviť Plitvické jazerá v zime v čase vládnutia ľadovej kralovny. To by bol iný zážitok potulovať sa týmto vtedy zaľadneným územím.
Toto bola ale spomienka na časy dávno minulé. Odvtedy som bol v chorvátskej zemi zopárkrát, zmúdrel som a našiel som nádherné lokality, kde sa dostanú skoro už len domáci, človek tam nájde pohodu a kľud, dobrú chorvátsku horskú kuchyňu a milých ľudí samozrejme. Dohodnúť sa s nimi dá úplne parádne, veď sme svoji . A tak Vás teda vezmem do lokality Bijele Stijene. Osobne som presvedčený, že je tam omnoho krajšie ako na Plitvických jazerách. Chce to len jedno – zapojiť do toho svoje nohy – aj keď nič strašného nečakajte. Ale radšej zapojiť nohy a vychutnať si to krásne miesto ako počúvať zmesku rôznych nárečí vo vychytenej UNESCO lokalite.
No ale už kecám ako Palacký – možno on vôbec nekecal, ale zaužívalo sa to. Z Nového Vinodolského vedie cesta priamo cez hory. No ale to je iná cesta. Najprv som nabral poriadnu výšku – po dedinku Breeze sa cesta vinie pasienkovými scenériami Vinodolu. Také stáda koní ako som tu ponachádzal, som ešte nestretol a sú krásne plaché. V Breeze je píla, čo znamená, že sa dostávame do lesných partii pohoria Velika Kapela. Cesta sa doslova vinie po úbočiach hôr. Stále točím volantom doprava, doľava, potom doľava a zas doľava – následne  vpravo. Rovných pasáží cesty je tu veľmi-veľmi máličko, nepotrebujem na to zrátanie  týchto úsekov pätinu ruky. A tak točím a točím. Škoda, že nie som krčmár – to by som sa naučil krásne točiť. Už mi pomaly z toho hrabe a aut tam človek veľa nestretne. Pritom cesta je celkom fajn upravovaná. A tak si zas zatočím volantom, už si myslím, že to otočím a že sa vrátim naspäť – ale predsa ešte kúsok a potom ďalší kúsok cesty. Ale keď som už toľko prešiel, predsa to nevzdám – a tak točím do zatáčok ešte zo 10 minút. Do T-čka sa mi objavuje hlavná cesta na ..... Treba sa nám dať doľava. A ani nie po kilometri vidíme drevený smerovník dovnútra do hôr – nápis Bijele Stijene nás nenecháva na pochybách, že ideme dobre. Ale len teraz to začína byť to pravé orechové.
Krásna vlnovková, zátačková cesta sa zmení na poriadnu šotolinu s vyjazdenými koľajami, prepláchnutými vodou zo zrážok ktoré sa tu prehnali pred pár dňami. Moje okuliare spolu s očami sa prilepili na predné sklo, nohy zvolnili prítlak na plynový pedál a pomaličky sme sa dali traktorovým tempom bojovať s nasledujúcou poľnou cestou. Chvíľami to bolo fajn, chvíľami ma na ceste zdravili také výmoly, že som mal problém to obísť. Ale napredovali sme, to bolo podstatné. Po pár minútach jazdy sa cesta zúžila tak, že by vedľa seba dve auta určite neprešli. Z jednej strany ju lemoval prudký svah nahor a z druhej strany prudký svah dolu. Našťastie boli svahy posiate poriadnymi stromami, čiže nebolo vidno aká hĺbka je pod nami. Ale fantázia pracuje, čelo sa potí a ja stále napredujem. Je fakt, že keď som to išiel druhýkrát a bol som na tú cestu poriadne pripravený už to bolo omnoho lepšie. Fantázia neznámeho prvého kontaktu sa dokonale pohrá s Vašou fantáziou. Na prvýkrát som sa z tej cestu tušim aj po.... a to myslím úplne vážne. Našťastie som to stihol do lesa. No ale nič, po zhruba 45 minútach cesty slimačím tempom sa dostávame na malé parkovisko na 7km. Tu už boli odstavené nejaké autíčka a omnoho krehkejšie ako to moje. Čo mi dodalo trošku sebavedomia a uspokojenia, že predsa to nie je až také hrozné.

Lesom k lokalite

Takže nás čaká peší pochod. Nahodíme vibramy a vydáme sa po ceste ešte zhruba dva kilometre pešo, kým nás odbočka nenavedie do lesa. Les nás do seba vcucne, je to iný les ako sú v našich Malých Karpatoch. Všade na chodníku trčia ostré kamene, treba si dávať veľký pozor kam človek šliape. A pomaly ale isto naberáme výšku. Ide to pomaličky ale dobre. Chodník sa vinie priamo hore do vrchov a nad hlavami nám šumia staré stromy, ševelia si svoje pesničky a dodávajú nám odvahu na cestu. A tak ideme – stúpame a nemáme čas na rozmýšľanie o zablúdení. Veď chodník je len jeden. Stúpame zhruba dva-tri kilometre s prevýšením možno 300 metrov. Skaly a skalné útvary sú pohodené po lese ako kocky detskej stavebnice, len ich nemá kto poskladať. Ale vlastne – príroda si ich poskladala do krásnych i nevzhľadných tvarov, tak ako sa to len jej páči. Pomaličky sa dostávame medzi skalami na hrebeň, chodník sa vyrovnáva, je krajší, nie je to tu až také divoké ako tam dolu vo svahu.
A hore na hrebeni nás privítala tabula „Dobro došli“ pred prvou útulňou „Miroslav Hirtz“.
Utuľňa "Miroslav Hirtz"

Interier

Táto  je otvorená celoročne a je zadarmo, dovnútra sa podľa správcu vedľajšej chaty zmestí zhruba 30 turistov. Dve tretiny útulne tvorí ležadlový drevený priestor, ktorý má tri poschodia. Je rozložený z troch strán stien. Stredom vedie rebrík až do najvyšších poschodí. Keď som si to obzeral uveril som, že sa tam fakt pohodlne vyspí viac nocľažníkov – pri dobrej vôli aj nad 30 ľudí. Ale to už je extrém.
V prednej časti útulne (sklonište –  po chorvátsky – no nie je to super názov) je stôl, lavice na sedenie, sporák s pecou, kde sa dá pekne uvariť jedlo v nepriazni počasia.  Na policiach je nejaký riad, ale ten neodporúčam používať. Jediné, čo mi v tejto prvej útulni vadilo bol väčší smrad, ale to bolo spôsobené pravdepodobne tým, že tam dlho nikto nespal a bolo tým pádom nevetrané.
Keď ale postupujete ďalej po chodníku zhruba po 100 metroch sa nachádza aj druhá útulňa, vlastne chata (kuča – po chorvatsky, toto sa mi tiež páči, ale z iného dôvodu) s názvom „Dragutin Hirtz“. Tento objekt má aj hospodára. Táto útulňa je otvorená len od piatka do nedele v období od mája do októbra. Majú ju na starosti turisti z planinarskeho združenia pohoria Kapela. V tejto útulni sa dá kúpiť jedlo, pravdepodobne guláš a pitie. Pivko aj nealko – ako som postrehol. Pre členov planinarského združenia je útulňa cez víkend zadarmo, pre ostatných je cena 50,- Kuna za noc (zhruba 7,- eur).   Nevidel som všetky miestnosti v tejto útulni, ale v centrálnej časti je menšia spoločenská miestnosť a kuchyňa – niečo na spôsob našej útulne Limba vo Veľkej Fatre. V tejto útulni bolo čisto a veľmi ústretový párik hospodárov.
Smerom k lokalite Bijele Stijene

No ale ja som sem neprišiel za útulňami a chatami či kučami – prišiel som sa prejsť po nádherných skalných útvaroch. Do stijen alebo skál vedú minimálne dva chodníky, sú tam rôzne okružné malé trasy, ale to by človek fakt asi musel spať na puči – sorry kuči – aby to tam vedel všetko preskúmať. Nás hneď na začiatku čakajú reťaze – nie dlhé a za nimi medzi skalami hneď prvá vyhliadka. Tá nás len pripravuje na následné skalné divadlo, ktoré nás tu očakáva. A fakt že je ohurujúce. Po zruba sto metroch chodníkom vinúcim sa skalnými scenériami a stromami nás ohúri veľká biela skalná stena.
Prvý pohlad

Pohľad na Bijele Stijene

Aby som pravdu povedal, ja som pri prvom zazrení tohto skalného obra otvoril ústa, alebo po ivansky Hubu. Úplne úžasná. Za slnka sa leskne do biela a je majestátna. Druhýkrát som tu bol v zamračenom počasí, nebolo to až také dychberúce. Ale aj tak sú tieto časti ohromujúce. Tu sa chodníky rozpojujú do okružného úseku. Dá sa ísť chodníkom popri monumentálnej skale doprava aj doľava. Doprava sa popri akejsi skalnej ihle dostávame na vyhliadku odkiaľ sú ohromujúce výhľady na celú túto lokalitu. Je to tam nádherné. Chodník znovu bočí doľava alebo doprava – do lokality Samarskije Stijene – ale tam som sa nedostal. Snáď niekedy.
Pohľady za pekného počasia

Tadialto hore sa ide po zaistenej trase

Jeden zo skalných útvarov

Zaujimavý pohlad

Začína sa tu aj taký malý Kletersteig – len je to tam poriadne strmé a skala sa dvíha do výšky asi dvadsať metrov na vrchol Bijelych Stijen. Ale my sme sa rozhodli zísť to a dať sa chodníkom pod monumentálnou stenou doľava.
Skalná štrbina

Nad skalnou štrbinou

Ďaleko nezájdeme – pred nami sa črtá neskutočné úzka štrbina v skale – dlhá asi desať metrov. Teda pre mňa s mojou fyziognómiou je úzka – Janka to krásne zvláda. Moja príprava bola dlhšia – zhodil som batoh, hodil som si ho dopredu do štrbiny, vydýchol som zo seba všetok vzduch a štíhly tak ako som vypadal v dvadsiatke (fakt som bol vtedy pierko) som sa vnoril do tejto tesnej diery. Pomaličky som postupoval podľa toho ako bola štrbina v skale široká som upravoval vdychmi aj výdychmi svoju telesnú schránku. Posúval som si batoh pred sebou, za ním som sa sunul ja a po chvíli som bol na druhej strane. Ale ani tu sa divokosť lokality nezaprela. Na ostrých bielych skalách bolo treba byť veľmi opatrný. Vystupovali sme po veľkých bielych skalách hore do malého sedielka.
Iný prístup na vrchol

Pohľady z vrcholu

Pohľad z vrcholu

Pohľad z vrcholu

 Odtiaľto prekročiť malú priepasť a po úzkych skalných terasách som si to sunul hore na vrchol Bijelych Stijen. Konečne som hore. Ľutujem len jedno, že nesvieti Oskar. Len ten má tú silu vyzdvihnúť nádheru tejto lokality do maximálnych rozmerov. Takto sa síce kochám skalnými scenériami predo mnou aj podo mnou – ale nemá to tú silu akú som čakal. Takže v každom prípade sem treba zájsť za slnečného počasia a ešte by to bolo určite nádherné za svitania alebo pri západe slnka. To by bolo iné svetlo v tejto lokalite. Ale nevadí, pokochal som sa, videl som ďalšiu krásnu časť tohto sveta a pomaly som schádzal dole. Chytil som taký poriadny šuter, reku zaistím sa a on sa normál pohol. Treba tam fakt dávať veľký pozor. Už len preto, lebo kamene tam môžu padať v hocktorej chvíli. A nie sú to žiadne okruhliaky ale poriadne ostré biele šutre. A vlastne asi je jedno, či Vám padne na hlavu stokilový okruhliak alebo stokilový ostrý šuter. Takže radšej dávať pozor na seba aj ostatných. Moja ostražitosť sa v tej chvíli dostala na maximálnu možnú mieru a ešte pomalšie som zostupoval.
Priblíženie môjho postupu po skalách lokality

Po preskočení hrany priepasti som sa dostal k Janke a spoločne sme pri kochaní sa krajinou pojedli nejaké to jedlo. Ďalej som sa znovu nedostal, ani ma to neťahalo v tej chvíli a pri tom počasí, tak sme opatrným krokom prešli k skalnej štrbine a dostali sme sa znovu k chate „Dragutin Hirtz“. Hospodár aj s hospodárkou boli veľmi zvedavý a tak sme si pri príjemnom pokeci s nimi vypili nejaký ten nealkoholický nápoj a vybrali sme sa cestou naspäť k autu.
Musím Vám povedať, že táto lokalita mi dala omnoho a omnoho viac zážitkov ako Plitvické jazerá. Je veľmi veľa lokalít o ktorých nevieme a pritom sú neskutočne krásne.
Tak zatiaľ.

PS: Foto sú dávané z dvoch návštev tejto lokality. Raz za slnečna a raz za zamračeného počasia.
Ostatné foto:
https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6326541682445108289

pondelok, 1. augusta 2016

Zaujimavé fotomiesta - I.

Zátoka Závratnica

Už druhý deň nám na pobreží mora nepríjemne fučalo. Vietor skučal, upravoval nám účesy podľa svojho vkusu raz doprava, inokedy dupkom a sem-tam nám nafúkal drobný piesok do očí. V noci sa zas veľmi nedalo spať, ono bolo na chorvátskom pobreží tradične teplo, aj ten vietor čo fučal, tak bol dosť teplý. Taký som ja ešte nezažil. Človek si spravil prievan a milý vetrík si začal zavíjať aj v izbe – prelietaval si cez celý apartmán ako meluzína, ale taká škrekľavá. Zavíjal nám v každom rohu obydlia a budil nás pri každej príležitosti. 
„Skúsme nájsť nejaké zaujímavé miesto, kde by sme mali aspoň šancu na bezvetrie“ – padol návrh Janky.
Tak som sa začal tváriť, že rozmýšľam, zo začiatku som ani nemal predstavu, kam by sme vybehli. Po chvíli tvárenia sa, akože dumám nad problémom som si spomenul na fotky krásnej zátoky, ktoré som zazrel v albumoch na internete. Pamätal som si, že zátoka nebola veľká, bola ohraničená vysokými skalami a bola krásna. To je ono – toto chcela naša delegácia v Chorvátsku! Nazriem do mapy - nebolo to síce blízko, ale zas ani nie veľmi ďaleko, tak prečo to neskúsiť?!
Po chorvátskom pobreží
Kríž nad dedinou Sveti Juraj

Z Nového Vinodolského sme sa vybrali južným smerom na mestečko Senj a Sv. Juraj. Cesty tesne pred sezónou v Chorvatsku boli celkom prázdne, išlo sa dobre, ale my sme sa skepticky pozerali na more, ktoré spolu s vetríkom mistrálom nesľubovalo nejaké úžasné kúpanie a zážitky. Ale veď máme dovolenku, tak – vo co go?
Idem na to – stále na juh. Juh je naša prioritná doména. Ale len asi na 50-60 km. Už som vyhliadal niekde odbočku na dedinku Jablanac, pri ktorej sa dotyčná zátoka mala nachádzať. Konečne odbočka bola. Zamierili sme si to smerom k moru. Tu si však treba dávať pozor - Jablanac je len malilinkatá dedinka, pokojná – aspoň mi to tak pripadalo pred sezónou, cez ktorú prechádza len jednosmerná cesta, čiže sa treba držať ukazovateľov na ceste.
Jednosmerka k dedinke Jablanac - dolu chodník k zátoke
 Po chvíli sa pred nami rozprestrelo more, napodiv pri našej dedinke už nebolo tak zbrázdené vlnami spôsobenými tým neposlušným vetrom. Na jednosmerke v dedine a pred ňou sa dalo zaparkovať. Očakával som okamžité pribehnutie strážcu parkoviska a prvé vyinkasovanie poplatku za parkovanie. Vyhliadam napravo, vyhliadam naľavo – nič. 
Jablanac

Dostal som šok, čo toto má byť. Začal som byť nervózny z toho, že moje auto nebude ozdobené štítkom parkovacej služby. Po desiatich minútach, počas ktorých sme sa zbalili na cestu, bol pri aute stále kľud a nikto v okolí sa ani nezberal vykonávať takú „osožnú“ činnosť, ako je inkasovanie parkovného. No čo už, veď poprípade nájdeme nejaký štítok za stieračmi.
Z informácii na internete som vedel, že musíme isť dlhšie peši, aby sme sa dostali do vysnenej zátoky. Tak sme sa s odhodlaním pustili po pekne upravenom chodníku v skalách na pobreží. Z jednej strany vysoká  skalná stena, z druhej strany čoraz strmší spád a priepasť rovno do mora. Veľmi zaujimavé a bizarné prostredie. Ale chodník bol bezpečný – aj sa dobre išlo. Vetrík bol ta-tam a my sme odhodlane odpočítavali kroky k vysnenej destinácii.
Tu sa vchádza do zátoky

Po asi kilometri kráčania popísaným chodníkom sa pred nami otvorilo hrdlo zátoky. Cestička sa do zátoky vinula popod skalné bralá, ktoré na chvíľu padali do mora a na druhej strane zátoky sa znovu ostro vynárali z mora. Pripadal som si ako pri vchode do nejakej rozprávkovej pirátskej zátoky. Nikde žiadny konzum, bufet – nič – len skalné bralá a voda, ktorá si dnes zobrala na seba farbu modrú azúrovú. Proste krása. Zrazu sa pred nami otvoril skalný tunel. Bol umelo vytvorený, inak by sme museli nabrať väčšiu výšku, aby sme sa mohli do zátoky dostať. Proste romantika ako vyšitá. 
Chodník do zátoky lemovaný skalným zábradlím
Chodník bol lemovaný skalným zábradlím, brehy boli vysoké a strmé a dopadali skoro rovno do vody. Jednoducho povedané, nevedeli sme sa vynadívať. Po pár metroch sme prišli ku schodom, ktoré nás priviedli pravotočivou zákrutou pod ďalšie bralá. A tak sme popri mori išli stále hlbšie do zátoky. Azúrová voda nás vítala svojimi vlnkami, narážajúcimi do belavých skál. Akoby nám tlieskala, že sme to tu našli. Proste super. Stále sme išli sami, bolo ráno a nikde ani človiečika. Až sa nám do cesty priplietla chata strážcu zátoky. Mohol by som byť akokoľvek naivný, ale to by už asi bolo veľa, keby sem -  do národného parku, nevyberali nejaký poplatok. Za jednodňový vstup to bolo 20 Kuna na osobu a k tomu sme mali ešte bonus – naozaj milo pôsobiaceho domáceho, ktorý veľmi dobre poznal Bratislavu. Začal o tom rozprávať. Ale bol zbehlí – vedel, kde čo je, tak som si nemusel hovoriť, že pri Poliakoch by naozaj dobre poznal Varšavu. Ale pre dobrý pocit je fajn, keď sa človek o domovine porozpráva, no nie?!
V Zavratnici

Po zaplatení obnosu sa strážca zátoky znovu vyvalil na svoj vyležaný matrac v domčeku a my sme sa vydali ďalej do útrob zátoky. Nebolo jej vidieť na koniec, ale dali sa obdivovať všetky kamenné svahy popri nej. Zašli sme za roh od domčeka a po chvíli sa pred nami v priezračnej vode črtal potopený vrak  lode. Nebojte sa, nebola to žiadna pirátska galeona a nič príliš atraktívne. Mne to pripadala ako kostra lode, ktorá  ťažila piesok a štrk z morského dna, alebo nejaký vlečný čln. V každom prípade ale po chvíli sa v hrdle zátoky objavila prvá výletná loď, natlakovaná turistami. Nakláňajúc sa z lode s pripravenými foťákmi sa snažili identifikovať onen vrak. Veď im predali výlet k atrakcii, reklama zabrala a chudáci turisti snáď z ďalekého východu fotili aspoň čo sa dalo. Podľa môjho názoru to ale z tej lode nemalo ktovieaký význam. Fotenie tohto objektu si vyžadovalo určitú vzdialenosť a takisto aj výšku. A nie nakláňanie sa nad hladinu a z metrovej výšky pofotiť zhrdzavené železo vraku. 
Potopena loď

Potopená loď

No ale ja im – morským vlkom na lodi – nebudem kaziť kšeft. O chvíľu už za sebou stáli tri takéto výletné lode a bolo zaujímavé sledovať, ako sa z očakávania a atrakcie chtivých výletníkov, ktorí čakajú na objav prinajmenšom galery Krištofa Kolumba, stávajú sklamaní návštevníci. Nehovorím, že to nie je zaujímavé pre suchozemcov, ale mňa osobne by to sklamalo. Pre mňa bola omnoho hodnotnejšia vychádzka a celá táto zátoka, ktorá patrí medzi jeden z klenotov chorvátskeho pobrežia. Teda toho, ktoré som ja doteraz navštívil.
Pomaly sme sa dostali na koniec zátoky. Bolo tam krásne, nefučalo a vodná hladina bola hladká ako zrkadlo. Už len sa ponoriť do vody a ochladiť si telo. Chvíľu sme hľadali tieň, predsa len – veľa ho tu nebolo. Zátoka pokračovala údolím vrezaným do hôr – v strede údolia rástli stromy. Bolo fajn nájsť si pod nimi pekné tienisté miesto. Najúžasnejšie na tom všetkom boli tie chvíle, keď sme tu boli úplne sami. Neskutočné na toto miesto a aj na chorvátske pobrežie. Nečudujem sa však tomu. Nebol tu žiadny bufet a ani reštika, žiadne atrakcie, len zátoka. Úžasná, tichá a krásna. Do tejto zátoky si tým pádom treba priniesť pitnú vodu a aj stravu, ak si však nechcete odbehnúť dva kilometre do Jablanacu na obed.



Pár záberov pri obhliadke zátoky

Lode s turistami chvalabohu zmizli a len sem-tam sa objavovali podobní samotári, ako sme boli my, aby si vychutnali kúpanie na tomto atraktívnom mieste. Ak som ich tam ale za čas svojho pobytu v Zavratnici zbadal 10 - 15, tak to bolo veľa. Dojem z miesta mi skôr kazili jachtári, ktorí sa síce nedostali úplne do zátoky, ale okolo obeda ich bolo zakotvených v zátoke asi desať. Sem-tam sa na nich objavili vyvalení páprdovia s bielymi holými zadkami. Nie je nad romantickejší pohľad, ako na chlápka, ktorý má riadne brucho, bielu zadnicu a vytaseného fičúra, ako sa premáva na jachte pred nejakou nežnou polovičkou. No neviem, či sa na tom mám smiať, alebo plakať. Ja volím ale tretiu možnosť – povznesiem sa  nad tým.
Za chvíľu sme už brázdili vody zátoky. Bola úžasná, čistá a teplá, proste fantastická. Nebol by som to ale ja, aby som už nešpekuloval nad tým, ako by sa dalo vyliezť na vyhliadku nad zátokou, ktorá bola vyznačená na mape. Bola to ale dosť odvážna idea, keďže teplo na teplomery už presiahlo 30°C a skaly všade okolo vyhrievali, dokonca by som povedal, že až prehrievali útroby tejto lokality. Ale ja viem, že by mi to nedalo spať. Veď na mape to vôbec nevypadá ďaleko, skôr je to vysoko. A tak som sa teda vydal na vyhliadku.



Cesta zátokou na vyhliadku

Na rameno brašňu s foťákom, do ruky sedmičku s vodou a poďme. Prvé metre popod vetvy stromov boli príjemné, chodník sa stále ťahal do vnútra údolia. Všade vôkol popadané skaly z okolitých skalnatých brál. Keď to tu padá, tak asi poriadne. Ale tu dolu to bolo ešte fajn. V momente ale, keď sa bralá pred chodníkom začali zdvíhať do ostrejších výšok, chodník zatočil do pravého svahu a vytváral serpentíny. 
Tento úsek som prechádzal s rešpektom pred tým ulomeným čerstvým balvanom

Tu to bolo dosť hnusné, slnko pieklo, cez optiku kvapiek potu na tvári bolo ešte svetlo lúčov slnka ostrejšie. Metre sa podo mnou ťahali ako slimáky pri ceste vyprahnutou púšťou. Vždy na lome serpentíny som sa musel poriadne vyfučať, poutierať pot z tváre a isť ďalej. Radšej 20 km pri normálnej teplote, ako toto kilometrové stúpanie v teplovzdušnej trúbe. Ale dal som sa na cestu, tak musím bojovať.
Serpentíny na vyhliadku




Foto z vyhliadky


Tak ja si ešte zaplávam a majte sa.    

nedeľa, 10. júla 2016

Južnou časťou Javorníkov - 2.deň

Milé zlatko Zlatka

Veľmi pekne Ta zdravím a cestou domov, kedy na Teba myslím trošku v tomto imaginárnom prípise zosumarizujem druhý deň môjho výjazdu do Javorníkov, ktorý sa konal roku-pána 2016 v mesiaci máji.
Nejako extrémne dobre som sa nevyspal, predsa len – moja domáca posteľ je niečo iné na spanie ako posteľ v turistickej izbe na Portáši. Ale asi k tomu viac prispelo chrápanie Mira – určite som aj ja pochrápal, poznám sa, ale samozrejme o tom by som mal radšej pomlčať.
V každom prípade sme ráno sice nevyskočili z postelí, ale dali sme si sprchu a plný očakávania sme zbehli na raňajky. Jooooj ale dolu to bolo božie dopustenie – v chate bolo plno návštevníkov, hlavne rodín s deťmi – tak bol stôl s raňajkami patrične obsadený. Musím skonštatovať, že raňajky boli výborné aj bohaté na jedlo, len  sme si museli každú chvíločku rýchlo si isť niečo ukradnúť zo švédskeho stolu, ktorý bol neustále okupovaný ubytovanými. Ale nevadilo – veď tak to má byť.Ľudia v horách sú hladný a potrebujú na ráno dobrú štartovaciu pozíciu. A k tomu patrí dobré najedenie sa.
Aby som nezabudol, ani jeden sme sa nesťažovali na nejakú únavu z predchádzajúceho dňa – práveže by som povedal, že sme boli vyslovene nažhavený na druhú časť tejto hrebeňovky, ktorá nám podľa mapy sľlubovala  atraktívnejšie prostredie, výhľady a aj prírodne krásy. No to je pravda, ale má to aj svoju chybu krásy – o tom neskôr. A tak sme dali ešte štartovacie kafíčko, spravili jednu foto zo začiatku dňa a znovu sme načali prvé metre našej štreky. Tešili sme sa. No ale to chcelo aj rozcvičku. 
Chata Portáš - ráno

A tá začala rovno za chatou – hneď stúpaniena vrch Stolečný – síce krátke – ale na stvrdnuté nôžky obstarožných turistov predsa len bolo ťažšie. Fakt to chcelo nejakú rozcvičku a tento stupáčik bol na to ideálny.
Zadýchaný sme dosiahli vrchol Stolečného a dostali sme sa zas do pochodovej reality. Obloha nad nami sľubovala vcelku príjemný deň, plný krásnych zážitkov z výhľadov a veľkej jarnej májovej pohody. A tak sme to chceli. Už sme boli patrične rozcvičený, zbehli sme do Frňovského sedla pod Malým  Javorníkom.
Pred Malym Javorníkom

Že rozcvičený – joooooooj – nenahováram si nič, ale dolu kopcom sa to dá ľahko povedať, keď sa človeku dobre ide. Počkáme si na ďalšie naberanie výšky. Samozrejme to už bude iné kafé.
Ale nebolo – z Frňovského  sedla pod Malým Javorníkom sme krásne vyšli na Malý Javorník pôvabnou javorníckou krajinou po hranici medzi Českom a Slovenskom. Vôbec som necítil nejakú veľkú únavu, práveže sa mi výborne išlo a Miro na tom bol určite tak-isto. Skôr som mu v tvári badal nadšenie z nového dňa, ktorý sme akurát načali. Tak to je super – nie?
Na Malom Javorníku

Na vrchole Malého Javorníka obšťastnil svojim bonmótom turistov, ktorých sme míňali. On vie povedať super luxusné velmi originálne bonmóty, ktoré ja nedokážem vymyslieť. Len škoda, že ja si neviem ani na jeden spomenúť. To je to. A pritom sa dajú veľmi mnohostranne vysvetliť. No ale snáď zas niekedy zažijem jeho poznámky. Najsuper poznámky mal pri stretnutiach s osobami opačného pohlavia, ktorých sme tento deň na chodníkoch pohoria stretli požehnane. Ja sa môžem len pousmiať. Nemám takú pohotovú výrečnosť ako Mirko.
Sedlo Bukovina pred Stratencom

V každom prípade sme svižným krokom potiahli smerom k lokalite Stratenec. Tu na nás čakala rozhľadna a pamätník vojakom padlým počas vraj prudkých bojov v II.svetovej vojne. Pamätníkov na padlých vojakov je na hrebeni viac. Je to smutné, keď sa človek s týmto stretne v týchto prekrásnych horách.
Stratenec

Z rozhladne na Stratenci


 V každom prípade z rozhľadne na Stratenci sme na severozápade mohli znovu identifikovať krásne vrcholy Beskýd. Radhošť, Kněhyňe, Lysá Hora, Travný a dalšie kopce sa pred nami vinuli na obzore a lákali naše oči k pohľadom k nim. Z rozhľadne sme smerom na východ takisto prvýkrát mohli identifikovať ladné krivky krásnej Malej Fatry. Kľak na Slovensku je tuším odvšadiaľ vidieť a nie je problém ho identifikovať, pretože je jedinečný.
Chvíľu sme pobudli v tejto lokalite, dali pár glgov vody do vysmädnutej telesnej schránky a následne nahodili batohy na chrbát. Poďho ďalej. Ešte nás toho veľa čaká. Tu sa dostanem k tej chybičke krásy, ktorú sme zažili. Na tejto časti hrebeňovky bolo neskutočne veľa ľudí.
„Čo čakáš chlape, veď je víkend a je len dobre, že sa nájde toľko ľudí, čo obľubujú hory“ – vravím si.
Len my sme boli rozmlsaný opustenými chodníčkami z predchádzajúceho dňa, tak sa mi nečuduj Zlatka, že som takto frflal. Čakal nás najfrekventovanejší úsek cesty, kde bolo neúrekom národa. A to smer na Veľký Javorník. Je to ale neskutočne pekný kus krajiny,  v pracovných dňoch sa musí tadiaľto parádne isť. Mali sme krásne počasie, farby krajiny nás povzbudzovali do ďalších metrov naplánovanej túry.  A my sme to využívali všetkými dúškami. Ako keby sme vodu alebo pivko pili.
Naraz:
 „Práááááásk“ – rana ako z dela. Čo sa deje, vari vypukla vojna, alebo čo. No poviem Ti, keď takto hučali delá a pušky počas vojny, to nebola žiadna selanka. A to vojaci nemali štuple do uší, aké si ja dávam, keď môj spolunoclažník chrápe. Ale nie, nebola to vojna, to si len potomok Portášov, ktorý robil po kopcoch exkurziu deťom,  vystrelil zo svojej muškety. 
Potomok portášov

Ja by som z takej nechcel strieľať, ešte teraz mi zvoní v ušiach. Nič extra. Radšej mám ticho. A tak sme sa ocitli v sedle Gežov plnom portášov v historických uniformách a plnom detí dychtiacich po ďalších výstreloch z muškiet.
Úbočím na Velký Javorník - pohľad späť k sedlu Gežov

Zo sedla Gežov  sme sa úbočím tiahli pomalým krokom na vrchol Veľkého Javorníka. Zvláštne je, že tento vrchol nie je veľmi spomínaný na turistických smerovníkoch – neviem či mal aj vrcholovú ceduľu na svojom úpätí, skôr tam bol len kríž a veľa turistov. Predsa len to je najvyšší vrchol tejto časti Javorníkov.  Zhodili sme batohy a pustili sme sa s chuťou do pochutín, ktoré sme mali v batohu. Chutilo – bohu-otcu prisahám – poriadne. Aj ten potajomky švihnutý rožok z chaty Portáš.
Na Veľkom Javorníku

Dobrým znamením však bolo, že od sedla Gežov, kde sa portáši v uniformách predvádzali začalo turistov znateľne ubúdať. To bolo fajn. Tu na Veľkom Javorníku končil úsek našej trasy s krásnymi výhľadmi. Znovu sme sa ponorili do javorníckych lesov a do kroku nám šepkali stromy svoje tóny a šum listov tomu tvoril pozadie. Takto sme prišli nad rekreačné stredisko Kasárna. 
Stredisko Kasárna

Zviezli sme sa do sedla pri Kasárňach a na druhej strane sme načali stúpanie úbočiami Hričovca. Nebolo to nič hrozné. Striedali sa lesné partie s lúkami, bolo príjemne a nám sa dobre šliapalo. Proste fajn, tak ako sme si to predstavovali. Už sme mali dosť prejdené ale lesom nám krásne ubúdali kilometre. Zastavili sme sa pri Javorníckej studničke. 
Javornícka studnička

Parádna voda, vyšliapali sme ešte zopár výškových metrov a následne sme sa prudko spustili do sedla pod Lemešnou.
„Huráááá Miro – teš sa, už sa blížime k cieľu – bude to super!“
„Joj ogare, to jsem rád, tak mi lepí hubu, potřebuju doušek piva!“
 dostal som očakávanú odpoveď. Veď aj ja som sa tešil do Valašského šenku, dúfam, že budú mať nealkoholický pivný mok. Predsa len budem šoférovať domov a aj keď aj tak vždy pijem len nealkoholické pivo, takto to môžem aj inak zdôvodniť, nie že nechcem. Proste šoférujem.
Takže sme v sedle pod Lemešnou – a čo to!!!
„Miro vidím tu nejaké vrstevnice, ja som tušil nejaký stupák – na kopec Lemešná, ale vôbec som ho radšej nepripomínal“
„To snad nemyslíš vážne, veď včera sme mali pred koncom túry  stúpanie na Krkoštenu  – dnes zase????“
„To je sila, dúfam, že tu bude len niečo mierne!“
Ale nebolo, nebolo – načali sme tuším najprudší výbeh v rámci tohto treku. Alebo to bolo tým dvadsiatym kilometrom dnešného dňa???
No ale fučali sme poriadne, trošku som si nadbehol Mira ale mal som toho tiež dosť. Nebudem mu predsa ukazovať meniace sa farby mojej fasády. Hádzal som určite všetky farby Face. Do toho mi tĺklo parádne srdiečko. Ale nevzdával som to, ani za svet. To zvládneme. Po prudšom stúpaní som si tak trošku sadol na hraničný kameň – zadok som si nechal na Slovensku a moje tlapy ubolené si to namierili do Česka. S nezávidiacim pohľadom som sledoval boj Mira s výstupom. A on potvoriak tam balil cyklistky, ktoré zostúpili z bicyklov a veselým úsmevom ho rozptyľovali. Netrafil by Vás šlak???
V stupáku ešte aj kurizovať musel.

No ja nanho nemám šancu. Proste je to valašský junák.
Vstal som a už miernejším kopčekom som to vytiahol až na Lemešnú, kde som počkal na Mirca. Radšej som mu o cyklistkách nič nehovoril, ešte by si myslel, že mu závidím.
 Že by????
Čakal nás už len úsek lesom k ceste na Bumbálku. Tam nás už pomaly čaká Fero, tak si musíme švihnúť. Ale to sa veľmi nedá, keď človek má po pravej strane výhľady na slovenské hory a po ľavej sa mu vinú krivky Beskýd. Proste to sme museli dostať do fotáčiku.
Záverečná. 

Naveľa, naveľa sme sa dotiahli k cieľu cesty – soche partizána hádžuceho granát. Nám sa končili dva krásne dni, Valašský šenk sme našli zavretý a tak sme sa bez akýchkoľvek turistických výčitiek svedomia nechali vyviezť Ferim na Bumbálku, kde sme zakončili tieto dva dni super pivečkom v miestnej krčme. Bolo to fajn.
Tak som Ti Zlatka aspoňn trošku priblížil naše putovanie Javorníkmi, dúfam, že ho ešte niekedy absolvujeme.
Ahooooj.

Druhá časť trasy bola dlhá 22 km so stúpaním 725 metrov a klesaním 835 metrov.

Všetky foto tu:
https://plus.google.com/photos/106027095356333264134/albums/6305748143711808161