štvrtok 1. februára 2018

Ľadový dóm Hrebienok a malé problémiky s výstupom na Zámkovského chatu.

Znovu bol čas vianočný.



Opäť som sa rozhodol zaradiť sa do davu turistov a pozrieť si tzv. atrakciu – Ľadový dóm na Hrebienku. No nebolo to len o tom dóme. Proste sa mi žiadalo vypadnúť od tabule plnej žrádla, pitiva, špajzy plnej koláčov, údeného, pagáčov, rezňov a ktovieakých vianočných pochúťok, ktoré majú za následok zväčšovanie môjho útleho pásu.

Viem, že sa zaradím do davu návštevníkov Vysokých Tatier, ale akosi mi to nevadí. Ťahá ma tam šanca na fajnové pohľady na Vysoké Tatry. Už dávno som ich nevidel nezamračené, len s modrou oblohou a krásnymi bielymi štítmi. Šanca bola, realita však ako obyčajne ukázala niečo iné.
Ďalšou nezanedbateľnou skutočnosťou bolo, že ma stále pobolievala noha a nechcel som sa púšťať na žiadne divoké a ťažšie túry. Proste len takú pohodičku, vyprdieť sa, nadýchať sa čerstvého vzduchu a len si to tak užiť, niečo pofotiť v ľadovom dóme a pri studenovodských vodopádoch.
No to všetko boli len moje predstavy, ale ako to dopadlo?!

Vlak prešiel stanicu Štrba a mne sa na východnej strane Tatier otvárali nádherné pohľady na fakt, že krásne vysvietené Tatry. Obloha  bola modrá, na predhorí sa črtala zaujímavá inverzia prechádzajúca cez kopčeky pod Tatrami. Západná strana Tatier bola zamračená, tak, ako pri mojich posledných návštevách. Ani mincu som si nemohol hodiť, pohyb mračien bol od západu na východ, čiže podobne ladené pohľady z vlaku na krásne vysvietené Tatry,  boli asi tie posledné v ten deň. Vystúpiac z vlaku sa ponáhľam do električky smerom na Smokovec. Ejha – zapĺňa sa poriadne. Po chvíľke už stojím na jednej nohe, rukou zavesenou v stropnom držiaku  električky udržiavam rovnováhu, aby som sa nezvalil na okolostojacich. Aj tak by som im ale neublížil, tak to bolo natrieskané. Do xichtu sa mi strčil batoh ďalšieho turistu a hranami lyží ma pomaly oholil - načo som sa, ja blbec, vlastne holil?! Mohol som ušetriť žiletky. A tak tu visím, ako desiatky ďalších návštevníkov Tatier, ako sliepky v mäsiarstve na hákoch, vzduchu sa mi nedostáva. Túžobne vyčakávam na nasledujúcu zastávku električky, kedy sa mi cez otvorené dvere dostane trošku kyslíkovejšieho tatranského luftu. Mal som si pribaliť toho exportného, baleného v plechovkách.  Ešte keby sa na mňa tlačili aspoň nejaké úžasne vnadné turistky, nejakú pasiu nech z toho mám, ale nič také. A tak som to nejako vydržal, pripadal som si, ako kúsok mäsa v tlačenke.

25 minút a je tu Starý Smokovec. Nevystúpil som, doslova ma to vycuclo  pod tlakom dalších turistov a mohol som sa konečne nadýchať toho pravého čerstvého tatranského. To bolo vychutnávanie. Ani sa nečudujem, prečo sem turisti chodia za tým iným vzduchom. Keď vystúpia zo zaprdenej električky, musí sa im tento luft zdať ako zázrak prírody tak, ako sa zdal mne. Ale to mám za to, že sa sem vyberiem v strede prázdnin. Nevadí, síce si za to môžem sám, ale už dopredu som to vedel, tak by som nemal frflať. No ale čo si pomôžeme, človek iný nebude.

Tak sa nahodím na môj pešomód, pomaly vystúpam asfaltkou k stanici lanovky. Hriešne myšlienky o vyvezení sa lanovkou podporuje aj lenivosť sviatočných chvíľ, takisto sa k nim hlási moje celkom dobre prejedené brucho zo sviatočných dní.  Ale toto rýchlo zaháňam a pomalým krokom sa vydávam smer Hrebienok. V snehu to je fajn, len na ceste sú aj ľadové vyfúkané úseky. A tak nahadzujem svoje mačiatka – turistické želiezka, ktoré mi cestu celkom fajn zaisťujú. Je to dobrá vec a mali by to nosiť všetci návštevníci tejto lokality. Žiaľ, pri neskoršom pohľade na návštevníkov (nie turistov) zisťujem, že to je len moje zbožné prianie. Nie však realita. Ako to zisťujem neskôr pri výstupnej stanici lanovky na Hrebienku, pomaly by sem ľudia prišli aj vo večerných garderóbach. Topánky rôznych druhov, nevhodných na pohyb v týchto, pritom ľahkých častiach Tatier, sa mi promenádujú pred očami. Ani nechcem vidieť stav podrážok. Pravdepodobne niečo ako letné pneumatiky na snehové pláne pri jazde autom. Keby boli kontroly pri vstupoch na turistické chodníky za Hrebienkom, tak ja by som určite každého piateho návštevníka nepustil ďalej. Ani len po Rainerku.
No ale skončím s týmto mentorovaním. Vyšuchtal som sa snehovým chodníčkom na Hrebienok a spokojne som odfukoval s tým, že som vošiel aj do Ľadového dómu. 





Na počudovanie bol celkom priechodný. To by som pripisoval akurát chvíli, kedy bolo ďaleko do príchodu lanovky a takisto blízko k odchodu pozemnej lanovky smerom dolu. Tak som si to po prvýkrát patrične obzrel. Mne osobne sa páčil. Bolo to oku lahodiace, aj keď človek spotený z výstupu tam nemôže dlho zotrvať. A tak som sa pohol ďalej, veď času dosť – odskočím si na Zámkovského. Tam si dám obed. Moja naivita v tom, že by sa tam tiahol menší dav ľudí, ma po chvíli prešla. Ale ako som už spomínal, s tým všetkým som počítal, veď som v Tatrách. A tak si vykračujem ponad Rainerovú chatu, spokojný hlavne preto, že mám celkom istý krok. 

Pri Rajnerovej chate
Veľký vodopád


Prejdem okolo Veľkého vodopádu a pohodovým krokom sa pustím do serpentínového chodníka smerom hore. Nie je ťažký, išiel som ho už veľakrát. Ľudí pomenej, predbehnem rodinku, ktorej členom bol aj zhruba 15-ročný vytiahnutý pubertiak. Ten sa ale v prítomnosti rodičov zjavne nudil a ja som sa javil ako vhodná alternatíva k pochodu smerom hore. A tak sa na mňa zavesil a ťahal to za mnou zhruba štyri-päť metrov. Nevadilo mi to. Teda zatiaľ nie. Len ja mám trošku problém pri stúpaní do vrchu. Nazývam to štartovanie raketových motorov v mojom tele, konkrétnejšie v brušnej dutine. Samozrejme je to uvoľňovanie vzduchových bublín z brucha. Keď chodím sám, mi to nevadí, niekedy tomu uvalím poriadne. S tým mladým holobriadkom som ale nepočítal. Ťahal to za mnou a ja som mu to veľmi nechcel chrstnúť do xichtu. Pomaly ale iste som to zadržiaval ako sa len dalo, ale postupom času som zisťoval že to bude veľká, hlasitá metánová rana, pretože otvorenie stavidiel  sa odkladá na naurčito. Zastanem. Holobriadok zastaví za mnou - tesne za mnou.
„Veď choď dopredu“ – vravím mu „ja si trošku vydýchnem a potiahnem ďalej“.
To že si chcem vydýchnuť zadkom, mu predsa vravieť nebudem.
„Ale nie, nie – ja tiež počkám, veď mama s otcom tu budú hneď.“ – oponuje mi.
Super – pomyslím si, veď tých 50 metrov od neho vydržím. Pohnem sa  a 5 metrov  za mnou už sa ma opäť drží mladík. Brucho sa mi nadúva, črevá vydávajú podozrivé zvuky,  možno sa pomaly aj vznesiem. Pohodový krok je ta tam. Pologule na zadku tlačím k sebe celou silou, ako sa len dá a oči mám vypučené, gúlajú sa mi v rytme krokov. Všetko moje úsilie sa pretavuje do zadržiavania môjho gigantického prdu. Ešte že nikto nejde proti mne, inak by sa asi dobre ušklebil tej grimase zavesenej na mojej tvári. Zastavím, snáď prejde okolo mňa – iba zbožné prianie! Znovu zastaví, pol metra za mojim zadkom. Pri štarte na ďalšiu časť tohto výstupu, vypustím pomedzi stisknuté pologule zlomok brušných výparov, trošku sa uľaví. Idem ďalej v nádeji, že snáď už na ďalšej zastávke ma predsa len predbehne. Nebude ho baviť môj pomalý krok. Ale smola.
A tak kráčam so svojou brušnou kalváriou, pomáličky, veľmi obozretne sa pokúšam nenápadne vypustiť nejaký ten tlak pomedzi stisnuté polovičky. Červený som nie od zimy, ale od premáhania sa a za mnou si vykračuje veselo dlhý adolescentík a určite si myslí, ako mu to dobre ide. No super, nie?! Človeku hneď napadajú nejaké tie veršíky – napr.:
A tak si šliapem svojou kalváriou pomyselnou
v hlave s myšlienkou zlomyseľnou
vypustiť neodkladne svoje vetry
a odér sa usalaší v cudzom svetri.

Ešte k tomu musím pridať sem-tam zľadovatený terén, pri ktorom som sa musel sústrediť na chôdzu a nie na hermetické stískanie pologúľ. Keby som však spriechodnil pologule, mladý turista za mnou by sa razom ocitol možno aj 100 metrov nižšie, omámený mojim brušným odérom a ešte by si otecko mohol myslieť, že si niečo šupol do seba. Takže dvojaký pozor. Ale všetko raz skončí.
Ocitol som sa v lese na odbočke k Zámkovského chate. Ako inak – mladý prenasledovateľ sa usalašil pol metra za mojim zadkom. To mi už nedalo a vravím:
„Chlapče si dobrý, ale niekedy musíš akceptovať to, že keď  Ťa niekto vyzve, aby si išiel predo mňa, tak choď. Vieš, na niektoré veci treba súkromie. A na poriadne prdnutie, by som povedal, že to tak je!!!“
Mládenček očervenel, zostal zarazený na sekundu, ale to bolo fakt len na sekundu a v druhej sekunde zmizol, ako opar nad hrncom. Fakt som si nemyslel, že je taký rýchly. A bol. Ale mne to len vyhovovalo. Konečne som bol sám so sebou, uvoľnené pologule rite krochkali blahom a užívali si slobodu a slasť.

Zámkovského chata

Nakoniec som dorazil aj ja na Zámkovského chatu. Bola plná, preplná, takže žiadny obed hore sa nekonal a to som sa neskutočne tešil na moje obľúbené plnené guľky s mäsom a kapustou. No nič, tlačiť sa tam nebudem. Pobral som sa v pohode dolu. Zostup trošku zľadovateným chodníkom bol úplne v pohode, nik sa ma nesnažil nasledovať. To bolo super.
 Neskorý obed v preplnenej Bílikovej chate bol tiež dobrý, podstatné bolo, že sa už na mňa nikto nelepil a neobmedzoval moje brušné činnosti vo zvyčajnej pohode. Následne som znovu vybehol do Ľadového dómu a trošku som si pofotil na statíve. Dalo sa, veľa ľudí tam už nebolo, i keď som sem tam musel zniesť aj turistov selfiových, ktorí sa snažili vtesnať do záberu aj s panorámou celého ľadového dómu, čo ale fakt nebolo možné. Ale chlad sa vkrádal do kostí, takže som to po chvíli zbalil a pobral som sa dolu kopčekom smerom na Starý Smokovec.




Pár záberov z ľadového dómu na Hrebienku.


Inak ale celá túrička bola v totálne nefotogenickom prostredí, žiadna modrá obloha, žiadne štíty okolo mňa, len hmla a počiatok sneženia ma sprevádzali celou cestou. To mi ale nevadilo, som bol rád, že som v horách a aj napriek obmedzeniu v určitej časti výšľapu som sa poriadne vyluftoval i vyprdel.

Ešte káfíčko v Starom Smokovci a mohol som nabrať znovu smer – domov.


Tak zatiaľ. 

Ešte viac záberov z tohoto výjazdu:

pondelok 1. januára 2018

Dva západy slnka z hradov pri Dunaji


Na hrade Rothelstein

Prichádza sunset. Prichádza zlatá hodinka. Teplé farby sú predzvesťou nastávajúcej tmy. Sunset sprevádza ticho. Je prerušované len sem-tam pípnutím vtáka v korunách stromov nad ruinou malého neznámeho hradu Rothelstein. Ani ruinou by to človek nenazval. Pár múrov, nejaké tie valy a priepasť vedúca smerom k slepému ramenu Dunaja. Trošku opodial sa už valí voda Dunaja, pripravená na dlhú cestu kontinentom. V podvečernom svetle je to krásny pohľad na poskakujúce vlnky, ktoré tvoria túto vodnú cestu.



 Z útrob hradu je ale vodný tok vzdialený, z bezpečnej vzdialenosti ho pozoruje fotograf, ktorý celým svojim vnútrom vníma to ticho, tú tajomnú atmosféru, ktorá ho s postupujúcou zlatou hodinkou stále viac a viac prestupuje. V diaľke podľa predpokladov ma slnko otvorenú cestu k poslednému finále dnešnej cesty oblohou. A na to sa dotyčný teší. Nemusí nič, v ruke stíska diaľkovú spúšť, fotoaparát na statíve je nasmerovaný na ten správny tušený cieľ. Nastavenia sú v poriadku, treba len vydržať. Ako rybár, keď loví – musí čakať.  Slnko je ešte trošku vysoko. Myšlienky fotografa sa v tejto tíšine skĺznu bralom k brehu rieky – spútanej a osedlanej. Síce sem tam si rieka vyhodí z kopýtka, ale to sú skôr výnimky, ktoré ani k jeseni nepatria.




Nebolo to stále tak. Veľmi dávno bola rieka divoká, tok rieky bol nepredvídateľný, okolo sa tiahli husté, prehusté lužné lesy. Rieka si sama určovala, kadiaľ potečie, nezaujímal ju názor človeka, veľakrát rozťahovala chápadlá svojho toku do všetkých možných strán. Len na kopce nestačila, na kopcoch sa stavali hrady, tak ako stojí Rothelstein na vysokom brale nad Dunajom a Dunaj sa k nemu nedostane. Všetko bolo plné divokých zvierat i rozprávkových bytostí. Presne takých sa obáva i rybár vo fantázii fotografa zrodený. Sedí pod hradom Rothestein na ktorom sídli strážna posádka a vyberá mýto. Rybár má ale iné starosti, aj keď vidí presne taký istý sunset ako fotograf o povedzme 800 rokov neskôr. Rybár ale potrebuje uloviť ryby. Už nejaké má, ale tie treba odovzdať na panskom hrade nad Hainburgom, tam niekde má byť slávna svadba. Rybár nevie, že vojde do dejín a že aj on svojim dielikom v podobe stravy prispeje k slávnej hostine na hrade. Rybára to netrápi, potrebuje uloviť ešte pár rýb pre svoju rodinu. Rybár nemá budúcnosť – má len hlad, má krysy v chalupe, vlhko od rieky mu kvári kĺby, má deti, ktoré potrebujú ošatiť, najesť sa i vychovať. Takže sa plne sústreďuje na lov. Slnko v predzimnom období mu pohladí tvár, lúče síce hrejú, ale rybár to veľmi nevníma. Otvára sa mu skvostný pohľad nad hladinu, vlny sa sfarbia do červena a z nich sa sem tam vynorí tá vysnívaná ryba, ktorú potrebuje ku svojej blízkej budúcnosti. K tomu aby sa mohol zajtra znovu vybrať do zarastených zákutí lužných lesov a snažiť sa postarať o svoje hladné potomstvo. Presne ako tie poletujúce vtáky nad vlhkými zákutiami okolostojaceho lesa loviace mušky pre svoju potrebu.


Na hlavu fotografa sadne farebný list a privedie ho do súčasnosti. Slnko sa zdialky škerí do objektívu fotoaparátu na statíve a vyzýva ho k pozornosti. Neskutočne rýchlo padá slnko. Je to doslova pád do lesov za Dunajom. Na chvíľu sa odrazí od hladiny, vytvárajúc pritom čarovné červené a teplé tony špinavého Dunaja. To všetko je vidieť z posiedky na hradnej skale Rothelsteinu. Tma začína ovládať okolie i nádvorie lokality, je čas sa pobrať preč z tohto miesta. Tajuplná atmosféra miesta má však ešte jeden tromf, aj keď už slnko je ta-tam za obzorom. Ale jeho lúče ešte vytvárajú nádherné obrazce v mrakoch vysoko nad hlavou i lesom. Fotograf už má všetko pobalené, statív vo vaku, fotoaparát tak isto.


 Posledný pohľad z plošiny ale prinesie veľké prekvapenie – nádherne sfarbené mraky nad riekou. Netreba váhať, treba konať. Všetko fotografovo náradie okamžite vypadlo z uskladneného priestoru. Lúče derúce sa spoza obzoru od už nevidiaceho slnka nádherne osvetlili mraky nad Moravským polom. Jedna veľká nádhera a tú si človek nemôže nechať ujsť. Ten amatérsky fotograf to vie, veľakrát sa mu už stalo, že najkrajšie scenérie prišli až po západe. 



Trvá to síce menej ako 5 minúť ale oplatí sa počkať, oplatí sa podumať ešte nad okolitou krajinou. Rýchlo ešte pár nových snímkou a teraz už naozaj vypadnúť. Cestou cez les, ktorý toho veľa pamätá, cez rieku, ktorá k človeku môže vyslať vodníkov, vodné žienky i víly. Aspoň vo fantázii moderného ale aj stredovekého človeka to tak môže byť. Šero a tma majú svoju moc. Opantajú fantáziou i predstavivosťou. Netreba to podceňovať. Je krásne isť a aj báť sa nočným lesom.
Skončila prvá scéna so zapadajúcim slnkom pri malom hrade nad Dunajom zvanom Rothelstein. Na rozdiel od čias minulých ale fotograf vie, že aj zajtra bude zaujímavý západ slnka. Takže čo tak vyskúšať západ slnka na Schlossbergu – ďalšom hrade týčiacom sa nad Hainburgom. Nič mu nebráni byť na druhý deň večer na výhľadových miestach nad Hainburgom pri  krásne udržiavanom hrade Schlossberg vo výške 291 m.n.m.


Na hrade Schlossberg


Dávno-pradávno – povedzme približne 800 rokov dozadu vyzerá z okna na hrade západ slnka mladý princ. Je to budúca legenda – nevie o tom, ale osud mu pripravil inú budúcnosť ako tomu rybárovi pod hradom. Ten sa mladému princovi pri pohľade von oknom javí trošku väčší ako mravec pod prahom jeho izby. Budúca legenda mu nevenuje pozornosť, taký ľudia, len o svoje brucho sa potrebujú starať.  Nie je to rytier, nie je to šľachtic – je pre legendu nepodstatný. Zajtra čaká legendu svadba. Touto svadbou získa veľké územia a rozšíri slávu českého kráľovstva. Je to počiatok jeho cesty ku sláve a k legendárnemu panovaniu. Počiatok k najväčšej rozlohe Českého kráľovstva. A to sa stane za jeho vlády. Vlády kráľa železného a zlatého. Ale pri pohľade von oknom to mladík ešte nevie. Len o tom sníva v momente keď sa mu teplé svetlo sunsetu odrazí v jeho očiach. Vie, že zajtra si berie o tridsať rokov staršiu ženu. Nevzrušuje sa nad tým. To patrí k panovaniu, to patrí k rozširovaniu územia v tomto období. A láska??? To mu nič nehovorí. Lásku si môže kúpiť. Na nádvorí je plno radodajných dievok, ktoré mu vynahradia to, čo nemusí dostať od svojej ženy. Tak čo??? Dôležité je plniť si sny a plány o tom ako byť najväčší. Ako sa získať nehynúcu slávu, neskutočné bohatstvo a velikánske dŕžavy.  




Fotograf si to všetko len domýšla, keď čaká na posledné svetlo na nádvorí hradu Schlossberg. Sediac na lavičke môže popustiť uzdu svojej fantázii.  On chce len zachytiť to, čo slnko skoro denne poskytuje ľuďom pre potechu, keď opúšťa svoju púť aby sa o pár hodín znovu objavilo na druhom konci obzoru. Slnko zmizlo, dnes oblaky na oblohe nezostali, pre zmenu sa ale rozsvietili lampy umelého osvetlenia na hrade a to je dobrý dôvod nasávať ešte ďalej atmosféru tohto miesta. Len obídenie hradu vo svetle lámp trvá fotografovi dobrú hodinu. Dolu pod hradom sa rozsvietili svetlá mestečka, hladina Dunaja odráža jedno svetlo za druhým. Niektoré svetlá si aj nesie so sebou. Svetlá lodí.


Dajú sa tu nájsť krásne miesta, ktoré môže každý fotografujúci zvečniť pre svoju potechu. Tiene kamenných múrov ukrývajú spomienky hradu, veselé i vážne. Kaplnka pod vežou si ďalej stráži svoje tajomstvá. Je maličká ale zároveň aj veľká tým čo všetko vo svojej histórii zažila. Nádvorie hradu akoby ožilo životom, preháňajú sa tu páni namyslený o svojich predstavách úžasnosti, sluhovia bažiaci pomôcť svojim pánom k ich snom, zbrojnoši túžiaci po lepšej oceli a veľkej sláve, pohoniči mysliaci viac na svoje kone a slúžky, ktoré si podávajú všetky svoje klebety z úška do úška. Ruch je síce len v hlave fotografovej, ale je to celkom dobrá predstava.





Po asi hodine komponovania na hrade si aj ten amatér zbalí svoje saky-paky a pomaly opúšťa tú atmosféru, ktorá ho obklopovala po celú tú dobu jeho pobytu v tejto lokalite.
A Dunaj??? Ten si tečie ďalej, každodenne zažíva ten vždy iný západ slnka. V jeho vlnách sa stratila i tvár rybára, ktorý tu žil, lovil a možno aj sníval. Tvár kráľa zohyzdil a zakrvavil sen ďalšej legendy, ktorá bažila po moci.

Tak zatiaľ.

Ešte nejaké foto:
https://photos.google.com/share/AF1QipNMcR7AM6poVRct65sGMYBTduuERtp4Xb-jmnVskT4ExuVU5Hjwsapcz0dv47XhHw?key=RjM5YkFQU3JleTJweXptWE13b0ZMZU9qa2VCN2Nn


sobota 2. decembra 2017

Roklina Rám a vyhliadka Prédikálószék nad Dunajom


Práve som absolvoval ďalší krok, ktorý skončil podkĺznutím na strmom prachovom, kamienkovom podklade. Samozrejme sa mi z mojich útrob derie niečo štipľavé na jazyk.  Nejaká tá super nadávočka, ktorá tak pomáha uľaviť, keď sa nevysvetliteľne driapeme do kopcov len preto, aby sme s dušou na jazyku, niekde tam hore, chvíľu poobdivovali okolité hory, krajinu a podobne. Čo nás tam – do riti – ťahá?! Nemôžeme sa vyvaľovať niekde v doline, pri vode, pozerať na krásne pozadia alebo popredia ďalších kúpajúcich, opaľujúcich sa a podobne. Nie do čerta – poďme na ďalší krok. Možno za tou hranou už skončí tento debilný stupák, o ktorom som si myslel, že to nič nebude.  Veď dolu sa písalo, že len kilometer.
A vo fľaši mám deci vody, ešte že sú tu povyrastané aj nejaké krivé menšie stromy, lebo tam nad zeleným stromovým porastom, celkom dobre pripeká. Vraj už leto skončilo, ale to nie je pravda. Leto je ešte tu a spríjemňuje nám chvíle pri vyvaľovaní sa, ale znepríjemňuje nám taký výstup aký  tu práve absolvujem.
No ale nezačneš radšej od začiatku, ako si sa sem dostal, nech to tu nie je také neprehľadné a nech zas ľudia spoznajú ďalšie pekné prírodné miesto?! - spýtal som sa samého seba.
Tak poďme na to.
Začiatkom septembra sa mi ohlásil na návštevu kamoš Miro z Valašska. Už sme nejaké tie túry porobili, aj som ich tu popísal. Teraz pre zmenu chcel prísť ku mne na dolniaky, veď prečo nie. Nebudeme robiť nejaké veľké výstupy a dlhšie túry. Len také piánko. Pri našich plánovacích konzultáciach padol do pléna aj návrh navštíviť Ostrihom. Mirec chcel vidieť katedrálu.
„Ale veď si už bol pri nej, nie?“ – namietam, pretože aj ja som tam už bol.
„To nevadí“ – oponuje mi Miro – „ja by som tam chcel ešte zájsť.“
No dobre vravím si, prečo nie. Spomenul som si, že som čítal o kopcoch na druhej strane Dunaja. Zovú ich Pilíž alebo Pilížske vrchy. Veď aj tam by sme sa mohli pozrieť. Čítal som tam o nejakej maďarskej rokline v článku na portáli Hiking. Volá sa Rám.
S týmto som sa podelil s Mirkom a povedali sme si, že tam zájdeme.
Nadišlo ráno nášho výjazdu a my sme sa hnali o sto-dvesto smerom na Štúrovo. Vyše dve hodiny cesty autom, ale bola príjemná. Vždy si máme čo povedať. A tak to má byť.
Takže po príchode do Štúrova sme prešli cez Dunaj a trošku sme sa autom pomotali po cestách a uličkách Ostrihomu. To viete – neznáme miesto. Naveľa sme našli tú správnu cestu smerom na dedinku Domos. Je to od Ostrihomu ešte asi 10 kilometrov na východ. Zvládli sme to a dorazili k východziemu bodu. Na druhom konci dediny je parkovisko. Je ho krásne vidieť. Najväčší problém je s platením. Treba mať pripravené forinty v drobných - je tam automat na drobné. My sme však žiadne nemali, ale na šťastie tam chodil chlapík pripravený vymeniť nám eurá za drobné forinty. Mal posledné, takže aj trošku šťastia zafungovalo. A my sme celý šťastní v rukách držali papierik z automatu v maďarskom jazyku, ktorý sme mohli založiť za čelné sklo nášho tátoša. To bolo radosti. Niekedy človek ani netuší, čo všetko ho poteší.
A už toľko omieľané v mojich článkoch obúvanie turistických bagančí, nahodenie batohu, naštelovanie navigácie – predsa len cudzí svet a mohli sme sa vybrať po asfaltke smerom do hôr. Zhruba kilometer to trvalo po asfaltke do údolia, ubehlo to rýchlo, predsa len v neznámom prostredí človek veľa toho spoznáva a nemá čas zaoberať sa nejakým pochodom po asfalte. Na konci dediny prejdeme cez mostík na lesný chodník. Asfaltka tiež pokračuje do údolia, ale my sme radšej na tom lesnom chodníku. Ide sa nám dobre. Po zhruba 20 minútach pochodu prídeme k zaujímavej kaplnke.


Kaplnka a prameň pred roklinou


 Tu odbáča jedna turistická značka smerom na nejakú vyhliadku do kopcov nad Dunaj, my však ešte pokračujeme ďalej do údolia k vchodu do maďarskej rokliny Rám v Piližských vrchoch. Nazbieralo sa aj celkom dosť ľudí. Ale to nevadilo. Prešli sme okolo bodu, kde sa z rokliny Rám okružnou trasou vrátime. Ešte asi 500 metrov a vnoríme sa do lesa smerom do rokliny.

Z cesty vojdeme do lesa a do rokliny

 Chodník do rokliny je príjemný, popri ňom sa kľukatí potôčik – teraz momentálne skôr koryto potoka, ktoré určite vychádza z rokliny. Pomaly ale iste sa začínajú okolo nás zdvíhať steny – najprv porastené lesom, ale čím strmšie, tým to viac prechádza do skalných stien. Samozrejme veď ideme do rokliny. Čo by sme chceli?! Roklina je vlhká, ako sme mali predtým istý krok po suchom, teraz si musíme dávať veľký pozor. Mokré listy a mokré skaly majú pripravené nástrahy pre našu chôdzu. Radšej ideme pomaly.
Vstupné partie

Aj keď to nie je nič extrémne – nemôže sa to rovnať Slovenskému raju a ani iným roklinám,  ktoré som pochodil, aj tak má roklina svoje čaro. Na každý krok si musíme dávať pozor, aby sme sa nepošmykli. Pomaly prichádzame aj k technickým pomôckam. No vlastne nie je to také ako u nás, žiadne reťaze. Skoro po celej rokline sa tiahne dlhočizné zábradlie z nerezu. Je zabudované do skaly.

Pribúda skalných partii

Takisto rebríky na skalných prahoch a ťažko zdolateľných miestach sú z nerezu. A sú aj patrične šmykľavé. Noha v zablatenom spodku topánky sa veľmi ľahko šmykne buď k pravému alebo ľavému kraju. Radšej ju vždy prikladám na stup rebríku pri okraji, aby som mal aj zboku istotu. Takto to ide ľahšie a bezpečnejšie. Je tu dosť veľa ľudí a hlavne ako badám, veľa ich má veľmi nepraktickú obuv. Ale to badám aj u nás v slovenských krasových roklinách, takže žiadna novinka. Všade sú rovnakí ľudia, čo nedbajú na bezpečnosť. Niekde je zábradlie možno len dvadsať centimetrov nad zemou. Žeby mali aj trpaslíci svoju zónu? Asi pre dietky. Posledná časť rokliny tvoriaca akési esko je úžasne pekná, obsahuje zopár metrový vodopád, ktorý teraz len kvapkal. Zato steny bokov rokliny stúpajú prudko hore do peknej výšky.

Najzaujimavejšia časť


Aj nejaké rebríky

Po esku nasleduje len dlhší rovný chodníček, tu sa práve nachádza zábradlie o výške pre pigmejov, t.j.  20-30 centimetrov.
Zábradlie pre trpazlíkov





Záver rokliny


A už nás čaká len pekne upravený výstup z rokliny po pohodlných schodoch, prechod cez malý mostík a potom stále dohora, až na križovatku turistických ciest.

Jedna strana nás pozýva do Dobogokö, je to názov dediny vraj zapísanej v kultúrnom dedičstve UNESCA, druhá je cesta naspäť po lese, odkiaľ sme prišli. Tou sa vraciame smerom k tej príjemnej kaplnke.
Je však skoro a do Ostrihomu sa mi zas až tak nechce. Stále si predstavujem nejakú vyhliadku z Piližských vrchov smerom na Visegrád a Dunaj. Od kaplnky je odbočka na vyhliadky Prédikálószék vraj len 1,5 km. Zabudol som, že som sa dostal na úroveň Dunaja. Zas ale by to nemalo byť nejaké hrozné stúpanie. Nie, nebolo to výškovo veľmi veľké, ale v teple cez obed, bez vody a so šmykľavou šotolinou na svahoch kopca Prédikálószék som bol po chvíli dobre vycucaný zo síl. Ešte že za mnou Miro nešiel, určite čaká na mňa dolu tak, ako sme sa dohodli. Veď aj preto som mal nástup do kopca na mňa neprimerane rýchly.

Stúpanie na vyhliadku Prédikalószék

Veľmi neobozretné. Tak pôjdem len po prvý vyhliadkový bod, pozriem, odfotím a vrátim sa naspäť. Problém nastal s tým, že som nedodržiaval rytmus a skôr som sa ponáhľal do toho kopca - dych sa krátil a srdce bilo. Dostal som sa k prvým veľmi zaujímavým skalným vežičkám.



Zaujimavé skalné veže a vežičky


Bolo to krásne, výhľady boli ale skôr k juhu a do vnútrozemia Maďarska, ale nie smerom na Dunaj. Vidím pred sebou ďalšie vežičky. Idem ešte ďalej, veď Miro počká a tých 300 metrov vydržím aj bez vody. Tak si idem, výhľady krásne – ale nie tam, kam som si to predstavoval. Len dovnútra Pilížskych vrchov. No ale už sa musím vrátiť, Miro sa asi bude báť. Zazvoní mi telefón, ale asi len prezvonenie, lebo zmĺkne. Volá Mirko – tak reku zavolám mu naspäť. Vytáčam a začínam mať halucinácie – spoza skaly sa ozve zvonenie a o chvíľu sa v telefóne ozve hlas môjho spoločníka:
„Kde jsi?“ – počúvam rozdýchaný hlas – „ja šlapu za Tebou.“ Jasné, bol odo mňa 15 metrov za skalou. Tak sme sa počuli aj mimo telefónu. Zasmiali sme sa. Hovorím – veď si mal čakať dolu, tak ako sme sa dohodli.
„To ale nie je pravda, ja som Ta len pustil dopredu, aby si mohol isť svojim tempom a ja som išiel za Tebou svojim tempom.“
Skoro ma piclo, ja tu z posledných síl lapám po dychu, lebo som sa ponáhľal,  aby som bol skoro dolu a nečakal na mňa a môj kamoš mi toto zahlási. Mohol som v pohode pomaličky stúpať a nebol by som taký zničený.
Tak sme si odpočinuli a reku čo s načatými kilometrami. Stále som sa nevzdával tej vyhliadky a okoloidúci mi hovorili, že vyhliadka tam je. A pekná. Tak ideme ďalej – rozhodli sme sa. A bolo to dobré rozhodnutie, aj keď realizácia hodne pomalá. Fakt bez vody to nebolo to naj. Som bol ako na Sahare, prvýkrát som pocítil deficit vody. Vždy si jej nosím veľa a teraz nič.
Našťastie Mirko nejakú mal, tak sme sa bratsky podelili a pobrali sme sa na ten posledný kilometer smerom do kopca. Už to nebolo také strmé, len boli úseky ktoré sme brali traverzovaním a tie boli teda poriadne šmykľavé. Teraz som sa vôbec nečudoval, že niektoré maďarské turistky pri našich obdivných pohľadoch na ich zadné partie, ich mali celé zablatené. Proste sa spúšťali týmto svahom po riti. Aby som to ľudovo povedal. A ja, že to je nejaký odpudzovací rituál pre mužské pohľady v zahraničí. No nie. Sem-tam sme takú nejakú šmýkajúcu sa turistku aj zazreli. Ale po čase to prešlo a my sme sa dostali na hrebeň vrchu a postupne sme sa dostali k nádhernej vyhliadke, odkiaľ bol neskutočný výhľad na tok Dunaja.

Vyhliadka Prédikalószék

Pohlad k Dunaju

Rieka tvorila pod nami akési ú-čko – jedna časť účka pritekala zo Slovenska a druhá sa strácala za Pilížom v rovinách Maďarskej republiky. Bola tu postavená nová rozhľadňa – pomaly sme sa vyteperili až na druhé poschodie, sadli na lavičku hore a spoločne vydýchavajúc sme si vychutnávali tieto krásne chvíle. Také nie sú často a o to sú krajšie. Nič však nie je večné, hlad sa tiež ozýval a my sme zbehli dolu k odpočinkovým stolíkom a pustili sme sa do naberania energie. Miro vytiahol paradajku, mne sa zbehli všetky sliny ako upírovi pri pohľade na pulzujúcu červenú stravu. Ani mi ju nemusel    veľmi ponúkať a ja som sa aj bez upírích tesákov prisal k paradajke a cucal som všetku šťavu tohto plodu. Bolo to super. V živote mi tak paradajka nechutila ako tu. Našťastie nám zostalo pre oboch ešte aspoň decko vody a tak po doplnení energie zlepencami, sme vycucali aj poslednú kvapku z fliaš a pobrali sme sa smerom dolu k Dobogókö. Nechcelo sa mi isť z tohto krásneho miesta, ale všetkého do času.

Z ľavej strany opúšťa Dunaj Slovensko a na pravej už je v Madarsku. 

Smer Višegrad

A tak sme opatrne zostupovali šmykľavým nestabilným svahom. V lese boli úseky, ktoré neboli veľmi vysušené a práve na tých najstrmších miestach. Ale zvládli sme. Párkrát sme sa ešte zastavili pri skalných vežičkách na úpätí zdolaného kopca  a potom stále dolu. Už som sa nevedel dočkať kaplnky. Pri nej tiekol taký kvapkový prameň – že vraj svätá alebo živá voda. Nevadila mi ani tá a ani tá. Našťastie kvapkalo rýchlo, takže som sa mohol dobre občerstviť vodou. Asi preto je živá, lebo človeka preberie do života po tých chvíľach bez vody. Odpočinuli sme si po predchádzajúcom strmom zostupe a pobrali sme sa ešte také dva-tri kilometre k autu.
Cesta nám prebehla parádne. Už nebolo veľa času do zotmenia, ale Miro chcel stále ešte k tej katedrále zájsť. Nebolo nám to ale veľmi dopriate – ale nevymýšľam si, prišli sme k autu a začalo pršať. A poriadne. Tak sme preleteli okolo katedrály. Vieš čo, miesto katedrály poďme na Halászle do Čárdy – navrhujem.
„Čo je to Halászle?“ – šokovala ma jeho otázka.
„Takú dobrotu nepoznáš? To snáď nie. Je to maďarská rybacia polievka.“ – objasňujem mu môj predošlý slovný výraz.
„Hmm – tak to teda okoštujem.“ – boli jeho posledné slová.
On to ale neokoštoval, on to zlízal do poslednej kvapky v tanieri. Bol som veľmi rád, že mu chutilo a niečo nové som mu pomohol spoznať. Samozrejme aj mne – myslím tým roklinu Rám a vyhliadku . Prédikálószék.
Túra mala zhruba 15,5 km a prevýšenie 900 metrov. Na Maďarské nízke kopčeky to bolo celkom slušné.

Tak zatiaľ.





streda 1. novembra 2017

Klosterneuburg - Wien


Nastupujem do vlaku. Je ráno a vypadá to na krásny deň. Na Slovensku je štátny sviatok, tak prečo to nevyužiť na návštevu našich západných susedov. Áno, chcem cestovať smerom do Viedne – ale nie tam pobývať – Viedeň je len prestupová stanica. Batoh sa mi hompáľa na chrbte, vypadá to však, že vlak bude plný. Postrehnem aj nastupovanie nejakých tých inokrajcov – vypadá to na študentov z ďalekého východu. Hodím batoh na policu a usadím sa. Vlak sa postupne zapĺňa. Vo vedľajšom kupé sa skôr opísaný mládenci a dievčence v šatkách, ukradomky pozerajú po mne. Hlavou mi prebehne taká story.

Roztrhla sa mi šnúrka na topánke, musím si ju vytiahnuť z batoha. Hľadám, šmátram, prevaľujem batoh, šomrem až ju nahmatám. Pomaly začnem ťahať šnúrku z batoha. Pritom si zaspievam od šťastia „Halleluja!“ – pozriem dookola a všetci vo vagóne ležia na podlahe a rukami si kryjú hlavy.

Ale to je len taká moja personifikácia na súčasnú situáciu vo svete.  Usmejem sa, aj keď táto téma by nemala byť veľmi popularizovaná.
Ale aj to sú väčšinou ľudia a tiež sa boja fanatikov, ako všetci ostatní. Aspoň to je môj názor. Ale to teraz nechcem rozpitvávať. Vlak sa pomaly rozbieha z bratislavskej stanice a mne v hlave znie popevok,  ako z otrepaných trampských pesničiek:

Zo zaplivanej, zasmradenej staničky
pohýňa sa so mnou môj vlak maličký,
vezie ma v diaľ, pár kilometrov opodiaľ.
V chodbičke robia toaletné dvere buch, buch,
vháňajú k nám čerstvý toaletný puch.

No dobre mám dobrú náladu, tak som si aj básničku napísal. Natiahnem nohy, treba mi ich šetriť. Veziem sa k prvej prestupovej zastávke - Viedni. Následne chcem ísť niekde, kde som ešte nebol, ale ani neviem ako sa tam dostať. Len som si to naštudoval na mape, tak som zvedavý, kam sa až dostanem.
Pootvorím očká, ďalší sníček na mňa počká – zas rým – ja viem, takže pootvorím oči, vykuknem a predo mnou sa už mihajú paneláky Viedne. Po hodinke jazdy vlakom medzi Bratislavou a Viedňou vystupujem na modernej, vzdušnej a preľudnenej stanici vo Viedni. Oni majú pracovný deň, takže tu je iný chaos. Nevadí. Musím pohľadať nástupisko U-bahn. Cedule v staničných priechodoch ma spoľahlivo dovedú až k U-1. Ja sa chcem dostať do Heiligenstadtu. Podľa mapy liniek musím prestúpiť na U-4 a potom sa previesť až na konečnú. Toto všetko ovládam, nerobí mi to problém. Môžem prestúpiť na zastávke Karlsplatz, alebo zastávke Swedenplatz. Tu to aj spravím a v U-štvorke si sadnem na prázdne sedadlo. Malo to svoje opodstatnenie. Po chvíli sa metro vynorí na denné svetlo a ja sledujem spoza okna dunajský kanál, ktorý bude viesť dráhu U-bahnu hodne dlho, skoro až do cieľa cesty. Tam budem asi nahratý aj so svojou nemčinou. Desím sa ďalšej dopravy a aj to, ako sa dostať do mestečka Klosterneuburg. Predsa len z konečnej v Heiligenstadt chodia už len autobusy a budem musieť zašušlať niečo svojou primitívnou nemčinou. Horšie by bolo ale kupovať si lístok cez automat. V tých automatoch sa vôbec, ale vôbec nevyznám. Asi by som musel dlho študovať a skúšať. Možno by som aj o vymyslenú túru prišiel. To ale veru nehodlám. Tak si skúšam nakloniť na svoju stranu predavačku v trafike. Naveľa, naveľa pochopila, že chcem lístok na miestnu dopravu a informovala ma, že lístky sa kupujú priamo v autobuse.
Voiláááá – veď to je ako na Slovensku. Takže sa staviam na zastávku a trpezlivo čakám. Autobus má byť pristavený zhruba o desať minúť. Ja si gratulujem, že som taký dobrý v zahraničnej doprave a ako som to rýchlo zvládol do cieľa svojej cesty. Autobus pripravený, ja pripravené drobáky.
„Ein Ticket please“ – vravím mu svojou anglomčinou. Šofér ku mne vzhliadne, ale hlavne že pochopil. Stláča tlačítko na pokladni a mne vylieza účtenka. Rýchlo na ňu pozriem. Radšej vidím totiž čísla na papieri, ako keby mi ich mal hovoriť šofér svojou viedenskou vravou. Podávam približnú sumu, čo som si odhadol – nejaké tri Eurá a ešte som aj dostal naspäť. Z mojej pokakanosti  z dopravy, sa stáva moja cestovateľská nadutosť a velikášstvo. Že aký si dobrý!!!! Veď dostať sa z Viedne do Klosterneuburgu – 15 km – to dá zabrať. Neviem ako by som cestoval lietadlom trebárs do Londýna. Ale mne stačí takýto malý ciel.
Vyzerám z okna, sledujem zastávky, itinerár zastávok mám v hlave dopredu naštudovaný a teším sa na to historické mestečko, ktoré sa mi má každú chvíľu zjaviť za oknom autobusu. Cesta sa ťahá popri Dunaji, ktorý ale nevidno. Skôr ho len tuším, sem-tam zazriem nejaké stožiare malých plachetničiek hompáľajúcich sa kdesi v slepých ramenách Dunaja. Ale aj to poteší. Mám dobrý smer. Autobus prechádza popod svetoznámy kláštor v Klosterneuburgu. Chcem tam ísť, ale zastávka nie je ešte tá, na ktorej som chcel vystúpiť. Chcem vystúpiť ďalej v  historickom centre. Aj tak som sa tam nedostal. Autobus zastavil na predposlednej zastávke, šofér vybral z mne neznámeho dôvodu mobil a bavil sa chatovaním. To nie je na mňa, ja už som nažhavený na chodenie, moje nohy už túžia po chodení. Keby ste vedeli čo Vás čaká???!!!!  Takže vybehnem z autobusu a nahodím batoh na chrbát.  Idem šliapať. To je pre mňa podstatnejšie. Dnes by som povedal, že to bude tak z polovice taká mestská turistika. Musím prejsť skoro celé mestečko Klosterneuburg, veru, ale je dlhé to mestečko neskutočne. Tvrdý povrch si podá moje krásne úžasné chodidlá. Dúfam, že nebudem jajkať. Ale budem – len to teraz ešte neviem.

Morový stĺp v Klosterneuburg

Prvý môj ciel si musím nájsť – je to ten kláštor a katedrála v Klosterneuburgu. Tak si naštelujem navigáciu a pohnem sa nevybúreným krokom. Predsa len vozenie autobusom nie je to pravé orechové pre mňa. Navigácia ma nasmeruje k tej krásnej historickej pamiatke z druhej strany, ako som išiel autobusom. Míňam nádherný morový stĺp, vôkol mňa sa objavujú a strácajú historické domčeky Klosterneuburgu. Ešte by to chcelo nedeľu, aby tu bol kľud a nemusel by som sa báť nejakej zrážky s motorovým vozidlom. Ruch tu ale panuje poriadny. No čo, je predsa pracovný deň. Po chvíli zatočím na pešiu zónu, kde je už pokojnejšie prostredie. Prechádzam starým historickým mestom. Je tu čisto, ticho a pohoda. Vybieham kopček ku kláštoru a kostolu a vnáram sa do duchovného ticha katedrály,  kláštora a priľahlých záhrad tohto krásneho historického miesta.


 Je to nádherná pamiatka, ľudia sa tu o to dosť starajú – ani sa nečudujem. Láka to tu poriadne turistov, ale teraz je tu tichšie. Predsa len nie je víkend. To je veľká výhoda. Z batohu mi vyletí fotoaparát a ja si svoje oči vnáram do sveta hľadáčika svojho Olíka. Vojdem do katedrály, niečo si pofotím. 




Z interiéru katedrály

V katedrále je malá omša, ale nik so mnou nemá problém. Našťastie som len na začiatku trasy, žiadne blato na nohaviciach, žiadne bodliaky na zadku – takže môžem aj reprezentovať. Nasýtim svoju fotografickú vášeň vnútri a obieham kláštor koldokola. Je tu čo obdivovať. Je krásny a pekne farebný. Okolo pekné záhrady. 



Ale podarí sa mi zablúdiť aj do skladového a priemyselného kúta kláštora a tam čuduj sa svete sa to podobá na podobný kút ako u nás. Takže super. Sme rovnaký.

Skryté miesta 

Vraciam sa pred kláštor a nasmerujem si to na hlavné námestie mestečka, popozerám ešte krásu tohto miesta a podľa navigácie si nájdem cestu smerom do kopcov medzi Klosterneuburgom a Viedňou. Jasné že sa nechcem vrátiť autobusom.


Zvesela vykročím cestou z betónu
na chrbte predsa nenesiem žiadnu tonu.
Nôžky sa na ceste mihajú,
oči rôzne kompozície hľadajú.

Veď foťák je pripravený. Ale veľa tu toho nie je. Niežeby sa nedalo fotiť , ale ja sa chcem aj niekam dostať. Takže nič mimoriadne na fotenie. Cesta cez mestečko je poriadne dlhá, ani som to netušil. Stále stúpam do mierneho kopčeka, raz aj zle odbočím, ale navigácia ma stiahne späť. Je to dobrá vec, hlavne v mestách, lebo na to nie som veľmi dobrý navigačný špecialista.

Z Hlavného námestia

A tak stúpam tým tvrdým podkladom mestskej cesty a nohy už začínajú pišťať a túžiť po niečom mäkšom – po lesnom machu, trávnatej lúke – môže byť aj hovňačinec – nevadí, len nech to je niečo príjemne mäkké. Cesta vedie honosnejšou štvrťou, niečo ako bratislavská Koliba. Domce bohatších domorodcov majú nádherné výhľady na údolie Dunaja, na stále viac sa vzďaľujúcu katedrálu a kláštor. Vpravo za linkou Dunaja postrehnem v diaľke hrad, niečo ako naše Bojnice. 

Z vinohradou

Hrad Kreuzenstein

Kláštor Klosteneubrug

Vypadá zaujímavo – musím sa pozrieť do mapy, ako sa volá – už to mám Kreuzenstein. Veľmi sa o ňom v našich končinách nehovorí, ale vypadá veľmi zaujímavo. Raz sa tam vyberiem.  Peknú vilovú štvrť na kraji Klosterneuburgu pomaly ale isto striedajú vinohrady miestnych vinárov. Krásne obrobené a prístupné. Vystúpim nad jeden, na akýsi vyvýšený val a prekvapí ma nádherný pohľad na Dunaj, poriadne vzdialený kláštor.

Čelo, Veterlín, Záruby od Viedne - vzdialenosť tak 80 km

 Je úžasná viditeľnosť, je po daždi, zaostrím zrak a vidím v diaľke koniec Malých Karpát – trojvršie Záruby, Veterlín, Čelo – to musí byť odtiaľto vzdialené aj 80 kilometrov a predsa je krásne na obzore vidieť linku týchto vrchov. A samozrejme aj celé naše malokarpatské pohorie. Super. Také výhľady som veru už dávno nezažil. Páči sa mi to. Niečo nacvakám do pamäte flešky a po asi 5 minútach sa vnorím do lesa Wienerwaldu. Konečne. Moje už úpejúce nôžky potrebovali zmenu podložia. Chodník, na ktorý som sa dostal, vypadá byť menej frekventovaný, ja som v tejto časti nestretol jediného človeka. Vedie celkom hustým lesom začínajúceho pohoria Wienerwald. Stúpal som presekanými krovinami k mnou tušenej vyhliadke na Viedeň. Už sa teším na pohľad zo západu na tok Dunaja tečúceho cez Viedeň. Asi po hodine stúpania sa dostanem k historickému objektu s názvom Leopoldsberg. Po asi troch kilometroch krásneho stúpania v lese sa znovu dostávam na civilizovanú asfaltovú cestu. Samozrejme, že som s tým na tejto túre počítal, ale nôžky si žiadali iný podklad.

Výhľad na Viedeň z Leopoldsbergu

Dunaj - Donau

Otvoril sa mi nádherný pohľad na Viedeň. Mal som ju pred sebou krásne rozloženú. Začal som sa baviť vyhľadávaním architektonických objektov Viedne historických aj moderných. Dunaj sa tiahol po ľavej strane mesta, lemovalo ho množstvo mostov a po bokoch ho sprevádzali v toku jeho odvodňovacie kanály. Pomaly som sa zahľadel do ulíc vzdialených tak 10 km. Nachádzam Hofburg, Schlossburg – ale ani za svet neviem určiť, kde je Stephansdom. Nasadím teleobjektív a hľadám.
Nič.
Pri koncentrovanom obhliadaní, sa mi do nosa dostáva neskutočná vôňa. Zo 10 metrov ďalej sediaci turisti rozbalia svoje saky-paky a vyťahujú rezne. Môj žalúdok úpí – dožaduje sa svojho práva na obľúbenú lahôdku.
„Máš pravdu, milé moje tráviace ústrojenstvo – treba mi dať niečo do seba.“
 Sadnem a ládujem do seba vopred pripravené žemle so salámou. Zapíjam vodou jemne reznutou pomarančovým sunquickom. Akosi som si na to v poslednej dobe zvykol. Je mi dobre. Pozriem na hodiny, no je to tak natesno. Aby som stihol ten vlak čo som chcel. Predo mnou je ale ešte celkom dosť cesty. A tak sa vydám viedenským lesoparkom. Slnko mi svieti na lebeňu a ja si vykračujem lesom popri príjazdovej ceste k Leopoldsbergu za mojim chrbtom. Veď aj dôchodcovia sa tam chcú dostať. Popri mojom asfaltovom chodníku objavujem parádny adrenalin park. Množstvo lanových opičích dráh obťiažností od nulovej po hardcore sa vinie po stromoch a vnárajú sa svojimi chápadlami ďalej do lesa. Prejdem kilometer a objaví sa mi stredisko tejto atrakcie. Atrakcia má názov Waldseilpark a nejaké info nájdete tu:

Waldseilpark

Nie je  najlacnejšie toto lezenie, ale je fakt, že je to krásne upravené. Nie je to úplne atrakcia pre mňa, ale ktovie, možno raz to vyskúšam. Prečo nie?! Raz aj s ferátami treba začať. A toto je dobrý tréning.
„He-he-he Vlado,  Ty si čo za optimistu?!“ – ozve sa posmešný hlas v mojej hlave.
„Pozri na svoje brucho, veď im to tam všetko polámeš!!!“ „Buď trošku ohľaduplný voči mladým nádejným horolezcom.“
No dobre, pustím teda myšlienku na zdolávanie najľahšej detskej opičej dráhy z hlavy, nech netečie slza z modrých očiek nevinných malých feratistov, ktorým zničil ich obľúbenú trasu nejaký potrhlý pupkáč, poskakujúci po tenkých linkách detskej opičej dráhy a  naprávajúci si svoje ego na ich detských lanách.
Kráčam ďalej, pri pohľade na okolité atrakcie aj nôžky trošku prestali reptať na asfalt a ja sa dostávam k ďalšiemu pútnickému miestu. 

Kostol sv. Jozefa na Kahlenberg-u

Na Kahlenbergu sa nachádza pekný kostolík Sv. Jozefa, je otvorený.  Nazriem dovnútra, nie je tam ale nič mimoriadne pre zdokumentovanie. Paradoxne okolo neho pobehujú páriky iného náboženstva. Spoznávam to samozrejme podľa ich odevov. Ale kostolík je pekný a aj 50 metrov vzdialený hotel. Pri ňom ďalšia nádherná vyhliadka na Viedeň, tak sa ešte kochám.


Výhľad na Viedeň od Kahlenberg-u

Šípka na smerovníku ma láka na vyhliadkovú vežu pri telekomunikačnej veži. Neodolávam a vyberiem sa tým smerom. Fúha, aká pekná vyhliadková  veža sa predo mnou vynára. Pristúpim bližšie s úmyslom ešte sa na ňu dostať. Všetko je však pozatvárané. 

Turistická rozhladňa Kahlenberg - pri mojej návšteve zatvorená.

Takže nič z toho. Vraciam sa na svoju turistickú trasu a cestou sa vydávam k Heiligenstadtu – okrajovej časti Viedne. Krásna cesta sa vinie medzi vinohradmi. 


Pomädzi vinohradu ku Viedni

Po pravej strane cesty mi do očí vlezie vinohradnícky obchodík s občerstvením, jedlom ale aj predajom sadeníc vinnej révy. Kúpim si ako atrakciu vínny mušt – Weinsaft, vylogám to a keďže mi čas veľmi uteká, poberiem sa rýchlo k mestu. Nestíham – tuším to. A to sa musím každú chvíľu pozerať kvôli uliciam na navigáciu. No vlak asi nestihnem. Prichádzam ku konečnej električky. Nejaká odchádza, tak do nej naskočím. Len tak bez rozmyslu. Podľa mapy určujem, že ide smerom k zastávke U-štvorky. Mám lístok na vlak s tým, že môžem jazdiť aj mestskou dopravou, ale nie som si úplne istý, či to platí aj v týchto okrajových štvrtiach. V hlave si už hotujem myšlienky v nemčine na nejaké vysvetlenie mojej čiernej jazdy, ak by ma Herr instruktor vzal do svojich osídiel. Ale prejde pár zastávok a nič, len ja to nevydržím. Nechce sa mi veľmi riskovať, tak jednu zastávku pred U-bahnom vystúpim a na stanicu sa prišuchcem po vlastných. Nevadí. Sadnem do pristavenej súpravy a aj s prestupom sa dostávam na Hauptbahnhof. Vlak mi samozrejme utiekol. Čo s tým.?! Tak sa ešte odveziem k zámočku Belvedér a pokochám sa krásnymi záhradnými scenériami s vodotryskami. Tí šľachtici sa mali kedysi dobre.



Na záver pár snímkov z Belvedéru. 

A to je všetko – bol to krásny deň, už dávno som chcel spraviť túto trasu. Možno pre niekoho nezaujímavú – ale mňa zaujala a páčila sa mi.

Tak zatiaľ.
PS: „Ešte sme tu mi nohyýýýý – nepočúvajte ho. 75% cesty po asfalte – ak nás máte radi, rozmyslite si to!!!!“