nedeľa, 5. februára 2017

Zaujimavé fotomiesta III. - roklina Myrafälle

Voda, ľad a sneh

Zima – mráz začal tento rok v januári vystrájať neskutočným spôsobom. Počítam, že pri Bratislave tak tuho nemrzlo už asi 4 roky, čo znamená, že sme si tu štyri roky užíval blatovo-vodné radovánky. Nohavice od blata, topánky som musel drhnúť po každej túre nadávajúc na neskutočné kusy blata, ktoré mi odpadávali z podrážok. Tento rok?  Je to úžasné – sneh mi vyčistí každý milimeter topánky, topánky sa po túre lesknú neskutočným spôsobom, že si človek praje aby snežilo aj v lete. Pán mrázik si dá tú robotu, že znehybní každulinky kúsok zeme, ktorý by mi chcel zadrbať moje panenský čisté vybrami. Je to úžasné. Stačí prísť domov z túry, hodiť topánky pod radiator a následne ich naimpregnovať sprejom. A sú rovno pripravené pre dalšie použitie. Je to úžasný čas.
Ano – topánky, mráz, sneh a všetky zimné doplnky sú úžasné. Lenže ako občasnému turistickému fotografovi mi chýbajú tie turisticko-fotografické zaujimavé ciele, ku ktorým by som sa chcel vypraviť. OK Malé Karpaty sú fajn, len mi tam v zime chýba nejaký poriadne zaľadnený kaňon alebo potok, kde by som mohol postaviť statív a dobrovolne mrznúť ako taký huj na mraze a vo vetre len pre pár fotiek, ktoré aj tak nikoho nezaujmú, pri stiahnutí do PC si len tak hovorím, načo som tam trčal ako posledný kusok vlasu na plešatej hlave. Následne si pozriem úžasné fotky fotografov potulujúcich sa medzi kusmi cencúlov v Slovenskom Raji a chytá ma deliricka triaška spôsobená nedostatkom tejto nádhery v mojom okolí. Veď 350 kilometrov cestovať za kúsom tejto nádhery sa nedá stále. Ale rád by som. Pomôžem si? Ale áno – pomôžem si. Moje mozgové závity si spomenuli na maličkú roklinu v Gutensteinerských Alpách, kde som kedysi dávno už bol. Tiež to bolo v januári a tiež som túžil po poriadnom cencúly alebo ľadopáde. Ale nič – v ten január bolo tak teplo, že som s požehnaním toho tam nahore našiel len pozostatok akéhosi cencúľa, ktorý zabudol odtiecť potokom do Dunaja. Ale teraz by to mohlo byť iné. Je zima poriadna zima. Aj keď tá roklina nie je dlhá – aspoň trošku mi utlmí moje delirické stavy spôsobené nedostatkom ľadopádov a zamrazených scenérii v našej oblasti. Nedopustím však žiadne foto-abstinenčné príznaky. Prvý voľný deň – naskakujem do auta a vyberiem sa do oblasti Gutensteinerských Alp. Tajne dúfam, že budem mať dôvod pre napísanie tohto článku.
Na tento rok si dovolujem luxus, kupujem si ročnú rakúsku diaľničnú známku. Po skúsenostiach z leta, kedy som mal len dvojmesačnú nemám vôbec obavu z toho, že by som nemal kde v týchto oblastiach zavítať. Autom prefrčím Petržaľkou a namierim to rovno na diaľnicu do Viedne. Cesta mi fajn ubieha, vzal som si spoločníka, ktorý mi svojou výrečnosťou dáva zabudnúť na nejaký spánok alebo únavu. To je fajn. Za OMV Schwechat to stočím ako obyčajne na dialnicu smerom na Graz a Linz. Následne už len na Graz. Nie je veľa aut, je piatok, tak som celkom prekvapený. Ale to bude asi tým Novým rokom, každý chce byť ešte doma. Tak si to hasíme diaľnicou a spomínam a rozprávam ako som tu jazdil v roku 1991 na staručičkej škodovke, ktorá sa dostala pod mojim vedením na štvorprúdové cesty. To bol zážitok – bol som vyklepaný ako posledná Detva v škatulke od cigariet. Tie sa ale fajčili už dávno. Ale aj vtedy som to zvládol. Juraj sa zasmial, on také zážitky nemá. Cesta pomaly plynie a ja sa musim sustrediť na odbočku z diaľnice. Odbáčame smerom na Vollersdorf, ale mám to uľahčené aj tým, že je tu aj tabula – odbočka na cestu k Myrafalle. Takže uplne super. Zbehnem dolu z diaľnice na normálku a ťaháme to ďalej na západ do mestečka Pernitz. Je to príjemná cesta vinúca sa pomädzi už vyššie hory. Máme čo obzerať, aj ked ja sa musim sústrediť skôr na cestu. A tak ani neviem ako, prešlo tých 20 km do Pernitzu. Príjemné horské mestečko. Len uplne dobrý dojem kazí nejaká veľká továreň pred mestom. No ale nemôže byť všetko úžasné. V Pernitzi si treba dávať pozor na odbočku doprava na dedinku Muggendorf. Po odbočení popri zaujimavom mieste sa vynoríme z mesta Pernitz a po chvíločke sme pred dedinou Muggendorf. Netreba ale do nej odbočiť, stále ideme rovno po hlavnej ceste na kopec. Až tesne pred kopcom je odbočka k roklinke Myrafalle. Fuuuu – strmejšia cesta cez zhruba tri parkoviská po snehu – ale upravenom – nás privedie až na dolné parkovisko k rokline. Odtiaľto to je už nejakých 30 metrov. 



 

Nabalím veci na fotenie, prezujem sa do vibrám a nedočkavý sa ženiem do rokliny. Už zdiaľky vidím, že všetky moje predstavy budú dnes splnené. Len sa trošku obávam, či to nebude uzatvorené. Lebo v Rakúsku zvyknú rokliny na zimu zatvárať. Bolo tam sice napísané – Wintersperr – zimná uzávera, ale turniket bol otvorený, do rokliny krásne vyšlapaný chodníček od zvedavých ľudí. A tak som po chvíločke rozťahoval statív, nasadzoval foták a poďho fotiť. Zabudol som na akúkoľvek zimu. Priateľka mi hovorí, že som vtedy v akomsi tranze, nič okolo nevidím, nič okolo necítim. Dokonca ani na ruky mi v mraze nie je zima. To je fajn nie? Mohol by som tam aj v tričku pobehovať. Ale nie, po chvíli zisťujem, že som si v aute zabudol polarizačný filter. Tento používam najviac na vodu – odlesky bývajú nepríjemné. Som rád, že tu je Juraj, aspoň mi postráži moje rozložené fotonáčinie. Chcel som isť poklusom k autu, ale predomnou vyskytnuvší sa turista sa mi rozpleštil na zľadovatelom chodníku ako žaba na prameni. Tak to teda nie – pekne pomaličky. Nemám sa kam ponáhľať. Po chvíli som naspäť a dostávam sa k činnosti, ktorá sa mi páči a ktorá ma baví. V žiadnom svojom článku o zaujimavých fotomiestach nebudem hovoriť alebo skôr písať o tom akým spôsobom fotím, aké časy, clony a podobne používam. Necítim sa na to kompetentný, som len obyčajný fotografický turista – nie turistický fotograf, čo znamená, že by som niekoho mohol dostať do omylu mojim spôsobom fotenia. A okrem toho, každý si aj tak fotí po svojom, baví ho to tak ako robí a punktum. Poviem snaď len toľko, že pri takomto fotení vody najradšej používam nasadený polarizačný filter. Môj názor je, že polarizačný filter by sa nemal používať na oblohu ale skôr na fotenie vody.

Po dobrej chvíli fotenia si spomeniem na Juraja. To viete – je to sice asi 800 metrová roklina plná pretekajúcej vody s tým, že je tam momentálne plno ľadu a mrázikových ozdôb, lenže ja by som ju s foťákom prešiel možno aj za dve hodiny. Pojem čas pre mňa prestáva existovať, tak aspoň moje svedomie ma pobáda aspoň trošku sa posúvať. Aj tak ideme roklinu hodinu, miesto toho ako je napísané na smerovej cedulke. Tušim tam je 20-30 minút. Holt koníček niečo stojí.
Roklina nebola opustená, stále sa tam nejaký ten človiečik-turista alebo páriky objavili. Jeden sa zrazu mihol za mnou.
„Entschuldige – Bitte“ – vravím. Dotyčný sa usmial: „Danke“ – a otočil sa k parťáčke.
„Poď Dagmarka“ – vraví.

Boooože slováci – hned som prepol z tej namáhavej lámanej nemeckej reči do slovenskej ľubozvučnej. A tak som spoznal Peťa a Dagmaru. A to má Peter ako záľubu fotenie. To ale nemal. To keď sa stretnú dvaja s rovnakým koníčkom, tak to fakt nevedia kedy skončiť. A pritom ja som taký tichý človek. Hento ako fotíš, tamto na čo používaš, v akom programe upravuješ. Diskusia naberala na obrátkach. Na to konto, keď vytiahol profesionálny Nikon D4S  - tak som aj hubu zabudol zatvoriť. Naštastie som mu ju nezávidel. Nemá výklopný displaj a ja so svojimi krížami fakt potrebujem každé zjednodušenie fotenia. Klaknúť si do kolien pri fotení na spustenom statíve? Zabudnite. To už nehrozí. Nieže by som nechcel, ale vek a kríže nepustia. No ale rád by som si s takým fotákom zafotil v niektoré dni. Mohlo by to byť zaujimavé.


Vo vrchnej časti rokliny nás dobehlo aj slnko v chrbte, voda nabrala neskutočné odlesky a to sa veru nedá veľmi fotiť. Keď je fotografovaný objekt – hlavne voda v tieni, tak sa to dá. Keď do toho striela slnko svojimi lúčmi, už to nie je bohviečo. S fotením je viac menej koniec. Nedá sa to. Proste prepaly ako sviňa – ani polarizák nepomáha. A velké časy nechcem velmi dávať. Nepáči sa mi, keď je voda ako mlieko. Aj keď niekedy to dá celkom dobrý efekt. Ale po chvíle aj tak už bol koniec rokliny. Znovu sa k nám pripojil Peter s Dagmar. Bolo ešte veľmi skoro na návrat. Tak hovorím – nad nami je výhľadová skala – volá sa Hausberg – ja som tam už bol – ale poďte. 
Hausberg

Problém bol len v tom, že to bolo na neprešlapanom chodníku. Aj keď nie dlhé. A tak sme sa brodiac po kolená v snehu pustili do stúpania na výhľadové miesto. Trošku sme si zafučali, problém boli popadané stromy, čo sa nám stavali do cesty – ale po zhruba polhodine sme sa dostali na vrchol kopčeka. Krásne výhľady, 
Schneeberg

Výhlad z vrchu Hausberg na Muggendorf

Pohľad z Hausberg

Schneeberg ako na dlani, v jeho zárezoch kopca si fujavica robila zo snehu závoj. Ten krásne zahaloval boky Snežnej Hory – Schneebergu. Krásne bolo vidieť. Aj na nás dulo a po chvíli sme to aj celkom cítili. A tak sme sa pobrali dolu. Predsa len v rokline to bolo omnoho lepšie. Slnko nás zohrialo. Po ceste ešte pár záberov v rokline, hlavne v miestach kde predtým svietilo slnko, teraz už to bolo lepšie. Prísť na parkovisko bola už len otázka času.
A tak sme sa pobrali domov.
Voda a ľad

Ešte k rokline:
V letnej sezone – myslím, že je od 1.mája je vstup spoplatnený – 3,50 za osobu.
Čo ma ale zaujalo a čo asi aj pôjdem pozrieť je, že v piatok, sobotu a v nedelu je otvorená do 23:00 a celá osvetlená. Bolo by zaujimavé preskúmať to, ako to vypadá za umelých svetiel. Ktovie, či tam nemajú aj nejaké farebné svetlá, ktoré spestrujú tieto zákutia s padajúcou vodou pomädzi velké kamene. Takže o jeden dôvod viac sa tam isť pozrieť vo večerných hodinach. Aj ked sa vrátim domov neskoro v noci.

Tak zatiaľ.

Link na ďalšie foto:

utorok, 10. januára 2017

Košariská - Bradlo - krajom M.R.Štefánika

Brucho sa mi vystrčilo von z dverí, bolo ťažké, preťažké, z tej ťažoby sa mi aj celkom zle dýchalo. Pozrel som pred seba a nevedel som, či tú prekážku, čo ma čakala zdolám, alebo sa otočím späť. Ale isť naspäť 16 kilometrov, tiež nepatrí medzi najúžasnejšie nápady.  Predo mnou bolo len zhruba 50 schodov na parkovisko pri Bradle. Vyšiel som totiž z chaty pod Bradlom. Necelá kopa schodov bola ale nekonečná, najprv som si musel pripraviť to preťažké brucho – spraviť jeden schodík, potom znovu a znovu – „onehdá“ na Rysy sa mi stúpalo omnoho lepšie. Ale to som mal o 10 rokov menej, na bruchu tehličky.....hmhm.
 „He-he-he, Ešús,  bože tá Tvoja fantázia pána v rokoch?! Tá asi nikdy nezmizne, že?“ – vravím Ešúsovi v mojom vnútri, ktorý ešte nestihol zostarnúť.
Je nad slnko jasné, že som nikdy nemal tehličky, ale predstava to je celkom pekná. Nechám sa ňou pri výstupe schodmi nadnášať, aspoň sa mi omnoho ľahšie šliape. No ale akože som prišiel k tomu preťažkému bruchu? No začnem snáď od začiatku.

Zase som mal jeden z voľných pracovných dní pred sebou - niekedy je náhradné voľno úžasné. Môže sa človek vybrať mimo víkend len tak do prírody – spraviť si nejakú tú túru a pomaly nikoho nestretnúť. Veď to je úžasné, nie?! Pozrel som do mapy – nechcem isť totiž nejako blízko, ale ani nejako ďaleko, proste chcem chodiť a nie jazdiť. No chcem sa pustiť po nejakej trase, po ktorej som ešte nešiel. Zrak mi padol na Myjavské kopanice. Na Bradle som už bol, ale čo tak spraviť nejaký rozšírený okruh so záverom na Bradle? Celkom sa mi to pozdávalo a tak som sa vtrepal do auta a poďho do sveta.
Pri Piešťanoch som zbehol z diaľnice, smer Vrbové - všetko známe lokality, cesta mi ubiehala fajn. Za Vrbovým dedina Prašník – nekonečná dlhá dedina,  isť stále 50 km za hodinu, keď je človek už nažhavený na turistiku, je dosť aj na niečie iné nervy, ako sú tie moje. Ale pomaličky – podľa predpísanej rýchlosti, som to zvládol. A objavili sa Košariská – rodná obec  M. R. Štefánika,  jeho rodný kraj, tak, ako som ho aj v názve tohto článku spomenul. Je to krásny kus zeme – pekne vlnitý, žiadne divoké kopce, a pri početných výhľadových miestach človek pozerá s otvorenou hubou, zatajeným dychom. A ešte k tomu ak je to v jesennom období  – je to proste parádny výbuch zemitých farieb.
No nič,  dosť bolo opisu cesty, na to tu nie som, ja mám popísať túru a nie jazdu. Takže som plný elánu vystúpil z auta, prezul  sa do svojich bagančí, nahodil batoh, pred brucho som si pripevnil fotobrašňu – len tak mimochodom dobrá vec na maskovanie toho kvádru, čo mám pod hruďou, namiesto tých vysnívaných tehličiek – takže všetko mám, skontrolujem auto, nebudem pri ňom takých 6 - 7 hodín a poďho po žltej značke na prvú križovatku ciest – Chrbát Bradla. Z cesty som zabočil na pasienky pri Košariskách. 
Stúpanie na chrbát Bradla

Chodník začal naberať výškové metre,  ale nebolo to nič hrozné. Akurát také dobré na zapnutie kúrenia pod šatami, tým pádom treba dať niečo zo seba dolu. Aspoň som sa rozopol a šliapem pomalým krokom do kopca. Nie je to vysoko, ale cítim sa pohodlne, nie je mi zima, v diaľke vidím obelisky Bradla, tú lokalitu si však nechávam až na koniec. Nachádzam sa na razcestí Chrbát Bradla. Moja cesta sa tuná vzdiali od kopca Bradlo s jeho monumentálnou Mohylou M. R. Štefánika. Vyberám smer po zelenej značke k Dlhému vršku. Po príjemnom prejdení chodníka v lese, vedú moje kroky po spevnenej ceste, neskôr aj asfaltke. Nie je to nič extra, ale je to taký kraj, musím to akceptovať. 
Po zelenej turistickej značke

Zato ale výhľady mám parádne, takže to vyvažuje tvrdé dopady mojich vibrám na spevnenú cestu. A tak sa kochám, sem-tam vyberiem foťák pri zaujímavých scenériách jesenného lesa na holých stráňach okolitých vyvýšením, ktoré ma zaujmú. Je to tichá krása a páči sa mi to. Samozrejme že fotenie pri takýchto túrach zdržuje, preto si nevyberám nejaké extrémne  túry. Predsa len sa dni skracujú a ja chcem všetko stihnúť. A tak po ceste šliapem, kochám sa, fotím a rozmýšľam nad nekonečnosťou chrústa. Každý takýto činorodý relax je lepší, ako sústrediť sa na asfaltový podklad pod nohami. Po chvíli som na ešte väčšej ceste – smeruje na Dlhý vršok a tam veľmi dúfam, že to skončí táto asfaltová peripetia.
Pohľad na Bradlo od Dlhého vršku

Ako okolitá scenéria je pekná, ale radšej by som ju obdivoval niekde spod lesa ako z asfaltky, kde mi sem-tam pod nosom privejú výfuky svoje splodiny. Našťastie nie nadlho, som na Dlhom vršku, je to ďalšia z osád, ktorou budem prechádzať. Tieto dedinky sú idylické a prívetivé. Áut tu našťastie až tak veľa nechodí – takže nefrfli Ešušisko a nemudruj nad výfukmi.
Na kraji samoty sa prihovorím starému lazníkovi. Vidím na ňom, že je vďačný  za každé slovíčko. Zbiera orechy z okolostojacich stromov.
„Tak ako ujko?“ – akoby som ja tiež nebol – ha-ha-ha – „Mali ste orechov tento rok dosť?“
Ujec sa usmial a pritakáva: „Jooooj, celkom požehnane, sme radi.“
„No u nás to je tento rok bieda, orechy nám sčerneli, splesniveli, tak som bol zvedavý ako je to u Vás“ – vravím mu na oplátku.
„U nás je to celkom dobré, nemôžeme sa sťažovať“ zdôveruje sa mi ujec. „Nejdete si dať kalíštek dobrej domácej?“ – pýta sa ma dobrosrdečne.
S vďakou musím odmietnuť, ešte nie som ani v polovičke a neholdujem momentálne takýmto špecialitkám a samozrejme som vodič. A tak sa s dobrým pocitom z pohostinného ľudského hlasu vnáram do úžasného farebného lesa a nechám sa ním objímať. Hlava mi behá na krku z jednej strany na druhú, poloosy krčných svalov pracujú na plné obrátky, prevody na očných bulvách majú enormnú záťaž, hlava by sa najradšej otáčala okolo svojej osy  – je to úžasné. Neskutočne farebný les ma privítal svojimi príťažlivými krivkami, farebnými bokmi chodníka a tichými nitkami lesných chvíľ. Krása, ktorá sa nedá opísať,  ba ani odfotiť. Človek odfotí iba zlomok toho všetkého a okolo mňa sa tá krása valí na moje zmysly zo všetkých strán, ako farebná riava. Jesenný les Myjavskej pahorkatiny je proste neskutočný. Ani neviem ako rýchlo som ho prešiel. To sa proste nedalo spočítať, vôbec neľutujem tú cestu po asfaltke, ktorá ma priviedla k tomuto zázraku prírody, ktorý v priebehu pár hodín pominie, ale v spomienkach mi to všetko zostane, verím že áno.

Farebný les Myjavskej pahorkatiny

A tak si kráčam ďalej, je mi fajn, v duchu si pospevujem, les mi pritom kontruje po svojom, sem tam sa mi zjaví nejaká chalúpka z lazov. Som rád, že som sa vybral na tú cestu. Chvíľami idem lesom, chvíľami po jeho okraji, kde sa mi z juhu stále pripomína vrchol Bradla.
„Hej, hej, Ešus, už ťa čakám, mám pre teba pripravené prekvapenie.“ – keby to ten vrchol vedel povedať, tak určite toto začujem. Do uší sa mi vpíja len to ticho a sú to pre mňa krásne chvíle. Po chvíli sa zastavím pri prístrešku, zložím batoh a vytiahnem čaj, pripravené lepeňáky hand-made a s chuťou sa pustím do jedla. Spoločnosť mi pri tom robí vzdialená mohyla a vyhrávajú mi k tomu ticho pustené pomyselné repráky šumu lesa za mnou. Niet lepšej konštelácie obeda. Zhltol som to ako nič a cítim, že ešte by nejaký ten kus chleba bodol. Zásobu som si  spravil trošku menšiu.
Ale musím ďalej, nepomôžem si a tak sa lesnými cestami, pretkávanými na striedačku spevnenou cestou a asfaltkou doplahočím do Polianky. Pôvodne som si myslel, že si niekde v krčmičke dám kofolu, ale žiaľ v pracovný deň na takýchto dedinkách sa krčma neoplatí otvárať. 

Pohľad k Polienke z červenej turistickej značky

No nevadí,  stočím to na červenú turistickú značku a pomedzi polia a pasienky vykročím na juh,  smerom na Jandovu dolinu. Podo mnou z východu vidieť lazy, samé domčeky umiestnené pomedzi farebné kúsky lesa. Dobre sa mi touto cestičkou ide – je to krása. Po zhruba dvoch kilometroch na moju ľútosť sa vnorím do lesa. Ale nemusím veľmi ľutovať, aj keď tento les nie je až taký farebný, alebo som tým už presýtený?! Neviem. Po chvíli sa mi v lese ukážu naozaj zaujímavé terénne zárezy. Také malé roklinky – som z nich prekvapený, páčia sa mi, trošku to vypadá ako valy po nejakých stredovekých tvrdziach. Ale nie sú pravidelné, proste sa zbiehajú do jednej trošku väčšej rokliny a tiahne sa to celé dolu do doliny. Táto lokalita prebudila môj fotografický inštinkt, tak sa stalo, že som sa tam zdržal. Ešte tu jednu foto, ešte tamto  jednu fotku, ešte to skús tuná – ako by mi šepkala ďalšia terénna nerovnosť. A tak som fotil a čas plynul, polhodinka utiekla ako nič. 

Zaujimavé partie lesa

Veru ja sa nemôžem držať turistických smerovníkov a udanému času na nich. Nikdy neviem, čo mi padne do oka a čo sa mi zapáči fotiť. Toto sa mi páčilo, ale každého nasýtenia prostredím je niekedy dosť. Akoby toto nasýtenie foto-ega predznamenalo iné nasýtenie. Ale k tomu sa dostanem.
Z lesa vyjdem po chvíľke a dostávam sa nad Jandovu dolinu, maličký prudký zostup vystrieda jemné klesanie do doliny po vrstevniciach a popri opustených slivkách, ktoré tu plodia základ pre produkciu lahodného moku zvaného slivovica. Dostávam sa na cestu v Jandovej doline a vidím krásny,  upravený domček s názvom Stará škola. 
Penzion Stará škola

Bola to kedysi lazovnícka škola, teraz už je prerobená na pekný penzión. Trošku som pokecal s vlastníčkou uvedeného zariadenia. Nemajú nič momentálne na občerstvenie - je mimo sezóny, keďže sa to nie príliš oplatí, napriek tomu ubytovávajú. Takže sa tam dá nocľah hockedy na ich stránke www.staraškola.sk – vybaviť.
No nič, aj keď sa mi prázdnota z brucha celkom ozýva – lepeňáky sú už dávno zabudnuté, vydávam sa znovu do kopca, na svahy samotného vrcholu dňa – Bradla. Dobre sa mi stúpa,  som celkom rozchodený, nerozhádže ma ani tá prázdna  brušná dutina, predsa sa dá ešte vydržať. Pomaličky naberám výškové metre – nie je to ktovieaký ťažký stupák, bolo aj horšie. Skôr vychutnávam znovu farebné impresie lesa a dostávam sa na ďalšiu peknú samotu. Od nej vedie akýsi menší lyžiarsky  vlek na Bradlo. 
Zjazdovka pod Bradlom

Zjazdovka vypadá celkom v pohode, len tu asi veľa snehu nemávajú. Ale každá hodina na lyžovanie je asi dobrá. A tak prichádzam na koniec vleku,  vstupujem pod Bradlom do lesa a vpravo sa predo mnou objaví ona.
Chata pod Bradlom.
Reku pozriem sa bližšie, nič za to nedám. V duchu nepočítam, že by bolo otvorené. Ale je. Som rád.
Vstúpil som dovnútra, už od dverí ma privítal úsmev čašníčky. „Hneď som pri Vás“ a popohnala ma nenápadne do ďalšej miestnosti. Tak som si sadol. Po chvíli ma prišla pozrieť so zvyčajnou frázou všetkých obsluhujúcich:   „Čo si prajete?“
„Nejaká dobrá polievka by bodla“,  vravím jej. A skôr len tak zo záujmu, keďže mi nedala jedálny lístok, sa pýtam: „Máte aj nejakú dobrú špecialitku?“
„No jasné, máme super čajík – domáci z čučoriedok, alebo z malín, stojí za to, a ak by ste mali chuť, máme aj Muflónie líčka.“
„Čaj bodne,  rád si dám, ten malinový...  a čo stoja tie líčka?“
„No, dvanásť eur“  - to ma trošku zarazilo. Mám len 18,- Eur pri sebe a nejaké peniaze potrebujem ešte na cestu.
Z polievok mali hovädzí vývar a tekvicovú. Tú tekvicovú som nikdy nejedol.
„Viete čo, nemám pri sebe toľko peňazí,“  vravím „ktorá polievka je taká hustejšia?“
„Tá tekvicová,  z tej sa určite najete.“
Tak OK, objednal som si tekvicovú polievku a čaj, veď zas nemusím isť s plným bruchom ešte zo štyri kilometre. Pri vedľajšom stole bola ešte trojica turistov – tí si objednali vývar.
Samozrejme, že z ich vývarom priniesla vývar aj mne. Ale keďže som to akosi nepoznal – všade bolo plno zeleniny, hlad bol tiež nejaký, pustil som sa do toho. Poriadne som sa nadžgal aj s chlebom,  aby bol hlad nadobro zažehnaný.
Hmmmm , vravím si, škoda, že nemám viac peňazí, nemusel som si dať polievku, teraz budem veru banovať za tými mufloními líčkami, mohlo by to byť celkom fajn. Ale nevadí, pomyslel som si a odchlipol z výborného čaju, fakt bol super, no a po chvíli sa opäť objavila čašníčka s tanierom. A namierila si to s ním rovno ku mne.
„Tak tu sú tie muflonie líčka“ – z taniera sa na mňa usmievala gastronomická špecialita a ja som na ňu vyvaľoval oči, ktoré by ešte jedli a pridal sa aj žalúdok, ktorý nemal vôbec žiadnu šancu zaprotestovať voči takejto dobrote. „Ale ja som si to neobjednal, nemám na to peniaze.“ – vravím.
Čašníčka sa zarazila, nebola si istá, no ja áno, ale to jedlo na mňa tak okúzľujúco  žmurkalo. V každom prípade neboli na to prachy. Čo teraz?!
Turisti pri vedľajšom stole mali objednané, tiež dať toľké peniaze za neobjednané jedlo sa nedá.
„Mám zhruba 18 Eur – neviem či sa mi to zmestí do rozpočtu“ – vravím jej.
Nezmestilo, predsa len – čaj bol domáci, drahší, polievka bola samozrejme vývar a stálo by to trošku viac. „No čo už s Vami,“ vraví mi domáca „nevyhodím to, dáte čo máte a ostatné si nabudúce odpracujete.“  Návrh bol prijatý s úsmevom na oboch stranách. Predsa sa tu nebudeme za to dohadovať. Mal som sa.
Pustil som sa do líčok – boli výborné, ale čím viac hltov, tým mi bolo jasné, že to nedojem. Ja všeobecne po túre nezjem nejako veľa a teraz som sa do toho pustil s neuveriteľnou vervou. Po chvíli bolo brucho ako skala a ja som dychčal ako skorodovaný rušeň, s prasknutým komínom, ktorý vypúšťa paru kade-tade. Nie, to sa proste nedalo zjesť. Tak som tam nechal polovicu knedlíkov a všetko mäso s omáčkou som vyjedol. Aj tak toho bolo neskutočne veľa.
Zodvihol som sa, na batohu som musel znovu popustiť popruhy na poslednú dierku. Inak by ma neobsiahol a dal som sa na odchod. „Máte pravdu, neobjednali ste si to jedlo, ja som sa pomýlila“ – bolo rozlúčenie od čašníčky. Ale spokojnosť asi bola. Mala aj nejakú tržbu a ja som mal čemera ako vyšitého.
A tak tu teraz stojím pod schodíkmi vedúcimi na Bradlo a pomalým krokom sa driapem trošku dohora. Brucho protestuje, kolená sa trasú, batoh tlačí, nie je na svojom mieste a ja sa trápim a aj vytrápim. Ale vyšiel som to, nie som žiadne béčko. Jasné že som to trošku prifarbil – zdramatizoval, aby mal tento článok trošku šmrncu, ale fakt je, že tak som sa už dávno neprežral. Bol som hore. Bradlo nie je vysoké. Hore je krásne upravený areál s Mohylou nášho spoluzakladateľa štátu.

Mohyla na Bradle

Výhľady a panoráma boli krásne, pofotil som, pofučal som si ešte chvíľu a vyrazil som smerom na Košariská. Chcel som isť ešte na jednu vyhliadku. Bola to posledná fotozastávka a počasie mi prialo – pofotil som všetko, čo som mohol a bolo tam nádherne.
Chrbát Bradla z vyhliadky na Bradle

Pohľad na Košariská z vyhliadky na Bradle

Pomaly sa spúšťam lesom smerom na Bradlo-chrbát a odtiaľ smerom na Košariská. Brucho povolilo a cítil som sa super, ostatne ako po každej túre. Myslím na chlapca aj mladého muža, ktorý si to hore týmto briežkom pred vyše sto rokmi štrádoval teplou nocou, vtedy ešte na okolitých lúkach tancovali víly spolu s divožienkami. Lampášikmi im do tanca svietili trpazlíci a svrčkovia hudci im vyhrávali do rytmu. Vtedy sa za teplej noci dalo krásne sniť a milovať.
 Ten chlapec však išiel hore zvierajúc v ruke ďalekohľad. Išiel za svojou vášňou – za svojim snom – išiel za svojimi hviezdami. A na hviezdy dosiahol. Či už v tú hviezdnu noc, alebo aj v neskoršom živote. Teraz tam spí svoj tichý sen a hviezdy mu pri tom robia spoločnosť.

Foto z túry:

nedeľa, 18. decembra 2016

Ako som stratil Vianočného ducha

  Pred nami sú dalšie vianočné dni. Čo som na svete, prežil som ich už celkom dosť, to sa musí uznať a snáď ešte nejaké prežijem. Veď tie dni medzi Vianocami počas iných ročných období sú krásne takisto a oplatí sa ich žiť. Len akosi rýchlo a stále rýchlejšie utekajú. Ale o tom nechcem. Chcem porozprávať ako mi jedny Vianoce zmizol ten médiami pretláčaný „Vianočný duch“.
No žiadne kecy – idem na to:
Blížia sa sviatky pokoja a radosti, ľudského porozumenia, rodinnej lásky a šťastia. Ďeti sa na to tešia celý rok. Mal som nejaké vybavovačky v Bratislave, tak neváham a sadám do auta, nech to mám z krku. Miesto obvyklých rockových odrhovačiek sa mi z rádia ozývajú hity ala: „Roľničky, roľničky“, „Last Christmas“, „Každý deň budú Vianoce“ – proste všetky možné vianočné hity, ktoré sa cez média snažia navodiť v každom človeku počúvajúcemu to pravé a jediné rádio tú pravú vianočnú atmosféru. Veď sa im to aj darí, do určitého dátumu – teda 24-teho sa to dá vydržať. A tak trpezlivo znášam ako sa mi „Vianočný duch“ usadzuje v hlave, cez tieto nestárnúce vianočné evergreeny. Hlásatelia k tomu dokresľujú atmo cez rôzne recepty a zážitky z vianočného večera. Tliachajú o tom aký ústretoví by mali byť ľudia voči sebe.  Všetko samá romantika – v našich fantáziach zvonia zvonce, bliekajú ovečky, lietajú pusy a andelíčkovia sú všadeprítomný. Cingi-lingi sa na mňa valí zhora, zdola, sprava, zľava.  Proste tomu podľahneš. Je to super. Veď sú Vianoce. Treba si ich užiť.

Hop – ja som bol včera na túre!!!!! A sú Vianoce!!!! Auto je zasrané od blata. Sneh pri Bratislave  zažijeme len veľmi málokedy a keď sa človek vydá na túru do Malých Karpát, musí počítať s tým, že väčšinou prší, autá sú ošpliechané a to sa veru nehodí do vianočnej atmosféry. Človek nazrie do každého dvora a tam sa lesknú autá ako psovi …. – radšej nebudem menovať. Hneď som sa začal obzerať po nejakej umyvárke. Ani nie po kilometri – vualáááá – umývacia linka a pred vjazdom len jedno auto, druhé sa vnútri umýva. To je super, ani nebudem dlho čakať. Tak som vyhodil smerovku a zaradil som sa na druhé miesto. Vbehol som do predajne a kúpil som si umývací žetón. Veď super – o 15 minút som vybavený. Vyjdem von, auto predo mnou je v umývarke a ja sa môžem posunúť na miesto, ktoré mi zaručuje okamžitý vjazd medzi kefy. 
Ale čo to??? Chlapík hádže žetón do automatu a nič, hádže druhý-tretíkrát - stále mu to nejde. Vystúpim. Niekedy dávno som pracoval vo firme čo stavala umývacie linky, tak snáď pomôžem. Vianočný duch mnou lomcuje, cinkanie roľniček mi znie v hlave, ústretová atmosféra je na mieste v tieto dni. Tak prečo by som mu nepomohol, že áno! Má sa to – sú Vianoce a ľudia si majú pomáhať aj mimo nich. Môj názor - teraz ešte prikorenený vianočnými songami a okolitou atmosférou.  

„Nejde to?“ – pýtam sa.
„Ale stále mi to vyhadzuje“ – šomre chlapík.
„Veď skočte na pumpu a nech Vám to vymenia žetón.“ – vravím.
Do rady pred umyvárkou sa nám pridali dve autá. Z ich kabín sa rynú dalšie hity na štýl „Jingle Beals“.
„Vyskúšajme tú Vašu kartu“ vraví chlapík „či to pôjde, alebo to len tá moja karta blbne“.
Jasné – neváhal som – sú Vianoce, predsa ľudia si majú pomáhať. Samozrejme išla.
„Viete čo, umyjem si to na Vašu kartu a keď vyjdem z umývačky – Vy potom miesto mňa zaparkujte do linky a ja Vám zatial pôjdem kúpiť novú kartu“.
Súhlasím, veď sú Vianoce, roľničky mi zaznievajú v hlave, v tieto dni by sme mali byť ústretový aj voči cudzím  – no nie?
A tak sme počkali spoločne na vyumývanie toho jeho auta, trošku sme prehodili pár obligátnych slov o tom ako sa všetci niekam ponáhľajú, nikto nemá čas na rodinu a je zlá doba. Kefy dokončili svoju prácu, ventilátor ofúkol z auta posledné kvapky vody a chlapík nasadol. Ja som nasadol do svojho. Nasmerujem auto do priestoru umývačky. Dvere sa otvorili na oboch stranách – ja som vošiel a chlapík z autom vyšiel. Nezasvietili však žiadne brzdové svetlá, nič – len v jeho vzďaľujúcich sa spätných zrkadlách doznievali tony vianočného evergreenu  – roľničiek – cingi-lingáče sa pomaly ale iste strácajú aj v mojej hlave.
Ústny otvor – alebo aj huba sa - mi otvorila na maximálnu veľkosť. Cez ňu pomaly vyfučala vianočná nálada môjho vnútra. Joj aká sviňa. Len tak som zízal neveriacky, že aký som sprostý a naivný blbec. Ale veď sú Vianoce a musíme si pomáhať, je to v každom vianočnom songu, v každom príspevku moderátorov rádii a aj televízii. Nechcel som byť výnimka.  

„Čo tam stojíš ako prihoratý“ – zaznelo za mnou. Hlas daľšieho šoféra ma priviedol späť do reality.
„Tiež sa ponáhľame domov“ – daľšia poznámka ma priviedla k tomu, že si musím isť kúpiť nový žetón  do umývarky. Vianočný duch bol ta – tam. Zostal len blbý pocit z toho, že ludia aj okolo Vianoc vedia prispieť celkom negatívnym štýlom úžasnej atmosfére Vianoc.
„Ale nerieš to, Ešús, keď sa horšie nestalo!!!“ ozval sa môj vnútorný hlas a tak som zabsolvoval umývanie a pohol som sa do mesta.

Cesta ubiehala v pohode, aj keď tie roľničkové songy ma už vôbec nebrali, kašlal som na ne. Môj vianočný duch sa odviezol niekde do neznáma. Niekto sa mi tam v diaľke rehoce a myslí si, že aký je úžasný. Pritom je tak neskutočne ubohý, že sa ulakomí na 5,- Eur od človeka, ktorý mu chce pomôcť. Veď ja som bol v takej nálade tak by som mu tých 5,- Euro dal, keby ma o to poprosil. Lepšie je ale kradnúť. Takéto a rôzne iné myšlienky ma dobiehali cestou.
 Prišiel som ku kostolu zvanému Blumentál. Vedľa je zopár voľných parkovacích miest. Tie sú ale stále plné. Veď pár voľných parkovacích miest na túto oblasť mesta asi bude stačiť. To si vravel ten kompetentný, čo to tu navrhoval. Ale to je nemôžem riešiť. Jedno auto sa pohlo. „To je snáď zázrak“  – vravím si. Taký malý zázrak. Ale asi mi panbožko chce prinavrátiť toho vianočného ducha sviatočných dní a tak mi spraví aspoň takúto radosť. Veď poteší – a či nie? Vyhodil som blinker a chystal som sa zatočiť na uvoľnené miesto. Keď tu sa mi na kapotu doslova skoro hodí divný človek.
 „Čo je?“ – pýtam sa.
„To miesto je obsadené, tam nemôžete isť“  - dostal som priamy rozkaz.
„Ako je obsadené, keď ste odtiaľ práve vyšli“ vravím  „je to predsa verejné volné parkovisko!“
„Máš nejaký problém?“ „My Ťa kľudne zablokujeme a vrátime sa o dva týždne po sviatkoch“ ozvalo sa z tlupy, ktorá vystúpila z veľkého transportného auta, ktoré sa chystalo zájsť na to miesto. Aj zacúvalo.
„No jedného by som zvládol ale viacerých asi nie“ 
„Ešus – ser na to. Ludia sú proste svine, načo sa s tým zaťažuješ?“
Len si tak vravím, to musí byť ubohá firma, ktorá síce vlastní mercedesy - ale ulakomí sa na miesto pre obyčajných bratislavčanov, aby nemusela platiť dvojtýždňový parkovací lístok. Veru sú to chudáci, ale taký dobre sprostý. 
Okolo toho miesta som chodil počas celých sviatkov. To auto neznámej firmy tam stálo po celý čas. Že invalidi a dôchodcovia, ktorých priviezli do kostola museli kráčať z diaľky z plateného parkoviska na omšu – trebárs aj polnočnú – to absolútne nikoho netrápilo. Načo aj. Veď dotyčný boli pri svojich rodinách – hrali sa na to aký sú úžasný a milujúci rodinný príslušníci. A že svojim konaním ubližujú tým ostatným?
Ale Ešus – nemoralizuj – toto je súčasný svet, alebo si mal možno v tom dni šťastie na totálnych egoistov. Ten deň mi už žiaden vianočný duch, žiaden romantický film, žiadne príspevky úžasných moderátorov, úžasné songy - únik toľko médiami proklamovaného vianočného ducha nenapraví. Taký sme. Tak som o tom len porozprával.  
Ale veď sú Vianoce, načo sa s tým trápiť, každý myslíme len na seba. Môžeme sa vykašlať na to, čo hovorí hocktorý dušpastier na kazatelnici, hocktorý moderátor vo vysielaní. Vypočujem si to, užijem si sviatky pokoja a potom – hor sa, vyberiem sa do všedných dní. Veď rodina je zabezpečená, kašlať na tých ostatných. 
Takže tento rok mám znovu v sebe nazhromaždenú sviatočnú energiu, objavil sa nový vianočný duch a ja budem dúfať, že prežijem krásne sviatky – som nenapraviteľný optimista. To isté prajem všetkým Vám, čo ste sa dopracovali až k týmto písmenkám. KRÁSNE VIANOCE.



štvrtok, 10. novembra 2016

Snilovské sedlo - Strečno

„Tfuj horko na hovado“ – prepotené vlasy sa mi lepili v tom neznesiteľnom teple na hlavu. Neskutočná chuť v papuli na pivo. Po celodennej drine na poli pri vyberaní krumplí, som sa konečne dotiahol do staničnej krčmičky. Tu je najlacnejšie pivo – z tých pár drobákov, čo mi vydelila stará, mi snáď vyjde aj na nejaký ten poldecák. Najlepšie by bolo stretnúť nejakého turistu, prihovoriť sa a možno aj niečo poplatí. Ešte teraz mi v ušiach zvoní dunivý hlas starej:
„Nestačí Ti toľko peňazí, nedám Ti viac, nezarábaš, len po fľaši poškuľuješ, ništ nespravíš a ešte peňáze by si chcel. Tu máš na pivo a prac sa mi z očí – musím na Teba prať, variť, žehliť, pratať, kerovať traktor, do pivnice krumple navoziť, decká nakŕmiť a čo, Ty starý niktoš. No čo trochu si porobil na roli a teraz sa tu budeš naparovať!!!!!“
Holt závidím slobodným parobkom – prešlo mi hlavou.
„A ne že dojdeš ožratý ako drúk“ – doľahne posledné ženino pastorále za mnou.
Ale čo si chcel to máš.
V staničnej si dám načapovať pivko, nejaký ten trúnok dám na prilepšenie a sadnem von pod strom. Pod prístreškom je už voľná len jedna lavica so stolom, ale to nevadí. Trošku posedím, vánok pod stromom mi poprefukuje zrobené údy. Možno sa tu objaví nejaký kamoš a niečo poplatí.
Teplo je stále, slnko rovnakou intenzitou pripeká, pri ostatných stoloch čakajú rodiny s deťmi na vlak. Žiadna obeť, ktorú by som zmanipuloval na nejaké to pitivo pre môj smädný gágor. Pivo je po chvíli fuč, ale chuť je stále. Čo teraz?! To jedno nestačilo a pri pulte mi na sekeru ťažko naleje, veď už minule som tu nechal nejaký dlh. Zazerala na mňa výčapníčka, keď som platil za to jedno, či zaplatím aj dlh. Ale nech –raz bude aj na zaplatenie.
Spoza budovy sa objavil turista – pripomína mi môj príchod na staničku, tiež ma taký zvláštny krok – uťahaný. Nie je to žiadny krok houpavý – ako si pospevujú rôzny čundráci pri svojich gitarových trilkoch. Vidieť na ňom, že má toho dosť, ani sa nečudujem. Slnko na oblohe teraz večer pripaľuje ponad hrad asi najviac. Čaj by si človek mohol prihriať na asfaltke.  Ja sám som mal dnes dosť aj bez batohu. Celodenná drina na roli za chrbtom so starou, ktorá keby mala bič, tak sa ani neposadím – to Vám dá zabrať. To aby sa nezabudlo, že tiež som nejako odolný. Turista ťažko zloží batoh z chrbta, porozhliadne sa po voľnom mieste – ale nikde nič. Len pri mne. Prikývnem – veď si sadni, je tu tieň. Zloží sa oproti mne a pomaly odfukuje.
„Fuj – je neskutočne teplo“ – vyšlo z turistu.
Horlivo som prikyvoval v nádeji, že by z neho mohlo niečo kápnuť. Nevypadal ako nejaký nastajlovaný panák, čo nahodí najmodernejšie turistické handry a naparuje sa, čo všetko má na sebe, ale nezaplatí.
„Kde tu predávajú niečo na pitie?“ – spýta sa.
Hneď som samá ochota - to som presne potreboval počuť: „Tam za rohom, seďte ja tam skočím, vypadáte, že máte toho dosť.“
„No to je pravda – to slnko ma ničí – stratil som sa z chodníka a prišiel som po asfaltke popri trati. Neskutočne na mňa pražilo. Ešte že mám svoj klobúk, inak by som zgegol.“ – rozhovoril sa.
A hneď mi podal nejaké drobné euráče: „Dones mi prosím Ťa kofolu, zober si aj nejaké pivko za ochotu.“ – joooj to mi úplne stačilo. Rozbehol som sa k pultu a zobral som požadované nápoje.
Prisadol som si k nemu – mok sa pri mne perlil – kvapky na krígli na mňa žmurkali v radostnom ošiali, že sa dostali na slnko.
„Tak na zdravie“ – vravím a následne kladiem otázku: „A čo odkiaľ ideš?“
Prázdne reči – ani ma to nezaujímalo, ale bola tu vidina ďalšieho pivka zadara a možno i niečo iné, vlak mu pôjde asi za trištvrte hodinu. Dostatok času pre mňa na nezaujímavý rozhovor so zaujímavou vložkou pre môj neutíchajúci smäd.
A tak sa rozhovoril....

To vieš – som z Ivanky, to je pri Bratislave. Vyskytol sa mi celkom voľný deň – vidím že tiež makáš v záhrade alebo na roli, tak vieš o čom to je. Takže sa mi vyskytol voľný deň a už dávno som chcel prejsť tuto tie vršky nad Vami. Počul som, že je to dosť náročné, strmé a dlhé. Veľa strmých častí túry hore do kopca. Tak som si povedal, že prečo by som to vzhľadom na svoj vek nedal opačne. Pôjdem skoro len dolu. Trošku som sa prerátal. Nebolo to stále len dole. No dobre – radšej Ti to opíšem. Ráno ma do Žiliny priviezol Regiojet – ani nie 5 minút na to išiel autobus do Terchovej. To Ti boli fukoty – nevedel som ani kde je autobusová stanica, len podľa mapy, a to nehovorím, že z ktorého nástupišťa to pôjde, to som fakt netušil. Našťastie sa tam rozbehlo viac ľudí na spoj do Terchovej, tak som to mal uľahčené.

Prikyvujem – oplatí sa prikyvovať, aj keď to až také zaujímavé nie je, ale dobre. Radšej zo mňa vyhŕkne ďalší tromf, ako sa dostať k výčapnému pultu.
„Máš lístok – tam pri výčape treba kúpiť.“ – turista sa ťažko zdvihne a vykročí k pultu. Samozrejme ho prenasledujem. Zobral som prázdne krígle a poď ho za ním. Akurát zaplatil za lístok na vlak. Za drobné vzal ďalšie pivko a sebe kofolu – asi bol v dobrom rozmare. Ale to mi nevadilo – pri tomto tempe pitia, ho budem počúvať do aleluja.
Snilovské sedlo z Velkého Fatranského Kriváňa
Vysoké Tatry z Velkého Fatranského Kriváňa


Takže som sa vyviezol lanovkou do Snílovského sedla. Výstup pešo by mi veľmi narušil časový harmonogram. To by som asi nestihol ani posledný vlak do Bratislavy. A ani  som sa nechcel nejako veľmi štvať. To som si ale len vtedy myslel. V Snilovskom som si dal riedučkú šošovicovú polievku, treba niečo teplé do seba dať. Plával tam nejaký kúsoček údeniny, akože  plátok párku alebo sóje, ktovie?!  Ale nevadí, som na horách nie? A následne som vykročil. Miernym stúpaním som míňal návštevníkov Fatry pri výstupe na Veľký Fatranský Kriváň. Tam majú namierené všetci hory milujúci návštevníci Malej Fatry. Následne ďalej z Veľkého Fatranského Kriváňa ich už ide omnoho menej. Predsa len veľká vzdialenosť od lanovky, by asi narobila šepletu v ich turistickom sebavedomí. Výhľady boli dnes krásne, normálne bolo vidieť až Tatry, Choč – Veľkú Fatru na jednej strane a na druhej krásne čisté pohľady na Rozsutce aj Stoh.  Chleb, ten je asi vidieť stále. Stúpal som obklopený džavotom detí a mamičiek, ktoré ich sprevádzali. Pre mnohých to bude možno zážitok na celý život. Predsa boli na Kriváni – nebol to ale ten Tatranský, ale Fatranský. Z rebra Kriváňa som to švihol ešte na vrchol. Veď čo,  mám plno času. Som plný elánu a mám prázdnu compaktflešku vo foťáku. To treba využiť.

Smer k Malému Fatranskému Kriváňu

Počúvam ho, aj keď som tam nikdy nebol, neviem ani čo je compaktfleška, moja stará to možno vie, ale pochybujem. Dôležité je, že sa predo mnou pení ten studený orosený mok. To je podstatné teraz pre mňa v tejto večernej spare.
Na Pekelníku
Stúpanie na Malý Fatranský Kriváň

Z Kriváňa som zbehol po značke smerom na Pekelník. Je to príjemné chodenie. Prispievalo to k mojej pohode. Bolo to fajn. Z Pekelníka ešte do sedla Bublen pod Malým Fatranským Kriváňom a potom zas hore na Malý Fatranský. Tu to už bolo náročnejšie, ale ide sa krásnym výhľadovým chodníkom. Tam hore zas až tak teplo nebolo. Aj keď som išiel len v tričku, potil som sa pri tom výstupe. Veď to je výkon nie?!

,A to si ešte nekopal krumple´ – pomyslím si, nenaparuj sa toľko.
Zo stúpania na Malý Fatranský Kriváň - sprava Velký Fatranský Kriváň, Pekelník a Rozsutec

Pred Malym Fatranským Kriváňom odfukújúc z dlhého tiahleho stúpania som zazrel statív. Teda aj človeka nad ním. Zaujimavé! Teda aspon pre mňa. Len sa nesprával ako fotograf, stále tam stál na jednom mieste. „Vari to nie je nejaká socha fotografa?“ Pomyslel som si. Ale nie – bol to filmár. Ako sú amatérsky fotografi, sú aj amatérsky filmáry. Zaujimavé stretnutie. Pokecali sme, práve sa chystal na odchod, cvakol ma s fotákom a začal rozprávať o filmovaní. No jasné, ako sa nevedia fotografovia vykecať zo svojho koníčka – sú na tom podobne aj filmujúci amatéry. No ale aby som to neobkecával – odporučil mi link na You Tube – kde ma svoje snímky. Ak chceš pozri aj Ty: Na You Tube je pod menom Stanislav Palúch – link: https://www.youtube.com/channel/UCT8I-OAEnpkfLQbUjKLqoeQ

Za mnou Malý Fatranský Kriváň

Zas sa tento turista naparuje nejakými výrazmi, nech je rád, že ja nespustím našou hovorovou rečou – prejde mi hlavou – ale počúvam dalej medzi dúškami perlivého moku.

Na Malom Fatranskom som si dal odpočinok – krásne som videl na obe časti svojej túry. Bolo to parádne. Predo mnou sa vlnila hrebeňovka cez sedlo Priehyba – následne ďalší výstup na Stratenec, za ním nasledovala hrebeňovka priamo cez Biele skaly – všade to turisti volajú Ťavie hrby – veď to z diaľky aj tak vypadá. A potom zostup a zase výstup na Suchý. Z Malého Fatranského Kriváňa to vypadá veľmi pekne. Je to krásny kus krajiny.
Cesta čo ma ešte čaká z Malého Fatranského Kriváňu

Nebudem ho prerušovať, ale aj pohľad na kopu nakopaných krumpolí, nasypaných v mechoch, má svoje čaro. Hlavne čaro konca práce.

Biele skaly

A tak som to zbehol do sedla pod Malým Fatranským. Následne výstup na Stratenec, kopce za mnou sa pomaly strácali z dohľadu, už len sem-tam som zazrel Rozsutec. Ale o to to bolo vzácnejšie. Na Bielych skalách ma stretla stará známa – KRÍZA. Vždy Ti príde tak nečakane – potvora jedna. Naraz sa mi pri jej návšteve roztlčie srdce, zrýchli dych. To sa mi už dávno nestalo pri žiadnej ženskej. Akurát pri nej zažívam tie pocity, ktoré som kedysi dávno zažíval pri pohľade na krásky môjho žitia. Strmo hore, strmo dolu, sem tam by sa hodili reťaze, ale neboli, strmé to tam bolo poriadne. Ten kilometrový úsek po hrebení Bielych skál som išiel asi hodinu. Výstupy by sa aj dali, ale tie zostupy dali poriadne zabrať mojim kolenám. A to som ešte vedel, že mám pred sebou zostup do Strečna, ale KRÍZA ma pobozkala na čelo akurát v tomto úseku. Hore na najvyššom bode som si  dal čajík a nejakú tú Tatranku. Dobil som energiu. KRÍZU som pomaly odháňal od seba, pociťoval som ju stále  menej – ale trvala. Potvora jedna. Odišla až po prechode posledného sedla a po výstupe na Suchý. Tu som sa zvalil do trávy a vychutnával  si tieto chvíle úžasného ticha okolo mňa. Predsa len, tadiaľto už chodilo len zopár turistov. Skôr tých zdatnejších.

Uf – do odchodu vlaku mu zostáva už len 15 minút. Trošku ho musím prerušiť. „Nedáš si už nič?“ – Nie – zaznela jeho odpoveď – už mi aj tak plávajú žaby v bruchu pri Tvojom pijáckom apetíte. Jeho oči sa na mňa zvláštne pozreli, akoby vedeli, prevŕtavali sa mi až do žalúdka. No iná reakcia nebola.  
„Ale aby si nepovedal – tu máš – zober si ešte jedno, nech nemáš na mňa zlé spomienky.“
„Och – dnes mám celkom šťastný deň a to začal tak zle na tej blbej  krumplovej roli v sprievode užundranej a nervóznej starej s imaginárnym pohoničským bičom v papuli. Tu je to o inom.“ – „Tak na zdravie.“

No kde som to skončil? Aháááá – teraz ma len čakala lahôdka. Vedel som, že po prechode tejto časti túry asi nestihnem ten prvý osobný vlak do Žiliny, ale druhý som nevedel kedy ide. Ale už ma to až tak netrápilo. Bolo to fajn – ale tá  hrebeňovková lahôdka mi dala zabrať. Madam KRÍZA bola našťastie fuč a tak som sa dal do zostupu. Veľmi opatrne, ale už som bol zvyknutý pri zostupoch z Bielych skál. V každom prípade je to tam celkom strmé a treba ísť veľmi opatrne. Aj som išiel – po poriadne dlhom zostupe som sa dostal na lúky pod Suchým. Chodník sa striedavo vlnil lesom a lúkami. Niekto mi vravel, že tu sú medvede. Ale tie sú už asi všade. Len keď mám takéto myšlienky, snažím sa upozorniť na seba. Tak kašlem o sto-dvesto. Pripadám si ako tuberák, až na to že nefajčím. Populárna je aj pesnička pre mňa:

 Vladooooo – Ty si aký huj, 
 vetrík okolo mňa duj
Lesný tvor - počuj– fuj
moje kosti sú na chuj.

No dobre to som si vymyslel. Po prejdení lúčnym úsekom Javoriny som sa spustil dolu akýmsi lyžiarskym svahom ku Chate pod Suchým. Nohy sa mi pomaly, ale isto dostávali do stavu roztraseného tranzu. Kolienka pobolievali. Zachránila ma chata. Jooooj dal som si neskorý dobrý obed. Nealko pivko to osviežilo a káva dala super bodku za touto príjemnou časťou túry. Vlastne túra bola príjemná celá – len namáhavá. A začala sa mi posledná časť túry. Zo začiatku to bolo fajn, išlo sa skoro rovinou až prišiel tvrdý zošup hranou Plešelu. Už na začiatku som vedel, že to bude iná káva. A veru bola. Nohy sa chveli, kolená úpeli a stehná sa vzpierali každému následnému kroku. Zrak bol upretý stále dolu, na chodníku plno kamenia, koreňov a priehlbín. Ale nezostávalo im nič iné len ísť a ísť. Už som aj zabudol, že som chcel fotiť. Len k odfoteniu Domašínskeho meandru zo skál nad Starým hradom som sa vyslovene prinútil. Na hrad som ani neodbočil, a to je už čo povedať. Bál som sa, že prídem neskoro na vlak a veľmi, fakt veľmi som chcel mať to klesanie za sebou. Bolo to ako pád do pekla, ktoré nie a nie prísť. Na veľa som sa dovrávoral na rázcestie pod hradom a odtiaľ už išla asfaltka v príjemnej rovinovej priamke. Nemám chodenie po asfaltke vôbec v obľube, ale teraz to bola pre moje nôžky roztrasené, rozkývané a boľavé úplne úžasné. To som si vychutnával. Neskutočná pohoda, aj keď nohy si sem-tam zaprotestovali. Tak som sa rozbehol, že som minul odbočku červenej a následne som sa vrávoral po asfaltke. Pomaly, ale isto, som znovu začal nadávať na asfaltové partie túry. Kedy je človek vlastne spokojný?! Vlastne asi nikdy – že áno.  Prešiel som popri kompe, cez celú dedinu, až sem. Už som sa nevedel dočkať pohľadu na staničnú budovu. Mám dosť. Poviem ti. Ani neviem ako zdolám to polmetrové prevýšenie na nástupište.

Domašínsky meander Váhu

Odchod vlaku sa blížil. Našťastie. Pri druhom stole sa usadili moji domáci štamgasti a ja som už vyhliadal, kedy príde vlak, turista odíde a ja môžem pokračovať v mojom spôsobe života. Stačilo mi toto rozprávanie. Blázni, čo sa na toto dajú. Brrrrr. Stačí keď sa na tie hory pozerám celý život zdola a nieto aby som tam liezol.
Vlak zmizol – turista sa takisto stratil z môjho života. Mne zostala opica, z ktorej som sa prebral na kanape v kuchyni. Hlava bolela, v hrdle sucho a v hlave len otázka z večerného stretnutia. Tak som zakričal na Marku: „Maráááá čo je to to Jutube?“

Dalšie foto:
https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6351393793722036865

  

nedeľa, 2. októbra 2016

Peilstein

     
 
   Treskol som doma dverami, naskočil do auta, otočil kľúčom, aby som bol už odtiaľ preč. Plesk k tomu tresku na šťastie nepribudol.  V sprievode myšlienky nato, že ma čakajú predsa neznáme miesta, krásne lesy a tiché pláne, som sa snažil vypadnúť. Dôvodom  tresku (nie tresky) bola domáca hádka, ktorá sa udeje snáď v každej každučičkej domácnosti na zemeguli. Niekedy ju sprevádzajú aj hlučnejšie prejavy či výmeny názorov – no proste tresk. Moje auto vyletelo z dvora na ulicu a smerom na Bratislavu ako pojašené. Teda, nie že by som bol nejaký úžasne rýchly pretekár za volantom, ale teraz sa aj tetka Lakatošovie z druhého konca ulice s udiveným pohľadom pozerala za známym autom. Viem si živo predstaviť,  ako si premasírovala krk zaskočený kŕčom z rýchleho pohybu, pri ktorom chcela zistiť,  čo za blázna to sedí za volantom. Veď kruhu súkmeňovkýň to treba zreferovať ako horúcu správu, predsa to info stojí aj za natiahnutý sval na krku.
Vyrážam smerom k Bratislave na obchvat. Je leto, počasie je krásne – slniečko svieti a vyprevádza ma na cestu s vedomím, že moje podráždené vnútro sa onedlho upokojí. Veru po chvíli sa usmejem pri myšlienke na to, ako som si zabalil do nádobiek celý obed, keďže som chcel ušetriť trošku času a nemusel potom umývať ešte po sebe riad. Som proste veľmi vynaliezavý, úžasný chlap – pochválil som pred sebou samého seba.  Jasné,  určite sem tam zvýšim hlas, ale aj ja sa proste musím brániť voči na mne páchanej nespravodlivosti. Takže vidina toho, že hladný nebudem, mi spravila omnoho lepšiu náladu skôr, ako som to čakal. Super!  Spravil som si pohodlie, z reproduktorov sa mi rinul rytmus divokých popevkov rockujúcej kapely Rammstein. To proste musí byť. Len dám si to trošku tichšie, je jasné, že nepotrebujem ohluchnúť, veď už aj tak mi šumí v ušiach – povedzme už rok a pol. Ambulancii som kvôli tomu pochodil hodne, uši dostali zopár výplachov a vyšetrení, ale nič sa nevyriešilo. Môj najúžasnejší  liek na to je - zabudnúť. Lebo keď zabudnem,  je to fajn. Inak mám v ušiach z nezistených dôvodov  neustále šum neidentifikovaného mora, niekedy až oceánu. Ja si to aspoň tak predstavujem. No veď môžem, nie?!
Obchvat okolo Bratislavy som zdolal úžasnou rýchlosťou – až 20 km/hod. – predsa len je pracovný deň, i keď prázdninový. Ak by nebol, ešte aj tetka Lakatošovie by ma dobehla pri túžbe zistiť, čo za jazdca bol v tom rýchlom aute. Takže úžasným obchvatovým tempom som sa dostal po okruhu na rakúsku diaľnicu. Buchol som sa vám v tieto dni po kešeňi  a kúpil som si dvojmesačnú rakúsku diaľničnú známku s predsavzatím, že trošku spoznám kopcovitý kraj za Viedňou a využijem na to voľné dni tohto prázdninového obdobia, kedy väčšina tiahne k morskému pobrežiu. Dobre som spravil.
A tak si to po chvíli šiniem diaľnicou na obec Parndorf. Kútikom oka zazriem preplnené parkovisko známeho nákupného megacentra a zisťujem, že ma to neprivádza do šialenstva. Ja tam nepotrebujem chodiť a som rád, že takéto preplnené parkoviská nemám v cieli mojich výjazdov. Len si to užívajte nakupovania chtivý – v duchu som im zamával s úsmevom na perách.  Chvála bohu, po chvíli mám tú mekku nakupovania chtivých maniakov a maniačok za sebou. Tým pádom ubudlo z diaľnice plno áut so slovenskou poznávacou. No veď až tak sa nemusím radovať – za chvíľu odbočím na diaľnicu z Budapešti na Viedeň. Áut pribúda, už sú na nich trikolóry rôznych národnosti, proste medzinárodná diaľnica, premávka je ale usporiadaná a plynulá, rýchlosť na tejto diaľnice nemá šancu ohroziť diaľničnú „rýchlosť“ obchvatu Bratislavy pred Prístavným mostom. Ten si bude držať rekord najpomalšej jazdy na diaľnici asi hodne dlho, hlavne však  v našich teritoriálnych vodách. No nič – idem  ďalej – za Schwechatom si to stočím na obchvat Viedne, ktorý sa ťahá na juh. Zhruba po 10 kilometroch sa budem držať vpravo, kde sa predo mnou objaví odbočka na Linz. To je môj smer, tadiaľ chcem isť. Pomalou jazdou sa vyšvihnem nad Viedeň a vnorím sa do zelených kopčekov pohoria Wienerwald. Sú to príjemné pohodové oblúčky okolostojacich vrchov, podobné našim Malým Karpatom.
Vstup do areálu v Heiligenkreuz

Dostanem sa na odbočku k mestečku Heiligenkreuz – mimochodom naozaj peknému náboženskému miestu našich západných susedov - odporúčam navštíviť, mne osobne sa tam páčilo. Ja si to však namierim na mestečko Alland – ale nie na dlho. Onedlho je predo mnou odbočka na dedinku Mayerling. Čim ďalej, tým sú predo mnou menšie dedinky, spoločenstvá domov sa pomaly menia na statky v horách – ale zatiaľ sú aj dedinky. V dedine Mayerling míňam kaštieľ, ktorý zasadil veľmi smutné rany dynastii Habsburgovcov. Zastrelil sa tam totiž následník trónu spolu so svojou milenkou.  Táto stavba je zaujímavá – spoza volanta pozorujem krásne záhrady okolo kaštieľa a aj krásne upravené línie starobylej architektúry.
 Lenže aj v mojom vnútri sa ozýva jedna ohlušujúca rana za druhou. Sú to tie od hladu, ešte som nejedol a v batohu mám z domu, v chvate zbalený kompletný obed. Už aby som bol na štartovej čiare miesta na túru. Najmä môj žalúdok si to praje. Spomienka na doobedňajší  domáci rozpor je ta tam. Najdôležitejšie je teraz hlad zahnať niekam do stratených kútov môjho podvedomia, aby sa prinavrátila sústredenosť. Takže v Mayerlingu som si našiel odbočku na dedinku Maria Raisenmarkt, bolo to posledných zhruba 5 km, ktoré ma čakali za volantom. Fičal som medzi krásne upravenými pasienkami a obrobenými poľami, proste hotová pohoda. Predo mnou sa týčili kopce Wienerwarldu. Nikde som však nevidel skaliská Peilsteinu, o ktorých som toho mnoho počul. No nevadí, po príchode do východzieho bodu som sa ani neprezul, rovno som vbehol rukami do batohu, ešte že som si vzal pri tom rýchlom štartovom výjazde bager (sorry lyžicu) – zvyk z vojny. Rovno som sa pustil do jedla a neskutočne chutil. Ani som nezaregistroval okolo prechádzajúcich rakúskych sedliakov, ktorí s udiveným výrazom v tvári sledovali akože nenažraného slovenského návštevníka. Určite vedia, že som Slovák – podľa poznávacej značky. A určite si myslia, že prikvitol ďalší z oných utláčaných chudákov z východu, ktorý sem prišiel za lepším životom. Môj žalúdok mi dal ale pokyny vôbec nebrať do úvahy akékoľvek vonkajšie podnety. Bol som hladný, to je všetko. Booože to bolo spokojnosti, keď som vyvalil svoj bachor z auta, otvoril kufor a dal som sa na prezúvanie. Turistické boty musia byť. Pomaly som sa našteloval, batoh na chrbát, brašnu s foťákom som prehodil cez plece, paličky do ruky a mohol som vyštartovať. Ešte skontrolovať uzamknutie auta – radšej trikrát ako ani raz, aj tak budem mať tiky, aby som sa ešte raz vrátil na kontrolu – žeby vekom?! V mobile som si nastavil navigáciu, zahral som sa na skúseného turistu a vyrazil som.
Ale opačne. Moje kroky sa nezladili s navigáciou, na čo som prišiel asi po 500 metroch, keď som prechádzal okolo Friedhofu – teda cintorína. No ale naň sa ešte nechystám (kto by sa aj chystal) a  v navigácii sa neobjavil, takže naspäť. Aspoň som mohol v rámci zahrievacieho kola skontrolovať auto. Všetko OK, ale pre istotu som zamumlal okoloidúcemu turistovi otázku: „Peilstein ist dort?“
Krajina pod hradom Arnstein


„Ja, ja – klar“ mi odznelo v odpovedi a tak som sa vydal trošku inak a už všetko išlo, ako po masle. Po chvíli som sa vnoril do lesa. Začalo pripekať, tak som bol rád, že som našiel útočisko pod korunami stromov, bolo tam príjemne. Ako náhle som sa dostal na turistický chodník, žiadne problémy už neboli. A tak les sledoval spokojného, najedeného, slovenského turistu, ktorý sa tu na lesný údiv  znenazdajky objavil. Predo mnou sa vinul do serpentín strmší úsek na zrúcaninu hradu Arnstein. Pomaličky, v dôchodcovskom režime, ktorý som si nariadil, som naberal patričnú výšku. Stúpanie serpentínami mi vyhovovalo napriek tomu, že dych sa mi zrýchľoval, preplnené brucho ma ťahalo akosi k zemi, ale žiadne pesimistické myšlienky som si nepripúšťal. Proste idem ďalej.
Onedlho sa objavili prvé náznaky ruín. Steny hradu Arnstein celé vyskladané z kameňov mi naznačili, že som blízko. Hrad nepôsobil dojmom, že by ho zasiahli nejaké záchranné reštaurátorské práce, to som bol teda poriadne prekvapený. Je to snáď druhá ruina hradu v Rakúsku, ktorá bola nedotknutá reštaurátormi, teda podľa mojich poznatkov. Rakúšania sa starajú o svoje historické pamiatky naozaj vzorne a ukážkovo. Skoro každý hrad, ktorý som tu videl je zakonzervovaný, no tento nie. Prvá takáto ruina je hrad Pottenburg, ktorý sa nachádza zhruba 5 km od bratislavskej Petržalky. Dá sa tam dostať za hodinu pešo. Ale osobne si myslím, že veľmi málo ľudí o ňom vie a je to možno aj dobré. Hrad je neudržiavaný, nie je zakonzervovaný, čo síce neuberá jeho atraktivite, ale ľahko by tam neopatrný človek prišiel k úrazu.
Skalná ihla pri ruine
Výhľad od ruiny Arnstein
Arnstein
Bivakovacia jaskyňa pri ruine hradu Arnstein

Ale naspäť k Arnsteinu. Turistickým chodníkom som sa dostal k plošine pred akousi bivakovou jaskyňou – nič veľké, ale proti dažďu sa tam dá ukryť. Dokonca tam bolo ohnisko. Od plošiny vedie chodníček pomedzi múry a skalné partie. Po chvíli ma priviedol k úžasnej skalnej ihle na vyhliadke pri vrchných častiach ruiny. Tá skalná ihla ma fascinovala, bola neobyčajne štíhla, akoby opracovaná a pekne sa vynímala pri rozsiahlej panoráme okolitých kopcov. Chodníkom som postupoval popri zvetranom múre a dostal som sa nad predtým uvedenú jaskyňu na skale. Treba tu mať istý krok, ale nie je to nič hrozné. Po pravej strane má človek neustále vyhliadky na horské partie Wienerwaldu. Pri peknom počasí sú tam krásne výhľady.
Chodníček sa predo mnou pomaly zužoval, už som si myslel, že sa vrátim, ale strihol som to predpokladaným smerom k turistickému chodníku a o chvíľu som bol na svojej pôvodnej trase a mohol sa môj smer upriamiť k vrcholu Peilsteinu. Príjemné ticho lesa ma obklopovalo ešte zo štyri kilometre. Chodník pomaličky stúpal, približne v polovičke cesty som prešiel cez asfaltovú cestu, ktorá pretínala hrebeň v ostrom uhle. Po chvíli pochodu sa objavila chlapská postava podobného vzrastu ako ja. Usmejem sa, on sa usmeje. Ako obyčajne je mojim zvykom sem-tam s turistom prehodiť pár slov. Pripadám si ako doma u nás a tak pozdravím, turista sa usmeje odzdraví a ja už splietam pár slov o ceste čo ma čaká a neminie. Celkom som zabudol, že som v Rakúsku a ľudia tu hovoria inak. Zo začiatku mi to ani neprišlo. Ale oni sú na horách neskutočne trpezliví a ústretoví. Ani neviem ako a prehodili sme zopár slov, dozvedel som sa, čo ma čaká. Bolo príjemné zistenie, že sa v ďalekom, hlbokom svete nestratím. Potom to už išlo ako po masle, ale po masle hore kopcom. Sťa zadýchaný hôrny chlapec (no dobre postarší chlap) som sa znenazdajky ocitol na lúke pri chate Peilsteinhaus.
Peilsteinhaus

 Predo mnou sa rozprestierala krásna lúčka, nado mnou sa slnko hralo s mrakmi na schovávačku a ja som sa stále obzeral, kde sú tie preslávené horolezecké bralá Peilsteinu, ktoré som prišiel obdivovať. Nikde nič, len skauti tu mali postavených zo desať stanov, práve hrali na lúke futbal. Prikvitol som k smerovníku, ktorý ma nasmeroval  ku krížu – ešte 5 minút. Tak reku – kde je kríž,  tam je vrchol a vydal som sa tým smerom. Po chvíľke rezkejšieho kroku som sa ocitol medzi, mnou tak netrpezlivo vyhliadanými, skalami hory Peilstein. Pri kríži som sa mohol pozrieť do poriadnej hĺbky, les bol za mnou a predo mnou skalné rokliny. Krásne.


Kríž na Peilsteine

 Bol to neskutočný zlom do úplne inej scenérie, ktorá ma dostávala do mojej tradičnej foto-nálady. Vytiahnutím foťáku som započal s komponovaním okolitej prírody do snímok. Tú nádheru proste musím mať zvečnenú. Akurát  faktom je, že treba dávať pozor. Je tam poriadna hlbočina a každý krôčik bolo treba najprv zvážiť, aby sa zo mňa nestal lietajúci ivánčan so pseudonymom „Sokolie pierko“. S tým bruchom, že Sokolie pierko – to si prehnal turisto!!!´ – skôr by ma nazvali na prvých desať sekund „Vypelichaný moriak“ a po dopade „Čerstva omeleta“. S týmito názvami by som nemal žiadnu šancu v žiadnom turistickom spoločenstve, zostanem preto radšej pevnými nohami na zemi a tak to bude najlepšie. Pomaly som prechádzal skalnými scenériami a vyhliadkami na Peilstein.


Skalné steny Peilsteinu

 Dostal som sa na východiskový bod jednej miestnej zaistenej cesty – klettersteigu. Na lane sa zvíjali dve skalou vystupujúce turistky a ja som dával pozor, aby som im do cesty neposlal nejaký kamienok. Pri postupe som každú chvíľu počul hlasy horolezcov, ktorí si tu nadeľovali dávky výstupov. Aj na nich bolo potrebné dávať pozor. Ďaleko by som pred nimi neutiekol, keby sa za mnou rozbehli nasratí ako mušketieri a ja by som utekal snažiac sa držať svoje brušné partie trošku v rytme mojich tenkých nožičiek. Za chvíľu by ma mali. Radšej si dávať pozor, ako dostať riadnu po hube od rakúskeho horolezca – no nie?!


Táto borovica na vrchole skaly ma fascinovala.

Ale nie, to bolo len také moje fantazírovanie. Preplietal som sa medzi skalnými útvarmi Peilsteinu, ponad vysoké a strmé svahy a snažil som sa o nejaké fajn foto na zdokumentovanie tejto lokality. Veď predsa budem o tom písať, tak nech k tomu mám aj obrazový materiál, ako tradične býva zvykom.
Skaly som si poprezeral a chodníčkom po lese som sa vrátil k Peilsteinhaus, teda k chate. Začal som mať deficit kofeínu, tak som si sadol a vychutnával zmes kávy a pohľadu na pokosenú zelenú lúku pri chate, pokoj sa rozliehal široko, ďaleko, dúškami som ju pil aj s voňavým čiernym mokom. Pomaly dochádzali ďalší spokojní ľudia a prinášali sem ďalšiu a ďalšiu dávku harmónie a pohody,  patriace len na takéto miesta.
Z rohľadne pri Peilsteinhaus

Pri chate je ešte rozhľadňa – tak som si na ňu vybehol. Kruhový výhľad obsiahol celú panorámu Wienerwaldu, Gutensteinerských Álp, no pohľad ku Schneebergu bol -  ako obyčajne, pre mňa toto leto zakliaty. Ja ho snáď nikdy neuvidím. ´Ale veď si ho už videl, nebrbli ´ – upokojila ma myšlienka a tak som radšej pozeral  a fotil. Nasledoval zostup do dedinky Schwarzsee, nie je to už ďaleko. 
Kostolík v Schwarzsee

Len potom ma cesta navádzala po asfaltke smerom na Maria Raisenmarkt a to som už nemal chuť dávať, tak som sa vrátil a zbehol som z Peilsteinu k hostincu Holzschlag.
Hostinec Holzschlag

 Bola to trošku iná cesta – ale celá lesom a stále lepšie, ako po asfaltke. Nepieklo mi na hlavu a za to som bol vďačný. Pri obdivovaní lesných príbytkov a chát rakúskych spoluobčanov, som sa však dostal znovu na cestu, ktorá viedla na hrebeň Peilsteinu a tak som sa všelijako cikcakovito znovu dopracoval na cestu, ktorou som začal svoju túru. Už to ale nebolo ďaleko – zo tri kilometre a tak som si ešte znovu pozrel nejaké miesta na ruine Arnstein a zbehol som do dediny k autu - bolo na mieste. Všetko bolo tak, ako som to opustil. Trúfam si povedať, že keby som nechal auto odomknuté, aj tak by sa odtiaľ nič nestratilo, je to o náture.
Prezul som sa a vyrazil spokojne na cestu domov, smer Mayerling, Heiligenkreuz, Wien, Hainburg a Slovensko. Zhruba dve hodiny pokojnej  vyhliadkovej jazdy.
A aby som sa ešte zmienil o situácii na domácom poli: všetko bolo OK, búrka prešumela a v dome mohol vládnuť znovu pokoj.
Tak zatiaľ.  

Link na dalšie foto:
 https://plus.google.com/u/0/photos/106027095356333264134/albums/6336913134695866001