sobota, 5. augusta 2017

Severný Velebit

„Zas ideš dovolenkovať na to isté miesto???“
Stále znovu a znovu dostávam túto otázku, keď po zvedavom zisťovaní okolia, kam idem na dovolenku tentoraz, poviem – Novi Vinodolski. Už som si na to zvykol a ani sa veľmi nesnažím vysvetľovať, že je to pre mňa ideálne miesto, ktoré poskytuje toľko možností na odpočinok a popri tom aj nakŕmi moje koníčky. Hory, lesy, fotografické scenérie, vyhliadky,  k tomu ešte more – vodu síce až tak nemusím, ale prispôsobiť sa treba. Viem, že raz pôjdem aj inde, určite si vyberiem aj inú destináciu, veď  dovolenkovať sa dá úplne všade. Ale tu sa cítim dobre, tak prečo by som to zatiaľ menil?!  Koniec koncov – išiel som tam asi 5x za sebou a stále tam nachádzam lokality, ktoré by som rád videl a spoznal, tak niet dôvodu na zmenu. Samozrejme treba spoznávať aj nové miesta – tento rok som k tomu pribral trojdňový pobyt v slovinských Julských  Alpách. Veľmi sa mi páčili a je dosť možné, že na budúci rok si to zopakujem. Pár dni v horách a pár dni pri mori s horami za chrbtom – he-he-he,  to sa mi páči.  No ale aby som sa vrátil k tomu čo chcem dnes opísať -  je to chorvátsky národný park Severný Velebit. Mimochodom – krásne miesto, je tam čo obdivovať a dajú sa tam prejsť celkom pekné miesta. Proste super. Bol som tam minulý rok – len chvíľočku, tento rok som si tam chcel pozrieť nejaké ďalšie výhľadové miesta a to sa mi podarilo. Teda samozrejme nie všetky, lebo to sa nedá,  ale zas som niečo nové pochodil.
No poďme pekne poporiadku. Do Severného Velebitu som sa vybral cez mestečko Senj, cesta viedla popri pobreží, takže poskytovala nádherné pohľady na ostrovy Kvarnerského zálivu v podstate neustále. Po mestečku Senj si to namierime ešte 10 km na juh do dediny Sveti Juraj. Tu odbočíme z hlavnej prímorskej cesty smerom na dedinky Oltari, Krasno - pripravte sa na poriadny výšvih. Serpentíny sú tu poriadne – v priebehu zhruba  troch kilometrov sa dostanem od mora až do výšky zhruba 700 metrov.
Z odbočky pri dedine Oltari

 Tu je cesta najprudšia a treba sa plne venovať volantu, aj keď výhľady sú tu dych berúce – predo mnou sa objavujú nové pohľady na ostrovy v mori. Pútajú moju pozornosť a lákajú ma ako morské víly do hlbín. Vynárajú sa nové a nové fotopohľady, ktoré sa priam pýtajú na zvečnenie do pamäťovej karty. Ale to sa dá len na pár miestach, kde sú aké také odstavné plochy na zaparkovanie auta. To všetko človeku odkrajuje z času, ktorý ma vyhradený na návštevu Severného Velebitu. Nieže by mi to vadilo, veď som na dovolenke, ale treba sa zamerať na hlavný ciel dnešného výjazdu. No niekedy sa fakt nedá. Treba kvíliacemu motoru dopriať aj nejaké to vydýchnutie. Čo už so mnou - amatérskym fotografom. Vytiahnem aparát, niečo pofotím a opäť pokračujem. Po chvíli sa stúpanie serpentínami zmení na cestu krútiacu sa v útrobách lesa a pomedzi kopce Velebitu. Stále si treba však dávať pozor, povrch nie je najlepší, niekedy sa vyskytne nejaký ten výmoľ, sem-tam stretávam aj väčšie auta, vyhnúť sa nie je veľmi kam. V podstate tu ale veľmi veľa aut nejazdí, čo je výhodou. Po  polhodinke jazdy sa dostávam k osade Oltari - tu je odbočka do národného parku Severný Velebit. Treba dávať pozor, je dosť nenápadná – prvýkrát som ju minul. Druhýkrát už nie a presne viem, kde odbočiť. V tejto chvíli šoférujem po slušnej ceste. Tá ma dovedie priamo pred vstup do národného parku s názvom Babič Siča. Neviem to preložiť, ale zaujímavý názov. Treba zaplatiť vstupné,  myslím,  že to bolo okolo 40 Kuna, presne neviem. Ale miestny strážca je milý. Prekvapil ma. Nebudem sa veľmi snažiť hovoriť chorvátsky, ale spomenul si na mňa, že sme tu boli pred rokom, čo ma šokovalo. To som taký povedomý xicht, alebo čo?! Určite som sa s ním zakecal pred rokom a potom sa mu ľahko spomínalo. Alebo som od neho pýtal nejaké mapy – ktovie. Problém je, že ja som si ho nepamätal. Holt - je dobrý. Tak sme sa dostali do celkom inej roviny komunikácie a bolo to fajn. Odtiaľto už nevedie veľmi kvalitná cesta. Dá sa aj po turistických chodníkoch isť do centra Severného Velebitu. Ja však chcem absolvovať nejaké to chodenie až od chaty Zavižan.
Pohlad k chate Zavižan

 Takže ma čaká cesta so šotolinovým podkladom asi 30-kilometrovou rýchlosťou. Trvá to zhruba 20-30 minút a väčšinou sa krúti lesmi Velebitu.  Žiadne veľké výhľady. Túto cestu dokonca zvládajú aj autobusy, čo som bol fakt prekvapený. No ale o tom nechcem písať. Po tejto pomalej „jazde“ sa dostávam na parkovisko pod chatou Zavižan. Ráz krajiny sa úplne zmení . Sme vo výške zhruba 1400 metrov nad morom a krajina tu pripomína slovenské hory, i keď biele vápencové skaly sú predsa len trochu iné.
Nahodíme s Jankou vibramy, turistické oblečenie, nejakú tu mikinu do batohu a vyberieme sa trošku chodiť. Ak človek chce isť mimo hlavných turistických chodníkov, tak pevná turistická obuv je v týchto horách priam nevyhnutná. Skaly po kopcoch sú neskutočne ostré a nepríjemné, ľahko sa dá pošmyknúť. Niektoré skalky sú ako žiletka – po prechode niektorých skalných pasáži Vám z drahých tenisiek zostane len obuv vhodná na rýľovanie v záhrade. Je jasné, že tým chcem upozorniť, že keď sa už vyberieme na menej upravené miesta v tejto lokalite, treba tomu upraviť aj krok a poriadne sa pozerať. Vôbec sa nevyplatí kochať pohľadom, rozhliadať sa pri chôdzi a nepozerať sa pod nohy. Pod trávou sa skrývajú rôzne nepríjemne tvarované skaly a k poraneniu nohy môže prísť raz dva. Proste treba zastaviť, vydýchať sa a pokochať sa nádhernými výhľadmi z 1600-metrovej výšky. Samozrejme na hlavných trasách Velebitu to nie je až také nepríjemné. 
Zo stúpania na kopec Velika kosa

Ja som však chcel vybehnúť na kopec Velika Kosa a následne odtiaľ ďalej ak sa podarí. A tam už veľmi prešliapané chodníky pravdepodobne nebudú. Trošku už to poznám. Tak aj bolo. Na Velikú Kosu sme sa dostali hladko - stúpanie nie je nejaké strmé a počasie vo výške 1600 metrov je predsa len omnoho príjemnejšie, ako tá spara pri mori.

Výhlady na Kvarnerský záliv

 Po pobudnutí na Velikej Kose sme sa vybrali smer kopec Balinovac – do sedla medzi Velikou Kosou a Balinovacom. Nikam sme sa neponáhľali, máme predsa dovolenku, treba sa mi aj prispôsobiť. Dostali sme sa do neskutočne skalnatých terénov, aké som už predtým spomínal. Cesta tým pádom značne spomalila. 
Skál vela, chodník žiadny - až dolu

Chodník medzi ostrými skalnými partiami sa veľmi ťažko hľadá, lebo v podstate tam nie je. Každý krok medzi ostrými vápencovými skalami treba poriadne premyslieť. V niektorých častiach treba používať všetky končatiny – horné aj dolné. A to som už videl, že nie je veľmi po chuti Janke. Ona také terény proste nemusí a ja jej nechcem znechucovať tento výjazd v rámci dovolenky. Dostali sme sa do sedla medzi oboma spomínanými kopcami. Tam bolo krásne. Výhľady do vnútrozemia a takisto aj na more boli parádne. Tak sme si dali odpočinok a ja som pobehal pofotiť kade tade. 
V sedle - pohlad na kopec Velika kosa

Zo sedla viedol prudký chodník smerom k Botanickému vrtu. Zliezli sme ním obdivovať flóru Severného Velebitu. Mňa to síce ťahalo aj na vrch Balinovac na tejto trase. Ktovie aké výhľady sú odtiaľ, že áno.  Nemôžem však mať všetko, čo si zaumienim. alebo povedzme, že si to nechám na inokedy. Určite sa sem chcem znovu vrátiť. Chodník botanického vrtu – alebo akoby som to nazval, sa točí okolo velikánskeho závrtu podobného akémusi lavóru.  Z dna tohto lavóru na mňa ide tajomnosť neznámeho. Prístup tam veľmi dobrý nie je, ani žiadny chodník dolu do spodku som nepostrehol. 


Zopár snímkov flóry Severného Velebitu.

V každom prípade je to zaujímavé, pri chodníku je vidieť tabuľky s pomenovaním rastúcich rastlín. Skaly tu vytvárajú bizarné scenérie. dokonca som v nich videl aj akýsi sexi akt medvedieho páru.

No veď pozrite. Chodníkom sme sa dostali na hlavnú turistickú cestu pod chatou Zavižan. Ja som bol veľmi, veľmi zvedavý na povestnú Premužičovú stážu, ktorá začína zhruba dvadsať minút odtiaľto. A tak sme sa vybrali, veď času máme toľko, koľko si ho udelíme. Premužičova stáža je dlhá zhruba 50 kilometrov a tiahne sa celým Severným Velebitom. Je to vlastne hrebeňovka Velebitu. Jedna jeho odbočka končí aj v zátoke Zavratnica – o ktorej som písal niekedy v minulom roku: http://popluhar.blogspot.sk/2016/08/zaujimave-fotomiesta-i.html.
 Je to pekne upravený turistický chodník – išiel som po ňom zhruba kilometer – vedel som, že ma to bude ťahať ďalej a ďalej, aj tak bolo. Musel som sa veľmi premáhať, aby som to otočil po kilometri za Jankou, ktorá ma čakala na odbočke od cesty. Prial by som si to prejsť celé. Snáď sa niekedy zadarí.
Začiatok hrebeňovky s nazvom Premužičova Staža

Na Premužičovej stáži je to už celkom turisticky frekventované, netvrdím ale, že je to ako v Tatrách – ale turistov sme tam celkom postretávali. Možno aj preto, že bol víkend.
My sme sa však pomaly pobrali k autu, fotiek som mal habadej – výhľady nad i spod oblakov na ostrovy v mori boli parádne, ja som sa nekrotil – aspoň bude čo vymazávať a prezerať a tak mi ku spokojnosti nič nechýbalo. Vlastne predsa len - dobré jedlo. A na to sme sa celkom tešili. Patrí to k dovolenke, že áno?!
Na parkovisku sme sa dali do auto-cestovného kroja a poďho ešte chvíľu pokecať s „rangerom“ pri vstupe do parku. Treba aj nejakú pamiatku kúpiť. K tričku z minulého roku pribudlo ďalšie tričko s motívom Severného Velebitu, minule to bol vlk – teraz medvedia tľapa. Tak som zvedavý čo to bude na budúci rok. Už sa teším.
Ale k tomu jedlu – to je dôležité. Serpentínami sme sa zviezli znovu k dedine  Svety Juraj, nabehli sme na hlavnú prímorskú cestu a po chvíli sme sa vovalili do mestečka Senj. Odbočili sme znovu do hôr. Pri ceste do hôr máme obľúbenú reštiku  Jablon – tak sa tuším volá a robia tam neskutočný vyprážaný syr. No proste paráda. Znovu mi tečú sliny do klávesnice, pri spomienke na túto pochúťku. A potom že nechoď do tejto lokality. Veď už len kvôli tomuto syru by som tam išiel znovu a znovu. Dal by som si aj teraz.
Tak zatiaľ.  

Dalšie foto:


piatok, 14. júla 2017

Zaujimavé fotomiesta IV. - rieka Soča - Velika Korita, Slovinsko




Tak som sa znovu vybral na ďalekú cestu: Rakúsko, Taliansko, Slovinsko – vôbec by ma ani nenapadlo, že ráno, keď budem zdvíhať z postele svoju ctenú riť, tak sa večer budem nachádzať na ďalšom mieste, ktoré doplním do mojej série bedekrov – Zaujímavé fotomiesta. Ale aj keď som s tým nepočítal – stalo sa. Vlastne to bolo asi aj dosť pravdepodobné, pretože som sa vybral na okružný ďaleký trek spojený s dovolenkou cez naozaj atraktívne miesta.
Tak potom sa milý Ešús nečuduj, že natrafíš na také zaujímavé miesto - síce vzdialené 500 kilometrov, ale veď je dovolenka. Kilometre nerozhodujú. Takže som sa navečer ocitol v dedinke Bovec v Slovinsku. Náhoda chcela, že som tam stretol svoje krstňa, ktoré tam už trávilo pár dní.
„Majka, máš nejaký tip, kde by sa teraz večer dalo isť?”
“Jeeej – krstný, choď pozrieť Velika Korita na Soči.”
– dostal som tip, tak prečo nie. Síce prístup po jej vysvetlení mi nebol úplne jasný, ale trafili sme. Zhruba 15 km od Bovca proti prúdu rieky Soča smerom na stredisko a dedinku Trenta, pri autocampe Soča som prudko stočil dolu menšou serpentínou smerom k rieke a mostu. Značka “Velika koryta” sa tam nachádzala, takže problém nebol až taký veľký. Za mostom vpravo a po zhruba 300 metroch sa dalo krásne zaparkovať.
Tak som aj spravil. Dni sú koncom júna dlhokánske, večer o 18:00 hod. mi zostávali zhruba dve hodiny na spoznanie tohto miesta. Za 10 minút som však vedel, že toto bude to pravé pre náhľady cez hľadáčik môjho foťáku. Tak som sa ovešaný brašnou na fotoaparát  a  statívom v ruke, po boku s Jankou,  vybral hľadať nejaké tie pozoruhodné miesta, kde by som zvečnil pre seba krásu tohto miesta. Je to známa lokalita - veľmi fotogenická, napriek tomu si myslím, že každý si tu nájde ten svoj pohľad na zvečnenie svojich náhľadov na rieku Soča, pretekajúcu cez hlbokú ostrú roklinu. Kryštálová voda, priezračná a zelenomodrá ostro kontrastovala s bielymi skalami, ktoré zovierali jej driek a robili ju v tomto mieste dravšou a studenšou. V koryte sa mihali tiene a chrbty pstruhov a iných rýb. Proste paráda.



Nahodil som na statív svoj obstarožnejší aparát, sadol som si na breh toku rieky a začal premýšľať, ako čo odfotiť. Samozrejme pri tom som už nejaké tie zábery spravil. Mám rád fotenie na dlhšie časy, fotenie vodných tokov a okolitých scenérii. Síce môj olík už na takéto svetlo nie je stavaný, sem-tam sa šum objaví – ale aj tak ma to baví. Strčil som si prsty pomaly do vody, nakoniec som sa namočil po kolená. Parádne studená voda, chlpy na koži sa mi postavili od toho zmrazenia. Ale bolo to príjemné po celodennej jazde a hicoch, ktoré sme si v ten deň užili.
Pomaly sa dostávam do svojho foto-tranzu – ako to nazýva Janka. Vtedy necítim, nepočujem, nevnímam iné činnosti okolo seba. Len som sa naučil raz za čas skontrolovať pozíciu Janky, lebo sa mi veľakrát stalo, že som ju stratil z obzoru. A to všetko len kvôli fotkám. Zabúdam, že sú aj dôležitejšie veci. No ale proste všetci sme taký, keď robíme to, čo nás baví.
A tak sem-tam kútikom oka skontrolujem pozíciu Janky, kde sa nachádza. Usadila sa na vyvýšeninu brehu Soče, nohy po kolená vo vode a spod zadnej časti tela jej vychádzajú parádne korene zo stromu, o ktorý je opretá - zaujímavá fotka do súkromného albumu. Prečo neodfotiť?! Prestavím svoju pozíciu zo skaly nad strmým kaňonom. Nastavím foťák tak, aby som vzal čo najlepší náhľad spolu s tými koreňmi, tŕpnem pri tom, aby sa za mnou neotočila. Predsa len neplánované fotky sú tie najlepšie.
Oko priložím k hľadáčiku a prst sa blíži k spúšti. To bude super s tými koreňmi.
Ale čo to?!
Do obrazovky hľadáčika mi z pravého horného rohu náhľadu prilietajú na zaujímavé korene komponovaného stromu nepatričné veci. Najprv priplachtil krásny kanárikovo sfarbený uterák, v ďalšej sekunde pribudlo na kôpku tričko a ako čerešnička na torte jedna po druhej prilietajú dve ponožky. Radšej si nechcem predstaviť ich vôňu.  Do riti!!!!!
Čo to má byť?! Tá hŕba šatstva mi pokazila celú moju naplánovanú kompozíciu. Vyzriem spod foťáku a zbadám nejakého frajera, ako sa predvádza. Nevypadal ako by chcel niekoho zbaliť, proste len taký miestny narcis. Dôležitú súčasť jeho imidžu – mobil – stískal v ruke.  Pomaly vstupuje do vody, v ruke mobil, jeho šatstvo ešte stále v mojom zornom poli foťáku, ho vôbec nezaujíma. Vstúpi do vody do pol pása, natiahne ruku s foťákom a prvá z veľkého množstva selfie je na svete. Postupom času ho vidím na vrchole balvana – selfie, v kaňone s vodou – selfie, natiahnutého vo vodnej prírodnej vírivke – selfie, nos trčiaci z vody a ruka nad perejami – selfie, preskakujúci z balvanu na balvan – selfie, ladne plávajúci so pstruhmi trúci sa o kamene v zelenomodrej vode Soče – selfie, visiaci za jednu ruku na bielych skalách hlbokých korýt – selfie. No dobre prebieham, to už nebolo. Ale dojalo ma to. Prišiel som o krásnu fotku do súkromného albumu, lebo smradľavé ponožky niekoho iného ja predsa nebudem upratovať na tom krásnom mieste.
No proste ľudia sú nevyspytateľní. Nepomôžem si.


A tak sa – hlboko sklamaný z nenaplnenia mojej súkromnej tvorby, znovu vraciam  k foteniu zákutí hlbokých a ostrých zárezov kaňonu modrozelenej slovinskej rieky. Na tomto mieste je zviazaná pevnými skalami brehov, ktoré ale aj tak postupom času ustúpia veľkej a vytrvalej sile vody. Budú sa vytvárať nové a nové tvary brehov krásnej riečky. Na bokoch je vidieť, že niekedy vie byť z nej aj poriadne divoká šelma. Stopy po výške hladiny sú niekde na tých bielych skalách  poriadne vysoko. Ale to je pravdepodobne záležitosť konca zimy, topiaceho sa snehu, alebo návalových búrok. Stačí len predstava.


Postupujem popri koryte proti prúdu rieky. Na zhruba dvestometrovej vzdialenosti sa dá nájsť plno pozoruhodných momentiek, či už priamo v rieke alebo na bielych skalách zovierajúcich Soču. Škoda, že nebolo viac času, aby som si to mohol preskúmať lepšie. Bolo by to zaujímavé. No ale snáď nabudúce. S pribúdajúcim šerom som zbalil svoje saky paky a pomaly sme sa vybrali smerom k ubytovaniu.
V okolí Bovca sa dajú nájsť krásne a zaujímavé miesta, je to lokalita vhodná aj na dlhší pobyt, nie ako ten, čo som si ja naplánoval.
Na druhý deň kvalitne pršalo a búrky naplnili korytá riek. Využili sme chvíľu po daždi a vybrali sa pozrieť vodopád Boka vzdialený od Bovca nejakých 5 km. Pripájam nejaké fotky.


Vodopád Boka


A tak som celkom spokojný večer po namáhavom dni zaliezol do postieľky a zaspal spánkom unaveného cestovateľa.
Po chvíli sa však strhnem – pred očami sa mi zjaví miestny frajer a začne si cvakať selfie u nás v kuchyni, za chvíľu počujem cvak z kúpeľne, následne sa na mňa niekto škerí za oknom a vysiela ku mne selfistický blesk. Jaaaaj – pakuješ sa z môjho sna, selfista jeden otravný!!!! Ešte mi tak pristane nejaká Tvoja ponožka na nose!!!!
Tak zatiaľ.

Ostatné fotky:


sobota, 3. júna 2017

Vrbovce - Javorina - Velký Lopeník - Mikulčin vrch - 2.-3.deň

„Išeu macek do Mauacek, šošovičku mlácit,“
„Na dlani jednu z Tvých řas, do tmy se koukám.“
„Ty vole!!!!“
„Drb na to!!!“
Sny sa mi prelínajú s realitou z romantickej tóniny, cez výkriky v slovenčine a češtine. Sladké tóny Nedvědovcov mi lepia končatiny, uťahané nohy sú prilepené tou sladkou tóninou k zemi, čoraz ťažšie sa mi zdvíhajú. Do toho počujem z diaľky výkriky podnapitých: „Ty vole!!!“ tie sa miešajú s írečitou slovenčinou: „Drb na to, vypi si ešte!!!“. Spravím ďalší lepkavý krok, ešte šťastie, že sa do toho vlúdili tóny  falošných ľudoviek. Pane bože, prečo ma tak trestáš – ja chcem chodiť rezko, plynulo, nie byť celý dolepený ........
Otvorím oči. Do tmy sa veru pozerám, nohy bolia – nie z prilepenia, ale zo zdolaných kilometrov. Cez okienko v papundeklovej izbe na mňa žmurká mesiac. O meter ďalej odfukuje Mirec, užíva si svoje sny. Nemá žiadnej ťažoby tak, ako ja - teda asi. Užil som si toľko nocovaní na horských chatách, že ten krik, čo ku mne prenikal zdola zo spoločenskej miestnosti, pomaly splýval so všetkými tými prežitými zážitkami z minulosti do snov. Proste to bude nejaký pavlovovský reflex.
Ale ja mám nato jednoduchý liek. Najprv ale zdvihnem svoje údy a došmatlám sa na chodbu na toaletu. Keď pootvorím dvere, hluk prenikne ešte intenzívnejšie do izby. Rýchlo zabuchnem, spravím si potrebu a pri návrate siahnem do batohu a nahmatám dôležité malé vecičky. Áno, sú tam - štuple do uší - nacpem si ich do uší a odrazu sa rozľahne tupé ticho. Spokojne sa usmejem, otočím sa na bok a môžu mi všetci vyliezť na hrb.
Divoké sny ta-tam, ale ráno prichádza zas veľmi, veľmi skoro.  Keď otvorím očí, uvíta ma Mircov optimistický a usmievavý face. Hýbe ústami, niečo vraví.
 „Čooo?“  - pýtam sa.
Akoby z diaľky mi tichúčko zaznelo: „Hovorí sa prosím!“ A dodáva: „A vyber si tie štuple z uší, lebo zobudíme všetkých žúrujúcich z noci!“ – dostal som jasný befel, tak mi už nič iné nezostávalo, iba vybrať z uší prekážky a ďalšia komunikácia už prebiehala v normálnom režime.
Zbehli sme dolu na raňajky - hemendex bol fakt vynikajúci. Veru čakal nás najťažší úsek našej túry, tak sme sa museli posilniť. K tomu kávička, po nej vybehnúť hore pre batohy, nasadiť ťažké vibramy a mohli sme sa pobrať. 



Les na Velkej Javorine

Tak zbohom alebo dovidenia Veľká Javorina, bolo tu dobre, trošku nevyspato, ale to sa na takýchto túrach stáva. S tým už nič nenarobíme.
Čakal nás prudký zostup do dedinky Květná. Vedel som, že je prudký, išiel som už tadiaľ, ale opačným smerom. Najviac som sa však bál rozbahnených chodníčkov. Vkĺzli sme do lesa a smerom na Jelenec sme sa pobrali po zelenej turistickej značke.
„Tak čo, zbehneme na Jelenec?“ – pýtam sa Mirka.
„Vieš Ty čo, ogare – asi radšej nie, včera si mi tu básnil o tom, čo všetko dnes musíme zdolať, tak si ten Jelenec a jeho rozhľadňu nechajme na inokedy.“ Zaznela odpoveď a tak som sa prispôsobil. Takže sme sa dali chodníčkom dolu z hrebeňa.

Zaujimavá rastlinka

Prudký zostup z Javoriny

 Sprvu pohodové klesanie po chvíli zmenilo smer viac do údolia a my sme pomaly zisťovali, že sklon svahu je oveľa prudší, ale nebolo to také hrozné. Zvládali sme to dobre, veď to bolo dolu kopcom po nočnom odpočinku, takže fajn. Za hodinku aj niečo sme už brázdili ulice Květné smerom k sklárňam.
„Zastavíme sa v potravinách, niečo na zahryznutie, bodne.“ – vravím a parťák súhlasí. Lenže potraviny o 11:00 zatvárajú, čo mi bolo dosť proti vôli, no nič som s tým nenarobil. Proste sme to nevedeli. Ešteže bola trafika pri hlavnej ceste otvorená, tak som si tam kúpil dva perníky proti energetickej kríze počas nasledujúcich kilometrov. Jeden mi ešte stále tvrdne doma pri počítači. Ale aspoň mám pamiatku na tieto túlačky.


Stúpanie na Novú horu

Takže pokračujeme. Čaká nás mierny vršok – Nová hora – 550 m.n.m. – následne zbehneme do doliny a potom stupák dňa, na Lopeník. Ale nato radšej teraz ešte nemyslíme. Čo keď budeme na Novej hore takí zničení, že si to nasmerujeme skratkou cez Breziny k chate Lopeník, kde máme zarezervované ubytovanie?! He-he-he – to sú myšlienky. S chuťou sme sa pustili do toho mierneho stúpania. Bolo ale trošku dlhšie, ale zaujímavé, vinúce sa lúkami nad Květnou. Za chrbtami sa na nás cerila Velká Javorina. Reku hlupáci, na čo ste sa tam zas vydali?! Na to nemyslíme. Pomalým krokom naberáme výšku, ktorú budeme zhruba za hodinu strácať. Taký je už život potulujúcich sa po horách. Pred vrcholkom Novej Hory prejdeme zhruba 500 metrov do kopca po krásnych pasienkoch. Nad nami tichúčko bzučali elektrické stĺpy. Boli spestrené namaľovanými turistickými značkami, takže s orientáciou na lúke neboli žiadne problémy. Na vrchole tohto kopčeka sme podebatovali s ďalšími pokoriteľmi tejto výšavy. Slnko svietilo, výhľady boli krásne, takže všetko bolo fantastické. Nasledovné metre nám priniesli znovu zostup do údolia, ale cítili sme sa pri sile, myšlienky na zjednodušenie trasy nám neprišli na rozum ani náhodou. 

Tam musíme vybehnúť - nezdalo sa, ale zapotili sme sa

Pasienky a polia pod Velkým Lopeníkom

Ale prišli neskôr, pri nasledujúcom stupáku.
Veru – po Novej hore v údolí, sme prekročili cestu a zelenožltými pasienkami sme začali naberať, plní odhodlania, výšku na Velký Lopeník. Ktovie koľko nám to odhodlanie vydrží?! Krásny úsek pasienkami so žltými pásmi púpavy sme mali za sebou, pred nami les, ktorý nám mal robiť spoločnosť až na vrchol hory. Takže foťák do batohu a mohli sme sa na to dať. Podľa mapy som očakával úseky strmé, ale aj s odpočinkovými rovnými fázami. No asi som len zle čítal. Žiadne odpočinkové fázy sa nekonali a keď začalo stúpanie, tak nás len tak rýchlo nepustilo. Plní odhodlania sme sa do stúpania pustili - 100 metrov, 200 metrov. Odhodlanie sa postupne strácalo, ako peniaze pri návšteve nákupného strediska. Pomaly ale iste sme začínali šetriť kroky. Nastávali trošku zúfalejšie fázy, akože počkaj, tu si toto odfotím, musím sa vyčúrať a podobne. Každá chvíľka na vydýchnutie bola dobrá, lebo stúpanie nie a nie skončiť. Chodník naberal výšku hore po vrstevnici, ale naraz sa prudko zatočil strmo do kopca. Ufffff ....... radšej ďalej nehovorím a ani nepíšem - proste to nevzdáme. Ale to by mi parťák ani nedovolil. Takže jeho zásluhou tu ukrojujem výškové metre a nadávam, prečo som na neho viac netlačil, aby sme sa vybrali jednoduchšou trasou. No nič, dali sme sa na boj – musíme kráčať. A tak pekne z nohy na nohu sme prešli ďalších ťažkých sto metrov. Zdvihnem hlavu, kopec predo mnou, parťák si niečo pohmkáva niekde ďaleko vzadu. Určite na mňa nadáva, že na čo som ho tam nahovoril. Koniec stupáku zatiaľ v nedohľadne a tak sa rozhýbem znovu. Pripomína mi to výstup na snežniciach niekde na Roháčoch, ale zatiaľ som sa nepodujal počítať kroky - našťastie. Alebo že by som sa na to dal?! Aj tak sa nedá na nič iné myslieť, tak tlačím ten svoj objemný batoch, inými slovami – brucho, hore do kopca. Len nezakopni, lebo sa zgúľaš dolu – hútal som len tak v sebe.
Konečne hrana, konečne nejaké vyrovnanie terénu pekne lesom, medzi zeleným cesnakom. Mám to skoro za sebou, i keď vrchol je ešte v diaľke. Ale počujem nejaké tóny. Ľudová pesnička sa okolo mňa vinie. Boooože mám halucinácie z únavy – to snáď nie. Ale pesnička naďalej ľúbezne znie a poháňa ma nahor. Dole sa proti mne sunie podnapitý turista, pekne od stromu ku stromu, pridržiava sa pňov a chichoce sa zo svojho stavu.
„Ponáhľaj sa, už nemajú veľa pivka.“ – zaševelí mi do uší, keď sa míňame. Takže tá pesnička, to nie sú halucinácie. Nie, nie, niečo tam hore je. A je tam aj tá horká polievka, zvaná pivko. Počkám na Mirka a zvestujem mu túto novinu.
„Ja vím šéfe, už mi to řekl protijdoucí.“ – zadychčane odpovedá.  A tak sme sa vzchopili a pomalým knísavým krokom  sme odkrajovali posledné výškové metre na Lopeník. Chodník sa vinul v ihličnatom lese, už reálne hlasy boli stále bližšie a bližšie. Nálada sa zdvíhala, už cítim v nose závan pečených špekáčiek - čo človeka dostatočne motivuje a poháňa. Ani nie 5 minút a vynorili sme sa na Lopeníku pod rozhľadňou.
´Čo sa tu deje?!´ – pýtajú sa nás myšlienky v hlave. Po chvíli sa to dozvedáme - bolo proste jarné otvorenie rozhľadne na Lopeníku a my sme sa s parťákom nevedomky zúčastnili tiež. Okolo mňa sa vinuli a plazili vône od ohníkov, pri troch stánkoch podávali pivko a tak sme si zložili batoh aj batoch.

Rozhladňa na Velkom Lopeníku
Odtiaľ sme prišli - juh od Lopeníku

A tam pôjdeme 

 Že zložili?! Oj to je slabé slovo – pleskli sme batohy na zem a poďho po pivko. Ja samozrejme nealkoholické – aj to mali, na moje neskrývané potešenie, tak sme si to patrične vychutnávali. Posledný väčší stupák sme mali za sebou a už nás čakalo len klesanie do Březín k chate Lopeník. Ešte ale nejdeme, hodinka odpočinku so žltým mokom v ruke veľmi dobre padne. A tak sme sa vyvalili na lavičky a počúvali gitarovú show od neďalekého ohníka.

Konečne veget

 Ani neviem ako rýchlo to utieklo, ale tam hore to bolo úplne super. Nebolo treba ale nechať príliš stvrdnúť svaly, takže poďho – musíme do doliny. A tak sme vystreli tie naše roztrasené nohy a dali sme sa na posledný zostup toho dňa. Nebolo to ľahké, ale zvládli sme to. Po prudkom zostupe sa pred nami rozprestreli pasienky nad dedinou Březová. Nad ňou nás vítali lúče slnka predierajúce sa cez oblaky nad Velkou Javorinou. 


Bola to proste pastva pre oči, takže nejaké to fotenie a potom poďho k chate. Sprcha, večera a posteľ – to bol úplne rajský pocit.
Tretí deň to doobeda boli len také túrové dozvuky. Prešli sme ešte nejakých 6 kilometrov na Mikulčin vrch, tam sme mali dojednaný odvoz a tak nám uplynula ďalšia krásna túra po moravsko-slovenskom pomedzí.





Pár záberov z tretieho dňa - pred Lopenickým sedlom

Chata Arnika - náš cieľ

Tak zatiaľ.
Ostatné foto:
https://photos.google.com/share/AF1QipPcVnLjdUJSTl7Djg3JT2RgUWSSV9-_LyhlmMkFRGV_y0vGyNWlrJAqYruA8lGWIg?key=NVk3ZjJxY1FqSnJ6ZUR5RWZqa2x6eWYwV0VBcDJ3

štvrtok, 18. mája 2017

Vrbovce - Javorina - Velký Lopeník - Mikulčin vrch 1.deň


Osobný vlak do Nového Mesta nad Váhom je na druhom nástupišti pripravený na odchod. Ukončite nástup“ – zaznelo z ampliónov v hale stanice Púchov.
„No do prdele – čo teraz“ – mal som asi tak dve sekundy na rozhodnutie. Ale lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche, preto som rozkýval svoje telo rýchlosťou jemu vlastnou do podchodu stanice. Ale vlastne ja som Vám zabudol povedať – čo sa to vlastne deje. Že áno.
Takže pekne poporiadku, od začiatku. Už dávno som bol dohodnutý s kamošom Mirom na nejakej viacdennej túre. Nadišiel čas ju zrealizovať a po elektronicko-mailovej korešpondencii sme sa dohodli, že si ju dáme znovu po moravsko-slovenskej hranici, ale južnejšie ako minule. Aby som okolo toho veľmi obšírne nekecal, tak východzí bod bol z dedinky Vrbovce a mali sme v pláne prejsť cez Veľkú Javorinu, Veľký Lopeník smerom na Mikulčin vrch a ukončiť túru v Starom Hrozenkove.  Predstava bola síce takáto, ale itinerár trasy sa nám trochu zmenil, keďže na Mikulčinom vrchu sme nezohnali ubytovanie. No ale o tom neskôr, ak sa k tomu vôbec dostanem.
Ale čo ten Púchov?! To je jednoduché – proste som si tu zjednal opravu auta u kamaráta. Tak som mu ho skoro ráno priviezol s tým, že o ôsmej hodine rannej sadnem na rýchlik, ktorý ma privezie k prípoju na Myjavské kopanice do Nového Mesta nad Váhom. Ten odtiaľ vychádzal o 09:20 hodine. Vypadalo to tak krásne!!!!
Takže cesta autom prebehla super. neodolal som a kúpil som si kávu do auta. Neskutočne rád pochlipkávam kávu pri jazde. Vychutnávam si ju a to bolo moje šťastie v tom smere, že som si dával rezervy. Prišiel som ku kamošovi a hneď prvá otázka: „Dáš si kávu?“
„Nie Feri, radšej by som bol na stanici a v kľude, aj keď v predstihu si kúpil lístok“  - po mojich skúsenostiach so Slovenskými železnicami, a.s. som si chcel všetko vybaviť vopred.  A tak ma kamoš vysadil na stanici, odstál som si drobnú radu pri pokladni a kúpil lístok priamo do Vrboviec. Otočil som sa a pohľad mi zavadil o informačnú tabulu. Ejha, rýchlík na ktorý som chcel nasadnúť, mešká 25 minút a to je skoro práve tá rezerva, ktorú som mal mať na prestup v Novom Meste nad Váhom. Ja neskúsený v železničnej preprave som začal mať pochybnosti. Vôbec som si nevšimol na info-tabuli nejaký osobák do Nového Mesta. Ani som nevedel, kedy tam má prísť.
 Až zaznelo to hlásenie.  A ja som dal na toho vrabca v hrsti. Schody do podchodu som bral po troch, nabral som celkom slušnú rýchlosť. Zátačka doprava do podchodu ma zbrzdila. Rád by som napísal, ako krásne som ju vybral. Ale to nie je pravda. Ešte teraz sú tam v betóne vyrité moje šlapy. Utekal som v podchode až k východu na druhé nástupište. Vpredu sa mi brucho natriasalo, vzadu sa mi natriasal nabalený batoh – moje rýchle šprintérske bežecké umenie dosiahlo maximum. Nie som totižto šprintér, skôr vytrvalec, takže náhodný okoloidúci určite videl celkom obézneho maxi-slimáka s úsilím vyvinúť rýchlosť vetra – ale v skutočnosti to bol len taký vánok. No dobre, ten pomalý šprint nechám bokom a začal som brať schody na nástupište po dvoch. Vyšiel som. Hurá – vlak bol ešte pristavený, vhupol som do otvorených dverí a skoro som sa zadusil. Interiér vagóna bol nevyvetraný, nepríjemne vydýchaný vzduch a ja som nevedel nabrať prvé sekundy po mojom bežeckom výkone dych. Našťastie sa mi to so sebazaprením potom podarilo. Sadol som si do prvej štvorsedačky, batoh hodil na policu a začal som si vychutnávať prvé chvíle jazdy osobákom po neviem koľkých rokoch – aká to nostalgia.
Po chvíli prišiel sprievodca - úžasný, milý, ústretový chlapík a to som si len pred chvíľou hovoril, že už ma na železnici nič neprekvapí.
„Myslíte si, že budeme v Trenčíne púšťať ten meškajúci rýchlik?“ – pýtam sa. „Lebo by som tam potom doňho hneď prestúpil.“
„Neviem, neviem, aké má meškanie, skúste si to sledovať, pozrieť na mobile“ – vraví mi -  „ale keď bude mať meškanie viac ako 40 minút, tak ho určite nebudeme pred výlukou v Trenčíne čakať. Tento vlak príde do Nového Mesta o 09:06 hod.“ – dodal sprievodca.
Jój,  to je dobre – pomyslel som si, mám tam rezervu 15 minút. Pomaly som sa dostával do zvyklostí železničnej prepravy. Vybral mobil z vrecka a pozrel, ako chodia vlaky na stránke železníc. Môj plánovaný rýchlik mal meškanie pred Žilinou už vyše 50 minút, takže bolo rozhodnuté. Len tak pre zaujímavosť som sa cestou pozeral na pohyb a meškania vlakov na stránke našich železníc. A pomaly ale iste som dochádzal k názoru, že som v tom najlepšom vlaku, aký ma mohol postretnúť. Tento vlak totiž, ako jeden z mála, nemal meškanie. Super.
Blížili sme sa ku konečnej – teda stanici Nové Mesto nad Váhom – všetko išlo ako po masle – na minútu presne, ale dva kilometre pred stanicou vlak zastavil.
„Moje nervy!!!!!“ – prehnalo sa mi hlavou. „Nestihnem to a Miro bude čakať, vlastne prídem určite neskoro na východzie miesto a ani sa nebude dať isť.“ – proste myšlienky najpesimistickejšieho rangu. Nebudem tu však nikoho napínať. Vlak sa po desiatich minútach pohol a ja som mal znovu približne tri minúty na zorientovanie sa v stanici - nájsť vlak a to som si tam chcel kúpiť bagetu a fajn sa najesť. Bagetu som si kúpil pri rýchlej chôdzi pravou rukou, ľavou som si pridržiaval batoh a po peróne som mašíroval svižnou chôdzou k lokálke. Stihol som všetko. Bol som rád. Konečne si môžem vychutnávať pohodové cestovanie a to veru aj bolo.
Cesta lokálkou Čachtickými Karpatmi a Myjavskými kopanicami bola vskutku úžasná. Odporúčam každému sa ňou len tak previezť. Proste poézia a ja som sa dostával do pohodového trávenia času, ktorý mal trvať tri dni. Aj tak bolo. Pozerajúc z okna na Čachtický hrad, dedinku Višňové – cestu pahorkami Myjavskej pahorkatiny, som si vychutnával spolu z bagetou z novomestskej železničnej stanice a ani neviem ako, som mal prázdne ruky, zababrané majonézou a cesta bola za mnou. Vystúpil som vo Vrbovciach na konečnej a dal som sa do čakania na parťáka Mirka. 

Vrbovce - železničná stanica

Na stanici nič nebolo – žiadny bufet , len voda z vodovodu. Zaujala ma ale staničná toaleta, kde boli nainštalované staré kachle na pevné palivo. V zime to tu pri prevádzanej potrebe môže byť dosť divoké. Ale idem radšej ďalej od takýchto myšlienok.

A už tu mám parťáka

Vlak z Moravy sa objavil pred staničnou budovou a ja som vyhliadal Mirka. Mali meškanie, takže si cestovanie užil asi tak ako ja. Naštastie spoje na seba čakali, inak by som už kráčal sám horou ku svahom Velkej Javoriny.
Po zvítaní sme hneď a zaraz začali naberať prvé metre tohto trojdňového výjazdu. Prvý nocľah bol zabezpečený na Holúbyho chate na Veľkej Javorine. Čakalo nás skoro 20 km stúpania, ktorého začiatok bol nádherný – po prechode železnice sme kráčali pomedzi nádherné, zelené bielokarpatské lúky, ošperkované stromami - solitérmi.

Prvé metre a kilometre

 Vypadalo to tam ako v nejakom parku. Pri prechádzaní okolo informačnej tabule sme sa dozvedeli, že je to vlastne niečo na spôsob anglického parku – U sabotov.  Prírodná rezervácia pod kopcom Machová. Na tých lúkach bolo vidieť, že sa o ne starajú. Zo strání rezervácie sa na nás chichotali tisícky veselých prvosienok. Príjemné pohľady. Neviem, či tie prvosienky zdieľali s nami príjemný pohľad na nás - dvoch tulákov. Ale aspoň mali z toho pohľadu dobrú náladu.
Naraz nám preletela ponad cestu chmára. Potom prišlo zahrmenie, obloha sa začala poriadne zaťahovať. Búrky vo voľnej prírode nemusím. Zažil som ich už zopár, takže by sa nemuseli opakovať.



Vzbudzovalo to obavy

„Vrátime sa?“ – pýtam sa Mirka. Bolo to zhruba hodinu od stanice. Ale Mircov postoj byl „nesmlouvavý“
 „Ideme ďalej!“.
Dobre – ideme ďalej – veď pršiplášte máme, nejako bude.

A už je veselšie

Mali sme šťastie – kopec Machová nás od búrky oddelil. Obišlo nás to celkom  natesno a my sme sa pomaly vnorili do bielokarpatských lesov. Tu toho síce na fotenie veľa nie je, ale cesta nám ubiehala úplne super, veď sme si mali toho čo povedať. Dlhšie sme sa nevideli, tak sme toho patrične  využili.
Po zhruba hodine sme sa dostali ku križovatke turistických ciest – Kamenné vráta  – o skaly sa tu nedá príliš zavadiť, takže neviem odkiaľ je ten názov, ale budiš.  

Kamenné vráta

Ďalšia zastávka  „Krúžok“, následne „Kubíkov vrch“. Pekne po lese sme  šliapali, znenazdajky sa nám žalúdky začali ozývať,  zvrchu nás začal osviežovať jarný dáždik, ktorý pomaly prerastal v poriadny dážď, takže vetrovky na seba a sviežo do kopca na Šibeničný vrch. Tam celkom dobre pršalo.


Zo Šibeničného vrchu

Rozhliadli sme sa po okolí a ako dvaja chlapci sme vliezli pod hustý smrek - neskutočná chvíľa pohody. Vytiahli sme obživu určenú na doplnenie energii. Na nos nám smrek sem tam poslal nejakú tú kvapku vody, takže nám to cinkalo na hlavu, za krk. Ale to nás nemohlo rozhodiť. Tie chvíle sme si tam parádne užili - jeden z krásnych vrcholov pohody tejto túry. Aspoň teda podľa mňa. Lenže nič netrvá večne a my sme sa museli pobrať ďalej, dážď-nedážď. Tak sme znovu vhupli na trasu a poď ho šliapať. Prešli sme asi 500 metrov a dažďová sprcha bola ta-tam.  Prejdená lokalita – Šibeničný vrch – bol posledný úsek pred Veľkou Javorinou, kde sa otvárajú výhľady. Žiaľ, kvôli dažďu nám nebolo dopriate nejaké dokumentovanie tejto lokality a tak sme šliapali ďalej v nádeji, že sa počasie umúdri a slniečko predsa len vylezie.
A aj vyliezlo.


Po daždi






Pár záberov z Veľkej Javoriny


Holúbyho chata čaká

Tak zatiaľ.

https://photos.google.com/share/AF1QipN2flAwVKLUGmAqbaEYXbtNfLkMlefK_CfYhAL766pJzGW9gF-3SS6YwMhXINTDVw?key=TThxbmp5LU1URHJwTzNtQUwwLUZaZTRVY3dEZzZ3